Z hľadiska modernej fylogenetickej systematiky, ktorá reflektuje výsledky molekulárno-biologických analýz, patria šelmy (Carnivora) a plutvonožce (Pinnipedia) do spoločnej vývojovej vetvy placentárnych cicavcov označovanej ako laurázijské cicavce (Laurasiatheria).
Hoci klasická taxonómia a stredoškolské učebnice bežne vyčleňujú plutvonožce ako samostatný rad, moderná zoológia ich klasifikuje ako vysoko špecializovanú líniu, ktorá patrí fylogeneticky priamo do vnútra radu šeliem. Plutvonožce vznikli zo spoločných suchozemských predkov v rámci podradu psotvaré šelmy (Caniformia), pričom ich najbližšími recentnými (dnes žijúcimi) príbuznými sú zástupcovia medveďovitých (Ursidae) a lasicovitých (Mustelidae).
Obe skupiny spoločne demonštrujú výraznú adaptívnu radiáciu vychádzajúcu z dravého spôsobu života. Kým suchozemské šelmy si zachovali anatómiu tela i chrupu (diferencovaný heterodontný chrup s typickými trhákmi) prispôsobenú na aktívne vyhľadávanie, lov a spracovanie koristi na súši, plutvonožce predstavujú modelový príklad sekundárnej adaptácie na semiakvatický (polovodný) spôsob života. Táto ekologická špecializácia sa u nich prejavila rozsiahlou morfologickou prestavbou – predovšetkým prúdnicovým tvarom tela, premenou kráčavých končatín na plutvy a druhotným zjednodušením chrupu na homodontný typ, ktorý slúži výlučne na fixáciu klzkej vodnej koristi. Z didaktických a ekologických dôvodov sa však obe skupiny v rámci učebných textov preberajú zväčša oddelene.
Rad: Šelmy / Mäsožravce / Šelmotvaré link
Šelmy (synonymum mäsožravce, Carnivora) sú stredne veľké až veľké, väčšinou suchozemské a prevažne nočné druhy. Majú pevnú kostru s redukovanými kľúčnymi kosťami prispôsobenú na rýchly a obratný pohyb. Na končatinách majú ostré pazúry. Ich chrup je úplný a typicky mäsožravý: rezáky sú malé a ostré, kým očné zuby sú predĺžené, mimoriadne veľké a ohnuté (slúžia na uchopenie a usmrtenie koristi). Najsilnejšími zubami sú takzvané trháky, ktoré vznikli z posledného črenového zuba v hornej čeľusti a prvej stoličky v dolnej čeľusti a fungujú ako nožnice na trhanie a porcovanie mäsa. Spodná čeľusť je pripojená k lebke valcovitým kĺbom, takže potravu môžu žuvať výlučne v jednej rovine (zhora nadol) a nedokážu ňou pohybovať do strán.
Šelmy majú výborne vyvinutý sluch, zrak a čuch. V oku sa im vyvinula špecifická odrazová vrstva (tapetum cellulosum), čo im umožňuje oveľa lepšie sa orientovať v prítmí a v noci. Sú väčšinou prísne odkázané na mäsitú potravu a často disponujú pachovými žľazami na značkovanie teritória. Stavbou tela a veľmi vyspelou nervovou sústavou sú dokonale prispôsobené na vyhľadávanie a lov živej, často veľmi rýchlej koristi.
Čeľaď: Lasicovité link
Lasicovité (Mustelidae) sú malé až stredne veľké šelmy. Vyznačujú sa výrazne predĺženým a ohybným telom, krátkymi nohami a hustou srsťou. Je to druhovo najpočetnejšia čeľaď šeliem. Väčšina druhov je samotárska, žije skrytým nočným životom a nemá vyvinutý zimný spánok.
Lasica myšožravá (Mustela nivalis) je vôbec najmenšou žijúcou šelmou na svete (11−28 cm). Živí sa výlučne drobnými hlodavcami, za ktorými vďaka svojmu extrémne úzkemu telu bez problémov preniká priamo do ich podzemných nôr.
Hranostaj čiernochvostý (syn. lasica hranostaj, Mustela erminea) je o niečo väčší príbuzný lasice. Je pre neho typický výrazný sezónny dimorfizmus – v lete má hnedý chrbát a biele brucho, zatiaľ čo v zime je jeho srsť snehobiela. Identifikačným znakom je čierny koniec chvosta, ktorý mu ostáva aj pri zimnom sfarbení.
