Živočíchy

Anatómia a fyziológia

Pohybová sústava živočíchov

Pohyb je základný prejav existencie živočíchov. Z hľadiska schopnosti pohybu rozlišujeme u živočíchov pasívny a aktívny pohyb. Pohyb jednobunkovcou je príkladom aktívneho nesvalového pohybu. Svalový pohyb sa vyvinul mnohobunkovcom počas fylogenézy ako významný prvok adaptácie organizmov na podmienky vonkajšieho prostredia. Svaly jednotlivých živočíšnych skupín sú rozlične organizované a usporiadané vzhľadom na spôsob života.

Oporná sústava živočíchov

Oporná sústava predstavuje pevnú štruktúru tvoriacu oporu pre pohybový aparát organizmov (svalstvo u vyšších živočíchov) ako aj ochranu pre dôležité vnútorné orgány. Z hľadiska umiestnenia rozlišujeme vonkajšiu a vnútornú kostru. Najdokonalejšia je kostra stavovcov, ktoré ju majú väčšinou kostenú, len u fylogeneticky najstarších skupín je chrupkovitá. Typická kostra tvorí určité funkčné skupiny: kostru hlavy, trupu a končatín.

Dýchacia sústava živočíchov

Funkciou dýchacej sústavy je zabezpečiť výmenu dýchacích plynov medzi organizmom a prostredím. Dýchacie orgány môžu zásobovať živočíchy kyslíkom priamo (dýchanie vzdušnicami) alebo nepriamo prostredníctvom dýchacích farbív (dýchanie pľúcnymi vačkami alebo pľúcami). Pľúcna alveola je základnou štruktúrnou a funkčnou jednotkou pre výmenu plynov medzi organizmom a prostredím u cicavcov.

Obehová sústava živočíchov

Obehové sústavy zabezpečujú pohyb a rozvoz telových tekutín. U najjednoduchších mnohobunkovcov nie je vytvorená špecializovaná sústava na rozvoz telových tekutín, telová tekutina sa prelieva pri pohyboch tela. V ďalšom vývoji sa vytvárajú rôzne typy obehových sústav. Princípe rozlišujeme otvorený a uzavretý cievny systém. Pri uzavretom systéme prúdi krv systémom ciev. Všetky chordáty majú uzavretý cievny systém, ktorého centrálnou časťou je srdce.

Tráviaca sústava živočíchov

Funkciou tráviacej sústavy je umožniť živočíchovi je príjem potravy z prostredia a následne túto potravu mechanicky a chemicky spracovať na využiteľnú formu. V závislosti od stupňa dosiahnutého fylogenetického vývoja organizmov a typu potravy môžu byť rôznym spôsobom modifikované aj orgány, ktoré tieto procesy zabezpečujú. Tieto rozdiely úzko súvisia aj so spôsobom výživy, podľa ktorého rozdeľujeme živočíchy na bylinožravé, mäsožravé a všežravé.

Vylučovacia sústava živočíchov

Funkciou vylučovacej sústavy je odstraňovať z tela odpadové látky látkovej premeny (metabolity) a udržiavať tak rovnováhu vnútorného prostredia - homeostázu. Najčastejším vylučovacím ústrojom bezstavovcov sú rôzne upravené nefrídie alebo Malpighiho rúrky. Vylučovacím ústrojom stavovcov sú obličky, ktoré tiež prechádzajú postupnou premenou ako v procese fylogenézy tak napr. aj v embryogenéze človeka.

Nervová sústava živočíchov

Funkciou nervovej regulácie je reagovať na zmeny vonkajšieho a vnútorného prostredia a spolu s hormonálnou sústavou zabezpečiť rovnovážny stav organizmu. Úmerne tomu sa nervová sústava jednotlivých organizmov štruktúrne aj funkčne zdokonaľovala a nervové bunky sa organizovali do príslušného typu nervovej sústavy. Hlavným vývojovým smerom bola centralizácia nervových funkcií a vznik mozgu.

