Ontogenetický vývin

Autor:
Publikované dňa:

Citácia: PANČÍK, Peter. 2016. Biopedia.sk: Ontogenetický vývin. [cit. 2024-03-28]. Dostupné na internete: <https://biopedia.sk/clovek/ontogeneticky-vyvin>.

Ontogenetický vývin, skrátene ontogenéza, je obdobie života od oplodnenia až po smrť. Na tomto mieste si však dovolím spomenúť aj vývojové procesy, ktoré vedú k vytvoreniu pohlavných buniek, a to mužských spermií a ženského vajíčka. Majú polovičný (haploidný) počet chromozómov ako telové (somatické) bunky, u človeka je to 23. Splynutím spermie a vajíčka sa obnovuje diploidný stav (46). Redukciu genetickej informácie zabezpečuje špeciálne delenie jadra – meióza. Pohlavné bunky, čiže gaméty, vznikajú v pohlavných orgánoch procesom, ktorý nazývame gametogenéza.

Keď hovoríme o vzniku pohlavných buniek z hľadiska ontogenetického vývinu človeka, zvykne sa toto obdobie nazývať pojmom proontogenéza (progenéza) (gr. predpona pro = pred, predchádzajúci ontogenéze). Proontogenéza tak zahŕňa jednak samotnú gametogenézu a jednak aj splynutie pohlavných buniek - oplodnenie.

Proontogenéza (vývin pohlavných buniek a oplodnenie vajíčka spermiou)
Prenatálne obdobie (od oplodnenia do pôrodu)Embryonálny vývin (1.-8. týždeň)Blastogenéza (1.-2. týždeň)zygota (1. deň)
morula (3.-4. deň)
blastocysta (5.-7. deň)
zárodkový štít (8.-14. deň)
Skorá organogenéza (3.-8. týždeň)zárodkové listy (3. týždeň)
primitívne orgány (4. týždeň)
zárodok - embryo (5.-8. týždeň)
Fetálny vývin (9.-38. týždeň)Organogenézaplod (fetus)
Natálne obdobie (pôrod)
Postnatálne obdobie (po narodení)
Tab. Chronologický prehľad ontogenetického vývinu

Proontogenéza link

Princípom vývinu pohlavných buniek je redukcia počtu chromozómov na polovicu v procese meiózy. Pred meiózou dochádza k zmnoženiu DNA (v S-fáze), takže každý chromozóm je zložený z dvoch chromatíd (2c). Potom sa počas I. meiotického delenia páruju homologické chromozómy, vymenia si úseky DNA (crossing-over) a po rozdelení bunky vzniknú dve dcérske bunky s polovičným (haploidným) počtom (n) chromozómov, ale stále s dvojnásobným množstvom DNA (2c). V II. meiotickom delení dochádza k rozdeleniu aj týchto dvojchromatidových chromozómov, takže každá z dcérskych buniek získa len po jednej kópii DNA (1c).

Okrem redukcie počtu chromozómov na polovicu dochádza počas vývinu pohlavných buniek aj k výraznej morfologickej diferenciácii: spermie sú najmenšie bunky ľudského tela (hlavička len 5 µm, bičík má asi 50 µm), nemajú prakticky žiadnu cytoplazmu a sú pohyblivé, zatiaľ čo vajíčko je najväčšia bunka tela (asi 100 µm), má veľa cytoplazmy a je nepohyblivé.

V závislosti od toho, či sa vyvíjajú mužské alebo ženské pohlavné bunky, hovoríme o:

  1. spermatogenéza (spermiogenéza) – vznik mužských pohlavných buniek – spermií
  2. oogenéza (ovogenéza) – vznik ženských pohlavných buniek – vajíčok (jedn.č. ovum)

Spermatogenéza link

Spermie vznikajú v mužských pohlavných orgánoch – semenníkoch. Optimálna teplota pre spermatogenézu je asi o 2 °C nižšia ako je telesná teplota, preto sú semenníky umiestnené v miešku mimo tela. Potrebná teplota je zabezpečená reguláciou krvného obehu a kontrakciou hladkej svaloviny pod kožou mieška. Spermatogenéza prebieha neustále od puberty až po starobu.

