Rastlinné orgány

Najjednoduchším typom rastlinného tela je stielka (thallus), ktorá tvorí telo nižších rastlín. Je to telo, ktoré nevytvára špecializované orgány, hoci ich niekedy tvarovo napodobňuje.

S prechodom rastlín z vodného prostredia na suchú zem nastávajú aj zmeny v stavbe ich tela, nakoľko suchozemské rastliny už nemohli prijímať vodu celým povrchom tela. Novovzniknuté orgány museli zabezpečiť príjem a rozvoz vody, mechanickú pevnosť a reprodukciu druhu. Rastlinné telo diferencované do orgánov nazývame kormus.

Podľa funkcie rozoznávame dve skupiny orgánov vyšších rastlín:

1. vegetatívne orgány (koreň, stonka, list) – zabezpečujú výživu a rast
2. generatívne orgány (tyčinky a piestiky, plod) – zabezpečujú tvorbu pohlavných buniek a vznik novej generácie

Vegetatívne orgány link

Koreň link

Koreň (radix) je zvyčajne podzemný orgán, ktorý rastlinu v pôde upevňuje a čerpá z nej vodné roztoky anorganických látok. Koreň je tiež orgánom, do ktorého rastlina ukladá zásobné látky. Korene tvoria koreňovú sústavu. Hlavný koreň a bočné korene tvoria primárnu koreňovú sústavu, tzv. aloríziu. Ak hlavný koreň zastaví svoj rast a tvoria sa len vedľajšie korene, hovoríme o vedľajšej koreňovej sústave, tzv. homorízii. V blízkosti koreňového vrcholu vyrastajú koreňové vlásky. Sú to tenkostenné, dlhé, úzke, valcovité vychlípeniny pokožkových buniek, pokryté slizom. Rastlina nimi prijíma živiny. Ich životnosť je krátka a sú nahrádzané novými.

Na povrchu je koreň pokrytý jednovrstvovou pokožkou – rhizodermis, ktorá na rozdiel od pokožky nadzemných častí nemá kutikulu ani prieduchy. Pod pokožkou je vrstva primárnej kôry tvorená parenchymatickými bunkami. Vnútro koreňa tvorí stredný valec, ktorý je ohraničený vrstvou buniek so zhrubnutými bunkovými stenami. Stredným valcom prechádza radiálny cievny zväzok. V rastovom vrchole koreňa sa nachádza meristematické pletivo chránené koreňovou čiapočkou. Blany buniek čiapočky slizovatejú, čím uľahčujú prenikanie koreňa medzi pôdne častice a zabezpečujú pozitívne geotropický rast koreňa.

Ak koreň okrem svojich základných funkcií začne vykonávať aj inú funkciu, hovoríme o premenách (metamorfózach) koreňa:

• prísavky (haustóriá) – umožňujú parazitickým rastlinám (napr. kukučina poľná – Cuscuta arvensis) vysávať živiny z cievnych zväzkov hostiteľskej rastliny
• vzdušné korene – umožňujú prijímanie vzdušnej vlhkosti
• dýchacie korene – u druhov žijúcich v močiaroch vyčnievajú nad povrch a umožňujú dýchanie
• barlovité korene – upevňujú rastlinu v sypkej alebo bahnitej pôde

Stonka link

Stonka (kaulom) je zvyčajne nadzemná časť rastliny, na ktorej vyrastajú listy a rozmnožovacie orgány. Spája orgány výživy, koreň a listy, často je zásobným orgánom. V rastovom vrchole sa nachádza meristematické pletivo a základy listov i bočných stoniek. Na rozdiel od koreńa, stonka nerastie len tesne za vrcholom. Na stonke pozorujeme niekoľko predlžovacích pásiem označovaných ako články (internódy), oddelených od seba úsekmi so spomaleným rastom – uzlami (nódy). Z uzlov vyrastajú listy.

