Obrúčkavce

Autor:
Publikované dňa:

Citácia: PANČÍK, Peter. 2024. Biopedia.sk: Obrúčkavce. [cit. 2024-07-19]. Dostupné na internete: <https://biopedia.sk/zivocichy/obruckavce>.

Telo obrúčkavcov (Annelida) je článkované (segmentované). V jednotlivých telesných článkoch sa stavba opakuje a sú teda rovnorodé - metamérne článkovanie. Medzi ektodermou a endodermou je druhotná telová dutina célom, v ktorej sú uložené orgány.

Povrch tela nesie rôzne výrastky, najnápadnejšie sú parapódie - panohy a štety, opakujúce sa párne na každom článku. Niekedy je telo pokryté kutikulou. V pokožke sa nachádzajú žľazové bunky, ktorých sekréty slúžia na uľahčenie pohybu alebo sa nimi zlepujú cudzie menšie čiastočky a tvoria sa schránky, v ktorých živočích žije.

Pohyb umožňuje kožnosvalový vak. Svalovina je usporiadaná do kruhových a pozdĺžnych svalov, čím umožňuje krčenie a predlžovanie tela.

Cievny systém obrúčkavcov je dobre vyvinutý, uzavretý. Po prvýkrát dochádza k oddeleniu krvného a miazgového obehu. Krv obsahuje hemoglobín rozpustený v krvnej plazme. Funkciu srdca vykonáva pulzujúca chrbtová cieva, ktorá posúva krv smerom ku hlave, brušnou cievou sa vracia späť.

Vodné obrúčkavce dýchajú pomocou žiaber, suchozemské nemajú vyvinuté dýchacie ústroje - dýchajú celým povrchom tela.

Tráviaca sústava začína ústami na druhom článku, je priama a končí análnym otvorom na poslednom článku tela. Črevný záves (typhlosolis) je u niektorých skupín mohutne vyvinutý.

Vylučovanie zabezpečujú nefrídie (metanefrídie), ktoré sa nachádzajú v každom článku v páre a ústia von z tela vždy v nasledujúcom článku tela.

Nervová sústava je typická rebríčková. V každom článku sa nachádza pár ganglií, ktoré sú pospájané komisúrami (priečnymi spojmi) a konektívami (pozdĺžnymi spojmi).

Obrúčkavce sú väčšinou oddeleného pohlavia, hermafroditizmus je menej častý. Môžu sa rozmnožovať aj nepohlavne rozpadom materského organizmu na viac častí, ktoré dorastajú.

Zástupcovia obrúčkavcov žijú hlavne v moriach, sladkej vode, ale i v pôde.

Súčasné rozdelenie obrúčkavcov zahŕňa najčastejšie 2 alebo 3 triedy.

Trieda: Mnohoštetinavce link

Mnohoštetinavce (Polychaeta) sú väčšinou morské obrúčkavce, druhovo oveľa početnejšie ako opaskovce. Na článkoch je pár parapódií, ktoré slúžia na pohyb a nesú tiež žiabre, hmatové brvy a zväzky štetín, v mnohých prípadoch slúžia aj na obranu. Na prvom článku je pár tykadlových výrastkov. Na rozdiel od opaskovcov sa častejšie rozmnožujú nepohlavne, a to rôznymi spôsobmi.

Medzi najznámejších zástupcov patrí húsenkovka pestrá (afroditka pestrá, Aphrodite aculeata). Dospelí jedinci môžu dosiahnuť dĺžku od 10 do 15 cm. Telo pokrývajú mäkké štetiny, ktoré môže mať zlatožltú, hnedú alebo zelenkavú farbu. Vyskytuje sa na morskom dne v chladných a mierne teplých vodách. Je to všežravec.

Nereidka vznášavá (Nereis pelagica) sa vyskytuje na otvorenom mori, dosahuje dĺžku od niekoľkých centimetrov do desiatok centimetrov. Jej telo pokrývajú štetinaté parapódiá umožňujúce pohyb a zároveň ako obrana. Farba je takisto variabilná, pestrá. Živí sa menšími bezstavovcami.

Palolo zelený (Eunice viridis) je najznámejší svojím jedinečným rozmnožovacím správaním a významom v niektorých kultúrach Tichomoria, kde je jeho masový výskyt a zber súčasťou tradičných sviatkov. Predná časť jedinca je nepohlavná, a produkuje zadnú pohlavnú časť (obsahuje pohlavné bunky), ktorá sa od jedinca oddeľuje a samostatne sa vznáša.

Trieda: Opaskovce link

Opaskovce (Clitellata) majú zreteľné článkovanie. Nemajú parapódie ani tykadlá, ale na každom článku sú zväzky štetín. Dýchajú celým povrchom tela, žiabre majú len niektoré druhy. Sú hermafrodity. Pohlavné žľazy sa nachádzajú len v prednej časti, tu je aj opasok (clitellum), podľa ktorého dostala trieda svoje pomenovanie. Opaskovce žijú v sladkých vodách, v bahne, ale aj v mori a v pôde.

