Nahosemenné rastliny

Nahosemenné rastliny (Gymnospermae) tvoria prechodný vývojový stupeň medzi papraďmi a krytosemennými rastlinami. Ich predkovia sa vyvinuli koncom starších prvohôr a stavbou sa málo podobali dnešným zástupcom. Tropická klíma v tom období bola veľmi suchá, listy boli preto malé, kožovité s hrubou vrstvou kutikuly, perovito strihané. Dnešné nahosemenné rastliny majú listy ihlicovité alebo šupinovité, najčastejšie vždyzelené.

Spoločným znakom nahosemenných rastlín je, ako názov napovedá, tvorba semien, ktoré nie sú kryté plodolistami. Od krytosemenných rastlín sa teda odlišujú predovšetkým stavbou generatívnych orgánov a spôsobom pohlavného rozmnožovania. Nahosemenným rastlinám chýbajú typické kvety. Pri opelení prechádza peľ priamo k vajíčku, pretože chýba blizna a kvetné obaly. Oplodnenie zabeznečuje len jedna samčia gaméta (spermatická bunka). Semená sú spravidla okrídlené a rozširujú sa pomocou vetra. Na rozdiel od krytosemenných rastlín sa len zriedka rozmnožujú vegetatívne.

Väčšinu dnes žijúcich (recentných) nahosemenných rastlín zaraďujeme do oddelenia Pinophyta - borovicorasty.

  1. podríša: Vyššie rastliny (Cormobionta, Embryobionta)
    1. oddelenie: ✝ Kordaitorasty (Cordaitophyta)
    2. oddelenie: Borovicorasty (Pinophyta)
      1. trieda: Ginká (Ginkgopsida)
      2. trieda: Ihličnany (Pinopsida)
    3. oddelenie: ✝ Lyginodendrorasty (Lyginodendrophyta)
    4. oddelenie: Cykasorasty (Cycadophyta)

Oddelenie: ✝ Kordaitorasty

Kordaitorasty (Cordaitophyta) sú fosílne dreviny, ktoré sa pravdepodobne vyvinuli z prasličkorastov v mladších prvohorách (karbón). Spolupodieľali sa na tvorbe čierneho uhlia. Z kordaitorastov sa zrejme vyvinuli všetky borovicorasty. Najznámejším zástupcom bol rod Cordaites.

Oddelenie: Borovicorasty

V súčasnosti je skupina rastlín patriacich do oddelenia borovicorastov (Pinophyta) na ústupe. Recentné druhy predstavujú väčšinou stromovité alebo krovité dreviny. Napriek ich relatívne nízkemu druhovému zastúpeniu v porovnaní s krytosemennými rastlinami, zaberá populácia niektorých borovicorastov rozsiahle územia s celosvetovým významom (napr. ihličnaté lesy tajgy).

Trieda: Ginká

  1. oddelenie: Borovicorasty (Pinophyta)
    1. trieda: Ginká (Ginkgopsida)
      1. čeľaď: Ginkovité (Ginkgoaceae)

Ginká (Ginkgopsida) sú stromy druhotne hrubnúce, bohato rozkonárené s rozmanitými listami, ale najčastejšie s listami vejárovitými. Objavili sa na Zemi začiatkom karbónu a najbohatšie zastúpenie dosiahli v triase a jure. Ešte v priebehu treťohôr boli rozšírené aj v Grónsku. Potom postupne vplyvom meniacej sa klímy ustupovali.

Dnes žije už len jediný druh - ginko dvojlaločné (Ginkgo biloba). Je to najstaršia "žijúca fosília", ktorá je súčasťou zemskej flóry už vyše 200 mil rokov. Má charakteristické vejárovité listy s rovnobežnou žilnatinou, ktoré sú na jeseň jasnožlté, potom opadnú. Plod je dužinatý, podobný kôstkovici, s jedlým jadrom. Ginko rastie prirodzene už len na jednom mieste v Číne, inde ako kultúrna drevina (na Slovensku rastie takto asi 140 jedincov). Dožíva sa úctihodného veku 1 200 až 2 000 rokov. Výťažok z ginka pôsobí pozitívne na prekrvenie periférneho cievneho systému.

Trieda: Ihličnany

Medzi ihličnany (Pinopsida) patria všetky ihličnaté stromy pochádzajúce z ryniorastov. Listy majú ihlicovité, zväčša neopadavé a ich stredom sa tiahne cievny zväzok. Veľa druhov sa využíva v papierenskom a drevárskom priemysle. Ihličnany sú citlivejšie na znečistenie prostredia ako listnáče alebo byliny a vplyvom kyslých dažďov rýchlo vysychajú.

