Ploskavce (Platyhelminthes) sú dorzoventrálne (zhora nadol) sploštené, pretiahnuté a dvojstranne symetrické živočíchy. Patria už medzi trojlistovce (Triblastica), čo znamená, že majú vyvinuté tri zárodočné vrstvy. Priestor medzi ektodermom a endodermom u nich nevypĺňa pravá telová dutina, ale len riedke tkanivo (mezodermálneho pôvodu) nazývané mezenchým. Takýto typ telovej dutiny, kedy je priestor vyplnený bunkami, sa nazýva schizocél.
Povrch tela voľne žijúcich druhov chráni jednovrstvový obrvený epitel, ktorý zväčša produkuje sliz uľahčujúci pohyb. U parazitických foriem obrvenie úplne zaniká a nahrádza ho hrubá, ochranná kutikula.
Pod pokožkou sa nachádza vrstva svalov, ktoré s ňou spoločne tvoria takzvaný kožno-svalový vak. Ten umožňuje ploskavcom efektívny pohyb kontrakciou a relaxáciou svalových vlákien.
Kyslík prijímajú difúziou celým povrchom tela, keďže špecializované orgány chýbajú. Vnútrotelové parazitické formy dýchajú anaeróbne (bez prístupu kyslíka) rozkladom glykogénu.
Rozvoz živín v tele zabezpečuje priamo rozvetvené črevo (gastrovaskulárna funkcia) a tekutina voľne prúdiaca v mezenchýme. Pravé cievy nie sú vyvinuté.
Spracovanie potravy prebieha v slepo ukončenej dutine. Začína sa na brušnej strane otvorom, ktorý je prijímací i vyvrhovací zároveň, keďže análny otvor nemajú. Potrava pokračuje cez svalnatý hltan do vakovitého čreva, kde prebieha intracelulárne (vnútrobunkové) trávenie. U extrémne prispôsobených endoparazitov (ako sú pásomnice) môže črevo úplne chýbať a potravu prijímajú osmoticky celým povrchom tela.
Odpadové látky z organizmu odstraňujú plamienkové bunky – protonefrídie, ktoré zohrávajú dôležitú úlohu pri čistení tela a v osmoregulácii.
Základom riadenia tela je pásová nervová sústava. Z hlavových nervových uzlov prebiehajú pozdĺž tela nervové pásy. U pokročilejších ploskavcov dochádza k cefalizácii (sústredeniu nervových centier a zmyslov do hlavovej časti).
Voľne žijúce ploskavce majú vyvinuté zmyslové orgány (napríklad jednoduché ploché oči), zatiaľ čo parazitické formy ich majú v dôsledku svojho spôsobu života výrazne redukované.
Všetky ploskavce sú obojpohlavné živočíchy – hermafrodity. Vývin u voľne žijúcich druhov je priamy, u parazitov prebieha cez larválne štádiá a je veľmi zložitý, často spojený so striedaním hostiteľov.
Voľne žijúce druhy obývajú zväčša vodné prostredie a sú dravé, zatiaľ čo iné druhy sú úzko špecializovanými endoparazitmi živočíchov a človeka. Tieto parazitické formy majú na tele vytvorené špeciálne prichytávacie orgány, ako sú prísavky či háčiky, ktorými sa bezpečne fixujú v tele hostiteľa.
Systém ploskavcov link
Kmeň ploskavce sa v stredoškolskom systéme tradične delí na tri triedy, ktoré sa líšia najmä spôsobom života:
- Ploskulice (Turbellaria) – voľne žijúce dravé formy
- Motolice (Trematodes) – parazitické formy
- Pásomnice (Cestodes) – endoparazitické formy bez tráviacej sústavy
V starších fylogenetických systémoch z 80. rokov 20. storočia boli ploskavce považované za najprimitívnejšie dvojstranovce a tvorili základnú definíciu umelej skupiny Acoelomata (živočíchy bez súvislej telovej dutiny). Dnes vieme, že ich jednoduchosť je čiastočne výsledkom regresie. V modernom fylogenetickom systéme patria do nadkmeňa špirálovcov, konkrétne do línie Atrochozoy. Kým klasická systematika pozná tri rovnocenné triedy, moderný systém delí ploskavce prísne na dva podkmene: Turbellariomorpha (združujúci voľne žijúce formy s obrveným epitelom, čiže ploskulice) a Cercomeromorpha (zahŕňajúci výlučne parazitické formy s kutikulou a prichytávacími zariadeniami, kam patria motolice a pásomnice).
