Telo obrúčkavcov (Annelida) je článkované (segmentované). V jednotlivých telesných článkoch sa stavba opakuje a sú teda rovnorodé – ide o homonómne článkovanie (rovnakočlánkové). Medzi ektodermou a endodermou je pravá druhotná telová dutina célom, ktorá je podobne ako povrch tela rozdelená priehradkami na jednotlivé segmenty a sú v nej uložené orgány.
Povrch tela kryje pokožka vylučujúca tenkú kutikulu. V pokožke sa nachádzajú aj žľazové bunky, ktorých slizový sekrét uľahčuje pohyb, chráni telo pred vyschnutím, alebo sa ním zlepujú cudzie menšie čiastočky a tvoria sa ochranné schránky, v ktorých živočích žije.
Aktívny pohyb umožňuje kožnosvalový vak. Svalovina je v ňom usporiadaná do vrstvy kruhových (okružných) a pozdĺžnych svalov, čo umožňuje striedavé krčenie a predlžovanie tela (peristaltický pohyb). U morských druhov z tela navyše vyrastajú svalnaté výrastky slúžiace na plávanie a lezenie – parapódie (panohy), na ktorých sa nachádzajú štety. U suchozemských a sladkovodných druhov parapódie zanikli a zachovali sa len štety (ako u dážďoviek), prípadne zmizli úplne (ako u pijavíc).
Získavanie kyslíka závisí od životného prostredia daného druhu. Vodné formy (najmä mnohoštetinavce) dýchajú pomocou žiaber, ktoré sú príveskami parapódií. Suchozemské druhy nemajú vyvinuté špecializované dýchacie ústroje a výmenu plynov zabezpečujú celým, neustále vlhkým povrchom tela (kožné dýchanie).
Transport živín a plynov zabezpečuje dobre vyvinutý a uzavretý krvný obeh. Krv obsahuje dýchací pigment hemoglobín (zriedkavo chlorokruorín), ktorý je však voľne rozpustený v krvnej plazme a nie je viazaný v bunkách. Funkciu srdca vykonáva pulzujúca chrbtová cieva, ktorá posúva krv smerom ku hlave, a brušnou cievou sa vracia späť.
Spracovanie potravy zabezpečuje priama tráviaca trubica, ktorá začína ústami na druhom článku a končí análnym otvorom na poslednom článku tela. Na zefektívnenie trávenia a zväčšenie vnútornej plochy sa u rôznych skupín vyvinuli špecifické štruktúry – kým u dážďoviek je v čreve mohutne vyvinutý pozdĺžny chrbtový záves (typhlosolis), pijaviciam naopak slúžia na zväčšenie objemu a hromadenie potravy roztiahnuteľné bočné slepé vaky.
Odpadové látky z tela odstraňujú párové metanefrídie. Začínajú sa v jednom článku obrveným lievikom (nefrostómom), ktorý zbiera tekuté splodiny metabolizmu z célomu, a následne kanálikom ústia von z tela vždy v nasledujúcom článku.
Riadenie tela zabezpečuje typická rebríčková štruktúra. V každom článku sa nachádza pár nervových uzlín (ganglií), ktoré sú pospájané priečnymi spojmi (komisúrami) a pozdĺžnymi povrazcami (konektívami).
Informácie z prostredia vnímajú zmyslové orgány, ktoré sú vynikajúco vyvinuté najmä u pohyblivých morských dravcov. Tí disponujú hmatovými tykadlami a palpami, čuchovými senzillami a majú dokonca oči (od plochých a jamkových až po komorové). U druhov žijúcich v pôde (ako sú dážďovky) zložité zmysly zanikli a na svetlo reagujú len svetlocitlivými bunkami rozptýlenými v pokožke.
Rozmnožovanie a vývin sa u jednotlivých skupín výrazne líšia. Morské druhy sú väčšinou oddeleného pohlavia (gonochoristy) a ich vývin je nepriamy cez voľne plávajúcu obrvenú larvu (trochofóru). Sladkovodné a suchozemské druhy sú naproti tomu výlučne hermafrodity s priamym vývinom bez larválneho štádia. Zriedkavo sa môžu obrúčkavce rozmnožovať aj nepohlavne rozpadom niekoľkých skupín článkov materského organizmu, ktoré dorastajú na nového jedinca (metamerická disociácia).
Zástupcovia tejto skupiny žijú hlavne v moriach, v sladkej vode, ale i vo vlhkej pôde. Ekologicky ide o veľmi pestrú skupinu – nájdeme medzi nimi morské dravce, dôležité pôdne saprofytofágy, ktoré sa živia tlejúcou organickou hmotou a skyprujú pôdu (dážďovky), ale aj vonkajšie parazity živiace sa krvou hostiteľov (pijavice).
