V minulosti sa všetky kvitnúce rastliny delili jednoducho na jednoklíčnolistové a dvojklíčnolistové. Dnes vieme, že bazálne vetvy a magnoliidy stoja na samom začiatku evolučného stromu. Odštiepili sa ešte predtým, než vôbec vznikli takzvané pravé dvojklíčnolistové rastliny (eudikoty). Obe tieto starobylé skupiny spája jeden zásadný archaický znak – ich peľové zrná majú iba jeden klíčiaci otvor (monokolpátny peľ), zatiaľ čo drvivá väčšina dnešných rastlín má peľ s tromi otvormi.
Bazálne vetvy krytosemenných rastlín link
Táto skupina predstavuje absolútne najstaršiu a najprimitívnejšiu vývojovú líniu kvitnúcich rastlín. Tieto takzvané „živé fosílie“ tvoria len asi 0,5 % dnešných krytosemenných druhov a vyznačujú sa viacerými archaickými znakmi:
- usporiadanie kvetu – kvetné časti (okvetie, tyčinky) nemajú usporiadané v kruhoch, ale v špirále
- samičie orgány – plodolisty tvoria len sekrétmi zlepenú rúrku (nie sú zrastené bunkami), pričom blizna sa tiahne pozdĺž celých týchto okrajov
- drevo – vo vodivých pletivách im úplne chýbajú dokonalé cievy a nachádzajú sa tu len jednoduchšie cievice (tracheidy)
Do tejto fylogenetickej vetvy patrí rad amborelotvaré (Amborellales) a ďalšie významné rady opísané nižšie.
Čeľaď: Leknovité link
Čeľaď leknovité (Nymphaeaceae) zahŕňa známe vodné byliny, ktoré majú z fylogenetického hľadiska obrovský význam. Sú dokonale prispôsobené životu vo vode vďaka prevzdušňovaciemu pletivu (aerenchým) v stonkách. Hoci ich listy prešli výraznou adaptáciou, kvety si zachovali primitívnu štruktúru s obrovským množstvom tyčiniek. Zaujímavosťou je, že korunné lupienky plynule prechádzajú do takzvaných staminódií (jalových tyčiniek bez peľu). Plodom je tobolka.
Naším najznámejším zástupcom na stojatých vodách je lekno biele (Nymphaea alba). Jeho nápadné biele kvety aj listy plávajú na hladine, no dlhými stopkami sú pripútané k podzemku ukrytému hlboko v bahne. Po odkvitnutí vytvára nafúknutú tobolku podobnú makovici, ktorá je výborne prispôsobená na šírenie semien vodným prúdom.
Veľmi podobným, no na prvý pohľad odlišným druhom je leknica žltá (Nuphar lutea). Zdieľa s leknom rovnaké životné prostredie, ale ľahko ju spoznáte podľa menších, sýtožltých kvetov.
V trópoch túto čeľaď veľkolepo zastupuje viktória kráľovská (Victoria regia). Táto exotická rastlina je známa svojimi gigantickými listami s vyhrnutým okrajom, ktoré dosahujú priemer až 2 m a bez problémov udržia aj menšie dieťa.
Z čeľade schizandrovité (Schisandraceae) je z hospodárskeho hľadiska mimoriadne známy anízovec pravý (Illicium verum), vždyzelený ázijský strom. Jeho plodom je hviezdicovité oplodie ukrývajúce osem semien, ktoré u nás poznáme ako korenie badián. Vďaka svojej typickej anízovej aróme sa využíva nielen v gastronómii, ale aj pri výrobe parfumov či zubných pást.
Magnoliidová vetva link
Táto samostatná evolučná línia drevín aj bylín vznikla pravdepodobne pred 130 miliónmi rokov. Oproti bazálnym vetvám sú magnoliidy o krok vpred (ich plodolisty už normálne zrástli bunkami), no stále si zachovávajú mnohé starobylé vlastnosti, ako je napríklad usporiadanie kvetných častí do špirály či veľmi jednoduchá stavba tyčiniek. Zásadným znakom magnoliidov je masívna tvorba éterických olejov, vďaka čomu sú vysoko aromatické.
Z našich domácich listnatých lesov sem patrí nenápadný kopytník európsky (Asarum europaeum). Táto drobná bylina z čeľade vlkovcovité (Aristolochiaceae) dostala svoje meno podľa typického tvaru listov, ktoré pripomínajú konské kopyto.
Ďalším príbuzným a archaickým zástupcom z našej prírody je vlkovec obyčajný (Aristolochia clematitis), ktorý sa vyznačuje zvláštnymi, trúbkovitými kvetmi prispôsobenými na opeľovanie drobným hmyzom.