Rastliny, ktoré majú šťavnatú nezdrevnatenú stonku nazývame byliny. Byliny tvoria niekoľko typov stoniek:

• byľ – po celej dĺžke olistená stonka, ktorá sa často rozkonáruje
• stvol – stonka s prízemnou listovou ružicou, je bezlistá a ďalej sa nerozkonáruje, na vrchole je kvet alebo súkvetie
• steblo – listnatá dutá stonka rozdelená kolienkami na články (lipnicovité)
• pasteblo – podobá sa na stvol, stonka bez uzlov so silne predĺženým posledným internódiom vyplneným stržňom, listy v prízemnej ružici (sitina, ostrica)

Ak vnútorné pletivá stonky zdrevnatejú, hovoríme o drevinách:

• strom – tvorí kmeň a rozvetvenú korunu
• ker – sa rozvetvuje tesne nad zemou, nevytvára kmeň
• poloker – má vetvenie rovnaké ako ker, ale v hornej časti sú vetvičky bylinné

Stonka je orgán, ktorý sa zákonite rozvetvuje. Rôzne typy rozkonárenia sú:

1. strapcovité
2. vrcholíkovité
3. vidlicovité

Stonka tak isto môže vytvárať metamorfózy podobne ako koreň. Vytvára napr.:

• poplaz – nadzemná stonka plaziaca sa po povrchu pôdy (jahoda)
• podzemok – prízemná alebo podzemná prezimujúca časť stonky, zvyčajne so zvyškami starých listov (kosatec, sladič)
• úponka – stonka s pružným mechanickým pletivom slúžiaca na prichytávanie rastliny k podkladu (vinič)
• stonková hľuza – vzniká zmnožením základného pletiva celej stonky a slúži ako zásobný orgán (kapusta)
• sukulentná stonka – zdužnatená stonka so zásobou vody (kaktusovité, mliečnikovité)
• brachyblast – skrátený bočný konár nesúci listy, kvety alebo plody (jabloň)

List link

List (fylom) je orgán výživy, v ktorom prebieha fotosyntéza, odparovanie vody a výmena plynov medzi rastlinou a prostredím. List sa skladá z troch častí:

1. stopka – zúžená časť, ktorá spája list so stonkou a umožňuje prenos vody a živín
2. báza – často rozšírená časť, ktorou začína čepeľ
3. čepeľ – plochá časť listu, kde prebieha fotosyntéza a výmena dýchacích plynov

Listy vyrastajú z uzlov (nódy) stonky. Striedavé postavenie listov, pri ktorom z jedného uzla vyrastá jeden list, je fylogeneticky najstaršie. Pri protistojnom postavení vyrastajú z uzla dva listy. Ak sú po sebe nasledujúce dvojice listov otočené o 90° postavenie listov je krížmoprotistojné. Pri praslenovitom postavení z uzlu vyrastá tri i viac listov.

Na priečnom priereze listu rozoznávame vrchnú pokožku (epidermis) s kutikulou. Pod ňou je vrstva buniek s veľkým obsahom chloroplastov – palisádový parenchým. Tu prebieha fotosyntéza. Nižšie uložená je vrstva hubovitého (špongiovitého) parenchýmu. Ním prechádzajú aj cievne zväzky. Tieto dve vrstvy spolu tvoria mezofyl, čo je hlavné pletivo listu, kde prebieha fotosyntéza a výmena plynov. Zdola list ohraničuje spodná pokožka. V pokožke sú prieduchy, u jednoklíčnolistových rastlín na hornej i spodnej strane, u dvojklíčnolistových len na spodnej strane listu.

Typ listu, kde sú rozdielne pletivá v hornej (palisádový parenchým) a dolnej časti (špongiózny parenchým), sa nazýva bifaciálny list. Bifaciálny list, typický pre dvojklíčnolisté rastliny, je jasne rozlíšený na rub a líce, čo umožňuje efektívnu fotosyntézu a výmenu plynov. Monofaciálny list naproti tomu nie je diferencovaný na palisádový a špongiový parenchým, obsahuje len jeden typ parenchýmu. Je typický pre jednoklíčnolisté rastliny.

