Telo rastlín je tvorené z veľkého množstva buniek upravených pre určité životné funkcie. Nižšie rastliny majú telo tvorené z buniek, ktoré nie sú diferencované a vykonávajú všetky životné funkcie. U vyšších rastlín dochádza k rozlíšeniu buniek a ich špecializácii na určitú funkciu, čím vznikajú skupiny buniek s rovnakou funkciou a tvarom - pletivá.
S prechodom rastlín na suchú zem bol nevyhnutný vznik špecializovaných orgánov - koreň, zabezpečujúci príjem a rozvoz vody, stonka, zabezpečujúca mechanickú pevnosť a rozkonárovanie rastliny, list, primárne určený na fotosyntézu. Na účely rozmnožovania sa vyvinuli nové generatívne orgány - tyčinky a piestiky, slúžiace na tvorbu pohlavných buniek, a plod, v ktorom sa vyvíjajú semená, slúžiace na samotné rozširovanie druhu.
Zmeny, ktoré sa uskutočňujú v rastline od jej vzniku po jej zánik, označujeme ako ontogenetický vývin. Ontogenéza je typická rastom a vývinom. Rastom rozumieme pribúdanie hmoty rastliny. Tieto zmeny majú kvantitatívny charakter, lebo pribúda počet buniek a bunky sa rastom zväčšujú. Vývin zase predstavuje zmeny kvalitatívne. Bunky sa počas vývinu diferencujú do jednotlivých pletív podľa funkcie, ktorú budú vykonávať.
Voda je súčasťou všetkých rastlinných buniek a je pre život rastliny nevyhnutná. V rastlinnom tele je dôležitým rozpúšťadlom, látky sa v rastline dopravujú vo forme vodných roztokov. Je tiež zdrojom vodíka a kyslíka, zúčastňuje sa asimilácie a disimilácie i ďalších fyziologických procesov. Tým, že disociuje na H+ a OH- ovplyvňuje spolu s inými iónmi pH cytoplazmy.
Pohyby rastlín plnia inú funkciu ako pohyb živočíchov. Živočíchy si pohybom zabezpečujú potravu, obranu a reprodukciu. Pohyby rastlín majú rôznu formu a zabezpečujú rastline napríklad vhodné postavenie voči svetlu alebo uvoľňovanie semien. Väčšinou sa jedná o pohyby jednotlivých častí tela, len u jednobunkových rias o pohyb z miesta na miesto.
Rozmnožovanie je jednou z hlavných podmienok existencie a zachovania druhu. Pohlavný spôsob spočíva v produkcii peľu a vajíčok, ktoré vznikajú v špeciálnych generatívnych orgánoch. U rastlín sa do veľkej miery uchovalo aj vegetatívne rozmnožovanie, ktoré zabezpečuje rýchlejšie osídlenie určitého stanovišťa alebo umožňuje prežiť medzidruhovým krížencom a umelým kultivarom.
Fotosyntéza je zdrojom takmer všetkých organických látok, ktoré vznikajú prirodzeným spôsobom, teda bez zásahu ľudskej technickej činnosti. Život vo forme, aká existuje na našej planéte je podmienený fotosyntézou. Fotosyntéza predstavuje autotrofný spôsob výživy všetkých zelených rastlín. Napriek tomu sa aj v rastlinnej ríši stretávame s heterotrofným alebo kombinovaným (mixotrofným) spôsobom výživy.
Počas fotosyntézy rastliny vytvárajú sacharidy, látky bohaté na energiu. Pri dýchaní si rastlina rozkladom týchto asimilátov zabezpečuje energiu na uskutočnenie životných procesov (syntéza organických látok, príjem živín, rast a iné). Dýchanie je teda nevyhnutnou podmienkou života rastlín.
Systém rastlín, ktorý uvádzam na Biopedii, je prebraný z rôznych zdrojov (viď koniec tohto článku). Popri najdôležitejších skupinách rastlín uvádzam aj názvy niektorých druhov alebo rodov, ktoré by zároveň mali byť aj vyobrazené v príslušných sekciách, čiže je to aj zoznam použitých obrázkov.
