Termín „kopytníky“ sa v zoológii oddávna používal pre veľké bylinožravé cicavce, ktorým sa v procese evolúcie premenili koncové články prstov na rohovinové kopytá, prispôsobené na rýchly beh a nesenie veľkej hmotnosti. Z hľadiska klasickej systematiky ich rozdeľujeme na dva samostatné rady: nepárnokopytníky (Perissodactyla) a párnokopytníky (Artiodactyla). Obe tieto skupiny patria z hľadiska modernej fylogenetiky do spoločnej veľkej vývojovej vetvy laurázijských cicavcov (Laurasiatheria).
Hoci ich spája podobný vzhľad a ekológia, moderná molekulárna biológia a genetika priniesli do ich systematiky jednu z najväčších revolúcií v zoológii. Zistilo sa totiž, že rad párnokopytníkov v klasickom ponímaní je takzvane parafyletický (neúplný). Prekvapivo sa preukázalo, že párnokopytníky sú fylogeneticky oveľa bližšie príbuzné veľrybám (Cetacea) než nepárnokopytníkom!
Z tohto dôvodu sa v najmodernejších systémoch párnokopytníky a veľryby zlučujú do jedného spoločného radu pod odborným názvom Cetartiodactyla. Nepárnokopytníky tak v rámci laurázijských cicavcov predstavujú síce príbuznú, no predsa len celkom samostatnú evolučnú líniu. Z didaktických a ekologických dôvodov sa však obidva rady suchozemských kopytníkov v učebniciach spravidla preberajú vedľa seba.
Rad: Nepárnokopytníky / Nepárnokopytníkotvaré link
Nepárnokopytníky (Perissodactyla) boli na Zemi najviac rozšírené v období treťohôr. Sú to veľké bylinožravé druhy, pre ktoré je charakteristická pretiahnutá tvárová časť lebky. Hoci ich slovenský názov napovedá niečo iné, nie všetky druhy majú na nohách nepárny počet prstov – na prednej nohe totiž môžu mať 1 až 4 prsty a na zadnej 1 alebo 3 prsty. Kľúčovým znakom celej skupiny je však to, že os končatiny prechádza vždy stredným (tretím) prstom, ktorý nesie hlavnú váhu tela. Tento prst (a prípadné ďalšie) je chránený rohovinovým kopytom. Majú robustné telo, dlhé končatiny a ich chrup je prispôsobený na konzumáciu rastlín: rezáky sa nachádzajú plne vyvinuté v hornej i v spodnej čeľusti, kým očné zuby sú redukované.
Čeľaď: Tapírovité link
Tapírovité (Tapiridae) sú starobylou skupinou cicavcov pochádzajúcou z Južnej Ameriky a Indie. Charakteristickým znakom je chobotovito predĺžený horný pysk, ktorý im umožňuje uchopovať potravu. Svojím zavalitým vzhľadom môžu pripomínať menšie slony, avšak taxonomicky sú bližšie príbuzné koňovitým. Ako jediné si zachovali na predných nohách 4 prsty a na zadných 3 prsty.
Tapír indický (Tapirus indicus) meria asi 2 m a váži 250–320 kg. Vyznačuje sa výrazným sfarbením – má čiernu prednú a zadnú časť tela a biely stred, čo mu v pralese poskytuje dokonalé maskovanie. Je to plachý nočný bylinožravec obývajúci juhovýchodnú Áziu. Výborne pláva a pri nebezpečenstve sa dokáže úplne ponoriť pod vodu.
Ďalším známym zástupcom je tapír juhoamerický (Tapirus terrestris). Na rozdiel od svojho ázijského príbuzného má len jednoduché sivé sfarbenie a jeho charakteristickým znakom je stvrdnutá odstávajúca hriva na krku.
Čeľaď: Nosorožcovité link
Nosorožcovité (Rhinocerotidae) obývajú Afriku a Áziu a vyznačujú sa silnou zrohovatenou kožou, 3-prstými nohami a jedným alebo dvoma rohmi na predĺžených nosných kostiach. Nohy majú hrubé a krátke. Napriek tomu, že sú to výlučne bylinožravce, pri vyrušení môžu byť mimoriadne agresívne a nebezpečné.
