Tradičné morfologické systémy často zaraďovali hmyzožravce, netopiere, hlodavce a dvojitozubce do blízkych vývojových skupín na základe ich vonkajšej podobnosti a prítomnosti starobylých anatomických znakov. Moderná zoológia, opierajúca sa o molekulárno-biologické analýzy DNA, však tento prístup prehodnotila.
Súčasné fylogenetické štúdie preukázali, že tieto štyri rady sa v rámci placentárnych cicavcov vyvíjali nezávisle a patria do dvoch úplne odlišných vývojových vetiev:
- Laurázijské cicavce (Laurasiatheria) – do tejto skupiny patria hmyzožravce a netopiere. Z fylogenetického hľadiska zdieľajú spoločného predka s radmi ako sú šelmy, kopytníky či veľryby.
- Euarchontoglíry (Euarchontoglires) – do tejto skupiny patria hlodavce a dvojitozubce. Molekulárne analýzy potvrdili, že ich najbližšími evolučnými príbuznými sú zástupcovia radu primáty. Hlodavce a dvojitozubce sú tak fylogeneticky bližšie príbuzné opiciam a človeku než krtkom alebo netopierom.
Rad: Hmyzožravce / Piskorotvaré link
Hmyzožravce (Eulipotyphla, staršie Insectivora) sú malé až stredne veľké živočíchy, ktoré z vývojového hľadiska považujeme za najstaršie placentovce a tvoria vývojový základ pre vznik ostatných radov placentárnych cicavcov. Majú primitívnu, spravidla pretiahnutú stavbu lebky, zachovaný úplný chrup a primitívnejšiu stavbu mozgu. Tieto druhy často žijú v podzemí alebo v hustej vegetácii. Napriek svojmu pomenovaniu sú väčšinou všežravé, živia sa hmyzom, červami, malými bezstavovcami, semenami a príležitostne aj drobnými stavovcami.
Čeľaď: Ježovité link
Ježovité (Erinaceidae) majú predĺžený ňufák, krátky chvost a srsť na chrbte je často premenená na ostré ostne slúžiace na ochranu. Väčšina druhov má nočnú aktivitu a prežíva v jednoduchých norách alebo hniezdach. Samice rodia výlučne nidikolné (slepé a bezsrsté) mláďatá.
Jež tmavý (Erinaceus europaeus) dosahuje dĺžku 22–29 cm. Má rovnomerne tmavé ostne s bielymi krúžkami. Tmavá srsť okolo očí tvorí charakteristické „okuliare“. Je aktívny za súmraku a v noci. Nepriaznivé zimné obdobie prečkáva hibernáciou (hlbokým zimným spánkom). Živí sa hmyzom, obojživelníkmi, plazmi a drobnými zemnými cicavcami.
Jež bledý (Erinaceus concolor) sa od predchádzajúceho druhu odlišuje najmä tým, že má nepravidelne tmavé ostne. Mláďatá majú na tmavohnedej hrudi jasne bledú škvrnu, pričom vekom ich srsť postupne bledne.
Čeľaď: Piskorovité link
Piskorovité (Soricidae) sú drobné cicavce rozšírené takmer po celom svete. Majú veľmi vysoký metabolizmus, kvôli čomu sú neustále aktívne a prísne teritoriálne. Majú slabší zrak, ale vynikajúci sluch a čuch. Niektoré špecifické druhy sú jedovaté a na orientáciu v priestore dokážu využívať echolokáciu.
Piskor lesný (Sorex araneus) meria len 6–8 cm. Obýva územia Eurázie až po Čínu, kde žije v rozličných druhoch porastov od nížin až po vysoké horské polohy. Tento malý, no mimoriadne dravý živočích má v zafarbení prevažne hnedé tóny a charakteristické je pre neho hnedé pigmentovanie koncov zubov.
Čeľaď: Krtovité link
Krtovité (Talpidae) sú dokonale prispôsobené životu pod zemou a na povrch vychádzajú len zriedka. Ich krátke a silné predné končatiny sú evolučne premenené na veľmi účinné hrabavé nástroje.
Krt podzemný (Talpa europaea) dosahuje dĺžku 11–17 cm. Žije v lesoch a lesostepiach, pričom uprednostňuje kypré pôdy. Buduje si zložité terasovité nory spájajúce hniezdne a lovné okrsky. Krt nehibernuje a je aktívny aj v zime. Živí sa predovšetkým larvami hmyzu a dážďovkami, zriedka prijíma rastlinnú potravu.