Niekedy sa môžete stretnúť s označením tejto triedy ako ihličiny - je to to isté, aj keď podľa môjho názoru nespisovné.
  1. oddelenie: Borovicorasty (Pinophyta)
    1. trieda: Ihličnany (Pinopsida)
      1. čeľaď: Borovicovité (Pinaceae)
      2. čeľaď: Cyprusovité (Cupressaceae)
      3. čeľaď: Tisovité (Taxaceae)
      4. čeľaď: Tisovcovité (Taxodiaceae)

Čeľaď: Borovicovité

Zástupcovia čeľade borovicovitých (Pinaceae) sú stromy alebo kry so živicovými kanálikmi v kôre, dreve, lyku a listoch. Rastú prevažne v oblastiach severného mierneho pásma. Jednopohlavné kvety rastú na tom istom jedincovi. Zo samičích šištíc sa vyvíjajú zdrevnatené šišky. Okrem borovíc (Pinus) sem patria jedle (Abies) a smreky (Picea). Borovicu spravidla od týchto dvoch odlíšite - má listy na brachyblastoch, z ktorých vyrastajú vo zväzočkoch po dvoch, troch alebo piatich. Jedľu od smreku odlíšite hlavne pomocou šišky - u jedli je v dospelosti sediaca a rozpadavá, u smreku je visiaca a nerozpadavá. Taktiež kôra jedle je po opadnutí listov hladšia ako kôra smreku.

Borovice na našom území zastupuje viacero domácich druhov. Z nich najznámejšia, borovica lesná (Pinus sylvestris), je známa aj ako borovica sosna. Na otvorenom priestranstve je tento strom široko rozkonárený, v obmedzenom priestore je však štíhly. Dosahuje výšku 35 m. Vo veľkých nadmorských výškach rastie u nás aj borovica limbová (Pinus cembra), vysoká asi 20 m. Borovica horská (Pinus mugo), známa ako kosodrevina, je poliehavý ker, rastúci nad hornou hranicou lesa, kde vytvára samostatné pásmo. Pomerne častý u nás zdomácnený druh je borovica čierna (Pinus nigra). Od domácej borovice lesnej sa odlišuje tmavším a výrazne dlhším (do 15 cm) ihličím.

Domácim druhom u nás je jedľa biela (Abies alba). Dosahuje výšku 40 m. Listy sú dlhé 3 cm, so zárezom na špičke, na vrchnej strane lesklé a tmavozelené, s dvoma belavými pásikmi na spodnej strane. Kratšie smerujú nahor. Samčie kvety sú žlté, samičie sú zelené. Plodom je valcovitá, vzpriamená tmavohnedá šiška, dlhá do 15 cm. Šišky sa vyskytujú často len na vrchole stromu. Jedľa u nás netvorí samostatné spoločenstvá, rastie spolu s bukmi. Dožíva sa až 500 rokov. Často sa používa ako vianočný stromček.

Zo smrekov je u nás pôvodný smrek obyčajný (Picea abies). Rastie do výšky 50-60 m. Listy má ihlicovité, štíhle a pevné, dlhé do 2 cm, ostro zakončené, tmavozelené. Samčie kvety sú najskôr červené, po otvorení žlté, samičie červené. Plodom je valcovitá, visiaca hnedá šiška, dlhá do 15 cm. Smrek u nás tvorí lesy od 1200 do 1600 m n.m. Má mnohé variety a kultivary. Hojne sa pestuje kvôli komerčnej hodnote dreva.

Do čeľade borovicovitých patrí aj smrekovec opadavý (Larix decidua). Je to náš jediný opadavý ihličnatý strom. Dorastá do výšky 40 m. Listy má ihlicovité, mäkké, dlhé do 4 cm. Samčie kvety sú žlté, ovisnuté, samičie červené, vzpriamené. Plodom je vajcovitá vzpriamená hnedá šiška, dlhá asi 4 cm. U nás je to pôvodný druh.

Na západnom pobreží Severnej Ameriky sa vyskytuje duglaska tisolistá (Pseudotsuga menziesii). Je to vždyzelený ihličnan s priemernou výškou 60-75 m. Má mäkké svetlozelené voňavé listy. Často sa pestuje ako okrasná drevina.

Čeľaď: Cyprusovité

Do čeľade cyprusovitých (Cupressaceae) patria vždyzelené stromy a kry. Zahŕňa aj cyprusy (Cupressus) a borievky (Juniperus), ktoré sú rozšírené po celom svete. Malé listy sú na mladých jedincoch obyčajne ihlicovité, ale na dospelých stromoch šupinovité. Vyrastajú protistojne, krížmo protistojne alebo v 3-početných praslenoch. Obsahujú živicové kanáliky. Samčie a samičie kvety sú oddelené, môžu vyrastať na tom istom alebo inom jedincovi. Plodom je šiška, v prípade borievok sa však podobá na bobuľu.

Často si ľudia pletú pojmy cyprus a cykas. Cykasy patria dokonca do iného oddelenia - cykasorasty (Cycadophyta), ktoré sú príbuzné borovicorastom.