Nosorožec pancierový (Rhinoceros unicornis) dosahuje dĺžku 4 m a hmotnosť až 2,7 t. Žije v juhovýchodnej Ázii a na nose má len jeden roh. Dojem obrneného tela vytvárajú veľké záhyby hrubej kože, ktorá ho chráni pred pichľavými pralesovými rastlinami. S obľubou sa zdržiava v blízkosti vody, kde sa pravidelne váľa v bahne, aby si chránil kožu pred parazitmi a slnečným žiarením.
Nosorožec ostrorohý (Diceros bicornis) žije v savanách a suchých oblastiach Afriky. Na nose má dva rohy, z ktorých predný je dlhší (môže dosahovať až 1,5 m). Má charakteristicky vyčnievajúcu hornú peru, ktorá mu slúži ako hmatový orgán pri spásaní trávy a obhrýzaní konárov. V dôsledku ilegálneho pytliactva ide o ohrozený druh.
Čeľaď: Koňovité link
Koňovité (Equidae) sú prispôsobené na rýchly beh. Ich dlhé končatiny sú zakončené už len jediným funkčným prstom na každej nohe, ktorý je chránený pevným kopytom. Majú robustné telo s dlhým krkom a hlavou so silnými čeľusťami, dokonale prispôsobenými na konzumáciu tráv. Srsť je krátka, často s hrivou a chvostom zakončeným dlhými štetinami.
Kôň Przewalského (Equus ferus przewalskii) je ohrozený druh pôvodom zo stepí strednej Ázie. Má robustnejšie telo, pieskovohnedú srsť s tmavým pruhom na chrbte a krátku, vždy vztýčenú hrivu. Geneticky má 33 párov chromozómov (na rozdiel od domestikovaného koňa domáceho, Equus caballus, ktorý ich má 32). V minulosti bol vo voľnej prírode úplne vyhubený, no vďaka záchranným programom bol úspešne vrátený do Mongolska.
Somár africký (Equus asinus), divý predchodca somára domáceho, je kriticky ohrozený druh obývajúci extrémne suché oblasti severovýchodnej Afriky. Srsť má svetlosivú až hnedú s tmavým pruhom na chrbte, pričom na nohách môže mať pruhovanie podobné zebre. Je mimoriadne odolný voči nedostatku vody.
Zebra vrchovská (Equus zebra) obýva hornaté a suché oblasti Južnej Afriky. Je to menšia zebra, pre ktorú je typické unikátne čiernobiele pruhovanie slúžiace ako výborné vizuálne maskovanie v stáde. Združuje sa v rodinných čriedach pozostávajúcich z jedného dominantného samca a niekoľkých samíc.
Blízkou príbuznou z tejto skupiny je aj zebra Grévyho (Equus grevyi). Je to vôbec najväčší a najvyšší žijúci divý zástupca koňovitých. Svojím vzhľadom (veľkými ušami a štíhlejším ňufákom) pripomína skôr osla alebo mulicu. Vyznačuje sa tiež nápadne vztýčenou hrivou a má najhustejšie (najužšie) pruhovanie zo všetkých zebier.
Rad: Párnokopytníky / Párnokopytníkotvaré link
Párnokopytníky (Artiodactyla) mali od pradávna pre človeka nesmierny význam nielen ako lovná zver, ale predovšetkým ako hlavný zdroj hospodárskych domestifikovaných zvierat. Z anatomického hľadiska sú charakteristické tým, že os ich končatiny prechádza vždy medzi 3. a 4. prstom. V skutočnosti majú vyvinuté štyri prsty (palec sa im evolučne vôbec nevyvinul). Celá hmotnosť tela spočíva výlučne na treťom a štvrtom prste, ktoré sú zakončené raticami alebo kopýtkami. Dva zadné prsty (druhý a piaty) sú menšie a sú položené vyššie, takže na ne pri chôdzi vôbec nestúpajú.