Spermie vznikajú z diploidných prvopohlavných buniek, ktoré sa nazývajú spermatogónie. Veľmi malé množstvo spermatogónií je prítomné v semenníkoch už pri narodení, ale tieto ostávajú až do puberty neaktívne. V puberte dochádza k ich aktivácii prostredníctvom folikulostimulačného hormónu (FSH), ktorý je produktom hypotalamo-hypofýzového komplexu, a následne mužského pohlavného hormónu testosterónu. Významnú úlohu zohráva stimulácia vmedzerenými Leydigovými bunkami. Aktivované spermatogónie sa mitoticky delia, čím sa zvyšuje ich počet.

Niektoré spermatogónie ostávajú v štádiu prekurzorických buniek, zatiaľ čo ostatné sa začnú vyvíjať na primárne spermatocyty (spermatocyty I. rádu) a vstupujú do meiózy. Ich jadrá sa zmenšujú a zahusťujú v súvislosti s tým, ako pokračuje delenie. Po I. meiotickom delení vznikajú z jedného primárneho spermatocytu dva sekundárne spermatocyty (spermatocyty II. rádu), ktoré už majú polovičné množstvo chromozómov, ale chromozómy sú tvorené dvomi chromatidami. Napokon po II. meiotickom delení vznikajú spermatidy s 23 jednochromatidovými chromozómami. Z každého primárneho spermatocytu tak vzniknú 4 spermatidy.

Spermatidy ďalej dozrievajú, ich cytoplazma sa predlžuje do žubrienkovitého tvaru a na jej konci vznikne bičík. Pri tomto procese majú veľký význam Sertoliho bunky, ktoré sa nachádzajú v stenách semenotvorných kanálikov. Výsledkom dozrievania sú definitívne sformované spermie (spermatozoidy), avšak schopnosť aktívneho pohybu získavajú až v nadsemenníku, kam sa dostávajú peristaltickými pohybmi.

V ejakuláte o objeme 4–5 ml sa nachádza približne 400–500 miliónov spermií. Spermie môžu byť málo pohyblivé, morfologicky abnormálne alebo nezrelé, ich podiel by však nemal presiahnuť 15%. Väčšie percento je považované za faktor znižujúci plodnosť. V súčasnosti dochádza k všeobecnému poklesu počtu spermií ako aj zvyšovaniu podielu abnormálnych foriem, čo súvisí s nezdravým životným štýlom (napr. sedavé zamestnanie) ako aj negatívnym vplyvom rôznych chemických látok.

Spermia link

Spermia je najmenšia bunka ľudského tela. Jej telo sa skladá z 3 častí:

  1. hlavička spermie – nachádza sa tu najdôležitejšia organela – jadro, ktorá nesie polovicu genetickej informácie budúceho embrya
  2. krčok – stredná časť, v ktorej sa nachádzajú mitochondrie, zabezpečujúce energiu pre aktívny pohyb spermie
  3. bičík – má podobnú submikroskopickú štruktúru ako bičík prvokov

V prednej časti hlavičky spermie sa nachádza tzv. akrozóm, čo je akási čiapočka tvorená lyzozómom s enzýmami potrebnými pre rozrušenie obalov vajíčka a prieniku spermie do jeho vnútra.