Systém obrúčkavcov link
V tradičných zoologických systémoch 20. storočia sa kmeň obrúčkavce delil inak – triedy máloštetinavce a pijavice sa spájali do spoločnej triedy opaskovce, pričom do kmeňa sa radila, okrem mnohoštetinavcov, aj dnes už samostatná skupina morských parazitov – myzostómy.
Ani súčasný systém obrúčkavcov však nie je jednotný a v princípe sa operuje s dvomi variantami:
- Kmeň obrúčkavcov sa stále delí len na dve triedy: mnohoštetinavce a opaskovce (Clitellata). Opaskovce v tomto prípade zastrešujú máloštetinavce a pijavice ako podtriedy. Spája ich totiž to, že majú vytvorený opasok, sú to hermafrodity a majú priamy vývin.
- Na základe iného členenia, ktoré budeme používať aj my, rozdeľujeme obrúčkavce do troch rovnocenných tried. Pomenovanie opaskovce sa však stále môže používať ako spoločné vývojové označenie máloštetinavcov a pijavíc, aby sa zdôraznila ich príbuznosť.
Trieda: Mnohoštetinavce link
Mnohoštetinavce (Polychaeta) sú väčšinou morské obrúčkavce, druhovo oveľa početnejšie ako opaskovce. Na každom telesnom článku majú pár svalnatých výrastkov – parapódií, ktoré slúžia na pohyb a vyrastajú z nich zväzky štetín. Parapódie často nesú aj žiabre a hmatové brvy. V prednej (hlavovej) časti majú dobre vyvinuté zmyslové hmatadlá a tykadlá. Na rozdiel od opaskovcov sú to živočíchy s oddeleným pohlavím (gonochoristy) a ich vývin prebieha nepriamo cez voľne plávajúcu larvu (trochofóru).
Medzi najznámejších zástupcov patrí afrodita štetinatá, uvádzaná aj ako afroditka plstnatá (Aphrodite aculeata). Dospelé jedince môžu dosiahnuť dĺžku 10 až 15 cm. Telo pokrývajú husté mäkké štetiny, pre ktoré tento živočích na prvý pohľad pripomína zavalitú húsenicu. Vyskytuje sa výlučne na morskom dne (benticky) v chladných a mierne teplých vodách európskych morí.
Nereidka dravá, známa aj ako nereidka hnedá (Nereis pelagica), dosahuje dĺžku od niekoľkých do desiatok centimetrov. Jej telo, ktoré nápadne pripomína stonôžku, pokrývajú štetinaté parapódiá, pomocou ktorých sa pohybuje a zároveň fungujú ako obrana. Farba živočícha je pestrá a variabilná. Živí sa menšími bezstavovcami. Napriek svojmu vedeckému názvu (pelagica – týkajúci sa otvoreného mora) ide v skutočnosti o bentický druh, ktorý žije výlučne na morskom dne.
Vizuálne veľmi atraktívnym zástupcom je rúrnatec vejárovitý (Sabella spallanzanii). Je to prisadnutý druh žijúci najmä v Stredozemnom mori. Žije v pevných rúrkach, z ktorých mu trčí nádherný veniec farebných tykadiel slúžiacich na chytanie potravy z okolitej vody.
Palolo zelený (Eunice viridis) je najznámejší svojím jedinečným rozmnožovacím správaním (takzvanou epitókiou). Má obrovský význam v niektorých kultúrach Tichomoria, kde je jeho masový výskyt súčasťou tradičných sviatkov. Jedinec hromadne oddeľuje zadnú časť svojho tela, ktorá je plná pohlavných buniek. Tieto časti samostatne plávajú k hladine, kde sa pária, zatiaľ čo domorodci ich lovia a konzumujú.
Trieda: Máloštetinavce link
Máloštetinavce (Oligochaeta) majú zreteľné homonómne článkovanie. Nemajú parapódie ani tykadlá a z každého článku im vyrastá už len malý, redukovaný počet štetín (zvyčajne 4 páry). Dýchajú celým, neustále vlhkým povrchom tela, žiabre majú len niektoré druhy. Sú to hermafrodity s priamym vývinom. V prednej časti tela sa im z niekoľkých článkov vytvára zreteľný opasok (clitellum). Tento spoločný znak tvorby opasku ich zlučuje s pijavicami do spoločnej príbuzenskej skupiny takzvaných opaskovcov (Clitellata). Kožné žľazy v opasku slúžia na produkciu hlienovitého puzdra (kokónu), ktoré bezpečne chráni vajíčka. Zaujímavosťou je, že hoci sú to hermafrodity, ich spermie dozrievajú skôr ako vajíčka (proterandrický hermafroditizmus), čím sa účinne zabraňuje samooplodneniu. Žijú prevažne v pôde, v sladkých vodách a v bahne.