Ďalším typickým znakom je redukcia chrupu – mnohým zástupcom chýbajú horné rezáky, takže rastlinnú potravu neuhryzávajú, ale šklbú. Väčšine zástupcov sa na hlave vyvíjajú rohy alebo parohy. Z biologického hľadiska je medzi nimi zásadný rozdiel:
- Rohy sú duté a nevetvené útvary. Majú ektodermálny (rohovinový) pôvod, podobne ako nechty či kopytá. Nepodliehajú výmene (sú prítomné po celý čas a rastú po celý život) a zväčša ich majú obidve pohlavia.
- Parohy sú plné a zväčša rozvetvené útvary. Na rozdiel od rohov majú mezodermálny (kostený) pôvod. Zvieratá ich v pravidelných intervaloch zhadzujú a obmieňajú. Sú spravidla znakom pohlavného dimorfizmu (rastú len samcom) a zvieratá nimi v období ruje zvádzajú súboje, jedinou výnimkou je sob, pri ktorom majú parohy aj samice.
Podrad: Neprežúvavce link
Neprežúvavce (Nonruminantia) inklinujú k všežravému spôsobu života. Na rozdiel od prežúvavcov majú úplný chrup so zväčšenými očnými zubami a jednoduchým, maximálne jednodielnym až dvojdielnym žalúdkom. Prijatú potravu po prehltnutí už opätovne neprežúvajú.
Čeľad: Hrochovité link
Hrochovité (Hippopotamidae) sú masívne semiakvatické (obojživelné) kopytníky s holou kožou. Majú veľkú hlavu so širokou tlamou a nozdrami, očami aj ušami umiestnenými navrchu hlavy (čo im umožňuje zmyslový kontakt s okolím pri ponorení). Na krátkych zavalitých nohách majú štyri prsty. Telo pokrýva hrubá koža bez potných žliaz, preto sa na suchu veľmi rýchlo dehydratujú. V tlame majú vyvinuté obrovské, trvalo rastúce kolovité rezáky a očné zuby.
Hroch obojživelný (Hippopotamus amphibius) dorastá do dĺžky 4,5 m a váži až 4 t. Je to vynikajúci plavec so spojenými prstami plávacou blanou. Väčšinu dňa trávi v skupinách v riekach a jazerách Afriky, aby sa neprehrial. Za potravou (trávou a rastlinstvom) vychádza na breh výlučne v noci. Napriek tomu, že je hroch bylinožravý, je považovaný za najnebezpečnejšieho a nasmrteľnejšieho veľkého suchozemského cicavca v Afrike.
Čeľaď: Sviňovité link
Sviňovité (Suidae) majú telo pokryté hrubými štetinami a ich predĺžená hlava je zakončená rypákom. Očné zuby (najmä u samcov) sú často zahnuté nahor a tvoria kly. Keďže nemajú funkčné potné žľazy, s obľubou sa váľajú v bahne, čo im pomáha regulovať teplotu a chráni ich pred vonkajšími parazitmi.
Sviňa divá (Sus scrofa), ľudovo diviak, je mimoriadne prispôsobivý nočný všežravec žijúci v čriedach. Rypákom dokáže zručne rozrývať pôdu a hľadať korienky, hľuzy, larvy hmyzu i drobné hlodavce. Mláďatá majú na rozdiel od dospelých jedincov typické pozdĺžne pruhované maskovacie sfarbenie. Je priamym predchodcom ošípanej.
Podrad: Ťavy link
Podrad ťavy (Tylopoda), pre ktorý sa v staršej literatúre používal výstižný názov mozolnatce, netvorí súčasť pravých prežúvavcov, ale vyčleňuje sa do samostatnej evolučnej skupiny.
Čeľaď: Ťavovité link
Ťavovité (Camelidae) majú dlhé nohy bez typických tvrdých kopýt – namiesto toho našľapujú na široké kožovité vankúšiky (mozole), ktoré sa im okrem chodidiel tvoria aj na kolenách a prsiach. Ich žalúdok je na rozdiel od pravých prežúvavcov len trojdielny a horná pera je rozdelená na dve samostatne pohyblivé časti. Charakteristickým znakom je hrb tvorený tukom. Pri jeho rozklade (metabolizácii) získava ťava nielen energiu, ale aj dôležitú metabolickú vodu, čo jej umožňuje dlhodobo prežiť v extrémne suchých podmienkach.