Zmyslové orgány živočíchov

Živočíchy musia neustále reagovať na najrozmanitejšie podnety vonkajšieho aj vnútorného prostredia. Zachytávajú ich prostredníctvom zmyslových buniek - receptorov, ktoré tvoria základnú funkčnú zložku zmyslových orgánov. Podľa druhu adekvátneho podnetu rozdeľujeme receptory na chemoreceptory, mechanoreceptory a rádioreceptory.

Etológia

Etológia ako vedná disciplína

Etológia je odbor biológie, ktorý skúma správanie zvierat vrátane sociálnych interakcií, komunikácie, párenia, agresivity a učenia. Etológia je interdisciplinárna a zahŕňa rôzne aspekty biológie, ako napríklad genetiku, anatomiu, fyziológiu, ekológiu a evolúciu. Vedci v tejto oblasti sa zaujímajú o určenie funkcie rôznych spôsobov správania a o to, ako prispievajú k prežitiu a reprodukčnému úspechu zvierat. Etológia má tiež praktické aplikácie, ako napríklad ochrana ohrozených druhov a zlepšenie podmienok chovu zvierat.

História skúmania správania zvierat: od filozofov po etológov

Štúdium správania zvierat sa v histórii delí na rôzne obdobia, z ktorých každé má vlastné vedecké prístupy a teórie. Medzi tieto obdobia patria predmoderné obdobie, "Darwinovské obdobie", fyziologický smer Ivana Petroviča Pavlova, experimentálnejší a laboratórny výskum a samostatné obdobie etológie. Etológia sa stala samostatnou disciplínou v polovici 20. storočia zásluhou trojice etológov - Konrad Lorenz, Karl von Frisch, Nikolaas Tinbergen, ktorí sa zameriavali na vrodené a inštinktívne zložky správania zvierat.

Vrodené správanie živočíchov

Vrodené správanie živočíchov je súbor inštinktívnych správaní, ktoré majú význam pre ich prežitie v prírode. Tieto správania sú podmienené kľúčovými podnetmi, ktoré vyvolávajú určité správanie, napríklad potravové alebo obranné. Okrem toho, biologické rytmy ovplyvňujú časovanie niektorých správaní, ako napríklad rozmnožovacieho správania. Poznanie týchto oblastí nám umožňuje lepšie porozumieť správaniu živočíchov a ich prispôsobenie sa prostrediu, v ktorom žijú.

Typy vrodeného správania

Vrodené správanie zohráva kľúčovú úlohu v prežití a adaptácii živočíchov na ich prostredie. Medzi najdôležitejšie kategórie patria orientačné, potravové, obranné, teritoriálne, komunikačné, sociálne, komfortné, hravé a rozmnožovacie správanie. Každá z týchto kategórií je dôležitá pre úspešné prežitie a rozmnožovanie daného druhu v prírode.

Naučené správanie živočíchov

Určité formy učenia sa prejavujú aj u živočíchov. Niektoré druhy majú schopnosť naučiť sa nové správanie povinným učením, zatiaľ čo iné majú schopnosť fakultatívneho učenia, pri ktorom si môžu vybrať, čo sa majú naučiť. Medzi dokonalejšie formy učenia patrí generalizácia - vhľad, ktorá umožňuje niektorým druhom rozlišovať počet predmetov a riešiť situácie pochopením súvislostí.

Systematika

Jednobunkovce

Článok popisuje prvoky, čo sú spravidla heterotrofne vyživujúce sa jednobunkové organizmy, historicky známe aj ako živočíšne jednobunkovce. Ich bunky majú často komplikovanú štruktúru a zložitý životný cyklus so striedaným pohlavnej a nepohlavnej fázy. Fylogeneticky tvoria rôznorodú skupinu, ktorej klasifikácia je predmetom častých zmien. Patria sem bičíkovce, koreňonožce, výtrusovce a riasničkavce.