Oogenéza link

Vajíčka vznikajú v ženských pohlavných orgánoch – vaječníkoch. Na rozdiel od spermií, ktoré vznikajú až v puberte a tvoria sa neustále až do smrti, je najviac vajíčok v tele dievčaťa prítomných pri narodení (asi 700 000). Odvtedy sa ich počet neustále znižuje a nové už nevznikajú. Medzi 16–25 rokmi je ich asi 150 000, medzi 26–35 rokmi asi 50 000, medzi 36–45 rokmi asi 34 000 a po menopauze (asi 45–55 rokov) vymiznú všetky. Vo vaječníku sa nachádzajú nezrelé vajíčka, ktoré postupne definitívne dozrievajú až počas ovariálneho cyklu.

Z prvopohlavných buniek vznikajú diploidné oogónie, ktoré sa mitoticky množia do spomínaného počtu asi 700 000. Akonáhle ustane ich mitotická aktivita, vstupujú do meiózy. To je ďalší dôležitý rozdiel oproti spermiám, resp. spermatogóniám, ktoré sa meioticky začínajú deliť až v puberte. I. meiotické delenie oogónií však zastane v štádiu profázy I. (v diploténnom štádiu) a pokračuje až s nástupom pohlavnej zrelosti. Takéto štádium bunky sa nazýva primárny oocyt (oocyt I. rádu). Primárny oocyt prekonáva rastovú fázu, počas ktorej sa v ňom ukladajú zásobné látky potrebné pre výstavbu vaječných a zárodočných obalov budúceho embrya a tiež ako zdroj energie. Tým dochádza, opačne ako v prípade spermií, k zväčšovaniu cytoplazmy.

Zároveň sa primárne oocyty obaľujú okolitým tkanivom a spolu s ním vytvárajú primárny folikul. Primárne folikuly dozrievajú v pravidelných mesačných intervaloch počas ovariálneho cyklu, kedy dochádza k rastu a dozrievaniu niekoľkých primárnych folikulov a vzniku Graafovho folikulu. Zároveň s uvoľnením vajíčka z Graafovho folikulu (ovulácia) dochádza k ukončeniu I. meiotického delenia a vzniku dvoch nerovnocenných buniek – veľkého sekundárneho oocytu (oocytu II. rádu) a malého pólového telieska. Ovuláciu, rast a zrenie vajíčok riadia gonadotropné hormóny predného laloku hypofýzy a tiež pohlavné hormóny, ktoré produkujú vaječníky.

Druhé meiotické delenie nastane až v čase oplodnenia vajíčka spermiou, po ktorom vzniká už zrelé vajíčko – ootida (ovum), a ďalšie pólové teliesko. Niekedy sa rozdelí ešte aj prvé pólové teliesko, ale keďže ani jedno pólové teliesko prakticky nemá nijakú cytoplazmu, všetky zanikajú.

Keďže vajíčko "dozrie" až po oplodnení spermiou, čo je už definované ako zygota, u človek sa prakticky so zrelým vajíčkom nikdy nestretávame. Rovnako sa nestretávame s ľudským vajíčkom ako so samostatnou bunkou – vždy je buď súčasťou folikulu (primárneho alebo Graafovho), na ktorom je priamo závislé, alebo sú bunky na jeho povrchu potrebné k samotnému oplodneniu spermiou (tzv. vrstva cumulus oophorus - lat. cumulus = zhluk; oo- = vajíčko; phorus = nosič).

Oplodnenie link

Spermie sa po pohlavnom akte – koitus (lat. coitus = pohlavný, sexuálny styk, súlož) - dostávajú cez pošvu a maternicu do vajíčkovodov. Tu zostávajú živé 1–2 dni. Čas pobytu spermií v ženských pohlavných cestách je zároveň potrebný pre následné oplodnenie vajíčka – kapacitácia spermií. Ak v tomto čase nastane ovulácia, je oplodnenie vysoko pravdepodobné. Pohybu spermií napomáha aj sekrét vajíčkovodu, tvorba ktorého je zvýšená práve ku koncu folikulárnej fázy ovariálneho cyklu.