Tchor tmavý (Mustela putorius) má pretiahnuté, ale zavalitejšie telo. Živí sa drobnými hlodavcami i obojživelníkmi, pričom si často robí zásoby potravy. V čase ohrozenia sa bráni tým, že na útočníka vystrekuje ostro páchnuce výlučky z podchvostových žliaz. Jeho zdomácnená forma, často chovaná ako domáci miláčik, sa nazýva fretka.
Kuna hôrna (Martes martes) je výborne prispôsobená životu na stromoch v lesoch, kde výborne skáče a šplhá. Jej poznávacím znakom je nápadná žltá škvrna pod hrdlom, ktorá sa na hrudi klinovito zužuje. Na rozdiel od nej sa jej blízka príbuzná kuna skalná (Martes foina) ľudským sídlam vôbec nevyhýba a bežne žije aj priamo v budovách.
Jazvec lesný (Meles meles) je zavalitá šelma, ktorej končatiny sú vybavené silnými hrabavými pazúrmi. Väčšinu dňa a zimné obdobie (v nepravom zimnom spánku) trávi v hlbokých, viacgeneračných podzemných norách. Je to prispôsobivý všežravec.
Skunk smradľavý (Mephitis mephitis) pochádza zo Severnej a Strednej Ameriky. Je celosvetovo známy svojimi extrémne vyvinutými podchvostovými pachovými žľazami. Podobným severoamerickým druhom, ktorý sa často chová aj na kožušinových farmách v Európe, je norok americký (Mustela vison).
Rosomák severský (Gulo gulo) je najväčším suchozemským zástupcom lasicovitých (90 cm). Obýva nehostinné boreálne lesy a tundry severnej pologule. Má masívnu stavbu tela a obrovskú silu. Živí sa najmä zdochlinami, no dokáže loviť aj zvieratá väčšie, než je on sám.
Čeľaď: Psovité link
Psovité (Canidae) sú šelmy uspôsobené na vytrvalý beh. Vyznačujú sa dlhším ňufákom, vzpriamenými ušami a vysokými nohami. Na rozdiel od mačiek majú pazúry nezatiahnuteľné (sú trvalo vysunuté a tupé). Svoju korisť zväčša nezabíjajú zo zálohy, ale lovia ju dlhým a vytrvalým štvaním. Často žijú v organizovaných svorkách so striktnou sociálnou hierarchiou.
Z hľadiska zmyslov patria medzi takzvané makrosmatické živočíchy, čo znamená, že majú mimoriadne vyvinutý čuch. V súvislosti s tým sa u nich zachoval aj párový prídavný chemoreceptor v ústnej dutine (na podnebí) – Jacobsonov orgán (vomeronazálny orgán).
Vlk dravý (Canis lupus) je naša najväčšia psovitá šelma. Žije vo svorkách, kde vládne prísna hierarchia. Lovom zabezpečuje dôležitú prirodzenú selekciu, keďže prednostne loví choré alebo zoslabnuté jedince kopytníkov. Je priamym evolučným predkom psa. Zdomácnenie vlka a vyšľachtenie prvých plemien psa domáceho (Canis domesticus) sa datuje do obdobia pred 20 000 až 40 000 rokmi.
Pes dingo (Canis lupus dingo) je jedinečný fenomén austrálskej fauny. Ide o potomkov zdivočených psov, ktoré ľudia priviezli do Austrálie asi pred 8 000 rokmi. Adaptovali sa na tamojšie podmienky a vytvorili stabilnú voľne žijúcu populáciu vrcholových predátorov.
Šakal zlatý (Canis aureus) je menší a štíhlejší než vlk. Je to mimoriadne prispôsobivý všežravec, ktorý dokáže žiť aj v kultúrnej poľnohospodárskej krajine v blízkosti ľudí. Z juhu Európy sa v posledných desaťročiach úspešne šíri aj na územie Slovenska.
Kojot prériový (Canis latrans) je severoamerický ekvivalent šakala. Je to stredne veľká, veľmi odolná a prispôsobivá šelma, ktorá obýva všetko od púští po okraje veľkomiest. Loví zväčša menšie cicavce, no vo dvojiciach či svorkách zvládne aj väčšiu korisť.
