Kým bazálne eudikoty tvorili len akýsi prechod, vetvy superrosidov a rosidov (spolu so superasteridmi) predstavujú absolútny vrchol evolúcie krytosemenných rastlín. Ide o gigantické skupiny, do ktorých patrí drvivá väčšina našich bežných poľnohospodárskych, lesných aj okrasných druhov.
1. Superrosidy (Bazálna línia) link
Do tejto prvej a najstaršej vývojovej vetvy patrí z hľadiska našej prírody jeden veľmi dôležitý rad drevín a sukulentov.
Čeľaď: Egrešovité link
Zástupcovia čeľade egrešovité (Grossulariaceae) sú u nás mimoriadne dobre známe ovocné i okrasné kry s laločnatými listami. Ich kvety vyrastajú zväčša v riedkych strapcoch a plodom je mnohosemenná bobuľa so zaschnutým kalichom.
Egreš obyčajný (Grossularia uva-crispa) je ker vyzbrojený výraznými tŕňmi. Divorastúce formy nájdeme v lesoch od nížin až po horský stupeň. Jeho plodom je chutná, často jemne chlpatá bobuľa, aj keď moderné pestované odrody môžu byť úplne lysé.
Ríbezľa červená (Ribes rubrum) je príbuzný ker, ktorý sa odlišuje typickými červenými plodmi zoskupenými v dlhších strapcoch. V plnej zrelosti sú tieto bobule výrazne kyslejšie. Zaujímavosťou je, že biela ríbezľa nie je samostatným botanickým druhom, ide len o vyšľachtenú odrodu tohto druhu.
Ríbezľa čierna (Ribes nigrum) je na rozdiel od egreša úplne beztŕňový ker. Vytvára tmavé bobule, ktoré sú cenené pre svoj extrémne vysoký obsah vitamínu C. V našej prírode rastie divo len veľmi vzácne, prevažne v lužných lesoch.
Čeľaď: Tučnolistovité link
Čeľaď tučnolistovité (Crassulaceae) predstavuje celosvetovo rozšírenú skupinu sukulentných bylín a krov. Z hľadiska fyziológie ide o mimoriadne dôležitú rodinu rastlín, ktorá dala názov špecifickému typu fotosyntézy – CAM (Crassulacean Acid Metabolism). Ide o geniálnu adaptáciu na horúce a suché ekosystémy. Aby rastliny nestratili vodu odparovaním, počas horúceho dňa majú prieduchy pevne zatvorené. Oxid uhličitý (CO₂) prijímajú a chemicky viažu len v noci. Uložený uhlík následne využívajú počas dňa za prítomnosti svetla na tvorbu cukrov v Calvinovom cykle.
Skalnica strechová (Sempervivum tectorum) je u nás bežne známa ako skalná ruža, keďže jej prízemná listová ružica nápadne pripomína kvet. Pôvodne pochádza zo suchých skalistých oblastí Afriky a Ázie, no vďaka svojej extrémnej nenáročnosti na substrát sa stala absolútnou klasikou našich skalkových a črepníkových výsadieb.
2. Rosidová vetva (Základná línia) link
Do samotnej rosidovej vetvy patrí obrovské množstvo taxónov, no podľa najnovších systémov sa hneď na jej báze (ešte pred rozdelením na fabidy a malvidy) odštiepil jeden dôležitý rad.
Čeľaď: Viničovité link
Čeľaď viničovité (Vitaceae) zahŕňa prevažne tropické dreviny a liany. Sú známe vytváraním špecializovaných orgánov – úponkov, ktoré vznikli premenou stonky. Tieto úponky fungujú na princípe tigmomorfózy (ak sa dotknú opory, bunky na protiľahlej strane sa zrýchlene predĺžia a úponok sa pevne špirálovito stočí okolo predmetu). Keďže ide o dlhé liany, bunky ich vodivých pletív (cievy) sú extrémne dlhé a môžu merať až niekoľko metrov. Fascinujúce je aj ich lyko (sitkovice) – pred zimou sa jeho otvory upchajú látkou zvanou kalóza. Kým pri iných rastlinách tieto bunky na jar odumrú, pri viniči sa kalóza jednoducho rozpustí a sitkovice fungujú ďalej.