Mnohobunkovce

V evolúcii od jednobunkových k mnohobunkovým organizmom boli kľúčové procesy ako blastulácia a gastrulácia, počas ktorých dochádza k diferenciácii zárodočných listov a vzniku špecializovaných tkanív a orgánov. V rámci tohto procesu je dôležité rozlišovať asymetrické, radiálne symetrické a bilaterálne symetrické živočíchy.

Hubky

Hubky predstavujú skupinu prevažne morských živočíchov, kde žijú prichytené k rôznym povrchom. Ich unikátna stavba tela, ktorá sa od ostatných živočíchov líši v štruktúre zárodočných vrstiev a absencii nervového systému či svaloviny, ich radí k významným článkom v evolúcii mnohobunkového života.

Radiata - lúčovito súmerné živočíchy

Radiata, alebo mechúrniky, sú vakovité, lúčovito symetrické živočíchy s jednoduchými nervovými a svalovými systémami. Majú extracelulárne trávenie a ich dýchanie prebieha difúziou. Rozmnožujú sa striedavo pohlavne a nepohlavne, často formujú kolónie. Sú rozšírené vo vodných prostrediach a zahŕňajú polypovce, medúzovce, koraly a nepŕhlivce.

Bilateralia - dvojstranne súmerné živočíchy

Prvoústovce predstavujú dôležitú skupinu živočíchov s tromi záročnými listami. Ich charakteristiky zahŕňajú bilaterálnu symetriu, vznik úst na mieste blastoporu a rozmanitú telovú organizáciu. Kľúčové kmeňe zahŕňajú ploskavce, okrúhlovce, mäkkýše, obrúčkavce a článkonožce.

Štetinatoústky a atrochozoy

Atrochozoy sú rôznorodou skupinou prvoústovcov, ktoré boli pôvodne zaradené do skupiny Pseudocoelomata. Zistilo sa však, že rozdelenie prvoústovcov podľa charakteru ich telovej dutiny na živočíchy bez telovej dutiny (acélomáty) a nepravou telovou dutinou (pseudocelomáty) nesprávne odzrkadľuje príbuzenské vzťahy v skupine. Štetinatoústky, taktiež pôvodne zaradené medzi pseudocelomáty, odčlenili sa ako samostatný nadkmeň.

Ploskavce

Ploskavce sú dorzoventrálne sploštené, dvojstranne symetrické živočíchy s dvoma zárodočnými vrstvami a parenchýmom. Nemajú cievnu ani dýchaciu sústavu, dýchajú celým povrchom tela, niektoré anaeróbne. Majú jednoduchú tráviacu a vylučovaciu sústavu, nervový systém s hlavovým gangliom a sú hermafrodity. Vývin je priamy alebo cez larvy so striedaním hostiteľov. Rozlišujeme triedy ploskulice, motolice a pásomnice.

Hlístovce

Hlístovce predstavujú rozmanitú skupinu, ktorá zahŕňa voľne žijúce aj parazitické formy. Tieto živočíchy majú dlhé, valcovité telá a sú charakteristické svojím jednoduchým tráviacim a nervovým systémom, ako aj vylučovacou sústavou. Hlístovce sú dôležité ako modelové organizmy vo výskume a majú významný dopad na zdravie ľudí a rastlín.

Mäkkýše

Mäkkýše sú rozmanitá skupina živočíchov s bohatou morfologickou a ekologickou diverzitou, obývajúca rôzne prostredia. Vyznačujú sa typicky dvojstranne symetrickým telom, plášťom tvoriacim schránky a rozmanitými dýchacími a tráviacimi systémami. Medzi najvýznamnejšie patria ulitníky, lastúrniky a hlavonožce, ktoré sú dôležité pre ekosystémy aj hospodárstvo.

Obrúčkavce

Obrúčkavce sú článkované živočíchy s rozvinutou telovou dutinou, célomom. Mnohoštetinavce sú rozmanitá skupina obrúčkavcov, prispôsobená na život v moriach s charakteristickými parapódiami a bohatým osadením štetiniek na každom segmente. Opaskovce, zahŕňajúce dážďovky a pijavice, sa vyznačujú prítomnosťou opasku (clitellum) pre reprodukciu a sú adaptované na rôznorodé vodné a suchozemské biotopy.

