Autor: Peter Pančík
Publikované dňa:
Upravené dňa:
Citácia: PANČÍK, Peter. 2024. Biopedia.sk: Cicavce - vajcorodce, vačkovce a placentovce. [cit. 2024-12-05]. Dostupné na internete: <https://biopedia.sk/zivocichy/cicavce-vajcorodce-vackovce-a-placentovce>.
Cicavce (Mammalia) sa vyvinuli koncom druhohôr z plazov. Ich spoločným znakom je prítomnosť synapsidnej lebky, ktorá má zachovaný pár spodných jám a spodné jarmové oblúky. Sú to vyššie teplokrvné stavovce prispôsobené životu na suchej zemi. Druhotne mohli prejsť do vody.
Od plazov ich odlišujú niektoré znaky:
- stála telesná teplota cicavcov je okolo 36,5°C
- pokryv kože tvorí srsť zložená z jednotlivých chlpov
- nervová sústava je dokonalejšia, nastal rozvoj predného mozgu, ktorý sa líši veľkosťou a kapacitou, nastal rozvoj reflexnej činnosti a zdokonalenie zmyslov
- 3 sluchové kostičky (kladivko, strmienok, nákovka) v strednom uchu
- vývoj prebieha v maternici, typická je živorodosť a starostlivosť o potomstvo
Telo je spravidla pokryté srsťou, pričom rozoznávame spodnú jemnú vrstvu – podsrstie a vrchnú vrstvu – srstice. Má výbornú izolačnú schopnosť. Pod srsťou sa nachádza pokožka a vyúsťuje sem množstvo žliaz (napr. potné a mazové žľazy, pachové žľazy, ktoré slúžia na značkovanie teritória).
Umiestnenie končatín je pod telom, čo umožňuje rýchlejší pohyb ako u plazov. Spojenie lebky s chrbticou je zabezpečené dvoma kostenými výbežkami, ale na rozdiel od obojživelníkov majú cicavce viac krčných stavcov a silnejšie krčné svaly, čo umožňuje väčšiu flexibilitu a rotáciu hlavy. Cicavce majú spravidla stály počet stavcov (7 krčných, 12–15 hrudných, 4–7 driekových (5 u človeka), 4–5 krížových (u človeka zrastené do krížovej kosti), chvostových je variabilný počet 3–50). Rebrá sa rozdeľujú na pravé, ktoré sa upínajú priamo na hrudnú kosť, nepravé, ktoré sa upínajú jedno na druhé, a voľné rebrá, ktoré voľne vybiehajú do hrudnej dutiny.
Základ svalov tvorí svalová bunka, ktorá vytvára svalové vlákno, svalové snopčeky, svalové snopce a svalové hlavy. Sval začína a končí väzivom. Svaly sú výborne prekrvené a inervované. Rozdeľujeme ich na kostrové (priečne pruhované), hladké a kombinované (srdcový sval).
Cicavce majú rôzny počet a tvar zubov podľa potravy, ktorou sa živia. Mäsožravce majú spravidla zvýraznené očné zuby, ktoré tvoria trháky. Do tráviacej sústavy sa vylučujú enzýmy na štiepenie požitej potravy. Stavba a dĺžia tráviacej rúry je taktiež daná typom potravy (bylinožravce majú črevo dlhšie – trávenie celulózy, mäsožravce – krátke črevo – mäso sa trávi rýchlo a pri dlhšom "skladovaní" v tráviacej sústave sa z neho vylučujú škodlivé látky, všežravce – dĺžka tráviacej sústavy je niečo medzi bylinožravcami a mäsožravcami). V súvislosti s cicaním mlieka sa vyvinuli slinné žľazy. Cicavce nemajú kloaku, ale tráviaca rúra končí análnym otvorom (výnimka vajcorodce).
Pri dýchaní má podstatný význam bránica, ktorá oddeľuje hrudnú dutinu od brušnej.
Cicavce majú štvordielne srdce, zložené z dvoch predsiení a dvoch komôr, ktoré úplne oddeľujú okysličenú a neokysličenú krv. U cicavcov (vrátane ľudí) vybieha aorta zo srdca a tvorí oblúk smerom doľava, čo je známe ako ľavý oblúk aorty. Tento oblúk potom pokračuje smerom dole ako zostupná aorta. Krv z ľavej komory smeruje do telového obehu, krv z pravej komory do pľúcneho obehu.