K vajíčku sa dostáva iba 300–500 spermií z počiatočného počtu 200–300 miliónov, a len 1 spermia oplodňuje vajíčko. Pri styku spermie s vajíčkom dochádza k enzymatickej akrozómovej reakcii, rozrušeniu glykoproteínového vajíčkového obalu – zona pellucida – a prieniku spermie do vajíčka. Súčasne vajíčko reaguje tzv. oplodňovacou reakciou, ktorá zabráni prieniku ďalších spermií. Prienik spermie je zároveň impulzom k dokončeniu druhého meiotického delenia vajíčka, ktoré je zatiaľ v štádiu oocytu II. rádu. Krátko na to dochádza k splynutiu oboch haploidných jadier, čím je oplodnenie dovŕšené a nastupujú procesy pripravujúce vajíčko na prvé brázdenie. Oplodnené vajíčko – zygota – postupuje do maternice.

Ak dôjde k súčasnému oplodneniu dvoch dozretých vajíčok (dvomi rôznymi spermiami), narodia sa dvojvaječné (dizygotné) dvojčatá. Majú odlišnú genetickú informáciu, preto sa na seba nemusia vôbec podobať. Jednovaječné (monozygotné) dvojčatá majú rovnakú genetickú informáciu, pretože vznikajú oddelením a samostatným vývinom blastomér. Takéto dvojčatá majú oddelený ako amniový, tak aj choriový vak. Výnimočne môže dôjsť aj k rozdeleniu blastocysty alebo zárodkového prúžku, a potom majú dvojčatá spoločnú placentu alebo dokonca aj amniovú dutinu. Ak však nedôjde k úplnému oddeleniu zárodkového prúžku, vznikajú siamské dvojčatá. Siamské dvojčatá majú teda vždy spoločný amniový aj choriový vak.

Prenatálny vývin link

Prenatálny vývin je obdobie života dieťaťa pred jeho narodením, počnúc oplodnením vajíčka – čiže vznikom zygoty. Prenatálne obdobie vývinu človeka prebieha v maternici, preto ho nazývame vnútromaternicový (intrauterinný) vývin. Prenatálnym vývinom človeka sa zaoberá embryológia.

Prenatálny vývin trvá v priemere 38 týždňov (266 dní). V gynekologickej praxi sa tehotenstvo (gravidita) počíta od poslednej menštruácie, čo je asi 2 týždne pred odplodnením, preto je dĺžka prenatálneho obdobia zaokrúhlená na 40 týždňov (280 dní, 10 lunárnych mesiacov).

Rozdeľuje sa na 2 fázy:

  1. embryonálny vývin (od oplodnenia prvých 8 týždňov) – vyvíja sa zárodok (embryo)
  2. fetálny vývin (od 9. týždňa do pôrodu) – vyvíja sa plod (fetus)

Embryonálny vývin link

Obdobie embryonálneho vývinu je charakteristické kvalitatívnymi a relatívne rýchlymi zmenami, ktoré sú veľmi citlivé na pôsobenie škodlivých činiteľov, ako sú chemické látky (lieky, alkohol), ionizujúce žiarenie (niektoré lekárske vyšetrenia), stres. Negatívne faktory môžu vyvolať potrat (abortus) alebo vznik vrodených vývinových chýb. Príčinami vzniku vrodených chýb sa zaoberá vedná disciplína teratológia.

Od vrodených vývinových chýb treba odlišovať vrodené genetické ochorenia, ktorých podstata je v genetickej informácii plodu, a ich prejav je nezávislý od podmienok tehotenstva.

1. týždeň

Embryonálny vývin začína charakteristickým mitotickým delením oplodneného vajíčka, pričom medzi jednotlivými bunkami sú hlboké brázdy – brázdenie (ryhovanie) zygoty. Jedno delenie prebieha približne raz za 24 hodín a celkový objem vajíčka sa počas ryhovania nezväčšuje kvôli tomu, že stále je prítomná zona pellucida. Jednotlivé bunky sa nazývajú blastoméry. Keď je blastomér 16, nazývame takýto útvar morula.

