Formulovanie bunkovej teórie

Autor:
Publikované dňa:

Citácia: PANČÍK, Peter. 2016. Biopedia.sk: Formulovanie bunkovej teórie. [cit. 2024-03-29]. Dostupné na internete: <https://biopedia.sk/bunka/formulovanie-bunkovej-teorie>.

Rozvoj cytológie je úzko spojený s vynájdením a zdokonalením mikroskopu. Prvý mikroskop skonštruoval v roku 1610 GALILEO GALILEI (1564-1642). Niektorí autori uvádzajú ako prvých konštruovateľov mikroskopu bratov JANSENOVCOV.

Mikroskop, ako prostriedok na štúdium biologických objektov, prvýkrát použil anglický fyzik ROBERT HOOKE (1635-1703) v roku 1665. Zistil, že korok stromov je zložený z malých útvarov (komôrok) podobným komôrkam včelieho plástu a pomenoval ich bunky (cellulae). Hooke sa ďalej nepokúšal študovať bunku.

Bunku podrobnejšie opísali Talian MARCELLO MALPIGHI a Angličan NEHEMIA GREW [grjú]. Malpighi ako prvý pozoroval živočíšnu bunku. Obidvaja sa venovali rastlinnej aj živočíšnej bunke a položili základy rastlinnej anatómie.

Neznámy svet mikroorganizmov objavil Holanďan ANTHONY VAN LEEUWENHOEK [lévenhúk] (1632-1723). Vďaka konštrukcii mikroskopu s asi 250-násobným zväčšením pozoroval baktérie, nálevníky, kvasinky, spermie, erytrocyty a objavil chloroplasty.

Ani významné objavy však nedávali vedcom dostatočné množstvo informácií, aby pochopili všeobecný význam bunky ako základnej funkčnej a stavebnej jednotky živých organizmov. V roku 1834 PAVOL FJODOROVIČ GORJANINOV - vyslovil hypotézu, že každý živý organizmus má bunkovú štruktúru.

O zrod bunkovej teórie (1838) sa významnou mierou postaral botanik MATTHIAS JAKOB SCHLEIDEN (1804-1881) a zoológ THEODORE SCHWANN (1810-1882). Takmer súčasne na zjazde prírodovedcov v Prahe (1837) predniesol svoju "zrniečkovú teóriu" o analógii medzi rastlinnou a živočíšnou bunkou JAN EVANGELISTA PURKYNĚ (1787-1869). Tvrdil, že každý organizmus sa skladá zo zrnitej hmoty (živočíšny ešte aj z kvapalnej a vláknitej hmoty), ktorá predstavuje jeho základný stavebný prvok, pričom každé zrniečko (= bunka) má vlastnú metabolickú aktivitu. Purkyně vnútorný obsah bunky nazval protoplazma.

Naďalej však ostávala spornou otázka vzniku buniek. V tomto ohľade sa za úplné formulovanie bunkovej teórie zaslúžil RUDOLF VIRCHOW (1821-1902), ktorý dokázal, že bunky vznikajú len delením existujúcich buniek (lat. "Omnis cellula e cellula" = "Každá bunka vzniká z bunky").

Zhrnutie bunkovej teórie:

  1. Základnou štruktúrnou a funkčnou jednotkou živého organizmu je bunka.
  2. Medzi rastlinnou a živočíšnou bunkou nie je žiadny zásadný rozdiel, obe majú rovnaký princíp štruktúry a chemického zloženia.
  3. Bunka môže vzniknúť len delením existujúcej bunky.

Od formulovania bunkovej teórie zaznamenala cytológia prudký rozvoj. Zaslúžili sa o to v nemalej miere nové metódy výskumu bunky. Pomocou elektrónového mikroskopu bolo možné pozorovať objekty (bunkové organely a pod.) veľkosti do 0,2 nm, čo je oproti klasickému svetelnému mikroskopu až 1000-násobné zväčšenie. Zväčšovaním poznatkov v oblasti chémie sa sústredila pozornosť na chemické zloženie buniek, čím sa cytológia začala postupne stávať experimentálnou disciplínou, na rozdiel od pôvodne deskriptívnej disciplíny (prosté pozorovanie a opisovanie štruktúr).

Rozvoj cytológie mal za následok prechod viacerých biologických disciplín až na bunkovú úroveň (botanika, zoológia, genetika atď.). Vďaka spolupráci biológov, chemikov a fyzikov sa dostal výskum bunky až na molekulárnu úroveň, čo znamená novú éru v cytológii a v celej biológii - vznik molekulárnej biológie.