Rad: Netopiere / Netopierotvaré link
Netopiere (Chiroptera) sú malé až stredne veľké, prevažne nočné cicavce. Sú to jediné cicavce schopné aktívne a vytrvale lietať. Ich predné končatiny sú premenené na krídla, pričom lietaciu plochu tvorí kožná blana (patagium), natiahnutá medzi telom a končatinami. V súvislosti s aktívnym letom majú vyvinutý hrebeň prsnej kosti na úpon silných lietacích svalov. Ďalším unikátom sú ich zadné končatiny, ktoré sú opačne zakĺbené a slúžia ako dokonalý zavesovací aparát, na ktorom visia hlavou nadol.
Orientujú sa predovšetkým prostredníctvom echolokácie – vysielajú ultrazvukové signály, ktoré sa odrazia od prekážky alebo koristi, a následne ich zachytávajú veľkými ušnicami. Pre prežitie nepriaznivých období je u nich známa a dôležitá reverzibilná hypotermia (schopnosť cielene a vratne znížiť svoju telesnú teplotu).
Z hľadiska systematiky rozdeľujeme tento rad na dva ekologicky i morfologicky odlišné podrady:
- Kaloňoblížne (Megachiroptera) – zahŕňa pomerne veľké plodožravé druhy z Afriky a Austrálie. Echolokácia je u nich vzácna a sú významné ako opeľovače kvetov
- Netopieroblížne (Microchiroptera) – zahŕňa prevažne menšie hmyzožravé druhy s dobre vyvinutou echolokáciou (všetky naše druhy)
Čeľaď: Podkovárovité link
Podkovárovité (Rhinolophidae) sú malé až stredne veľké netopiere obývajúce teplejšie oblasti Európy, Ázie, Afriky a Oceánie. Ich charakteristickým znakom sú trojdielne blanité výrastky v okolí nozdier (v tvare podkovy), ktoré im slúžia na presné usmerňovanie a vysielanie echolokačných signálov. Ďalším identifikačným znakom je, že ich ušnice sú bez blanitého viečka.
Podkovár veľký (Rhinolophus ferrumequinum) dosahuje dĺžku len 5–6 cm. Osídľuje výlučne teplejšie oblasti, kde často zimuje v jaskyniach a letuje v ľudských stavbách. Žije pomerne usadlým spôsobom života a dlhšie prelety robí len veľmi zriedka. Živí sa nočným hmyzom.
Čeľaď: Netopierovité link
Netopierovité (Vespertilionidae, synonymum večernicovité) patria medzi naše najznámejšie netopiere. Na rozdiel od podkovárovitých nemajú blanité výrastky v nose, ale vyznačujú sa prítomnosťou blanitého viečka (tragus), ktoré je umiestnené priamo v ušniciach.
Netopier veľký (Myotis myotis) patrí medzi naše väčšie druhy (6−8 cm). Samce a samice na jar tvoria spoločné kolónie, často v krovoch starých domov alebo vo vežiach, avšak na zimu sa pravidelne sťahujú na stabilnejšie zimoviská do jaskýň. Živia sa najmä väčším hmyzom a húsenicami.
Večernica hvízdavá (syn. večernica malá, Pipistrellus pipistrellus) je jeden z najmenších netopierov s dĺžkou tela len 3–5 cm. Je to veľmi bežný synantropný druh, ktorý sa bežne usadzuje v ľudských objektoch, parkoch a na lesných čistinkách. Pri presune na zimoviská dokáže prekonávať obrovské vzdialenosti.
Ucháč sivý (Plecotus austriacus) je ľahko rozpoznateľný vďaka extrémne dlhým ušniciam. Uprednostňuje teplejšie nížiny južnej a strednej Európy. Na lov vyletuje až za neskorej noci. Úkryty vyhľadáva v jaskyniach, dutinách stromov, ale aj v ľudských sídlach.
Rad: Hlodavce / Myšotvaré link
Hlodavce (Rodentia) predstavujú zďaleka najpočetnejší rad cicavcov. Názov radu je odvodený od ich špecifického hlodavého chrupu a prítomnosti špecifického žuvacieho svalu. V hornej i dolnej čeľusti majú mohutne vyvinuté dlátovité rezáky bez koreňov, ktoré im neustále dorastajú. Očné zuby im úplne chýbajú, následkom čoho je medzi rezákmi a stoličkami veľká medzera – takzvaná diastéma. Spomedzi všetkých cicavcov sa vyznačujú veľmi vysokou rozmnožovacou schopnosťou. Niektoré druhy, najmä tie z čeľade hrabošovitých a myšovitých, slúžia ako rezervoár rôznych zoonotických infekcií.