Článkonožce - trilobity, nohatky a klepietkavce

Článkonožce sú najpočetnejším kmeňom živočíchov, ktorých telo sa skladá z hlavy, hrude a bruška a pokrýva ho kutikula. Pre mnohé skupiny sú charakteristické tykadlá, hryzadlá a klepietka. Medzi klepietkavce zaraďujeme malé až stredne veľké, 8 nohé suchozemské článkonožce, ako sú pavúky, šťúry, roztoče a ďalšie menej významné rady. Morské klepietkavce zastupujú fosílne trilobity a recentný málo známy podkmeň nohatky.

Žiabrovce (kôrovce)

Podkmeň žiabrovce je často označovaný aj termínom kôrovce. Kôrovce predstavujú rozmanitú skupinu článkonožcov, ktorých telo pokrýva chitínová kutikula inkrustovaná anorganickým vápnikom. Väčšina kôrovcov má na chrbte pancier podobný lastúre. Časté je splývanie hrudných článkov s hlavou. Okrem kreviet, rakov a krabov sem patria mnohé ďalšie skupiny, ktoré ako súčasť planktónu tvoria dôležitú súčasť ekológie vodného prostredia.

Vzdušnicovce - viacnôžky

Vzdušnicovce predstavujú skupinu primárne suchozemských článkonožcov, ktoré dýchajú pomocou vzdušníc. Vzdušnicovce majú telo väčšinou jasne odlíšené na 3 časti: hlavu, trup a bruško s výraznou morfologickou odlišnosťou, čo však nepatrí práve pre pôvodné druhy zo skupiny viacnôžok, kam patria o. i. známe mnohonôžky a stonôžky.

Šesťnožce

Šesťnožce predstavujú hmyz v širšom zmysle slova, s charakteristickým dvojstranne súmerným telom rozdeleným na hlavu, hruď a bruško. Hlava je vybavená zloženými očami a tykadlami, zatiaľ čo hruď nesie 3 páry končatín a často aj krídla. Základnou deliacou črtou hmyzu je rozdelenie na Entognatha, s ústnymi orgánmi skrytými vnútri hlavovej kapsuly, a Ectognatha, čiže "pravý hmyz", s ústnymi orgánmi umiestnenými externe.

Hmyz s neúplnou premenou

Neúplná (nedokonalá) premena zahŕňa hmyz, ktorý prechádza procesom, v ktorom vývojové štádiá zahŕňajú vajíčko, larvu (alebo nymfu) a dospelého jedinca bez štádia kukly. Patria sem napr. švehly, podenky, vážky, pošvatky, šváby, termity, modlivky, rovnokrídlovce (kobylky a koníky), pakobylky, ucholaky, vši, bzdochy, cikády a voškovce.

Hmyz s úplnou premenou

Úplná premena je charakteristická pre hmyz, ktorý prechádza štyrmi vývojovými štádiami: vajíčko, larva, kukla a dospelý jedinec. Je to druhovo najbohatšia skupina živočíchov vôbec, s počtom asi 1 milióna opísaných druhov. Patria sem najväčšie skupiny ako dvojkrídlovce (komáre a muchy), blanokrídlovce, chrobáky a motýle, ako aj menej početné dlhokrčky, vodnárky, sieťokrídlovce a blchy.

Druhoústovce - xenoturbely, ostnatokožce a polochordáty

Druhoústovce charakterizuje špecifický typ embryonálneho vývoja, ktorý sa líši od prvoústovcov, ako aj unikátnym usporiadaním tela a orgánových sústav. Tradične sa systematicky delia na xenoturbely, ostnatokožce, polochordáty a chordáty. Najznámejšími zástupcami ostnatokožcov sú ľaliovky, hviezdovky, hadovice, ježovky a holotúrie. Medzi polochordáty patria krídložiabrovce a vnútrožiabrovce.

forward