Nižšie rastliny sú fylogeneticky najstaršou vetvou eukaryotických rastlín. Rastliny mali a majú z hľadiska evolúcie života na Zemi kľúčovú úlohu. Ich význam spočíva vo fotosyntéze, čo je dej, pri ktorom by ťažko mohol vzniknúť život v takej podobe, aký ho poznáme. Práve morské riasy hrajú nezastupiteľnú úlohu v celosvetovej produkcii kyslíka aj v súčasnosti.
V tomto článku si definujeme charakteristické črty vyšších rastín a povieme si, aký je rozdiel medzi výtrusnými a semennými rastlinami, medzi naho- a krytosemennými rastlinami a taktiež medzi dvojklíčno- a jednoklíčnolistovými rastlinami.
Výtrusné rastliny vznikli asi pred 420 mil rokov v silúre zo zelených rias. V minulosti dorastali do veľkosti stromov a zaberali rozsiahle oblasti zemského povrchu. Svoju slávu už vša majú dávno za sebou. Dodnes sa nám zachovali už len bylinné formy.
Nahosemenné rastliny tvoria prechodný vývojový stupeň medzi papraďmi a krytosemennými rastlinami. Typickým znakom dnešných nahosemenných rastlín sú ihlicovité alebo šupinovité, najčastejšie vždyzelené listy. Nemajú kvety v pravom slova zmysle, vajíčka na plodolistoch sú nekryté. Väčšinu dnes žijúcich nahosemenných rastlín zaraďujeme do oddelenia borovicorasty.
Bazálne vetvy krytosemenných rastlín - Leknotvaré (Leknovité), Austrobejliotvaré (Schizandrovité); Magnoliidová vetva - Magnóliotvaré (Magnóliovité, Muškátovníkovité), Vavrínotvaré (Vavrínovité)
Iskerníkotvaré (Iskerníkovité, Makovité)
Viničotvaré (Viničovité), Kysličkotvaré (Kysličkovité), Malpígiotvaré (Fialkovité, Prýštecovité, Ľanovité, Vŕbovité, Rafléziovité), Lomikameňotvaré (Egrešovité, Tučnolistovité)
Na svete je mnoho rastlín, ktoré majú výrazný toxický účinok, ale iné spracovanie, iná časť alebo aj tá istá látka sa používa v oficiálnej európskej terapii. Jednou z nich je ricín obyčajný. Bylina, ktorá si našla svoje miesto v medicíne, priemysle aj kriminalistike.
Bôbotvaré (Bôbovité), Bukotvaré (Bukovité, Orechovité, Brezovité), Tekvicotvaré (Tekvicovité)
Ružotvaré (Ružovité, Morušovité, Pŕhľavovité, Konopovité)
Myrtotvaré (Vrbicovité), Mydlovníkotvaré (Mydlovníkovité, Rutovité, Obličkovcovité), Slezotvaré (Slezovité), Kapustotvaré (Kapustovité)
Vresovcotvaré (Vresovcovité, Čajovníkovité, Prvosienkovité, Aktinídiovité), Santalotvaré (Santalovité), Klinčekotvaré (Klinčekovité, Láskavcovité, Stavikrvovité, Rosičkovité, Kaktusovité)
Horcotvaré (Marenovité), Ľuľkotvaré (Ľuľkovité, Pupencovité), Hluchavkotvaré (Hluchavkovité, Skorocelovité, Sezamovité, Olivovité)
Astrotvaré (Astrovité), Štetkotvaré (Pyžmovkovité), Mrkvotvaré (Mrkvovité, Aralkovité)
Ľaliotvaré (Jesienkovité), Asparágotvaré (Asparágovité, Amarylkovité, Kosatcovité, Vstavačovité, Asfodelovité), Arekotvaré (Arekovité), Ďumbierotvaré (Ďumbierovité, Banánovníkovité)
Lipnicotvaré (Lipnicovité, Broméliovité)