Čeľaď: Vevericovité link
Vevericovité (Sciuridae) majú štíhle telo, zadné končatiny dlhšie ako predné a sú charakteristické veľmi dlhým, huňatým chvostom. Majú výborný zrak a sú to prevažne bylinožravce, ktoré sa živia semenami, orieškami a občasným hmyzom.
Veverica obyčajná (Sciurus vulgaris) je známa svojím huňatým chvostom, ktorý jej pri skokoch slúži ako stabilizačný padák a kormidlo. Zafarbenie srsti je mimoriadne variabilné, od hrdzavej až po sivočiernu. Je aktívna cez deň, buduje si hniezda v dutinách alebo vo vetvách stromov a na zimu si robí zásoby potravy.
Syseľ pasienkový (Spermophilus citellus) obýva stepné nížiny a udržiavané pasienky s nízkou vegetáciou. Pre svoj život si buduje zložité prechodné aj trvalé podzemné nory. Živí sa rastlinami a hmyzom, pričom si nerobí žiadne zásoby potravy, keďže na zimu upadá do hlbokej hibernácie.
Svišť vrchovský (Marmota marmota) je prispôsobený životu v extrémnejších podmienkach a obýva najmä pásmo holín a skalných sutín vysoko v Alpách a Karpatoch. Buduje si niekoľko typov hlbokých nôr, žije v kolóniách a na nebezpečenstvo upozorňuje ostatných ostrým varovným hvizdom.
Čeľaď: Bobrovité link
Bobrovité (Castoridae) sú stredne veľké, semiakvatické (čiastočne vodné) cicavce. Ich dokonalé prispôsobenie na vodu sa prejavuje hydrodynamickým tvarom tela, prítomnosťou plávacích blán medzi prstami na zadných nohách, hustou nepremokavou srsťou a nápadným dorzoventrálne splošteným chvostom. Majú extrémne silné rezáky prispôsobené na stínanie a hryzenie tvrdého dreva.
Bobor vodný (syn. bobor európsky, Castor fiber) obýva vody rozličného typu. Je známy svojou neuveriteľnou schopnosťou pretvárať krajinu – z konárov a blata stavia v tokoch zložité priehrady, ktorými si reguluje stav vodnej hladiny. Býva aktívny prevažne za súmraku a v noci.
Čeľaď: Plchovité link
Plchovité (Gliridae, staršie Myoxidae) sú drobné stromové hlodavce, ktoré sa vzhľadom podobajú na myši, ale vyznačujú sa veľkými očami a dlhším huňatým chvostom. Sú aktívne predovšetkým v noci. Zaujímavosťou je, že ako jediným hlodavcom im chýba slepé črevo. Sú známe predovšetkým svojou mimoriadne dlhou hibernáciou.
Plch veľký (syn. plch sivý, Glis glis) je vynikajúco prispôsobený životu v korunách listnatých lesov a ovocných sadov. Hniezda si buduje v dutinách starých stromov. Spomedzi našich druhov plchov má vôbec najdlhší zimný spánok, ktorý môže trvať aj viac ako pol roka. Živí sa najmä semenami, plodmi a výhonkami drevín.
Čeľaď: Hrabošovité link
Hrabošovité (Cricetidae) patria medzi najväčšie čeľade cicavcov. Združujú množstvo rozmanitých druhov od stromových a hrabavých až po semiakvatické zástupce so skráteným chvostom. Ekologicky majú obrovský význam v potravnom reťazci predátorov.
Hraboš poľný (Microtus arvalis) je drobný hlodavec žijúci na lúkach, poliach a v stepiach. Má mimoriadne vysoké rozmnožovacie schopnosti, kvôli čomu sa v poľnohospodárskej krajine zvykne periodicky premnožovať. Živí sa výlučne zelenými časťami rastlín.
Škrečok poľný (Cricetus cricetus) je väčší pestro sfarbený hlodavec obývajúci stepi a lesostepi. Živí sa rastlinami aj živočíšnou potravou. Je známy tým, že si na zimu robí bohaté zásoby semien, ktoré si do nôr prenáša v objemných lícnych vakoch.