Cievne zväzky sa javia na povrchu listov ako žily, súborne žilnatina. Podľa priebehu žíl rozoznávame tieto typy listovej žilnatiny:

1. perovitá – od hlavnej žily vybiehajú na boky žily bočné
2. dlaňovitá – žily sa od listovej stopky rozbiehajú lúčovite
3. rovnobežná – charakteristická pre jednoklíčnolistové

Podľa rozčlenenia listovej čepele rozoznávame listy:

1. jednoduché listy – so súvislou listovou čepeľou
1. jednoduché nedelené resp. celistvé
2. jednoduché delené – čepeľ je delená rôzne hlbokými výkrojkami
   
   
2. zložené listy – listová čepeľ je rozdelená na samostatné lístky
1. dlaňovito zložené
2. perovito zložené

Celistvé listy majú čepeľ nedelenú, na okraji hladkú alebo s drobnými výčnelkami a malými zárezmi:

Delené listy sú jednoduché listy s listovou čepeľou delenou plytkými alebo hlbokými úkrojkami, ale musí súvisieť aspoň úzkym prúžkom čepeľového pletiva pozdĺž hlavnej žily (perovité listy) alebo na báze čepele (dlaňovité listy).

Podľa toho, do akej hĺbky zasahujú výkrojky, rozdeľujú sa delené listy na 4 skupiny:

1. laločnatý list – výkrojky nepresahujú 1/3 šírky polovice listovej čepele – výčnelky sa volajú laloky
2. zárezový list – výkrojky zasahujú od 1/3 do 1/2 šírky polovice čepele – výčnelky sú úkrojky
3. dielny list – výkrojky zasahujú od 1/2 do 2/3 šírky čepele – výčnelky sú diely
4. strihaný list – výkrojky presahujú 2/3 šírky polovice čepele – výčnelky sú segmenty

Zložené listy sa podľa obrysu delia na listy dlaňovito zložené, ktoré podľa počtu lístkov sú dlaňovito 3-, 5-, 7- až mnohopočetné, a na listy perovito zložené, ktorých lístky tvoria jarmá. Ak je vrchol perovitého listu zakončený jedným lístkom, hovoríme o nepárnom perovito zloženom liste, ak je zakončený párom lístkov, hovoríme o párnom perovito zloženom liste.

Metamorfózy listu sú úpravy alebo modifikácie listov, ktoré slúžia na špecifické funkcie odlišné od fotosyntézy. Tu sú niektoré z najčastejších metamorfoz listov:

• listové úponky – špecializované listy alebo časti listov popínavých rastlín, ktoré slúžia na prichytenie rastliny k podkladu alebo iným rastlinám (napr. hrach, vika)
• listové tŕne – tvrdé, ostré modifikácie listov, ktoré chránia rastlinu pred bylinožravcami (napr. kaktusy)
• listencový obal – chráni reprodukčné orgány pred vonkajšími vplyvmi, ako napríklad šúľok u kukurice
• listové pasce – modifikované listy, ktoré slúžia na chytanie a trávenie hmyzu, čo je typické pre mäsožravé rastliny (napr. mucholapka, rosička)
• mäsité listy – zhrubnuté a zdužinatelé listy slúžiace ako zásobáreň vody (napr. skalnica)

Reprodukčné orgány link

Kvet link

Kvet (flos) je reprodukčným orgánom rastliny. Je tvorený z kvetných obalov a vlastných reprodukčných orgánov uložených na kvetnom lôžku. Z fylogenetického hľadiska je to vlastne súbor premenených (metamorfovaných) listov, usporiadaných na skrátenej stonke (tzv. brachyblaste).