Najznámejším druhom je dážďovka obyčajná (Lumbricus terrestris). Je dlhá 90–190 mm. Žije bežne v pôde lúk, polí a záhrad v nížinách i v horskom stupni a má kľúčový význam pre pôdnu ekológiu a agrikultúru vzhľadom na jeho úlohu pri rozklade organického materiálu a zlepšovaní štruktúry pôdy. V obdobiach sucha alebo chladu sa môže uchýliť do hlbších vrstiev pôdy, kde estivuje alebo hibernuje, čím sa vyhne nepriaznivým podmienkam.

Dážďovka svietivá (Eisenia lucens) je dlhá 45–115 mm a je to naša jediná dážďovka, ktorá je schopná svetielkovať. Najčastejšie ju nájdeme v horách v práchnivom dreve. Dážďovka pobrežná (Eiseniella tetraedra) je jedna z našich najmenších dážďoviek (30–60 mm). Žije vo vlhkej pôde, v močiaroch, na brehu riek i priamo vo vode pod skalami, kôrou a medzi rastlinami.

Trieda: Pijavice link

Významnou skupinou obrúčkavcov sú pijavice (Hirudinea), ktoré sa v niektorých systémoch zaraďujú medzi opaskovce ako podtrieda. Telo pijavíc je sekundárne článkované, čo znamená, že počet článkov navonok, nemusí zodpovedať vnútornému článkovaniu tela (navonok je článkov viac). Majú dve prísavky: predná je menšia, zadná je väčšia. Telo má štetiny len výnimočne. Často je pigmentované. Opasok býva len slabo vyvinutý. Pijavice majú najviac vyvinutý typhlosolis zo všetkých obrúčkavcov. Cicajúce druhy majú vyvinutý silný svalnatý hltan.

Pijavica lekárska (Hirudo medicinalis) je dlhá 10–15 cm. Na chrbte má charakteristické žlté alebo pomarančové pásiky. Žije najčastejšie v dobre prehrievaných plytkých nádržiach, ale aj v rybníkoch, jazerách a riečnych ramenách. Má v ústach trojhranné čeľuste s malými zúbkami. Živí sa krvou teplokrvných stavovcov, najmä dobytka, koní a človeka. Pri cicaní vypúšťa do rany hirudinín, ktorý zabraňuje zrážaniu krvi. Preto rany i po opadnutí pijavice ešte dlho krvácajú. S obľubou sa používala v ľudovom lekárstve. V súčasnosti je zriedkavejšia a zaslúži si ochranu.

Pijavica konská (Haemopis sanguisuga) je naša bežná pijavica v stojatých a tečúcich vodách. Je dravá, živí sa malými vodnými živočíchmi. Dosahuje veľkosť až 15 cm. Tento druh sa dokáže prichytiť aj na človeku, ale je neškodná, pretože nemá ústne ústrojenstvo prispôsobené na poranenie kože a satie krvi.

Ďalšie články

Mäkkýše

Mäkkýše sú rozmanitá skupina živočíchov s bohatou morfologickou a ekologickou diverzitou, obývajúca rôzne prostredia. Vyznačujú sa typicky dvojstranne symetrickým telom, plášťom tvoriacim schránky a rozmanitými dýchacími a tráviacimi systémami. Medzi najvýznamnejšie patria ulitníky, lastúrniky a hlavonožce, ktoré sú dôležité pre ekosystémy aj hospodárstvo.

Článkonožce - trilobity, nohatky a klepietkavce

Článkonožce sú najpočetnejším kmeňom živočíchov, ktorých telo sa skladá z hlavy, hrude a bruška a pokrýva ho kutikula. Pre mnohé skupiny sú charakteristické tykadlá, hryzadlá a klepietka. Medzi klepietkavce zaraďujeme malé až stredne veľké, 8 nohé suchozemské článkonožce, ako sú pavúky, šťúry, roztoče a ďalšie menej významné rady. Morské klepietkavce zastupujú fosílne trilobity a recentný málo známy podkmeň nohatky.

Žiabrovce (kôrovce)

Podkmeň žiabrovce je často označovaný aj termínom kôrovce. Kôrovce predstavujú rozmanitú skupinu článkonožcov, ktorých telo pokrýva chitínová kutikula inkrustovaná anorganickým vápnikom. Väčšina kôrovcov má na chrbte pancier podobný lastúre. Časté je splývanie hrudných článkov s hlavou. Okrem kreviet, rakov a krabov sem patria mnohé ďalšie skupiny, ktoré ako súčasť planktónu tvoria dôležitú súčasť ekológie vodného prostredia.

forward