V čase, keď embryo pozostáva z 32 buniek, časť buniek začína migrovať a z plného útvaru sa stáva dutý útvar – blastocysta (blastula). V blastocyste sa diferencujú povrchové bunky, ktoré zabezpečujú nidáciu a majú vyživovaciu funkciu v ranom embryonálnom štádiu – trofoblast, a vlastné bunky embrya, ktoré sa koncentrujú vo vnútri blastocysty pri póle orientovanom k sliznici maternice – embryoblast. Blastocysta sa následne zbavuje obalu zona pellucida, čím je umožnená jej nidácia (implantácia) v maternici.

Implantácia sa začína prenikaním výbežkov trofoblastu do endometria maternice. Povrchové bunky trofoblastu sa spájajú medzi sebou a vytvárajú mnohojadrový útvar – syncytiotrofoblast, ktorý postupuje ďalej do endometria a zároveň so sebou vťahuje aj blastocystu. Vrstva samostatných buniek trofoblastu, ktorý prilieha k embryu, sa nazýva cytotrofoblast. V tejto fáze sa mení aj sliznica endometria, v ktorom sa zmnožia cievy a zvyšuje sa aktivita žliazok.

Počas zahniezdenia embrya pravdepodobne viacero mechanizmov zabezpečuje potláčanie imunitnej reakcie matky (protizápalové faktory, maskovanie antigénov vrstvou mukoproteínu, zvýšená lokálna hladina progesterónu). Implantácia zároveň spúšťa v mnohojadrovom trofoblaste syntézu choriongonadotropínu (hCG), ktorý zastavuje dozrievanie ďalších folikulov, resp. dáva signál žltému teliesku, aby nezaniklo a ďalej produkovalo progesterón. hCG možno dokázať v krvi a o pár dní aj v moči matky, čo sa využíva pri včasnej diagnostike tehotenstva.

2. týždeň

V druhom týždni tehotenstva je implantácia embrya ukončená a z embryoblastu sa diferencuje tzv. zárodkový štít, ktorý má dve vrstvy: epiblast, priliehajúci zhora na trofoblast, pod ktorým je hypoblast. Postupne však dochádza k oddeleniu epiblastu od trofoblastu a na tomto mieste vzniká amnionová dutina s tekutinou, ktorá sa bežne nazýva plodová voda. Výstelku amnionovej dutiny tvoria amnioblasty, ktoré sú taktiež pôvodom z epiblastu. Na druhej strane sa množia aj bunky hypoblastu až obrastú časť dutiny blastocysty, čím vznikne žĺtkový vak. Žĺtkový vak u cicavcov nemá vyživovaciu funkciu. Zvyšný priestor medzi žĺtkovým vakom a stenou blastocysty je tvorený chorionovou dutinou.

V tomto čase dochádza v rámci mnohojadrového trofoblastu k vzniku dutiniek – lakúny, ktoré sa spájajú a po kontakte s krvnými cievami endometria sa začnú plniť krvou. Takýto lakulárny systém tvorí základ budúceho placentárneho krvného obehu. S rozvojom krvných ciev embrya – vaskularizácia – sa neskôr vytvorí pupočníkový povrazec (funiculus umbilicalis), ktorý obsahuje dve tepny a jednu žilu.

3.-4. týždeň

V treťom týždni sa v rámci epiblastu vytvára priehlbina – primitívny prúžok, popri ktorom migrujú proliferujúce bunky epiblastu medzi epiblast a hypoblast, čím vzniká tretia zárodočná vrstva – mezoderma. Pôvodné bunky epiblastu sa budú nazývať ektoderma. Zároveň migrujúce bunky epiblastu nahrádzajú aj pôvodné bunky hypoblastu a budú sa nazývať endoderma. Čiže záverom možno povedať, že všetky tri zárodočné vrstvy sú pôvodom z epiblastu. Vznik troch zárodkových listov označujeme pojmom gastrulácia.