Ondatra pižmová (Ondatra zibethicus) je semiakvatický druh prispôsobený životu na brehoch vodných plôch. Na plávanie využíva nielen zadné nohy s plytkou plávacou blanou, ale najmä silne zo strán sploštený chvost, ktorý je pokrytý drobnými šupinami.
Čeľaď: Myšovité link
Myšovité (Muridae) zahŕňajú stovky druhov s typicky štíhlym telom, veľkými ušnicami a dlhým, väčšinou úplne holým chvostom. Majú výborný sluch a čuch, a vďaka obrovskej prispôsobivosti osídlili takmer všetky ekosystémy vrátane ľudských obydlí.
Myš domová (Mus musculus) pochádza pôvodne zo stepí, no vyvinula sa na typický synantropný druh (viazaný na ľudské sídla). S človekom prenikla aj do drsných klimatických oblastí. Vo voľnej prírode sa živí semenami, priamo v ľudských obydliach je to prísny všežravec aktívny prevažne v noci.
Potkan hnedý (Rattus norvegicus) je mimoriadne odolný kozmopolitný druh, ktorý sa celosvetovo rozšíril vďaka lodnej doprave a ľudskej činnosti. Je to nočný všežravec a z hľadiska hygieny predstavuje veľmi vážneho prenášača mnohých nebezpečných chorôb.
Čeľaď: Dikobrazovité link
Dikobrazovité (Hystricidae) sú pomalšie bylinožravce, ktoré sa pred predátormi chránia špecificky premenenou srsťou na chrbte. Ostne sa im pri kontakte ľahko uvoľňujú a bolestivo sa zapichujú do kože útočníka.
Dikobraz hrebenatý (Hystrix cristata) je veľký, zavalitý hlodavec obývajúci Taliansko a viaceré oblasti Afriky. Srsť na chrbte a chvoste sa mu premenila na dlhé, tuhé a duté pichliače (ostne). Je aktívny prevažne v noci a cez deň sa skrýva vo vlastných vyhrabaných norách.
Rad: Dvojitozubce / Zajacotvaré link
Dvojitozubce (Lagomorpha) sa od hlodavcov odlišujú viacerými významnými anatomickými znakmi. V hornej čeľusti majú vyvinuté až dva páry rezákov (za hlavnými veľkými rezákmi sa nachádza ešte jeden pár kratších). Ich rezáky nemajú korene, stále dorastajú, no na rozdiel od hlodavcov ich majú pokryté sklovinou po celom svojom povrchu. Očné zuby im úplne chýbajú. Zadné končatiny majú výrazne dlhšie ako predné.
Z hľadiska trávenia je pre ne typická cekotrofia – požieranie a opätovné trávenie vlastných kašovitých výkalov (čo im umožňuje lepšie zužitkovať ťažko stráviteľnú rastlinnú potravu). Ďalšou anatomickou zaujímavosťou je poloha mieška u samcov, ktorý sa nachádza netypicky pred penisom.
Čeľaď: Zajacovité link
Zajacovité (Leporidae) sú charakteristické veľmi dlhými ušnicami a predĺženými zadnými nohami, ktoré sú vynikajúco prispôsobené na rýchly beh a kľučkovanie. Majú výborný sluch a prispôsobili sa zväčša súmračnému a nočnému spôsobu života.
Zajac poľný (Lepus europaeus) má zadné nohy podstatne dlhšie ako predné a špičky dlhých ušníc charakteristicky čierne. Na rozdiel od králika si nehrabe nory, ale celý život prežíva priamo na povrchu. Obýva stepi, polia a okraje lesov, kde sa živí trávami a bylinami. Samičky rodia nidifúgne (nekŕmivé) mláďatá, ktoré sú osrstené a vidia.
Králik divý (Oryctolagus cuniculus) má na rozdiel od zajaca zadné nohy len o niečo dlhšie než predné a kratšie ušnice bez čiernych škvŕn. Spoločensky žije v kolóniách a hrabe si v piesčitej pôde rozsiahle a hlboké podzemné nory. Vyznačuje sa vysokou rozmnožovacou schopnosťou, pričom rodí nidikolné (kŕmivé) mláďatá, ktoré sú slepé a holé. Práve domestifikáciou tohto druhu človek vyšľachtil domáce králiky.