Podľa umiestnenia kvetu rozlišujeme:

1. koncový (terminálny) kvet – vyrastá na konci hlavnej stonky
2. bočný (laterálny) kvet – sedí v pazuche listeňa alebo podporného listu

Podľa vyrastania zo stonky rozlišujeme:

1. stopkatý kvet – k stonke sa pripája pomocou kvetnej stopky (pedunculus), ktorá predstavuje posledný článok stonky plynule prechádzajúci v kvetné lôžko; kvetná stopka môže niesť 1 alebo viac kvetov a opadávať spolu s plodom
2. sediaci kvet – sedí na stonke bez kvetnej stopky

Kvetné lôžko (torus) je rozne tvarovaná (vypuklé, ploché, preliačené, miskovito rozšírené), koncová (apikálna) časť kvetnej stopky, z ktorej vyrastajú kvetné orgány (kvetné obaly a samotné pohlavné orgány – tyčinky a piestiky).

Kvetné orgány môžu byť na kvetnom lôžku rôzne usporiadané, podľa čoho rozlišujeme:

1. acyklický kvet – kvetné orgány sú usporiadané do špirály (magnólia)
2. hemicyklický kvet – kvetné obaly sú usporiadané v kruhoch, ostatné orgány špirálovite (iskerník)
3. cyklický kvet – všetky kvetné orgány sú usporiadané v kruhoch (silenka)

Dôležitou vlastnosťou pri určovaní rastlín je súmernosť (symetria) kvetu, ktorá predstavuje spôsob, akým sú jednotlivé kvetné orgány postavené vzhľadom na stredovú rovinu súmernosti kvetu:

1. nesúmerný (asymetrický) kvet – nie je možné ho rozdeliť na dve alebo viac zhodných častí, nepravidelný kvet (valeriána)
2. súmerný (monosymetrický, zygomorfný) kvet – 1 rovina súmernosti ho rozdeľuje na 2 zhodné polovice (šalvia, hrach)
3. bisymetrický kvet – možno ho rozdeliť dvomi na seba kolmými rovinami (srdcovka)
4. polysymetrický (aktinomorfný) kvet – pravidelný kvet s lúčovito usporiadanýni orgánmi (ľaliovité)

Kvetné obaly link

Kvetné obaly môžu byť rozlíšené na kališné listy (sepalum) tvoriace kalich (calyx) a na pestrofarebné korunné lupene (petalum) tvoriace korunu (corolla). Ak nie sú kvetné obaly tvarovo ani farebne rozlíšené, nazývame ich okvetie (perigonium). Okvetie je tvorené z okvetných lístkov (tepalum), ktoré môžu byť samostatné (tulipán) alebo pozdĺžne zrastené (bleduľa, snežienka). Niektoré rastliny kvetné obaly vôbec nevytvárajú (vŕba).

Kalich je vonkajšia, väčšinou zelená časť kvetných obalov, ktorý má vyživovaciu funkciu pre kvet (fotosyntéza). Kališné lístky môžu byť voľné alebo môžu navzájom zrastať, čím tvoria kališnú rúrku, kališný lem a kališné hrdlo.

Podľa trvácnosti rozlišujeme:

1. prchavý kalich – kališné lístky počas rozkvitnutia opadávajú (mak)
2. opadavý kalich – kališné lístky opadávajú spolu s korunnými lupienkami (žeružnica)
3. trváci kalich – kališné lístky ostávajú aj po opadnutí korunných lupienkov a tvoria ochranu pre plody a semená (hluchavka)

Koruna tvorí vnútornú časť kvetného obalu a je zvyčajne pestrofarebná a jemnejšej konzistencie, výnimočne môže byť slabo vyvinutá a jej úlohu v lákaní opeľovačov preberá metamorfovaný farebný kalich. Korunný lupienok je na báze tvorený nechtíkom a horným rozšíreným lupeňom. Špeciálnym typom voľnolupenovej koruny je koruna u zástupcov čeľade bôbovitých, kde horný lupeň tvorí striešku, dva bočné lupene tvoria krídla a dva spodné menšie lupene tvoria zrastený člnok. Podobne, ako pri kalichu, aj korunné lupienky môžu zrastať a tvoriť korunnú rúrku, korunný lem a korunné hrdlo.

