Fabidová vetva (označovaná aj ako pravé rosidy I) je obrovská fylogenetická línia, ktorá z hľadiska biológie a ekológie patrí k tým najvýznamnejším na Zemi. Sústreďuje ohromnú rozmanitosť foriem – od drobných bylín, cez popínavé liany, až po mohutné stromy tvoriace základ našich opadavých lesov.
Vetva rastlín viažucich dusík link
Veľká časť radov vnútri fabidovej vetvy sa fylogeneticky zoskupuje do tejto jedinečnej skupiny. Patrí sem aj rad bôbotvaré. Z fyziologického hľadiska je pre ňu typická symbióza s baktériami. Tieto rastliny si počas evolúcie vyvinuli schopnosť vytvárať na svojich koreňoch drobné hľúzky, v ktorých žijú symbiotické hlúzkové baktérie (napríklad rod Rhizobium). Väčšina organizmov na Zemi nedokáže využiť voľný atmosférický dusík, no tieto baktérie ho dokážu zredukovať na amoniak a poskytujú ho hostiteľskej rastline. Tá im na oplátku dodáva ochranu a hotové organické látky z fotosyntézy. Vďaka tomu majú tieto rastliny obrovskú nutričnú výhodu, dokážu prežiť aj v extrémne chudobných pôdach, obohacujú celé ekosystémy a ich pletivá sa vyznačujú mimoriadne vysokým obsahom bielkovín.
Čeľaď: Bôbovité link
Čeľaď bôbovité (Fabaceae) zastupuje rozsiahlu skupinu bylín, krov aj stromov, ktoré sa vyznačujú viacerými unikátnymi znakmi:
- stavba kvetu – kvety majú bilaterálnu symetriu prispôsobenú na opelenie hmyzom, pričom korunné lupienky sú zložito rozlíšené: vrchný tvorí „striešku“, dva bočné „krídla“ a dva dolné sú čiastočne zrastené do „člnka“
- typ plodu – plodom je typicky struk
- pohyby – mnohé druhy vykazujú takzvaný niktitropizmus (spánkové pohyby), pri ktorých sa ich zložené listy na noc ukladajú smerom nadol
- biochémia – patria medzi najdôležitejší rastlinný zdroj nehemového železa v ľudskej výžive a kvôli symbióze s baktériami vyžadujú zvýšený príjem molybdénu (je nevyhnutnou súčasťou enzýmu nitrogenázy v koreňových hľúzkach)
Fazuľa obyčajná (Phaseolus vulgaris) je teplomilná jednoročná bylina pôvodom zo Strednej Ameriky. U nás patrí k základným plodinám a pestuje sa vo viacerých odrodách buď ako nízka kríčková, alebo ako vysoká ovíjavá strukovina či zelenina. Fazuľa mungová (Phaseolus mungo) je príbuzný druh so žltými kvetmi. Produkuje drobné zelené semená, ktoré si získali obrovskú popularitu v modernej gastronómii, kde sa konzumujú prevažne za surova v naklíčenom stave.
Hrach siaty (Pisum sativum) je poľnohospodársky významná bylina. Jej zložené listy sú zakončené rozkonárenou úponkou, vďaka ktorej sa dokáže šplhať. Z historického hľadiska ide o legendárny modelový organizmus – práve na krížení hrachu objavil J. G. Mendel základné zákony dedičnosti.
Šošovica kuchynská (Lens culinaris) je drobná jednoročná bylina vybavená úponkami. Na celom svete sa pestuje ako strukovina pre svoje mimoriadne výživné, diskovité semená.
Sója fazuľová (Glycine max) si právom vyslúžila prezývku „mäso vegetariánov“, keďže jej semená sú spomedzi všetkých strukovín výživovo najhodnotnejšie. Je to plstnatochlpatá ázijská bylina, ktorá sa využíva nielen ako potravina (na výrobu sójového mäsa, mlieka či tofu), ale aj ako dôležitá olejnina a medonosná rastlina.
Podzemnica olejná (Arachis hypogaea) skrýva fascinujúci spôsob rozmnožovania zvaný geokarpia. Táto juhoamerická bylina kvitne žltými kvetmi na povrchu zeme. Po odkvitnutí sa však stopky rodiacich kvetov začnú predlžovať, ohnú sa nadol a doslova sa zavŕtajú do pôdy. Až tam, v tme pod zemou, dozrievajú samotné struky, ktoré poznáme a konzumujeme ako arašidy (búrske oriešky).