Trieda: Ploskulice link
Trieda ploskulíc (Turbellaria) zahŕňa veľkú skupinu voľne žijúcich živočíchov s ploským a obrveným telom. Pohyb im uľahčuje pokožkou vylučovaný sliz. Potravu prijímajú ústami, ktoré sú na brušnej strane, a to pomocou svalnatého, vyliačiteľného hltanu. Živia sa dravo. Žijú v stojatej i v tečúcej vode, v mori a vo vlhkej pôde.
Ploskulice sú známe svojou obrovskou regeneračnou schopnosťou – dokážu nahradiť stratené časti tela novými plnohodnotnými orgánmi.
Z hľadiska ekológie sú ploskulice výbornými indikátormi kvality vody. Typickým príkladom je ploskuľa vrchovská (Crenobia alpina), ktorá žije v horských prameňoch s nízkymi teplotami (6–8 °C). Vo vode vyžaduje veľa kyslíka, a preto slúži ako spoľahlivý indikátor veľmi čistej vody.
K najväčším zástupcom tejto triedy u nás patrí ploskuľa mliečnobiela (synonymum ploskuľa mliečna alebo ploskuľa biela; Dendrocoelum lacteum). Dosahuje dĺžku 20–25 mm a žije prevažne v stojatých alebo len veľmi pomaly tečúcich vodách.
Naopak ploskuľa tmavá (Schmidtea lugubris, syn. Dugesia lugubris) je prispôsobivejšia a bez problémov znáša i teplejšie a organicky viac znečistené vody.
Trieda: Motolice link
Motolice (Trematodes) sú endoparazitické druhy, ktoré nemajú obrvený epitel a ich telo pokrýva odolná kutikula. Majú jednu ústnu a jednu brušnú prísavku, a tak ako ploskulice, nemajú žiadne háčiky. Živia sa krvou alebo črevnou šťavou. Ich vývinový cyklus je pomerne zložitý a prebieha v dvoch až troch hostiteľoch, pričom medzihostiteľom bývajú často mäkkýše. Niektoré z nich zapríčiňujú nebezpečné ochorenia zvierat a človeka.
Významným zástupcom je motolica pečeňová (Fasciola hepatica). V dospelosti je dlhá 20–30 mm a cudzopasí v pečeni kráv, oviec a kôz (zriedka u človeka). Jej medzihostiteľom je vodný slimák vodniak malý (Galba truncatula, synonymum Lymnaea truncatula). Z vajíčok sa vo vode liahne obrvená larva (miracídium), ktorá napáda tohto slimáka. Po určitom vývine slimáka opúšťa už ako larva s chvostíkom (cerkária). Tá pláva vo vode, usadzuje sa na rastlinách a premieňa sa na ochrannú cystu (adoleskáriu). Ak sa na týchto miestach po opadnutí vody pasie dobytok, cysty sa dostanú do jeho tela, kde z nich uvoľnené larvy prenikajú cez žlčovod do pečene. Hlavnou prevenciou je nepásť dobytok na zamokrených lúkach.
Z tropických druhov je veľmi významná dvojprísavnica močová (Schistosoma haematobium), ktorá parazituje priamo v cievach stavovcov. Patrí do čeľade Schisostomidae, ktorej zástupcovia predstavujú vzácnu výnimku – sú to živočíchy s oddeleným pohlavím (gonochoristy). Samičky kladú vajíčka do stien močového mechúra (moč pacienta preto býva krvavý) a odtiaľ sa dostávajú von z tela do vody. Medzihostiteľom je slimák z rodu Bulinus, v ktorom prebehne larválny vývin. Pohyblivé cerkárie sa potom cez pokožku priamo zavŕtajú do ciev človeka (napríklad pri kúpaní vo vode). Choroba, ktorú spôsobujú, sa nazýva bilharzióza (odborne schistosomóza).
