Najjednoduchším typom rastlinného tela je stielka (thallus), ktorá tvorí telo nižších rastlín. Je to telo, ktoré nevytvára špecializované orgány, hoci ich niekedy tvarovo napodobňuje.
S prechodom rastlín z vodného prostredia na suchú zem nastávajú aj zmeny v stavbe ich tela, nakoľko suchozemské rastliny už nemohli prijímať vodu celým povrchom tela. Novovzniknuté orgány museli zabezpečiť príjem a rozvoz vody, mechanickú pevnosť a reprodukciu druhu. Rastlinné telo diferencované do orgánov nazývame kormus.
Podľa funkcie rozoznávame dve skupiny orgánov vyšších rastlín:
- vegetatívne orgány (koreň, stonka, list) – zabezpečujú výživu a rast
- generatívne orgány (tyčinky a piestiky, plod) – zabezpečujú tvorbu pohlavných buniek a vznik novej generácie
Koreň link
Koreň (radix) je zvyčajne podzemný orgán, ktorý rastlinu v pôde upevňuje, čerpá z nej vodné roztoky anorganických látok a ukladá zásobné látky. V jeho rastovom vrchole sa tvoria aj dôležité fytohormóny.
Koreňová sústava link
Tvar a typ koreňovej sústavy sú rôzne:
- alorízia (primárna koreňová sústava) – hlavný koreň je najväčší, pretrváva po celý život a vyrastajú z neho kratšie bočné korene (väčšina dvojklíčnolistových a nahosemenných rastlín).
- homorízia (vedľajšia koreňová sústava) – hlavný koreň zastaví svoj rast a funkciu preberajú zväzkovité bočné korene rozložené horizontálne (jednoklíčnolistové rastliny).
Adventívne korene nevyrastajú z primárneho systému, ale z nadzemných častí rastliny a slúžia často ako dodatočná opora.
Vnútorná stavba a rast koreňa link
Na priečnom priereze koreňa rozoznávame tri základné vrstvy:
- pokožka (rhizodermis) – je jednovrstvová, na rozdiel od nadzemných častí nemá kutikulu ani prieduchy a vytvára tenkostenné, dlhé a valcovité koreňové vlásky pokryté slizom na aktívny príjem živín.
- prvotná kôra (cortex) – parenchymatická vrstva slúžiaca ako zásobáreň, ktorej najvnútornejšia vrstva (endodermis) s Casparyho pásikom prísne reguluje tok vody do stredu koreňa.
- stredný valec (stéla) – je ohraničený vrstvou buniek so zhrubnutými stenami, obsahuje radiálny cievny zväzok a povrchový druhotný meristém (pericykel) produkujúci bočné korene.
Rast koreňa do dĺžky sa odohráva v rastovom vrchole. Nad ním rozlišujeme tri zóny: meristematickú (intenzívne delenie), predlžovaciu a diferenciačnú. Meristematické pletivo vrcholu je chránené koreňovou čiapočkou (kalyptra). Jej vonkajšie bunky slizovatejú pre uľahčenie prenikania pôdou. Obsahuje tiež presýpací škrob (statolity), ktorý reaguje na gravitáciu a zabezpečuje pozitívne geotropický rast (rast smerom nadol).
Metamorfózy koreňa link
Ak koreň okrem svojich základných funkcií začne vykonávať aj inú funkciu, hovoríme o premenách (metamorfózach):
- prísavky (haustóriá) – umožňujú parazitickým rastlinám vysávať živiny z cievnych zväzkov hostiteľskej rastliny (kukučina poľná)
- vzdušné korene – umožňujú prijímanie vzdušnej vlhkosti (orchidey)
- dýchacie korene (pneumatofóry) – u druhov žijúcich v močiaroch vyčnievajú nad povrch a umožňujú dýchanie
- barlovité korene – upevňujú rastlinu v sypkej alebo bahnitej pôde
Koreň málokedy funguje v prírode izolovane. Až 80 % druhov rastlín žije v symbióze s hubami (mykoríza), čím sa rapídne zväčšuje ich plocha na prijímanie vody. Niektoré korene vytvárajú hľúzky so symbiotickými baktériami rodu Rhizobium, ktoré sú schopné fixovať vzdušný dusík.
Stonka link
Stonka (kaulom) je zvyčajne nadzemná časť rastliny, na ktorej vyrastajú listy a rozmnožovacie orgány. Spája orgány výživy (koreň a listy) a často slúži ako zásobný orgán. Na rozdiel od koreňa nerastie len tesne za vrcholom. Člení sa na predlžovacie pásma označované ako články (internódiá) a úseky medzi nimi nazývané uzly (nódy). Práve z uzlov vyrastajú listy. V rastovom vrchole sa nachádza meristematické pletivo a základy listov i bočných stoniek. Stonka sa zákonite rozvetvuje tromi základnými spôsobmi: strapcovite, vrcholíkovite alebo vidlicovite.
Vnútorná stavba a druhotné hrubnutie link
V primárnej vnútornej stavbe chráni povrch stonky pokožka (epidermis) s kutikulou. Pod ňou je prvotná kôra (cortex) a vnútro tvorí stredný valec (stéla) obsahujúci vodivé cievne zväzky:
- dvojklíčnolistové a nahosemenné rastliny – cievne zväzky sú v pravidelnom kruhu (eustéla)
- jednoklíčnolistové rastliny – cievne zväzky sú voľne roztrúsené po priereze stonky (ataktostéla)
Dreviny neustále hrubnú pomocou druhotných delivých pletív. Kambium vytvára dovnútra druhotné drevo a smerom von druhotné lyko. Felogén produkuje ochrannú korkovú vrstvu – borku (kôru stromu).