Po gastrulácii dochádza k vývinu základnej embryonálnej osi – notochorda, ktorá síce z väčšej časti zaniká, ale má význam v indukcii vývinu neurálnej rúry (základ centrálnej nervovej sústavy) a postupného vývinu párových prvosegmentov (somitov) (základ časti lebky, stavcov, kostrovej svaloviny a kožnej zamše).

Počas 3. týždňa vývinu dochádza k ohybu – flexia embrya do tvaru písmena C v predozadnom ale aj bočnom smere, čím sa endoderma dostáva dovnútra a stáča do rúry a neskôr vytvorí primitívne črevo. Zároveň sa rozširuje aj amnionová dutina, ktorá pokryje celé telo embrya.

V ďalších týždňoch pokračuje zakladanie ostatných orgánov a orgánových sústav – organogenéza.

pôvodorgán alebo orgánová sústava
ektodermálnynervová sústava, koža, zuby
mezodermálnyoporná, pohybová, obehová, vylučovacia, pohlavná sústava
endodermálnytráviaca, dýchacia a endokrinná sústava
Tab. Pôvod jednotlivých orgánov a orgánových sústav

Plodové obaly link

Prvý sa vytvára amnionový obal a v ňom tekutina, v ktorej zárodok pláva – plodová voda. Vzniká postupným rozširovaním amnionovej dutiny. Jeho výstelka pochádza z epiblastu embrya a extraembryonálneho mezenchýmu. Približne v 3. mesiaci tehotenstva sa spája s chorionom a vzniká amniochorion.

Z buniek trofoblastu (bunkového aj mnohojadrového) a extraembryonálneho mezenchýmu sa vytvára ďalší z plodových obalov – chorion. Ten tvorí smerom k endometriu chorionové klky, ktoré sú súčasťou budúcej placenty. Vyvinuté chorionové klky obsahujú cievy, pričom na rozhraní chorionových klkov a materského tkaniva je tzv. placentárna bariéra, ktorá obmedzuje priamy kontakt krvi plodu s krvou matky.

Tretia zárodočná blana – alantois – je viditeľná ako výbežok zadného čreva a postupne je nahrádzaná väzivom. Je pozostatkom z fylogenézy, podobne ako žĺtkový vak. Obe štruktúry sú veľmi dobre vyvinuté napr. u vtákov.

Placenta link

Placenta je orgán cicavcov nevyhnutný pre zabezpečenie životných funkcií rastúceho plodu. Zakladá sa už vznikom prvotných chorionových klkov v 2. týždni tehotenstva, ale definitívnu podobu získava až okolo 3. mesiaca tehotenstva. Prostredníctvom placenty dochádza k výmene dýchacích plynov, príjem živín a odvádzanie metabolitov plodu. Placenta taktiež produkuje hormóny (progesterón, estriol, somatomammotropín).

Vyvinutá placenta je zložená z dvoch častí, medzi ktorými voľne prúdi materská krv – intervilózny priestor. Krv plodu a matky sa však priamo nemieša – placentárna bariéra.

  • embryonálna časť (pars fetalis) – vzniká z chorionu a jej rozhranie tvorí chorionová platnička, z ktorej vyčnievajú bohato rozvetvené chorionové klky
  • materská časť (pars materna) – vzniká premenou endometria maternice, tzv. decidua - rozhranie tvorí deciduálna platnička; je rozdelená na laloky – kotyledóny

Fetálny vývin link

Keď ľudský zárodok začína pripomínať dospelého človeka, nazývame ho plod (fetus). Výživu plodu už zabezpečuje vyvinutá placenta, ktorá sprostredkúva spojenie s organizmom matky prostredníctvom pupočného povrazca. Krv plodu sa v placente dostáva do bezprostrednej blízkosti matkinej krvi a odoberá z nej všetky živiny, kyslík, minerálne látky, vitamíny a vodu, a naopak do nej odovzdáva väčšinu svojich odpadových produktov, najmä oxid uhličitý a močovinu. Placenta plní teda pre plod funkciu pľúc, tráviacej sústavy a obličiek.