Ďatelina lúčna (Trifolium pratense) patrí k našim najznámejším krmovinám. Je to trváca bylina s trojpočetnými listami a nápadnými červenými, silne voňavými hlávkovitými súkvetiami, ktoré lákajú včely na lúkach a lesných svetlinách.
Ďatelina plazivá (Trifolium repens) sa odlišuje poliehavou stonkou a bielymi až svetloružovými kvetmi. Pre anatómiu kvetu je jej najčastejším a najefektívnejším opeľovačom čmeliak. Práve pri tomto druhu ľudia najčastejšie hľadajú vzácne mutácie v podobe štvorlístkov.
Lucerna siata (Medicago sativa) je popri ďatelinách ďalšou mimoriadne dôležitou a hojne pestovanou viacročnou kŕmnou plodinou na našich poliach.
Agát biely (Robinia pseudoacacia) je ukážkovým drevnatým zástupcom. Pôvodne severoamerický strom v Európe zdomácnel natoľko, že na mnohých miestach vytláča pôvodnú flóru a správa sa invázne. Má však veľmi pevné a výhrevné drevo a včelári ho vysoko cenia ako jednu z najlepších medonosných drevín vôbec.
Rad: Bukotvaré link
Na rozdiel od bôbotvarých, bukotvaré dreviny stavili na evolučnú stratégiu vetroopelivosti (anemogamie). Tento rad združuje naše najbežnejšie stromy a kry, ktoré tvoria základ opadavých a zmiešaných lesov. Ich kvety sú drobné, nenápadné a zoskupené do jednopohlavných súkvetí zvaných jahňady.
Čeľaď: Bukovité link
Čeľaď bukovité (Fagaceae) zahŕňa známe listnáče, pri ktorých je plodom suchá nažka, ktorá býva obvykle obklopená drevnatým obalom – čiaškou. Pri šírení semien sa tieto stromy často spoliehajú na lesné zvieratá.
Buk lesný (Fagus sylvatica) je masívny, až 40 m vysoký strom, ktorý u nás vytvára rozsiahle lesy najmä na vápencovom podklade. Má hladkú sivú kôru a vajcovité, mierne zvlnené listy. Plodom sú jedlé trojhranné nažky – bukvice, ukryté v drevnatej štetinkatej čiaške.
Dub letný (Quercus robur) je symbolom sily a dlhovekosti, bežne sa dožíva stoviek rokov (známe sú aj 1500-ročné jedince). Jeho laločnaté listy sú na báze nesymetricky vykrojené. Poskytuje mimoriadne tvrdé drevo a jeho plodmi sú typické žalude umiestnené na dlhých stopkách.
Dub zimný (Quercus petraea) sa od svojho príbuzného vizuálne odlišuje najmä listovou čepeľou, ktorá na báze plynule prechádza do listovej stopky. Aj jeho plody sú mierne odlišné – žalude sú menšie a sedia tesne na konári bez dlhej stopky.
Dub korkový (Quercus suber) je zástupcom lesov západného Stredomoria. Vyznačuje sa až 10 cm hrubou borkou, z ktorej sa šetrným lúpaním (bez poškodenia vnútorných živých pletív) získava prírodný korok.
Gaštan jedlý (Castanea sativa) je teplomilný strom s veľkými, ostro zúbkatými listami. Jeho plodom je výrazná ostnatá tobolka (čiaška), z ktorej po puknutí vypadávajú 1–3 lesklé, červenohnedé a veľmi chutné nažky – gaštany.
Čeľaď: Orechovité link
Väčšinu čeľade orechovité (Juglandaceae) tvoria jednodomé opadavé stromy s nepárno perovito zloženými listami. Plodom je pukavá kôstkovica, ktorá pozostáva zo zeleného mäsitého obalu (exokarp), vnútornej tvrdej škrupiny (endokarp) a samotného semena obaleného tenkou blanou.
Orech kráľovský (Juglans regia), u nás ľudovo známy ako orech vlašský, je zdomácnený strom pôvodom z Balkánu a Prednej Ázie. V jeseni poskytuje obľúbené krémovobiele až hnedasté orechy, ktoré sú ukryté v hrubom, na vzduchu černejúcom zelenom oplodí.