Ťava jednohrbá (Camelus dromedarius), známa ako dromedár, má na chrbte len jeden hrb. Obýva púšte Afriky a Arabského polostrova. Je extrémne odolná voči vysokým teplotám a strate vody. V súčasnosti ide takmer výlučne o domestikovaný druh, ktorý sa využíva ako jazdecké a ťažné zviera.
Ťava dvojhrbá (Camelus ferus f. bactrianus) má dva hrby. Pochádza z chladnejších stepí a polopúští strednej Ázie (ako napríklad púšť Gobi). Je mimoriadne odolná nielen voči suchu, ale aj voči tuhým mrazom a vysokým nadmorským výškam.
Lama huanako (Lama guanicoe) je divoký juhoamerický druh blízko príbuzný domestikovaným lamám. Žije v Andách a Patagónii. Je výborne prispôsobená pohybu v horskom teréne a vyznačuje sa mimoriadne jemnou a hrejivou vlnou.
Podrad: Prežúvavce link
Prežúvavce (Ruminantia) sú potravne úzko špecializované bylinožravce s dlhými nohami, pre ktoré je typická prítomnosť rohov alebo parohov u samcov. Vyznačujú sa tým, že im chýbajú rezáky a často i očné zuby v hornej čeľusti. Pre účely trávenia zložitej celulózy sa u nich vyvinul špecifický štvordielny žalúdok, ktorý funguje ako výkonná fermentačná sústava. Skladá sa z týchto štyroch častí: bachor (rumen), čepiec (reticulum), kniha (omasum) a slez (abomasum), ktorý predstavuje vlastný pravý žalúdok.
Rastlinná potrava je najprv presúvaná do bachora a následne do čepca. Odtiaľ ju prežúvavce opätovne vyvrhujú do ústnej dutiny k dôkladnému mechanickému spracovaniu (prežúvaniu) a až potom putuje do knihy a nakoniec do slezu.
Čeľaď: Jeleňovité link
Jeleňovité (Cervidae) sú u nás najrozšírenejšie voľne žijúce párnokopytníky. Majú štíhle telo a dlhé nohy. Charakteristickým znakom sú plné kostené parohy, ktoré sa vyvíjajú výlučne samcom (s jedinou výnimkou sobov) a ktoré zvieratá každý rok pravidelne zhadzujú.
Jeleň lesný (Cervus elaphus) je mohutný druh s výrazným pohlavným dimorfizmom. Samcom rastú majestátne parohy, pričom ich veľkosť a počet výsad neurčujú priamo presný vek zvieraťa. V období ruje zvádzajú samce drsné súboje o samice a vydávajú hlboké charakteristické ručanie.
Srnec hôrny (Capreolus capreolus) je menší a štíhlejší než jeleň. Chvost má extrémne krátky a ukrytý v srsti. Pre srnce je typický výrazný sezónny rozdiel v zafarbení – letná srsť je hrdzavočervená, zimná tmavo sivohnedá. Uprednostňujú svetlé listnaté lesy a nižšie polohy.
Daniel škvrnitý (Dama dama) je veľkosťou medzi srncom a jeleňom. Je pre neho typické atraktívne škvrnité sfarbenie (často prítomné aj v dospelosti). Samce majú masívne lopatovito rozšírené parohy. Ide o teplomilnejší druh, ktorý sa u nás často chová vo zverniciach.
Los mokraďový (Alces alces) je najväčším zástupcom jeleňovitých. Má mohutnú hlavu, nápadne prevísajúci pysk a samce nesú obrovské lopatovité parohy. Jeho dlhé nohy a široké roztiahnuteľné kopytá sú dokonalou adaptáciou na brodenie v hlbokom snehu a mäkkých mokradiach.
Sob polárny (syn. sob arktický, Rangifer tarandus) žije v drsných tundrových a subarktických oblastiach. Ako pri jedinom druhu jeleňovitých rastú parohy obom pohlaviam (samcom aj samiciam). Pre severské národy (napríklad Eskimákov) má obrovský hospodársky význam (transport, mlieko, kožušiny).
Čeľaď: Turovité link
Turovité (Bovidae) tvoria obrovskú čeľaď prežúvavcov, pre ktorú sú charakteristické trvalé, nevetviace sa duté rohy. Tie sa počas života nezhadzujú a často rastú obom pohlaviam. Vytvárajú veľké stáda, ktoré im poskytujú lepšiu ochranu pred predátormi.
