Nahosemenné rastliny (Gymnospermae) tvoria evolučný prechod medzi výtrusnými cievnatými a krytosemennými rastlinami. Vyvinuli sa koncom starších prvohôr, kedy vplyvom veľmi suchej klímy získali prvé druhy malé, kožovité listy s hrubou kutikulou. Dnešné druhy majú listy zväčša ihlicovité alebo šupinovité a sú prevažne vždyzelené.
Ich najdôležitejším znakom je tvorba semien. Vajíčka a z nich vzniknuté semená nie sú ukryté v semenníku (netvoria plody), ale ležia voľne exponované na semenných šupinách (sú „nahé“). Chýbajú im typické kvety s obalmi a bliznou. Kvety sa zoskupujú do jednopohlavných samčích a samičích šišiek (strobilov).
Opeľuje ich prevažne vietor. Vytvárajú peľovú trubicu, čím sa pri oplodnení úplne oslobodili od vody. Peľ prechádza priamo k vajíčku a oplodnenie zabezpečuje len jedna spermatická bunka. Vegetatívne sa rozmnožujú len zriedka.
Špecifická je aj stavba ich dreva. Vodivé pletivá (xylém) sú jednoduchšie – namiesto pravých ciev obsahujú len cievice (tracheidy), čo z nich robí takzvané mäkké drevo. Mnohé druhy si pletivá chránia tvorbou živice.
Oddelenie: ✝ Lyginodendrorasty link
Lyginodendrorasty (Lyginodendrophyta), známe aj ako semenné paprade, sú fosílne dreviny vyskytujúce sa od mladších prvohôr až do jury. Dnes sa nepovažujú za ucelené oddelenie, ale za parafyletickú skupinu (súbor rôznych bazálnych línií). Sú kľúčové, pretože predstavujú priamych predkov všetkých moderných semenných rastlín.
Oddelenie: ✝ Kordaitorasty link
Kordaitorasty (Cordaitophyta) sú fosílne dreviny z karbónu. Vyvinuli sa z prasličkorastov a významne sa podieľali na tvorbe ložísk čierneho uhlia. Dnes sa považujú za priamu sesterskú skupinu ihličnanov.
Najznámejším zástupcom bol rod Cordaites.
Oddelenie: Cykasorasty link
Cykasorasty (Cycadophyta) sú „žijúce fosílie“, ktoré v druhohorách tvorili obrovskú časť vegetácie. Boli a sú to stromovité formy s hrubým, často šupinatým kmeňom a dlhými perovito zloženými listami na jeho vrchole. Hoci vizuálne pripomínajú palmy, patria k najstarším semenným rastlinám. Vytvárajú semená s nápadným mäsitým obalom (sarkotestou), ktoré vzhľadom pripomínajú kôstkovicu. Do súčasnosti sa zachovala len trieda cykasy (Cycadopsida).
Sú striktne dvojdomé a na rozdiel od iných nahosemenných rastlín ich opeľuje hmyz (najmä chrobáky). Fascinujúcim primitívnym znakom je, že ich samčie pohlavné bunky si zachovali bičíky a k vajíčku dokážu doplávať.
Najznámejším zástupcom, dodnes rastúcim v tropických oblastiach Srí Lanky, je cykas indický (Cycas circinalis).
Oddelenie: Ginkorasty link
Ginkorasty (Ginkgophyta) predstavujú jedinečnú a starobylú vývojovú líniu. Sú to druhotne hrubnúce stromy, ktoré najbohatšie zastúpenie dosiahli v triase a jure. Vtedy boli rozšírené po celej severnej pologuli, no vplyvom klimatických zmien postupne ustúpili.
Dnes prežíva už len jediný reliktný druh z triedy ginká (Ginkgopsida) a čeľade ginkovité (Ginkgoaceae) – ginko dvojlaločné (Ginkgo biloba). Je to dvojdomá „žijúca fosília“, nezmenená asi 150 miliónov rokov. Má charakteristické vejárovité listy s rovnobežnou žilnatinou, ktoré na jeseň opadávajú. Netvorí klasické šišky, ale mäsité semená s tvrdou kôstkou (pripomínajúce plody), ktoré po dozretí silne zapáchajú. Ginko sa celosvetovo pestuje ako veľmi odolná drevina. Dožíva sa až 2000 rokov a jeho výťažky priaznivo pôsobia na prekrvenie organizmu.
Oddelenie: Borovicorasty link
Borovicorasty (Pinophyta) tvoria najpočetnejšiu a evolučne najúspešnejšiu skupinu nahosemenných rastlín (asi 550 druhov). Hoci nedosahujú druhovú pestrosť krytosemenných rastlín, dominujú chladnejším oblastiam severnej pologule, kde tvoria rozsiahle ihličnaté lesy tajgy s obrovským celosvetovým významom.
Trieda: Ihličnany link
Ihličnany (Pinopsida) sú evolučne veľmi staré dreviny, známe už od konca karbónu, anatomicky vynikajúco prispôsobené extrémnym podmienkam. Majú úzke ihlicovité alebo šupinovité listy s hlboko vnorenými prieduchmi a hrubou kutikulou, čo ich výborne chráni pred mrazom a vyschnutím. Zvyčajne ide o jednodomé rastliny tvoriace drevnaté šišky. Sú však extrémne citlivé na znečistenie prostredia a kyslé dažde. Majú nenahraditeľný hospodársky význam v papierenskom a drevárskom priemysle.