V domácnostiach sa pre zmenu často stretávame s rodom pieprovec (Peperomia) z čeľade pieprovité (Piperaceae). Jeho nenáročné druhy s dužinatými listami sú populárnymi izbovými rastlinami.
Obrovský hospodársky význam má sesterský rod piepor (Piper). Ikonickým zástupcom je piepor čierny (Piper nigrum), drevnatá popínavá liana pochádzajúca z tropických lesov Indie, ktorá dorastá až do dĺžky 10 m. Poskytuje hneď niekoľko druhov korenia v závislosti od času zberu a spracovania:
- zelené korenie – zbierajú sa nedozreté bobule, ktoré sa rýchlo sušia (často mrazom), aby si zachovali svoju pôvodnú farbu
- čierne korenie – tvoria ho nedozreté bobule, ktoré sa po zbere krátko povaria a pomaly sušia na slnku, pričom enzymatická reakcia v šupke spôsobí sčernanie a zvráskavenie povrchu
- biele korenie – získava sa z úplne zrelých červených plodov, ktoré sa namáčajú do vody na zmäkčenie a odstránenie vonkajšej dužinatej šupky, čím zostane len jemnejšie biele semeno
Za typickú štipľavosť tohto korenia je zodpovedný alkaloid piperín, čím sa biochemicky odlišuje od kapsaicínu, ktorý poznáme z čili papričiek.
Príbuzný piepor betelový (Piper betle) je liana, z ktorej sa nevyužívajú plody, ale pálivé srdcovité listy.
V Ázii je populárne žuvanie takzvaného betelu. Ide o psychoaktívnu zmes dvoch rastlín: do listu piepora betelového sa balí rozdrvené semeno palmy areka betelová (Areca catechu). Do tohto zvitku sa pridáva hasené vápno, ktorého zásaditosť uvoľní z arekového semena stimulačný alkaloid arekolín. Zmes dodáva energiu a potláča hlad, no spôsobuje tvorbu krvavočervených slín, farbí zuby načierno a v ústnej dutine je vysoko karcinogénna.
Čeľaď: Magnóliovité link
Pre zástupcov čeľade magnóliovité (Magnoliaceae) je typické predĺžené kvetné lôžko, na ktorom sú kvetné obaly, tyčinky a množstvo piestikov usporiadané v špirále (závitnici). Po oplodnení z nich vznikajú plody – zväčša mechúriky alebo nažky.
Ikonickým okrasným zástupcom je magnólia veľkokvetá (Magnolia grandiflora). Tento statný vždyzelený strom pochádza z USA a vyznačuje sa veľkými kožovitými listami. Mimoriadnu pozornosť však púta predovšetkým svojimi obrovskými, krémovobielymi kvetmi miskovitého tvaru, vďaka ktorým sa u nás s obľubou vysádza v parkoch.
Zaujímavým zdrojom korenín z čeľade muškátovníkovité (Myristicaceae) je muškátovník pravý (Myristica fragrans), tropický strom z Indonézie. Jeho žltkasté plody ukrývajú semeno s typickou vôňou. Z tohto semena získavame hneď dve koreniny – muškátový orech (samotné jadro semena) a muškátový kvet (červenkastý miešok, ktorý semeno obaľuje). Botanicky sa teda v žiadnom z týchto prípadov nejedná o skutočný kvet stromu.
Čeľaď: Vavrínovité link
Čeľaď vavrínovité (Lauraceae) zastupujú prevažne vždyzelené dreviny s jednoduchými striedavými listami. Vďaka už spomínanému vysokému obsahu éterických olejov z nich pochádzajú viaceré globálne známe koreniny. Plodom býva kôstkovica alebo bobuľa.
Do tejto skupiny patrí dobre známy vavrín pravý (Laurus nobilis). Z tohto stredomorského kra získavame tvrdé, kožovité listy so zvlneným okrajom, ktoré sa v sušenom stave predávajú ako populárny bobkový list.
Ďalšou svetoznámou koreninou je škorica. Získava sa špecifickým spôsobom – sušením a zvinutím mladej kôry tropického stromu, ktorým je škoricovník cejlónsky (Cinnamomum verum).
Medzi úžitkové druhy radíme aj hruškovec americký (Persea americana). Produkuje veľké kôstkovice hruškovitého tvaru, ktoré v obchodoch nájdeme pod názvom avokádo. Ich sivozelená dužina má maslovú konzistenciu a je pre človeka mimoriadne výživná.
Rad: Rožkatcotvaré link
Pravdepodobnou sesterskou vetvou k pravým dvojklíčnolistovým rastlinám (alebo podľa iných štúdií k iným bazálnym líniám) je rad rožkatcotvaré (Ceratophyllales). Ide o ďalšiu samostatnú a evolučne veľmi starú líniu ponorených vodných rastlín.