Fetálny vývin predstavuje viac či menej kvantitatívne zmeny súvisiace s rastom orgánových základov utvorených počas embryonálneho vývinu. Negatívne faktory majú v tejto fáze menší vplyv na vývin plodu, avšak môžu vyvolať predčasný pôrod. Po 27. týždni vývinu je ľudský plod schopný prežiť aj v prípade predčasného narodenia. Zrelý plod má telesnú dĺžku 50–53 cm a hmotnosť 3–4 kg.

Pôrod link

Normálny fyziologický pôrod nastáva medzi 36. až 42. týždňom tehotenstva. Pôrodom končí vnútromaternicový vývin a nastáva obdobie postnatálneho vývinu.

Postnatálny vývin link

Postnatálne obdobie vývinu trvá od narodenia po smrť. Vyznačuje sa alometrickým rastom, čiže nerovnomerným rastom určitých častí tela v pomere k iným častiam (predovšetkým končatín v pomere k trupu a hlave). Taktiež rýchlosť rastu je počas života odlišná. Najrýchlejšie rastú deti do 4 rokov života, potom sa rast spomaľuje a následne opäť zintenzívňuje počas puberty (12–15 rokov). Rast je spôsobený vplyvom rastového hormónu a pohlavných hormónov, ktoré podporujú proteosyntézu.

Celé postnatálne obdobie sa rozdeľuje nasledovne:

  • novorodenec – do 28. dňa od narodenia
  • dojča – do konca 1. roku
  • batoľa – do konca 3. roku
  • predškolský vek – do 6. roku
  • školský vek – do 15. roku
  • puberta – 10.–14. rok
  • dospievanie – do 21. roku
  • dospelosť – do 55. roku
  • starnutie – do 65. roku
  • staroba – po 66. roku
  • smrť

Zopakuj si

1. Blastoméry sú
arrow_forward_ios
2. Gaméty človeka vznikajú
arrow_forward_ios
3. Folikulostimulačný hormón
arrow_forward_ios
4. Placenta produkuje
arrow_forward_ios
5. Ontogenéza je
arrow_forward_ios

Ďalšie články

Evolúcia moderného človeka

Dlhá vývojová reťaz človeka začala na prelome druhohôr a treťohôr, v dobe asi pred 75 mil. rokov, kedy sa postupne z malých stromových cicavcov vyvinuli primáty a v rámci nich vyššie primáty. Spoločný predok šimpanzov a ľudí žil asi pred 7 mil. rokov. Ľudský vývojový rad je známy viacerými druhmi a poddruhmi, ktoré v niektorých obdobiach žili bok po boku, takže vzťahy medzi nimi sú pomerne komplikované.

Tkanivá

Telo väčšiny mnohobunkových organizmov je tvorené zložitou sústavou buniek, ktorá vzniká postupným delením jedinej východzej bunky - oplodneného vajíčka. Bunky určitých súborov sa chemicky, funkčne a tvarovo odlišujú od iných súborov, dochádza medzi nimi k deľbe práce vzhľadom k rôznym funkciám organizmu ako celku. Takéto diferencované súbory buniek nazývame tkanivá.

Krycia sústava

Pojem krycia sústava zahŕňa najväčší orgán ľudského tela - kožu. Koža nie je len "obal" tela, ale má množstvo funkcií, ako napr. termoregulácia, ochrana voči infekciám a UV žiareniu, zmyslové vnímanie prostredia (hmat), syntéza vitamínov (vitamín D), zásobná funkcia v podobe podkožného tuku a iné. Skladá sa z vrchnej pokožky, strednej vrstvy - zamše a podkožného väziva.

forward