Vylučovanie zabezpečujú pravé obličky uložené po obidvoch stranách chrbtice. Skladajú sa z kôrovej a dreňovej časti. Základnou vylučovacou jednotkou je nefrón tvorený Bowmanovým vačkom, glomerulom, kanálikom 1. stupňa, Henleho kľučkou a kanálikom 2. stupňa. Potom nasledujú zberné kanáliky, močový mechúr, močovody a močová rúra. Dusíkaté látky vylučujú prostredníctvom močoviny.
Nervová sústava je na najvyššej úrovni v celej živočíšnej ríši. Vyvinutý je predovšetkým predný mozog, ktorý preberá riadiacu funkciu aj od nižších oddielov. Zmysly sú vo všeobecnosti veľmi dobre vyvinuté. Vo väčšine prípadov je prítomné vonkajšie ucho s ušnicou.
Cicavce sú oddeleného pohlavia, s častým pohlavným dimorfizmom. Spermiogenéza často prebieha za nižšej telesnej teploty v semenníkoch uložených v miešku. Pošva môže byť párová alebo nepárová. Oplodneniu predchádza obdobie párenia (ruje). U väčšiny voľne žijúcich väčších cicavcov nastáva toto obdobie raz ročne. Oplodnenie je vnútorné. Zárodok sa vyvíja v maternici - vnútromaternicový vývin. Na jeho konci nastáva pôrod. Cicavce sa rodia v rôznom štádiu (od holých a slepých až po schopné stáť na vlastných nohách za pár minút). U cicavcov je charakteristická starostlivosť o potomstvo.
Niektoré jedince sa snažia nepriaznivé životné podmienky (extrémne nízke alebo vysoké teploty, málo potravy, sucho) prekonať spánkom – hibernáciou (zimný spánok) (napr. sysle, netopiere, jazvece) alebo estiváciou (letný spánok) (niektoré druhy slimákov, rýb, plazov a žiab). V takomto stave sa ich metabolizmus znižuje na minimum, pričom pri hibernácii môže telesná teplota klesnúť až na teplotu okolo 4–6 °C.
Niektoré cicavce, podobne ako vtáky, sa za potravou sťahujú (migrujú). Platí to hlavne pre stepné a monzúnové oblasti v období sucha.
Systém cicavcov je relatívne jednoduchý: má dve podtriedy s dvomi nadradmi. Tirjaková a spol. (2015)(1) bohužiaľ neuvádza taxonomickú hodnotu cicavcov ani najbližších vnorených vetiev, preto sa inšpirujem aj systémom Trnka (2018)(2). V prípade radov však nebudem používať koncovku -tvaré, lebo mi znie v mnohých prípadoch príliš "umelo".
Podtrieda: Vajcorodce link
Vajcorodce (Prototheria) sú malou skupinou cicavcov, ktoré nesú znaky cicavcov, ale aj niektoré znaky spoločné s plazmi alebo vtákmi, čo naznačuje ich starobylý pôvod.
| Plazie znaky zahŕňajú: | Cicavčie znaky zahŕňajú: |
|---|---|
|
|
Rad: Kloakovce link
Kloakovce (Monotremata) sú menšie cicavce s unikátnymi vlastnosťami, ktoré sa vyskytujú len v Austrálii a Tasmánii. Kombinujú sa u nich prvky plazov a cicavcov. Medzi hlavné znaky patrí prítomnosť kloaky (spoločný vývod pre vylučovací, pohlavný a tráviaci systém), kladenie vajec, bezzubé čeľuste a rohovité ostrohy na nohách. Mladé jedince po vyliahnutí sú krmené materským mliekom, ktoré sa uvoľňuje cez otvory v koži, keďže nemajú bradavky.
Vtákopysk podivný (Ornithorhynchus anatinus) je ikonickým symbolom Austrálie. Dosahuje dĺžku 60 cm. Má výrazný kačací zobák, široký bobrí chvost a nohy prispôsobené na plávanie. Jeho telo je pokryté hustou, hnedou srsťou, ktorá je vodotesná a biofluoreskuje v modrozelenom svetle. Samce majú jedovaté ostrohy na zadných nohách, ktoré môžu spôsobiť veľmi bolestivé zranenia.
Ježura austrálska (Tachyglossus aculeatus) je rozšírená po celej Austrálii a v pobrežných a horských oblastiach východnej Novej Guiney. Dosahuje dĺžku 30 až 45 cm. Má telo pokryté srsťou a ostňami, výrazný ňufák, špecializovaný jazyk na chytanie hmyzu a silné predné končatiny na hrabanie. Prežíva pod zemou. Chráni sa tým, že sa stočí do guľky a vystaví svoje ostne. Nemá potné žľazy, takže zle znáša teplo. Počas austrálskej zimy upadá do hibernácie a na jar sa prebúdza na párenie. Samice kladú jedno vajce ročne, z ktorého sa mláďa vyliahne do matkinho dočasného vaku, kde sa vyvíja, kým mu nenarastú ostne.