Líška hrdzavá (Vulpes vulpes) je naša najbežnejšia šelma. Sfarbenie jej srsti je veľmi variabilné. Živí sa prevažne drobnými zemnými hlodavcami (tzv. myškovanie), čím je pre poľnohospodárstvo veľmi užitočná. Patrí k najvýznamnejším prenášačom vírusu besnoty v strednej Európe.
Čeľaď: Mačkovité link
Mačkovité (Felidae) sú najdokonalejšími a najšpecializovanejšími suchozemskými predátormi. Majú kratší ňufák a mimoriadne svalnaté a ohybné telá. Až na výnimky majú ostré zatiahnuteľné pazúry, vďaka čomu sa neotupujú o zem a umožňujú im tichý pohyb. Sú to striktné mäsožravce, ktoré lovia najčastejšie tichým zakrádaním (alebo zoskokom) a následným bleskovým útokom zo zálohy. Na orientáciu a lov v tme im slúžia hmatové fúzy (vibrisy) a vynikajúci zrak.
Mačka divá (Felis silvestris) je pôvodná európska mačka. Od mačky domácej sa líši celkovo zavalitejšou stavbou tela a hrubým, tupo zakončeným chvostom s tmavými prstencami. Je veľmi plachá a prísne viazaná na lesné prostredie.
Mačka divá africká (syn. mačka plavá, Felis lybica) obýva rozsiahle územia Afriky a Ázie. Tento štíhly druh je pre ľudstvo historicky mimoriadne dôležitý, pretože práve z neho bola na Blízkom východe domestikovaná mačka domáca.
Rys ostrovid (Lynx lynx) je naša najväčšia divo žijúca mačka. Charakteristickým znakom sú predĺžené chlpy po bokoch hlavy (tzv. bokombrady), čierne štetôčky na ušniciach a nápadne krátky, akoby odťatý chvost. Na korisť nestriehne na stromoch, ale sliedi za ňou na zemi v hlbokých lesoch.
Puma americká (Puma concolor, v staršej literatúre Felis concolor) je veľká, jednofarebne sfarbená mačka schopná extrémne dlhých a vysokých skokov. Vyznačuje sa obrovskou ekologickou flexibilitou – dokáže žiť od mrazivých hôr Kanady až po tropické pralesy a polopúšte Patagónie.
Gepard štíhly (Acinonyx jubatus) predstavuje evolučnú anomáliu – na rozdiel od iných mačiek nemá zatiahnuteľné pazúry. Má ľahkú, aerodynamickú stavbu tela a dlhé nohy. Vďaka tomu má približne dvojnásobnú štartovaciu akceleráciu v porovnaní s bežnou korisťou (napríklad gazelou) a je najrýchlejším suchozemským zvieraťom na svete – na krátku vzdialenosť dosahuje rýchlosť až 120 km/h.
Ocelot veľký (Leopardus pardalis) je škvrnitá šelma žijúca v lesoch Strednej a Južnej Ameriky. Je vynikajúcim lezcom a veľkú časť života trávi lovom v korunách pralesných stromov.
Leopard škvrnitý (Panthera pardus) je mimoriadne silná, prispôsobivá šelma, ktorá svoju korisť často vyťahuje vysoko do korún stromov, aby ju ochránila pred inými predátormi. V jej populáciách (najmä v Ázii) sa bežne vyskytuje melanistická čierna forma, ľudovo známa ako panter (ide však o ten istý biologický druh).
Jaguár americký (Panthera onca) je najväčšou americkou mačkovitou šelmou. Od leoparda sa líši zavalitejšou stavbou tela a kresbou škvŕn (veľké rozety majú uprostred čiernu bodku). Má obrovskú silu a zvykne loviť zo zálohy v hustom poraste a v okolí vodných tokov.
Tiger džungľový (Panthera tigris, staršie Felis tigris) je vôbec najväčšou žijúcou mačkovitou šelmou. Jej typické pruhovanie funguje ako dokonalé maskovanie v podraste ázijských lesov. Je to prísne teritoriálny samotár, ktorý ako vrcholový predátor loví najmä veľké kopytníky.