Vlastné pohlavné orgány link

Tyčinka (stamen) je samčí rozmnožovací ústroj krytosemenných rastlín. Tvorí ju peľnica (anthera) a nitka (filamentum). Peľnica obsahuje dva peľové vačky, z ktorých každý má dve peľové komôrky vyplnené peľotvorným pletivom. Toto prechádza redukčným delením, čím vznikajú peľové zrná. Počas dozrievania peľu peľnica stráca vodu, schne až praskne. Súbor tyčiniek sa nazýva andréceum.

Piestik (pistillum) je samičí rozmnožovací orgán. Tvorí ho semenník (ovarium), čnelka (stylus) a blizna (stigma). V semenníku sú uložené vajíčka, čnelka je stredná rúrkovitá časť a blizna je lepkavá, prípadne vybavená chĺpkami, čo jej umožňuje zachytiť peľové zrná. Piestik vzniká zrastením jedného alebo viacerých plodných listov čiže plodolistov, ktorých počet často prezradia svojím počtom blizny. Súbor piestikov sa nazýva gynéceum.

Dôležitou charaktestikou pri určovaní rastlín je pozícia semenníka v kvete:

1. vrchný semenník – umiestnený je na kvetnom lôžku najvyššie, tyčinky a kvetné obaly vyrastajú pod ním (tulipán)
2. polospodný semenník – čiastočne ponorený v kvetnom lôžku, nezrastá s ním, tyčinky a kvetné obaly sú umiestnené okolo stien semenníka na okraji kvetného lôžka
3. spodný semenník – jeho vznik súvisí so vznikom tzv. kvetnej čiašky (receptaculum), čo je radiálne zrastenie kvetných obalov a tyčiniek do miskovitého útvaru, ktorý na spodnej strane zrastá so stenou semenníka a semenník sa tak nachádza na dne kvetnej čiašky (jabloň)

Podľa toho, či kvet obsahuje jeden alebo oba typy reprodukčných orgánov (tyčinky aj piestiky), rozlišujeme:

1. jednopohlavné kvety – kvet obsahuje len tyčinky (tyčinkový kvet) alebo len piestiky (piestikový kvet) (uhorka, vŕba)
2. obojpohlavné kvety – kvet obsahuje tyčinky aj piestiky (ruža) – samoopeleniu sa predíde rôznym obdobím dozrievania

Vzhľadom na to, aké kvety podľa typu reprodukčných orgánov sa na rastline vyskytujú, rozlišujeme:

1. jednodomé (monoecické) rastliny – na jednej rastline sú samčie aj samičie kvety (breza)
2. dvojdomé (diecické) rastliny – rozlišujeme samčie a samičie rastliny (vŕba)
3. polygamické rastliny – na jednej rastline sa nachádzajú jednopohlavné aj obojpohlavné kvety (javor mliečny)

Kvetný vzorec a kvetný diagram link

Stavbu kvetu možno zapísať kvetným vzorcom pomocou medzinárodne dohodnutých symbolov alebo kvetným diagramom, ktorý znázorňuje graficky stavbu kvetu pri pohľade zhora.

Súkvetie link

O súkvetí hovoríme vtedy, ak sa na spoločnej rozkonárenej stonke (tzv. vreteno súkvetia) vyskytuje podľa určitých zákonov viacero kvetov súčasne.