Najznámejším druhom je dážďovka zemná, často označovaná aj ako dážďovka obyčajná (Lumbricus terrestris). Je dlhá 90–190 mm. Žije bežne v pôde lúk, polí a záhrad. Má kľúčový význam pre pôdnu ekológiu, pretože pri híbení chodieb prechádza jej tráviacim traktom veľké množstvo pôdy. Tým aktívne prevzdušňuje zem a z nerozložených organických zvyškov tvorí humus. V obdobiach sucha alebo chladu sa môže uchýliť do hlbších vrstiev pôdy, kde estivuje alebo hibernuje.
Ďalším významným a zaujímavým zástupcom je dážďovka svietivá (Eisenia lucens). Je dlhá 45–115 mm a najčastejšie ju nájdeme v horách pod vlhkou kôrou práchnivejúcich pňov. Je to naša jediná dážďovka schopná svetielkovať – pri podráždení v úplnej tme jej totiž slabo svetielkuje hemolymfa.
Vlhkým biotopom dáva prednosť dážďovka pobrežná (Eiseniella tetraedra). Je to jedna z našich najmenších dážďoviek (30–60 mm). Žije vo vlhkej pôde, v močiaroch, na brehu riek i priamo vo vode pod skalami, kôrou a medzi rastlinami.
Významným zástupcom sladkovodných druhov je niťovka obyčajná, známa aj ako tubifex bahenný (Tubifex tubifex). Je mimoriadne hojná v usadeninách na dne vôd. Prednou časťou tela sa zavŕtava do dna, pričom zadný koniec tela jej voľne vyčnieva do vody a dýcha ním. Pre mnohých akvaristov je známa ako obľúbený „akváriový červ“ slúžiaci ako výživné krmivo pre rybičky.
Trieda: Pijavice link
Významnou a veľmi špecifickou skupinou obrúčkavcov sú pijavice (Hirudinea), ktoré sa podobne ako máloštetinavce zaraďujú do spoločnej skupiny opaskovcov. Sú to hermafrodity s priamym vývinom, pričom opasok a tvorba kokónu sú u nich viditeľné len v čase rozmnožovania. Sú prispôsobené na dravý alebo ektoparazitický spôsob života.
Telo pijavíc je sekundárne článkované, čo znamená, že počet kožných obrúčok navonok nezodpovedá vnútornému článkovaniu tela (na jeden pravý vnútorný článok pripadá viacero vonkajších záhybov). Pravá telová dutina (célom) je u nich výrazne redukovaná, potlačená svalstvom a mezenchýmom, z ktorej zostal len úzky systém štrbín. Na pohyb a prichytávanie majú vyvinuté dve prísavky: predná (ústna) je menšia, zadná je väčšia. Úplne stratili parapódie a štetiny sa u nich vyskytujú len výnimočne.
Tráviaca sústava je prispôsobená ich potrave. Cicajúce druhy majú v ústnej prísavke chitinózne čeľuste a silný svalnatý hltan. Žalúdok a črevo vytvárajú početné slepé bočné vaky, do ktorých sa ukladá krv a slúžia ako obrovská zásobáreň potravy. Pijavica vďaka nim dokáže pri nacicaní niekoľkokrát (až desaťnásobne) zväčšiť svoj objem a z tejto zásoby dokáže žiť celé mesiace.
Najznámejším zástupcom je pijavica lekárska (Hirudo medicinalis), ktorá je dlhá 10–15 cm. Na chrbte má charakteristické žlté alebo pomarančové pásiky a jej telo je často pigmentované. Žije najčastejšie v dobre prehrievaných plytkých nádržiach, ale aj v rybníkoch a riečnych ramenách. Má v ústach trojhranné čeľuste s malými zúbkami, ktorými poruší kožu hostiteľa. Živí sa krvou teplokrvných stavovcov, najmä dobytka, koní a človeka. Pri cicaní vypúšťa zo slinných žliaz do rany hirudín (látka patriaca medzi heparíny), ktorý účinne zabraňuje zrážaniu krvi. Preto rany i po odpadnutí pijavice ešte dlho krvácajú. Pijavica lekárska sa s obľubou používala v medicíne na odsatie krvi a dnes sa do moderného lekárstva opäť vracia. Na Slovensku je však vo voľnej prírode veľmi vzácna a je prísne chránená.
Pijavica veľká, v staršej literatúre časť označovaná ako pijavica konská (Haemopis sanguisuga), je naša bežná pijavica v stojatých a tečúcich vodách. Je dravá, živí sa malými vodnými živočíchmi, ako sú hmyz, dážďovky či žubrienky. Dosahuje veľkosť až 15 cm a často vylieza aj na breh. Tento druh sa síce dokáže prísavkou prichytiť aj na človeku, ale je úplne neškodný, pretože nemá ústne ústrojenstvo prispôsobené na prekusnutie ľudskej kože a necicia krv.