Vinič hroznorodý (Vitis vinifera), ľudovo vínna réva, je celosvetovo najvýznamnejším kultúrnym zástupcom. Využíva sa na priamu konzumáciu, sušenie (hrozienka) alebo kvasenie sladkej bobuľovej šťavy na výrobu vína.
3. COM vetva (súčasť Fabidov) link
Táto vetva (zahŕňajúca okrem iného rady bršlencotvaré, kysličkotvaré a malpígiotvaré) systematicky patrí už do pokročilejšej skupiny fabidov. Skratka COM je odvodená práve od začiatočných písmen latinských názvov týchto troch radov (Celastrales, Oxalidales, Malpighiales).
Čeľaď: Kysličkovité link
Čeľaď kysličkovité (Oxalidaceae) dostala svoje pomenovanie podľa prítomnosti kyseliny šťaveľovej, vďaka ktorej majú tieto rastliny typickú kyslú chuť, čo zároveň funguje ako prirodzená obrana pred spásaním bylinožravcami. Listy sú často zložené a vytvárajú charakteristické troj- alebo štvorlístky podobné ďateline.
Kyslička obyčajná (Oxalis acetosella) je drobná trváca bylina vlhkých a tienistých lesov. Nevytvára nadzemnú stonku, jej trojpočetné listy na dlhých stopkách vyrastajú priamo z podzemku.
Egrešovec oblý (Averrhoa carambola) je cudzokrajná vždyzelená drevina pôvodom z juhovýchodnej Ázie. Jej plodom je podlhovastá bobuľa, ktorá na priereze vytvára dokonalú päťcípu hviezdu, u nás v obchodoch známu ako exotické ovocie karambola.
Čeľaď: Fialkovité link
Zástupcovia čeľade fialkovité (Violaceae) sú u nás známi ako drobné byliny so súmernými kvetmi, ktoré na zadnej strane vytvárajú nápadnú ostrohu. Plodom je tobolka.
Fialka biela (Viola alba) rastie prevažne vo svetlých, teplých a suchých lesoch. Kvitne veľmi skoro na jar čisto bielymi kvetmi.
Fialka voňavá (Viola odorata) sa odlišuje typickým tmavomodrým sfarbením a mimoriadne intenzívnou vôňou. Zaujímavou stratégiou tohto druhu je tvorba takzvaných kleistogamických kvetov. Tieto kvety sa vôbec neotvárajú a k oplodneniu (samoopeleniu) dochádza priamo v ich uzavretom vnútri.
Čeľaď: Prýštecovité link
Zástupcovia čeľade prýštecovité (Euphorbiaceae) majú pletivá popretkávané mliečnicami, ktoré obsahujú kaučuk a rôzne jedovaté alkaloidy. Ich kvety bývajú extrémne redukované (len 1 tyčinka alebo 1 piestik) a združujú sa do zložitých miskovitých súkvetí nazývaných cyáthiá. Tieto útvary sú podopreté farebnými listeňmi, takže celý celok vizuálne imituje jeden veľký kvet.
Mliečnik chvojkový (Euphorbia cyparissias) je naša bežná lúčna trváca bylina s úzkymi čiarkovitými lístkami. Z poranenej stonky okamžite vyteká biele a prudko jedovaté mlieko.
Mliečnik chvojkový je často napádaný parazitickou hubou hrdzavec hrachový (Uromyces pisi). Následkom infekcie dochádza k deformácii listov a celkovej zmene habitu rastliny. V minulosti vyzerali napadnuté jedince s ložiskami oranžových výtrusov natoľko odlišne, že ich botanici mylne považovali za samostatný druh mliečnika.
Maniok jedlý (Manihot esculenta) je tropický ker pôvodom z Brazílie, pre obyvateľstvo Afriky a Južnej Ameriky predstavuje základnú škrobovú potravinu. Jeho obrovské koreňové hľuzy, pripomínajúce bataty, sa sušia a melú na múku. V čerstvom a surovom stave sú však jedovaté, pretože sa z nich uvoľňujú nebezpečné kyanidy.