Podľa rozkonárovania stoniek rozlišujeme súkvetia:

1. strapcovité (racemózne) súkvetie – dcérske stonky neprevyšujú stonku materskú, kvety rozkvitajú zdola nahor, v prípade plošných súkvetí z okrajov súkvetia do jeho stredu
2. vrcholíkovité (cymózne) súkvetie – majú materskú stonku skrátenú a dcérske stonky ju prerastajú, kvety rozkvitajú zhora nadol, pri plošných súkvetiach zo stredu súkvetia k okrajom

Strapcovité súkvetia poznáme:

• strapec (racemus) – súkvetie s pretiahnutým vretenom, v pazuchách listeňov nesie kvetné stopky s kvetmi, postavenie kvetov môže byť obdobné ako v prípade listov (striedavé, protistojné, krížmoprotistojné, praslenovité) (agát) – je to základný typ súkvetia
• klas (spica) – vreteno súkvetia je dlhé, kvetné stopky veľmi krátke alebo úplne redukované, kvety početné, drobné, v pazuchách listeňov (skorocel)
• jahňada (amentum) – súkvetie s chabým, previsnutým vretenom, kvety sediace, najčastejšie jednopohlavné, vetroopelivé, s redukovanými kvetnými obalmi (lieska, topoľ, vŕba)
• klások (spicula) – skrátený a redukovaný klas s malým počtom kvetov (lipnica, mednička)
• šúlok (spadix) – vreteno zdužnatené, kvietky drobné, bezobalové, prítomný zväčšený a rôznofarebný listeň, tzv. tulec (áron, diablik)
• chocholík (corymbus) – kvetné stopky sa predlžujú až na úroveň vrcholového kvetu, kvety ležia približne v jednej rovine (bledavka)
• okolík (umbella) – kvety vyrastajú v jednej rovine na približne rovnako dlhých stopkách z vrcholu stonky, súbor listeňov, z pazúch ktorých vyrastajú stopky vonkajších kvetov, tvorí obal (prvosienka)
• metlina (panicula) – rozkonárené súkvetie s úplne vyvinutým vretenom a rôzne usporiadanými konármi (vinič, vtáčí zob)
• hlávka (capitulum) – súkvetie s veľmi skráteným vretenom a so skrátenými rovnako dlhými kvetnými stopkami, kvety vyrastajú nahusto a tvoria guľovitú, polguľovitú alebo vajcovitú hlavu, súbor listeňov vonkajších kvetov hlávky vytvára tzv. zákrov (ďatelina)
• úbor (anthodium) – kvetné lôžko je diskovito rozšírené, kvety sú dvoch druhov – stred tvoria rúrkovité aktinomorfné kvety (terč), okraj je tvorený súmernými jazykovitými kvetmi so zrastenou korunou (lúč), listene vonkajších kvetov vytvárajú zákrov, listene vnútorných kvetov sa nazývajú plievky (astrovité)
• cenantium – hlávka s mäsitým alebo dužnatým lôžkom, na ktorom sedia alebo sú v ňom vnorené kvety, počas dozrievania sa zväčšuje a dužnatie a vytvára napr. súplodie morušovitých
• šiška (strobilus) – jednopohlavné súkvetie nahosemenných rastlín s drevnatejúcim vretenom aj semennými šupinami (smrek, borovica)
• šištica (strobilus) – rovnakým odborným termínom sa označuje aj súkvetie výtrusných rastlín nesúce špirálovito usporiadané sporofyly s výtrusnicami (plavúň, praslička)

Vrcholíkovité súkvetia poznáme 3 základné typy, ktoré sa ešte rozdeľujú na jednotlivé podtypy:

1. mnohoramenný vrcholík – podobá sa na metlinu
   • chocholíkatý mnohoramenný vrcholík (baza, svíb)
   • krážel (sitinovité)
   • stiahnutý vrcholík
   • trojramenný vrcholík
2. dvojramenný vrcholík, vidlica – vrcholík s krížmo protistojnými konármi, často viacnásobne rozkonárenými
   • papraslen (hluchavkovité)
   • zväzoček (klinček)
   • klbko (mrlíkovité)
3. jednoramenný vrcholík – odvodený od vidlice, v ktorej sa vyvíja len jeden z párov konárov, zdanlivo pripomína strapec
   • skrutec (ľaliovka)
   • závinok (rajčiak)
   • ruka (banánovník)