Podtrieda: Živorodce link
Živorodce (Theria) sú podtriedou cicavcov, u ktorých sa nový jedinec vyvíja v tele matky, čím je chránený pred predátormi a vonkajšími teplotnými výkyvmi. Je to dané predovšetkým schopnosťou vyvíjajúceho sa zárodku potlačiť imunitnú odpoveď matky, ktorá umožňuje prežitie plodu počas tehotenstva (gravidity).
Zároveň dochádza aj k vzniku vyživovacieho orgánu – placenty – vďaka proteínom zvaným syncytíny, ktoré umožňujú fúziu buniek cytotrofoblastu, čím sa vytvára syncytiotrofoblast. Plne funkčná placenta je prítomná najmä u nadradu placentovcov, no v nejakej rudimentárnej forme sa vyskytuje už aj u vačkovcov.
Z ďalších anatomických znakov živorodcov sú to najmä absencia kloaky a krkavčej kosti, prítomnosť vonkajšieho ucha s ušnicou a flexibilný nos, ktorý nie je prítomný u iných stavovcov. Taktiež sú prítomné mliečne žľazy, ktorých vývody sa koncentrujú do mliečnych bradaviek.
Delíme ich na dva nadrady, ktoré sa odlišujú v tom, v akom štádiu ich mláďatá opúšťajú maternicu:
vačkovce – ich mláďatá sa rodia veľmi nedokonale vyvinuté, pričom ďalší vývin prebieha v špeciálnom vaku na tele matky
placentovce – rodia mláďatá, ktoré majú väčšinu svojich orgánov vyvinutú a sú schopné fungovať samostatne mimo tela matky, aj keď sa musia ešte ďalej vyvíjať a rásť
Nadrad: Vačkovce link
Vačkovce (Metatheria, Marsupialia) majú reprodukčný systém, ktorý je odlišný od placentovcov (Eutheria). Samice majú dve maternice a ich zárodky sa vyvíjajú väčšinou bez plnohodnotnej placenty, ktorá je typická pre placentovce. U vačkovcov sa placenta vytvára, ale len v jednoduchej a menej efektívnej forme, ktorá zaisťuje výmenu živín medzi matkou a plodom len počas veľmi krátkeho obdobia gravidity. Po narodení sa nedokonalo vyvinuté mláďatá dostávajú do matkinho vaku, kde pokračujú vo svojom vývine prisaté k mliečnym bradavkám. Telesná teplota vačkovcov mierne kolíše a mozog je menej zbrázdený než u placentovcov. Vačkovce sú rozšírené v Južnej Amerike a Austrálii. Nie všetky druhy vačkovcov majú kožný vak, no u mnohých je to charakteristický znak.
Rad: Kengury link
Kengury (Diprotodontia), alebo tiež klokany, je najpočetnejší rad vačkovcov, endemických pre Austráliu a Novú Guineu. Typickým znakom sú dva veľké predné rezáky na spodnej čeľusti a syndaktylia (zrast prstov) na zadných končatinách. Väčšina kengúr je bylinožravá, aj keď niektoré druhy sú hmyzožravé alebo všežravé.
Kengura červená (Macropus rufus) dosahuje výšku až 2 m. Červenú farbu majú len samce, samice sú modrosivé. Kengury majú bedrovú časť tela nezvyčajne mocne vyvinutú, čo súvisí s mohutnými, na skákanie prispôsobenými zadnými nohami a masívnym, svalnatým chvostom, ktorý im pomáha pri skákaní. Kengury žijú v Austrálii a na Novej Guinei, na trávnatých rovinách, kde sa živia trávou a lístím. Združujú sa do čried.
Vombat medveďovitý (Vombatus ursinus) dosahuje dĺžku tela okolo 1 metra. Telo je robustné a nízko pri zemi. Majú malé uši a oči, veľký holý nos a hustú, hrubú srsť, ktorá môže byť od svetlo hnedej po čiernu. Vombaty sú bylinožravce. Ich zuby neustále rastú, čo im umožňuje efektívne obhrýzať tvrdú vegetáciu. Vyskytujú sa v chladnejších a vlhších oblastiach južnej a východnej Austrálie vrátane Tasmánie a Viktórie, najmä v horských oblastiach a pobrežných lesoch. Vombaty sú známe svojimi zložitými systémami nor, ktoré môžu byť až 20 metrov dlhé s viacerými vstupmi.