Orech čierny (Juglans nigra) je mohutný zástupca pochádzajúci zo Severnej Ameriky. Od kráľovského orecha sa líši listami zloženými z väčšieho počtu štíhlejších lístkov a plodmi s veľmi tvrdou a drsnou škrupinou. Pestuje sa najmä pre mimoriadne hodnotné, tmavo sfarbené drevo využívané v nábytkárstve.
Čeľaď: Brezovité link
Do čeľade brezovité (Betulaceae) patria stromy a kry, pri ktorých sú samčie jahňady počas zimy veľmi nápadné. Ich plody bývajú často vybavené blanitými krídelkami, ktoré uľahčujú šírenie vetrom.
Breza previsnutá (Betula pendula) je na prvý pohľad nezameniteľná drevina so žiarivo bielou kôrou a tenkými, ovisnutými bradavičnatými konárikmi. Obľubuje piesočnaté pôdy a jej plody po dozretí tvoria rozpadavú jahňadu so stovkami drobných okrídlených semien.
Jelša lepkavá (Alnus glutinosa) je strom ekologicky úzko viazaný na brehy riek a zamokrené miesta. Je mimoriadne cenená pre vlastnosti svojho dreva – vo vode nehnije, ale naopak extrémne stvrdne a stane sa trvanlivým (historicky sa na ňom stavali napríklad základy budov v Benátkach).
Lieska obyčajná (Corylus avellana) je rozložitý ker typický pre svetlé okraje listnatých lesov. Zaujímavé sú jej samičie kvety, ktoré nenápadne sedia v pazuchách púčikov a vyčnievajú z nich len drobné červené blizny, zatiaľ čo dlhé samčie jahňady kvitnú a prášia už koncom zimy. Plodom je obľúbený lieskový oriešok zabalený v zvonkovitom obale.
Hrab obyčajný (Carpinus betulus) sa často vyskytuje v zmiešaných listnatých lesoch. Má charakteristické listy s hlbokou a výraznou žilnatinou. Jeho drevo je extrémne tvrdé a ťažko štiepateľné. Plodom je oriešok vybavený listovým útvarom – nápadným trojlaločnatým krídelkom.
Čeľaď: Tekvicovité link
Čeľaď tekvicovité (Cucurbitaceae) predstavuje prevažne tropické a subtropické byliny, z ktorých pochádza naša najznámejšia plodová zelenina. Prispôsobili sa na poliehavý alebo popínavý rast vďaka modifikovaným stonkovým úponkom. Pre túto čeľaď je typických hneď niekoľko znakov – rastliny sú často husto pokryté drsnými štetinatými chlpmi, po anatomickej stránke disponujú vzácnymi bikolaterálnymi cievnymi zväzkami (lyko je z vonkajšej aj vnútornej strany dreva) a ich plodmi sú obrovské, vodnaté bobule (niektoré u amerických odrôd dosahujú váhu aj 100 kg).
Tekvica obyčajná (Cucurbita pepo) je mimoriadne variabilná americká rastlina. Podľa konvariet z nej získavame klasickú masívnu vodnatú dužinu, diskovité plody známe ako patizóny, alebo mimoriadne výživné semená určené na lisovanie tradičného tekvicového oleja.
Uhorka siata (Cucumis sativus) pochádza z himalájskych oblastí Indie. Od tekvice ju odlišujú menšie listy a výlučne nerozkonárené úponky. Jej podlhovasté vodnaté bobule sú základom zeleninárstva a pestujú sa na priamu konzumáciu ako šalátové uhorky alebo na nakladanie.
Melón cukrový (Cucumis melo) tvorí menšie, často guľovité bobule, ktorých povrch býva charakteristicky zvráskavený alebo skorkovatený. Vnútro tvorí sladká a aromatická dužina žltej až oranžovej farby so svetlými semenami.
Melón vodný (Citrullus lanatus), známy skôr ako dyňa červená, pochádza z afrického kontinentu. Vytvára masívne bobule s hladkým, tmavozeleným povrchom. Jeho dužina je extrémne bohatá na vodu, má žiarivo červenú farbu a ukrýva čierne semená.