Trieda: Pásomnice link
Pásomnice (Cestodes) sú bez výnimky endoparazity. Majú dlhé pretiahnuté telo stuhovitého tvaru, ktoré sa skladá z hlavičky (skolex), krčka a zo zväčšujúcich sa článkov (proglotidy). Na skolexe sa nachádzajú prichytávacie orgány – prísavky, ktoré sú u mnohých druhov doplnené aj vencom háčikov. V dôsledku extrémnej parazitárnej regresie im úplne chýba tráviaca sústava. Keďže žijú v čreve hostiteľa obklopené natrávenou potravou, živiny prijímajú osmoticky celým povrchom tela. Dýchajú anaeróbne rozpadom glykogénu.
Sú to obojpohlavné živočíchy (hermafrodity), pričom v každom článku sa nachádzajú samčie aj samičie pohlavné orgány. Posledné, najstaršie články na konci tela sú naplnené oplodnenými vajíčkami. Tieto články sa postupne odtrhávajú a s výkalmi hostiteľa sa dostávajú do vonkajšieho prostredia. Vývoj pásomnice prebieha obvykle v dvoch hostiteľoch. Medzihostiteľ (napríklad ošípaná alebo hovädzí dobytok) zožerie potravu znečistenú vajíčkami, z ktorých sa v jeho tele vyliahne larva. Tá preniká do svalov, kde sa mení na pokojové štádium – pľuzgierik nazývaný uhor.
Definitívny hostiteľ (napríklad človek) sa nakazí konzumáciou surového alebo nedostatočne tepelne upraveného mäsa s uhrami. V jeho čreve sa z uhra uvoľní hlavička a vyrastie dospelá pásomnica, ktorá hostiteľa poškodzuje odčerpávaním živín a vylučovaním toxínov.
U nás sa bežne vyskytuje pásomnica dlhá (Taenia saginata). Dosahuje dĺžku 3–10 m a jej hlavička nesie len prísavky (bez háčikov). Medzihostiteľom tohto druhu je hovädzí dobytok. Podobný vývoj má pásomnica venčeková (Taenia solium), ktorá je v dospelosti dlhá 2–3 m a na hlavičke má okrem prísaviek aj veniec háčikov. Jej primárnym medzihostiteľom je ošípaná.
Vývojový cyklus prebiehajúci vo vode má štrbinovka široká (Diphyllobothrium latum). Dospelý jedinec dosahuje dĺžku až 20 m. Jej larvy sa vyvíjajú vo vodných kôrovcoch a následne v rybách. Človek sa môže nakaziť infikovaným surovým rybacím mäsom, napríklad pri konzumácii suši.
Z hľadiska detailnejšieho vývinu sa u suchozemských pásomníc z vajíčka liahne larva so šiestimi háčikmi nazývaná onkosféra. Vo vodnom prostredí sa z vajíčok liahne obrvené koracídium. Tieto larvy sa v medzihostiteľovi menia na rôzne typy uhrov. Najbežnejší je cysticerkus (obsahuje jednu hlavičku), ale existujú aj zložitejšie formy ako coenurus (viacero hlavičiek) alebo echinokokus.
Mimoriadne nebezpečným druhom je pásomnička pečeňová (Echinococcus granulosus). Dospelý červ má len 5 mm a žije v šelmách, no jeho uhor (echinokokus) sa môže vytvoriť v človeku ako medzihostiteľovi. Ide o veľkú cystu v pečeni, pľúcach či mozgu, ktorá obsahuje tisícky dcérskych hlavičiek. Jej prasknutie alebo tlak na orgány môže byť smrteľné.