Plod link

Plod (fructus) vzniká po oplodnení z piestika. Jeho hlavnou funkciou je vyživovanie semien v čase ich dozrievania. Plody vzniknuté premenou piestika označujeme ako pravé plody. Ak plod vzniká aj z iných častí kvetu, napr. z kvetného lôžka, nazývame ho nepravý plod. Oplodnením vajíčka vzniká semeno a zo stien semenníka, príp. aj kvetnej čiašky tzv. oplodie (pericarpium), ktoré má 3 vrstvy:

1. vonkajšie oplodie (exocarpium) – tvorí ho vonkajšia pokožka a subepidermálne vrstvy gynécea
2. stredné oplodie (mesocarpium) – rôzne hrubá vrstva rôznej konzistencie (suchá, dužinatá)
3. vnútorné oplodie (endocarpium) – obsahuje vnútornú pokožku a subepidermálne pletivá vnútornej strany plodolistov, na ktorých bezprostredne vyrastajú semená

Podľa typu oplodia rozoznávame 2 základné skupiny plodov:

1. dužinaté plody – majú dužinaté oplodie
2. suché plody – majú suché oplodie

Medzi dužinaté plody patria:

• bobuľa – celá vnútorná časť oplodia je dužinatá alebo šťavňatá, príp. môže vysychať a vytvárať dutinu, vonkajšia časť oplodia je dužinatá alebo blanitá (avokádo, čučoriedka, ríbezľa, vinič, citrusy, rajčiak, paprika)
• malvica – dužinatý plod vzniknutý zo zdužnatenej kvetnej čiašky a spodného semenníka, pletivá semenníka vytvárajú suchoblanitý jaderník rozdelený priehradkami (jabloň, hruška)
• kôstkovica – vnútorné oplodie je kamenné, sklerenchymatické, tvoriace okolo semena kôstku (čerešňa)

Medzi suché plody patria:

1. pukavé plody
   • mechúrik – jednoplodolistový plod, pukajúci jednou štrbinou na mieste zrastu okrajov plodolistu (ostrôžka) – považuje sa za vývojovo najstarší typ plodu
   • vrecko – jednoplodolistový plod otvárajúci sa nepravidelnou štrbinou (žaburinka)
   • struk – jednoplodolistový plod, jedno až viacsemenný, pukajúci v dobe zrelosti dvomi štrbinami, semená vyrastajú vo dvoch radoch (bôbovité)
   • tobolka – dvoj a viacplodolistový plod, spravidla viacsemenný, s rôznou konzistenciou oplodia, otvára sa chlopňami, zúbkami, viečkom alebo štrbinami (tulipán, fialka, prvosienka)
   • šešuľa – dvojplodolistové podlhovasté tobolky charakteristické pre kapustovité
   • šešuľka – silne skrátená šešuľa (kapsička)
2. nepukavé plody
   • nažka – jednoplodolistový jednosemenný plod s blanitým alebo kožovitým oplodím (ružovité, iskerníkovité)
   • zrno – viacplodolistová nažka tráv, ktorej oplodie a osemenie zrástlo v blanitý obal (lipnicovité)
   • žaluď – viacplodolistová nažka s pergamenovým oplodím (dub, kešu)
   • pamechúrik – viacplodolistová nažka uzavretá v zrastených listeňoch, pripomínajúca mechúrik (ostrica)
   • oriešok – viacplodolistová nažka so sklerokarpickým oplodím (lieska)

Súbor plodov vzniknutých z jedného súkvetia označujeme ako súplodie (slnečnica, moruša, kukurica, chmeľ) a súbor plodov, ktoré vznikli z jedného kvetu, ktorý mal niekoľko piestikov, ako plodstvo (malina, černica, jahoda).