Ricín obyčajný (Ricinus communis) je mohutná bylina pochádzajúca z tropickej Afriky, ktorá dokáže dorásť až do veľkosti stromu. Jej veľké dlaňovité listy a mramorované semená, pripomínajúce fazuľu, ju robia neprehliadnuteľnou. K opeľovaniu tohto druhu netradične prispievajú osy.
Čeľaď: Ľanovité link
Do čeľade ľanovité (Linaceae) patria byliny s jednoduchými, väčšinou úzkymi listami. Ich plodom je tobolka, zvyčajne s 10 semenami.
Ľan siaty (Linum usitatissimum) je štíhla jednoročná bylina, najčastejšie kvitnúca svetlomodrými kvetmi. Ide o veľmi dôležitú kultúrnu plodinu, pestovanú buď pre kvalitné textilné vlákno, alebo ako olejnina. Rýchloschnúci ľanový olej má široké uplatnenie vo farmácii a pri výrobe syntetického kaučuku, lakov či linolea.
Čeľaď: Vŕbovité link
Čeľaď vŕbovité (Salicaceae) tvorí kostru našich lužných a vlhkých lesov. Sú to dvojdomé stromy a kry (existujú oddelené samčie a samičie jedince), ktorých drobné, vetroopelivé kvety sa zoskupujú do takzvaných jahňád. Plodom je tobolka ukrývajúca malé semená zabalené do bielych chĺpkov, vďaka čomu sa dokonale šíria vetrom.
Vŕba biela (Salix alba) je strom typický pre brehy riek. Jej mladé listy sú husto striebristo chĺpkaté a spolu s kvetmi vyrastajú veľmi skoro na jar, čo robí z vŕb mimoriadne významné včelárske (medonosné) dreviny.
Vŕba rakytová (Salix caprea), známa aj ako rakyta, zvykne rásť skôr do tvaru nižšieho stromu alebo kra. Často sa vysádza v parkoch, kde púta pozornosť svojimi veľkými striebornými kvetmi (tzv. bahniatkami). Z jej pružných vetvičiek sa pletú korbáče a košíky.
Miazga z kôry vŕb je bohatá na zlúčeniny, z ktorých sa získava kyselina salicylová (odtiaľ pochádza aj latinský rodový názov Salix). Z nej sa vyrába derivát – kyselina acetylsalicylová (účinná látka liekov ako aspirín či acylpyrín), ktorá pôsobí proti zrážaniu krvi, horúčke, bolesti a zápalom. Samotnej rastline slúži ako dôležitá signálna molekula, ktorá spúšťa mechanizmy zapojené do obrany proti patogénom a škodcom.
Topoľ biely (Populus alba) dostal svoje meno podľa bielych chĺpkov na spodnej strane listov. Poletujúce semená na vatovitých vláknach sú na jar často mylne vnímané ako zdroj alergií, v skutočnosti sú však tieto chumáčiky príliš veľké na vdýchnutie. Alergickú nádchu v tomto období spôsobuje peľ iných vetrom opelivých rastlín.
Topoľ čierny (Populus nigra) spoznáte podľa tmavej, sivohnedej a hlboko popraskanej borky s hrčami. Jeho listy sú takmer trojuholníkovité a hladké z oboch strán.
Topoľ osikový (Populus tremula), známy skôr ako osika, má široké okrúhle listy na dlhých tenkých stopkách. Práve anatómia týchto stopiek spôsobuje, že sa celá koruna rozkmitá aj pri tom najmenšom vánku vetra.
Čeľaď: Rafléziovité link
Čeľaď rafléziovité (Rafflesiaceae) tvorí malú, no o to fascinujúcejšiu skupinu parazitických tropických rastlín. Evolučne úplne stratili stonku, listy, korene aj zelené fotosyntetické pletivá, takže všetky živiny odčerpávajú z hostiteľa.
Raflézia Arnoldova (Rafflesia arnoldii) drží prvenstvo v ríši rastlín – vytvára najväčšie samostatné kvety na svete, ktoré dosahujú priemer 1 m a vážia až 5 kg. Táto indonézska rastlina parazituje na koreňoch lián pomocou orgánov zvaných haustóriá. Svoj obrovský kvet opeľuje pomocou múch, ktoré láka masívnym a neprehliadnuteľným zápachom hnilej zdochliny.