Lev púšťový (Panthera leo, staršie Felis leo) obýva otvorené savany a je výnimkou medzi mačkovitými šelmami, pretože žije prísne sociálnym spôsobom života v rodinných svorkách. Medzi samcom a samicou je výrazný pohlavný dimorfizmus (dospelé samce majú na krku a hrudi mohutnú hrivu). Na love vo svorke kooperujú predovšetkým samice. Z hľadiska biomechaniky dokáže lev pri štarte dosiahnuť rýchlosť 10 m/s asi za 4 sekundy, no na rozdiel od geparda ju už nedokáže výraznejšie zvyšovať. Korisť (napríklad gazela) je v maximálnej rýchlosti od leva rýchlejšia, preto lev využíva stratégiu rýchlych spoločných útokov na krátku vzdialenosť, ktoré si vyžadujú výborné maskovanie a schopnosť dokonale koordinovať lovnú skupinu.
Čeľaď: Medveďovité link
Medveďovité (Ursidae) sú najväčšie suchozemské šelmy. Pri chôdzi našľapujú na zem celou plochou nohy, preto ich odborne nazývame ploskochodce. Pazúry majú dlhé a nezatiahnuteľné. Väčšinou ide o všežravce s veľmi dobre vyvinutým čuchom. Mnohé druhy prečkávajú nedostatok potravy v zime v takzvanom nepravom zimnom spánku (ich telesná teplota klesá len nepatrne a dajú sa ľahko prebudiť). Prežitie zimy v tomto stave je u nich podmienené dostatočným naakumulovaním tukových zásob počas leta, z ktorých počas zimy významnú časť stratia.
Medveď hnedý (Ursus arctos) obýva horské a zalesnené oblasti. Je to typický oportunistický všežravec – živí sa lesnými plodmi, hmyzom, korienkami aj zdochlinami. Zimné brlohy si buduje v skalných puklinách alebo pod vývratmi stromov. Severoamerický poddruh, známy ako medveď hnedý grizly (Ursus arctos horribilis), je mohutnejší a vyznačuje sa silným svalnatým hrbom na pleciach.
Medveď baribal (Ursus americanus) je menší stredoamerický a severoamerický druh, typicky sfarbený dočierna. Je veľmi dobre prispôsobivý a často sa zdržuje aj v okolí ľudských sídel, kempingov a národných parkov, kde pátra po zvyškoch potravy.
Medveď biely (syn. medveď ľadový, Ursus maritimus) je najväčším zástupcom medveďov. Je to jediný medveď, ktorý je prísnym mäsožravcom (loví najmä tulene). Výborne pláva a na chladné prostredie Arktídy je prispôsobený hustou srsťou a hrubou izolačnou vrstvou podkožného tuku. Aktívny je po celý rok a do brlohov sa sťahujú zväčša len kotné samice.
Panda veľká (Ailuropoda melanoleuca) je ohrozený endemit čínskych hôr. Hoci anatomicky a fylogeneticky patrí medzi šelmy, evolučne sa z nej stal špecializovaný bylinožravec, ktorý sa živí takmer výlučne výhonkami bambusu.
Čeľaď: Medvedíkovité link
Medvedíkovité (Procyonidae) sú menšie šelmy s dlhým chvostom, ktoré sú prirodzene rozšírené výlučne na americkom kontinente. Hoci svojím vzhľadom niekedy pripomínajú drobné medvede, fylogeneticky sú príbuznejšie lasiciam. V dôsledku prispôsobenia sa na prevažne všežravý spôsob života u nich došlo k výraznému oslabeniu mäsožravých znakov (napríklad majú len veľmi málo vyvinuté trháky).
Medvedík čistotný (Procyon lotor) je vizuálne je ľahko rozpoznateľný vďaka výraznej čiernej „maske“ na tvári a pruhovanému chvostu. Je to mimoriadne prispôsobivý nočný všežravec, ktorý vyniká vysokou inteligenciou (dlhodobá pamäť na riešenie úloh) a extrémne obratnými prednými labkami s výborným hmatom. Vďaka svojej obrovskej ekologickej flexibilite sa bežne adaptoval aj na život v mestách.
Čeľaď: Hyenovité link
Hyenovité (Hyaenidae) sú stredne veľké africké šelmy so zvažujúcim sa chrbtom, robustnou hruďou a mimoriadne silnými čeľusťami. Žijú v sociálnych skupinách. Pôvodne boli považované za typické mrchožrúty, no v skutočnosti dokážu aktívne a úspešne loviť.