Borievka obyčajná (Juniperus communis) dorastá do výšky 6 m. Môže rásť aj ako poliehavý alebo plazivý hustý ker alebo strom. Listy má ihlicovité a štíhle, dlhé do 1-2 cm, v praslenoch, ostro zakončené, lesklé, zelené, so širokým bielym prúžkom na hornej strane. Samčie kvety sú žlté, samičie malé, zelené, vyrastajú na rozdielnych jedincoch. Plodom je lesklá bobuľovitá čierna šiška dlhá 6 mm, charakteristickej chuti ginu. Robí sa z nej borovička. :-)

Tuja západná (Thuja occidentalis) dosahuje výšku 20 m. Listy má šupinovité a veľmi malé, na hornej strane lesklé, žltkastozelené. Samčie kvety sú červené, samičie žltohnedé, vyrastajú na tom istom jedincovi. Plodom je podlhovastá vzpriamená šiška, dlhá 1 cm, po dozretí hnedá, šupinatá. Tuja západná sa do Európy dostala ako jeden z prvých severoamerických druhov. Šľachtením vznikli početné okrasné formy so sfarbeným lístím a mnohé so zakrpateným vzrastom.

Čeľaď: Tisovité

Zástupcovia čeľade tisovitých (Taxaceae) sú vždyzelené stromy a kry bez živicových kanálikov alebo len s jedným kanálikom v listoch. Listy sú čiarkovité až kopijovité, usporiadané špirálovito. Kvety sa zvyčajne nachádzajú na oddelených jedincoch. Samičie dozrievajú do jediného semena, obklopeného dužinatým mieškom (tzv. semenná bobuľa).

Tis obyčajný (Taxus baccata) dosahuje výšku 20 m. Listy má čiarkovité, dlhé do 3 cm, na hornej strane tmavozelené, s dvoma svetlými prúžkami na spodnej strane. Rastú najčastejšie v dvoch radoch po oboch stranách výhonku. Samčie kvety sú svetložlté, rastú v súkvetiach v pazuchách listov, samičie kvety rastú jednotlivo na konci výhonku. Plodom je jediné semeno, obklopené dužinatým, zvyčajne červeným mieškom, dlhým 1 cm. Tis obyčajný sa vyskytuje na vápenatých pôdach v Afrike, juhozápadnej Ázii a Európe.

Všetky časti tisu okrem zrelého sladkého červeného mieška sú jedovaté!

Čeľaď: Tisovcovité

Čeľaď tisovcovité (Taxodiaceae) zahŕňa opadavé i vždyzelené stromy, rastúce v Severnej Amerike, východnej Ázii a Tasmánii. Listy môžu byť ihlicovité alebo šupinovité. Samčie aj samičie kvety rastú oddelene na tom istom jedincovi. Samičie sa vyvinú do drevnatých šišiek.

Sekvoja vždyzelená (Sequoia sempervirens) dosahuje výšku až 100 m. Listy má čiarkovité, dlhé do 2 cm, na hornej strane tmavozelené, s dvoma bielymi prúžkami na spodnej strane. Samčie kvety sú žltohnedé, samičie zelené. Plodom je súdkovitá až zaoblená červenohnedá šiška, dlhá do 3 cm, dozrieva rok. Sekvoje majú svoj pôvod v južných štátoch USA. Rastú na nízkych úbočiach v pobrežných oblastiach.

Sekvojovec mamutí (Sequoiadendron giganteum) dorastá do výšky 80 m. Listy má dlhé do 8 mm, ostro zakončené, s odstávajúcimi vrcholmi, tmavé modrozelené. Samčie kvety sú žlté, samičie zelené. Plodom je súdkovitá šiška, dlhá do 7,5 cm, po dvojročnom dozrievaní hnedá. Sekvojovec mamutí má svoj pôvod na horských svahoch Kalifornie.

Oddelenie: ✝ Lyginodendrorasty

Lyginodendrorasty (Lyginodendrophyta), podobne ako kordaitorasty, sú fosílne dreviny, ktoré sa vyskytovali od mladších prvohôr až do jury. Významné sú taktiež z hľadiska fylogenézy, pretože sa z nich pravdepodobne vyvinuli krytosemenné rastliny.

Oddelenie: Cykasorasty

Cykasorasty (Cycadophyta) sú žijúce fosílie, ktoré sa na Zemi objavili už vo vrchnon karbóne, pričom v druhohorách tvorili najväčšiu časť vegetácie po celom svete. Do súčasnosti sa zachoval len jeden rad cykasotvarých (Cycadales) patriaci do triedy cykasy (Cycadopsida). Napriek tomu, že vzhľadom pripomínajú palmy, sú príbuzné prasličkorastom (Equisetophyta). Cykasy boli a sú stromovité formy s hrubým kmeňom a dlhými perovito-zloženými listami, ktoré vyrastajú z vrcholu kmeňa. Plod tvorí semenná kôstkovica. Najznámejším zástupcom, dodnes rastúcim v tropických oblastiach Srí Lanky, je cykas indický (Cycas circinalis).

 

Zdroj klasifikácie nahosemenných rastlín: Križan J.: Biológia - pomôcka pre maturantov a uchádzačov o štúdium na vysokých školách. Enigma, P.O.Box 12 A, 949 01 Nitra. 1999.