Koala medvedíkovitá (Phascolarctos cinereus) je stromový bylinožravý vačkovec pôvodom z Austrálie. Má robustné telo bez chvosta, veľkú hlavu s okrúhlymi ušami a veľký tmavý nos. Koaly dosahujú dĺžku 60–85 cm. Ich srsť je od strieborno-sivej po čokoládovo-hnedú. Živia sa prevažne listami eukalyptov, ktoré majú nízku výživnú hodnotu a obsahujú toxické látky. Koaly sú prevažne nečinné, spia až 20 hodín denne a žijú samotársky.
Rad: Vačice link
Vačice (Didelphimorphia) obývajú Južnú, zriedka aj Severnú Ameriku. Vak na bruchu má väčšina druhov dobre vyvinutý, iba niektorým zakrpatel a ostali z neho len dva malé záhyby kože. Vačice sú nočné zvieratá veľkosti od myši po mačku. Mnohé vedia liezť po stromoch a celé hodiny vydržia nehybne visieť na lapavom chvoste.
Vačica opossum (Didelphis marsupialis) je vačkovec veľký približne ako domáca mačka, s dĺžkou tela okolo 30 cm a chvostom dlhým takmer 50 cm. Jeho srsť je v skutočnosti žltá v spodnej vrstve, ale je skrytá dlhšími čiernymi krycími chlpmi. Má veľké čierne uši, svetlo broskyňovú tvár a bezsrstý chvost, ktorý pripomína obrovský potkaní chvost. Tento druh vačice sa vyskytuje od severovýchodného Mexika po Bolíviu. Preferuje lesy, ale žije aj v poliach a mestách. Je aktívny najmä v noci, živí sa širokou škálou potravy vrátane hmyzu, malých stavovcov, ovocia a zvyškov potravy.
Rad: Kunovce link
Kunovce (Dasyuromorphia) zahŕňajú väčšinu austrálskych mäsožravých vačkovcov, ktoré sa anatomicky podobajú na mäsožravé placentovce, ako sú psovité alebo mačkovité šelmy, no s typickými znakmi vačkovcov (vak na inkubáciu mláďat).
Diabol tasmánsky (Sarcophilus harrisii) je mäsožravý vačkovec, endemický na ostrove Tasmánia. V súčasnosti je najväčším mäsožravým vačkovcom na svete (60 cm). Má čiernu srsť, mohutnú stavba tela a silné čeľuste, ktoré dokážu prekusnúť kosti. Je to prevažne nočný živočích a živí sa nielen lovom, ale aj zdochlinami. Samice rodia 20 až 30 mláďat, avšak prežijú iba štyri, ktoré sa udržia na matkiných bradavkách vo vaku.
Vakovlk tasmánsky (Thylacinus cynocephalus) bol mäsožravý vačkovec pochádzajúci z Austrálie, Tasmánie a Novej Guinei. Aj s chvostom dosahoval dĺžku tela 120 cm. Vyhynul približne pred 3 600 až 3 200 rokmi na pevninskej Austrálii a Novej Guinei, pričom na Tasmánii prežil do roku 1936. Tento druh bol jedinečný svojimi tmavými pruhmi na chrbte, ktoré mu vyniesli názov "tasmánsky tiger". Obidve pohlavia mali vačok, pričom samice ho používali na odchov mláďat a samce na ochranu vonkajších reprodukčných orgánov. Boli to prevažne samotárske predátory, loviace menšie až stredne veľké zvieratá. Vyhynutie tasmánskeho tigra bolo spôsobené intenzívnym lovom, chorobami, konkurenciou psov dingov a nevhodnými zásahmi do ich biotopu. Napriek početným nahláseniam pozorovaní nebol potvrdený žiadny živý jedinec. V súčasnosti existuje projekt, ktorý má za úlohu v nasledujúcich rokoch klonovať toto zviera z dobre dochovaných vzoriek DNA.
Nadrad: Placentovce link
Zárodok placentovcov (Eutheria) sa vyvíja pomocou dokonale utvorenej placenty. Mláďa môže samostatne cicať mlieko. Najprv sa vyvíja mliečny chrup, neskôr ho nahradí chrup trvalý.
- Tirjaková E., Vďačný P., Kocian Ľ.: Systém eukaryotických jednobunkovcov a živočíchov. (2015). Katedra zoológie PriF UK, Bratislava (1. vydanie).
- Trnka A.: Zoológia chordátov (Vybrané kapitoly). (2018). Pedagogická fakulta Trnavská univerzita.