Čeľaď: Borovicovité link
Zástupcovia čeľade borovicovité (Pinaceae) majú vo svojich pletivách (kôra, drevo, listy) vytvorené živicové kanáliky, ktoré produkciou živice chránia rastlinu pred patogénmi a bylinožravcami. Rastú prevažne v severnom miernom pásme. Borovice sa od jedlí a smrekov odlišujú najmä tým, že ich ihlice vyrastajú zo skrátených konárikov (brachyblastov) vo zväzočkoch po dvoch, troch alebo piatich. Jedľu od smreku zas spoľahlivo odlíšite pomocou šišky – u jedle je vzpriamená a rozpadavá, zatiaľ čo u smreku je visiaca a opadáva vcelku.
Z domácich druhov je najrozšírenejšia borovica lesná (Pinus sylvestris). Na otvorenom priestranstve je široko rozkonárená, v hustom lese veľmi štíhla. Dosahuje výšku 35 m.
Pomerne často u nás zdomácnel druh borovica čierna (Pinus nigra). Od borovice lesnej sa odlišuje tmavším a výrazne dlhším ihličím (až do 15 cm).
Vo veľkých nadmorských výškach rastie chránená borovica limbová (Pinus cembra). Dorastá do 20 m a jej ihlice vyrastajú vo zväzočkoch po piatich.
Nad hornou hranicou lesa rastie borovica horská (Pinus mugo), známa ako kosodrevina. Je to poliehavý, husto rozkonárený ker vytvárajúci vlastné vegetačné pásmo.
Významným domácim druhom je jedľa biela (Abies alba), dorastajúca do 40 m. Má 3 cm dlhé ihlice so zárezom na špičke a belavými pásikmi na spodnej strane. Šišky rastú vzpriamene najmä na vrchole koruny. Rastie v zmiešaných lesoch spolu s bukmi a dožíva sa až 500 rokov.
Z rodu smrekov je u nás pôvodný smrek obyčajný (Picea abies). Dosahuje výšku až 60 m. Ihlice sú štíhle, pevné a ostro zakončené. Šišky sú hnedé a visiace. Tvorí rozsiahle lesy v polohách 1200–1600 m n.m.
Naším jediným opadavým ihličnatým stromom je smrekovec opadavý (Larix decidua). Má mäkké, svetlozelené ihlice zoskupené na brachyblastoch a drobné vzpriamené šišky.
Z nepôvodných druhov sa u nás často pestuje duglaska tisolistá (Pseudotsuga menziesii). Pochádza zo Severnej Ameriky, má veľmi mäkké, príjemne voňavé ihličie a pestuje sa prevažne ako okrasná drevina.
Čeľaď: Cyprusovité link
Vždyzelené stromy a kry z čeľade cyprusovité (Cupressaceae) sú rozšírené po celom svete. Ich listy sú v dospelosti najčastejšie šupinovité (rastúce protistojne alebo v praslenoch). Semená dozrievajú v šiškách, ktoré sú buď drevnaté, alebo u niektorých rodov druhotne zdužnatejú a pripomínajú bobuľu.
Z domácich druhov je významná borievka obyčajná (Juniperus communis). Má pichľavé ihlice v praslenoch. Vytvára čiernu, dužinatú a lesklú šišku (galbulus) pripomínajúcu bobuľu, ktorá sa vďaka vysokému obsahu silíc využíva v potravinárstve (napr. na výrobu borovičky).
Z nepôvodných parkových drevín je častá severoamerická tuja západná (Thuja occidentalis). Má drobné šupinovité listy, na vrchnej strane žltozelené a lesklé. Vytvára malé podlhovasté šišky.
Čeľaď: Tisovité link
Čeľaď tisovité (Taxaceae) zahŕňa dvojdomé dreviny, ktorým chýbajú živicové kanáliky v dreve. Ich najvýraznejším znakom je samičí kvet, ktorý netvorí šišku, ale dozrieva do jediného semena obklopeného miskovitým dužinatým mieškom (arilus).
Kľúčovým zástupcom je tis obyčajný (Taxus baccata). Dosahuje výšku 20 m, má ploché ihlice rastúce v dvoch radoch. Semeno chráni červený sladký miešok, ktorý obľubujú vtáky. V prírode ide o prísne chránený druh, ktorý sa však s obľubou pestuje v parkoch, pretože je veľmi dobre tvarovateľný.
Čeľaď: Tisovcovité link
Čeľaď tisovcovité (Taxodiaceae) zahŕňa reliktné stromy pochádzajúce prevažne zo Severnej Ameriky a Ázie. Vyznačujú sa mimoriadne mohutným a dlhovekým rastom a obrovskými drevnatými šiškami.
Absolútnym výškovým rekordérom je sekvoja vždyzelená (Sequoia sempervirens), dorastajúca až do výšky 100 m. Rastie prirodzene v pobrežných oblastiach západu USA.
Ďalším obrom, známym skôr svojou obrovskou hrúbkou kmeňa a objemom dreva, je sekvojovec mamutí (Sequoiadendron giganteum) z horských svahov Kalifornie.
Oddelenie: Lianovcorasty link
Lianovcorasty (Gnetophyta) sú evolučne najpokročilejšou skupinou a dôležitým prechodom ku krytosemenným rastlinám. Ako jediné nahosemenné rastliny už majú v dreve pravé cievy a u niektorých dochádza k dvojitému oplodneniu. Združujú len tri vizuálne úplne odlišné rody.
Známy je rod chvojník (Ephedra), ktorý vizuálne pripomína bezlisté zelené prútiky a obýva suchšie oblasti.
Ďalším rodom je lianovec (Gnetum) – mohutné tropické liany so širokými listami, čo je pre nahosemenné rastliny inak veľmi netypické.
Extrémnym a fascinujúcim zástupcom je velvíčia podivná (Welwitschia mirabilis). Je to reliktná rastlina z africkej púšte Namíb. Z krátkeho repovitého kmeňa rastú len dva obrovské listy, ktoré na koncoch odumierajú a od bázy neustále dorastajú.