Muflón lesný (Ovis orientalis, syn. Ovis musimon) je divá ovca obľubujúca suchšie a kamenisté biotopy. Samce sa pýšia masívnymi, špirálovito zatočenými rohami. Považuje sa za jedného z priamych predkov domestikovanej ovce domácej.
Kamzík vrchovský (Rupicapra rupicapra) je stelesnením adaptácie na extrémny život vo vysokohorských podmienkach a na príkrych skalných zrázoch. Obom pohlaviam rastú krátke zahnuté čierne rožky. Hustá podsada ich výborne chráni pred mrazom. Sú mimoriadne citliví na vyrušovanie.
Koza bezoárová (Capra aegagrus) je divo žijúca koza skalnatých hôr Blízkeho východu a Ázie. Samce majú majestátne, dozadu šabľovito zahnuté rohy. Tento druh je priamym predchodcom kozy domácej.
Zubor hôrny (Bison bonasus) je najväčší suchozemský cicavec Európy. Je extrémne zavalitý, s ťažkou masívnou hlavou a husto osrstenou prednou časťou hrude. Kvôli priestorovému a predačnému tlaku človeka patrí k ohrozeným druhom. Na začiatku 20. storočia bol vo voľnej prírode takmer úplne vyhubený, no vďaka prísnym medzinárodným záchranným programom sa podarilo jeho stavy stabilizovať.
Tur gaur (Bos gaurus) je najväčší divo žijúci zástupca turovitých, obývajúci pralesy južnej a juhovýchodnej Ázie. Samce môžu vážiť až 1500 kg. Majú mohutný svalnatý hrb na pleciach a masívne do strán roztiahnuté rohy. Je blízko príbuzný vyhynutému turovi divému (rod Bos), z ktorého bol vyšľachtený domáci hovädzí dobytok.
Byvol africký (Syncerus caffer) je mohutný obyvateľ afrických saván. Jeho rohy sú u samcov na báze zliate do súvislého kosteného štítu (takzvanej helmy), ktorý ich chráni pri súbojoch. Byvoly sú známe svojou nepredvídateľnou a mimoriadne agresívnou povahou, preto nikdy neboli domestikované (na rozdiel od ázijského zástupcu rodu Bubalus).
Antilopa impala (Aepyceros melampus) je štíhla, rýchla a skákavá antilopa afrických saván. Vyniká lesklým červenohnedým sfarbením. Samce majú dlhé lýrovito zahnuté rohy. Predstavuje veľmi dôležitú zložku potravy pre mnohé africké šelmy.
Čeľaď: Žirafovité link
Žirafovité (Giraffidae) sú charakteristické extrémne dlhým krkom, predĺženými končatinami, dlhým svalnatým jazykom a zvláštnymi, kožou pokrytými rožkami na hlave, ktoré sa nazývajú osikóny. V súčasnosti žijú len v Afrike.
Žirafa štíhla (Giraffa camelopardalis) je najvyššie žijúce zviera na Zemi (môže dosahovať až 5,5 m). Vďaka výrazne predĺženému krku a dlhému chápavému jazyku dokáže bezkonkurenčne spásať lístie aj z najvyšších korún akácií. Početnosti jej izolovaných populácií však klesajú a patrí k silne ohrozeným druhom.
Pri pohľade na extrémne dlhý krk žirafy by sa mohlo zdať, že má v chrbtici viac stavcov ako iné zvieratá. Opak je však pravdou! Špecifickým znakom takmer všetkých cicavcov je stály počet krčných stavcov – 7, a to úplne bez ohľadu na dĺžku krku konkrétneho druhu. Znamená to, že obrovská žirafa má v krku presne rovnaký počet krčných stavcov ako drobná myš, len ich má proporcionálne mimoriadne predĺžené.
Okapia pralesná (Okapia johnstoni) je menší, pralesný príbuzný žirafy. Na rozdiel od nej má kratší krk a nápadné zebrovité pruhovanie na nohách a zadnej časti tela, čo jej v pralese poskytuje vynikajúce maskovanie.