Hyena škvrnitá (Crocuta crocuta) obýva savany subsaharskej Afriky. Žije v rozsiahlych klanoch, v ktorých vládne prísny matriarchát (hlavné slovo majú vždy samice). Vďaka mohutnému chrupu a enormnému stisku čeľustí dokáže bez problémov drviť aj najhrubšie kosti zo zvyškov koristi iných šeliem.
Rad: Plutvonožce / Plutvonožcotvaré link
Plutvonožce (Pinnipedia) predstavujú jedinečnú skupinu mäsožravých cicavcov, ktorá pochádza zo spoločných predkov s medveďmi a lasicami, ale sekundárne sa dokonale prispôsobila životu vo vode (sú semiakvatické). Majú prúdnicové telo pokryté pevnou kožou a hrubou vrstvou podkožného tuku. Predné i zadné končatiny sa im premenili na plutvy. Ušnice sú zredukované alebo úplne chýbajú a nosné dierky sú vybavené svalom, ktorý ich dokáže pri potápaní vodotesne uzavrieť. Dýchajú výlučne pľúcami a živia sa mäsitou potravou z mora.
Ďalším dôležitým znakom je ich zjednodušený, takzvaný homodontný chrup. Keďže lovia klzkú korisť, ktorú nepotrebujú žuvať, ich zuby stratili zložité tvary (aké majú suchozemské šelmy) a nadobudli jednotný kužeľovitý tvar slúžiaci len na bezpečné uchopenie rýb.
Čeľaď: Uškatcovité link
Uškatcovité (Otariidae) si zachovali malé vonkajšie ušnice a na rozdiel od tuleňov majú viditeľný krk. Sú o niečo lepšie prispôsobené pohybu na súši než tulene – svoje zadné plutvy dokážu podsunúť pod telo a pomerne obratne kráčať či skákať po pobrežných skalách.
Uškatec tmavý (syn. uškatec kalifornský, Zalophus californianus) je známy, veľmi inteligentný a pohyblivý druh z pobrežia Severnej Ameriky. Živí sa rôznymi druhmi rýb a hlavonožcov. Pre svoju schopnosť učiť sa zložité povely sa často chová v zoologických záhradách a akváriách.
Čeľaď: Tuleňovité link
Tuleňovité (Phocidae) nemajú vonkajšie ušnice. Sú dokonalejšími plavcami než uškatce, avšak na súši sú oveľa nemotornejšie. Zadné plutvy im smerujú trvalo dozadu (slúžia im vo vode ako kormidlo), a preto sa pri pohybe na brehu musia pohybovať ťarbavým plazením.
Tuleň obyčajný (Phoca vitulina) obýva pobrežné vody severnej pologule. Sfarbenie je zväčša fľakaté a pre hlavu je typický tvar nozdier pripomínajúci písmeno V. Mláďatá rodia na skalách alebo priamo na ľadových kryhách.
Tuleň fúzatý (Erignathus barbatus) je robustný arktický tuleň, ktorého charakteristickým znakom sú neobyčajne dlhé a husté hmatové fúzy. Pomocou nich pátra na morskom dne po mäkkýšoch, rybách a kôrovcoch. Slúži ako dôležitá korisť pre medvede biele.
Tuleň mníšsky (Monachus monachus) patrí medzi najohrozenejšie morské cicavce planéty. Vyskytuje sa vzácne v izolovaných oblastiach Stredozemného mora. Ich počty drasticky klesli v dôsledku straty prirodzených reprodukčných pláží a znečistenia vôd.
Čeľaď: Mrožovité link
Mrožovité (Odobenidae) tvoria prechodnú skupinu. Zadné končatiny vedia (podobne ako uškatce) podsunúť pod telo, ale ušnice nemajú (podobne ako tulene). Poznávacím znakom sú extrémne vyvinuté kly v hornej čeľusti, ktoré sa vyvinuli z horných rezákov.
Mrož ľadový (Odobenus rosmarus, ) je jediným recentným zástupcom čeľade. Obrovské vráskavé telo, izolované hrubou vrstvou tuku, sa na súši pohybuje len ťažko. Ich nápadné, až 75 cm dlhé kly im slúžia najmä na súboje a vyťahovanie sa z vody na strmé ľadové kryhy. Potravu (mäkkýše) si vyhrabávajú z morského dna pomocou hmatových fúzov.