Evolúcia bunky link

Evolučný vznik bunky sa nespája súčasne aj so vznikom života. Podľa viacerých teórií, pravdepodobne najpôvodnejšími formami života ešte neboli bunky, ale autonómne existujúce makromolekuly, ktoré mali schopnosť "rozmnožovať sa". Samotná bunka vznikla až oveľa neskôr.

Evolúcia bunky bol dlhodobý proces, ktorý začal pravdepodobne už pred 3,5-2,5 mld rokov (vek Zeme sa pritom odhaduje na cca 4,5 mld rokov). Najstaršie paleontologické nálezy sú známe spred 1,4 mld rokov (to sú však už zložité eukaryoty).

Štúdium bunky link

Štúdiom štruktúry buniek a bunkových štruktúr (anatómie), ich činnosťou a funkciou ako elementárnych živých systémov (fyziológie) sa zaoberá cytológia (gr. kytos (cytos), lat. cellula = bunka), i keď v súčasnosti sa častejšie začína používať pojem bunková biológia, ktorá zahŕňa komplexnejšie štúdium bunky, vrátane jej chemizmu a molekulárnej podstaty. Študuje aj funkcie jednotlivých bunkových komponentov, spôsob reprodukcie buniek, reparácie, poznávacie a rozpoznávacie schopnosti, chovanie, adaptácie na podmienky prostredia a celý rad ďalších procesov prebiehajúcich na bunkovej úrovni.

Štúdium bunky zahŕňa niekoľko pododvetví, napr.:

  • cytochémia - študuje chemické zloženie bunky a jej komponentov
  • cytofyziológia - študuje životné pochody prebiehajúce v bunke
  • cytogenetika - študuje chromozómy na bunkovej (mikroskopickej) úrovni
  • ultraštruktúrna cytológia - študuje bunku na úrovni elektrónovej mikroskopie

Vzhľadom na to, že každý živý organizmus je zložený z buniek, je za príčinou každej choroby organizmu "ochorenie" buniek. Chorobné procesy, ktoré prebiehajú na úrovni buniek, prejavujúce sa zmenou bunkovej anatómie a fyziológie, študuje odbor nazývaný cytopatológia (bunková patológia).


Zopakuj si

1. Poznaniu základných bunkových procesov sa venuje
arrow_forward_ios
2. Svetelným mikroskopom môžeme v rastlinnej bunke pozorovať
arrow_forward_ios
3. K všeobecným vlastnostiam bunky patrí
arrow_forward_ios
4. Elektrónovým mikroskopom pozorujeme štruktúru buniek
arrow_forward_ios
5. Bunková teória bola formulovaná
arrow_forward_ios

Ďalšie články

Chemické zloženie bunky

Živá bunka ako nositeľ všetkých životných procesov sa skladá z rôznych chemických zlúčenín, ktorých základom sú chemické prvky prítomné aj v neživej prírode. Kvalitatívny rozdiel v chemickom zložení jednobunkovca a zrnka piesku teda nespočíva v prítomnosti unikátnych "živých" atómov, ale v komplexite chemických zlúčenín.

Organizácia bunky

Telo všetkých organizmov je zložené z jednej alebo viacerých základných morfologických a funkčných jednotiek - buniek. Bunka predstavuje autonómny celistvý živý systém, ktorý môže samostatne existovať a rozmnožovať sa. Je to samostatný mikrosvet s ťažko vymedziteľnými hranicami, vnútri ktorých prebieha neustála chemická aktivita a nepretržitý tok hmoty a energie. Poznáme dva základné typy buniek: prokaryotickú a eukaryotickú bunku.

Prokaryotická bunka

Prokaryotická bunka tvorí vždy iba jednobunkové organizmy, a to baktérie, archeóny a sinice. Veľkosť je veľmi variabilná, najčastejšie má 1–2 µm. Prokaryotická bunka je aj tvarovo veľmi rôznorodá, najčastejší tvar buniek je guľovitý alebo tyčinkovitý. Je fylogeneticky staršia ako eukaryotická bunka a má jednoduchšiu organizáciu. Bunková kompartmentácia, aká sa vyskytuje u eukaryotických organizmov, sa u prokaryotických nevyskytuje. Odlišná je aj samotná organizácia DNA.

forward