Rozdelenie rastlín podľa stonky link
Byliny majú šťavnatú a nezdrevnatenú stonku. Rozlišujeme tieto typy bylinných stoniek:
- byľ – po celej dĺžke olistená stonka, ktorá sa často rozkonáruje
- stvol – stonka s prízemnou listovou ružicou, je bezlistá a ďalej sa nerozkonáruje, na vrchole je kvet alebo súkvetie
- steblo – listnatá dutá stonka rozdelená kolienkami na články (lipnicovité)
- pasteblo – podobá sa na stvol, stonka bez uzlov so silne predĺženým posledným internódiom vyplneným stržňom, listy v prízemnej ružici (sitina, ostrica)
Dreviny majú vnútorné pletivá stonky zdrevnatené. Patria sem:
- strom – tvorí kmeň a rozvetvenú korunu
- ker – rozvetvuje sa tesne nad zemou, nevytvára kmeň
- poloker – vetvenie má rovnaké ako ker, ale v hornej časti sú vetvičky bylinné a odumierajú
Metamorfózy stonky link
Stonka tak isto môže vytvárať metamorfózy podobne ako koreň. Vytvára napr.:
- poplaz (stolón) – nadzemná stonka plaziaca sa po povrchu pôdy (jahoda)
- podzemok – prízemná alebo podzemná prezimujúca časť stonky, zvyčajne so zvyškami starých listov (kosatec, sladič)
- úponka – stonka s pružným mechanickým pletivom slúžiaca na prichytávanie k podkladu (vinič)
- stonková hľuza – vzniká zmnožením základného pletiva a slúži ako zásobný orgán (kapusta)
- sukulentná stonka – zdužnatená stonka so zásobou vody (kaktusovité, mliečnikovité)
- brachyblast – skrátený bočný konár nesúci listy, kvety alebo plody (jabloň)
List link
List (fylom) je orgán výživy, v ktorom prebieha fotosyntéza, odparovanie vody (transpirácia) a výmena plynov medzi rastlinou a prostredím.
U nahosemenných rastlín sú listy zvyčajne úzke – nadobúdajú tvar ihlíc alebo šupín, s hrubou vrstvou kutikuly a hlboko vnorenými prieduchmi. Ide o dôležitú adaptáciu na suché a mrazivé podmienky. Ihlice často vyrastajú vo zväzkoch na skrátených konárikoch (brachyblastoch). Výnimku z ihlicovitého tvaru tvoria listy ginkorastov (ploché vejárovité listy s dvomi lalokmi), cykasorastov (veľké perovito zložené listy, pripomínajúce palmy) a lianovcorastov (široké kožovité listy, podobné krytosemenným rastlinám).
Typický list rastliny sa všeobecne skladá z troch základných častí:
- stopka – zúžená časť, ktorá spája list so stonkou a umožňuje prenos vody a živín
- báza – často rozšírená časť, ktorou začína čepeľ
- čepeľ – plochá časť listu, kde prebieha fotosyntéza a výmena plynov
Listy vyrastajú z uzlov (nódov) stonky. Ich rozloženie je geneticky dané a môže byť:
- striedavé – z jedného uzla vyrastá len jeden list (fylogeneticky najstaršie postavenie)
- protistojné – z uzla vyrastajú dva listy oproti sebe
- krížmoprotistojné – protistojné listy sú v nasledujúcich uzloch voči sebe otočené o 90°
- praslenovité – z jedného uzla vyrastajú tri a viac listov
Vnútorná stavba listu link
Na priečnom priereze listu rozoznávame vrchnú pokožku (epidermis) s kutikulou. Pod ňou je vrstva buniek s veľkým obsahom chloroplastov – palisádový parenchým. Nižšie je uložená vrstva hubovitého (špongiovitého) parenchýmu, ktorým prechádzajú cievne zväzky. Tieto dve vrstvy spolu tvoria mezofyl. Zdola list ohraničuje spodná pokožka. V pokožke sú prieduchy, u jednoklíčnolistových rastlín na hornej i spodnej strane, u dvojklíčnolistových len na spodnej strane listu.
- bifaciálny list – typický pre dvojklíčnolistové rastliny, je jasne rozlíšený na rub a líce (hore palisádový a dole špongiovitý parenchým).
- monofaciálny list – typický pre jednoklíčnolistové rastliny, nie je diferencovaný na dva typy parenchýmu, obsahuje len jeden typ.
Listová žilnatina link
Cievne zväzky sa javia na povrchu listov ako žily, súborne žilnatina. Rozoznávame tri typy žilnatiny:
- perovitá žilnatina − od hlavnej žily vybiehajú bočné
- dlaňovitá žilnatina − žily sa lúčovite rozbiehajú od stopky
- rovnobežná žilnatina − charakteristická pre jednoklíčnolistové. Ich listy sú zvyčajne jednoduché, celistvookrajové a vyrastajú bez prílistkov.
Jednoduché listy link
Jednoduché listy majú súvislú listovú čepeľ. Rozdeľujeme ich na:
- celistvé listy – čepeľ je nedelená, na okraji hladká alebo len s drobnými výčnelkami a malými zárezmi.
- delené listy – čepeľ je delená plytkými alebo hlbokými úkrojkami, ale musí súvisieť aspoň úzkym prúžkom pletiva pozdĺž hlavnej žily (perovité) alebo na báze čepele (dlaňovité). Podľa hĺbky výkrojkov ich delíme na 4 skupiny:
- laločnatý list – výkrojky nepresahujú 1/3 šírky polovice čepele (výčnelky sú laloky)
- zárezový list – výkrojky zasahujú od 1/3 do 1/2 šírky polovice čepele (výčnelky sú úkrojky)
- dielny list – výkrojky zasahujú od 1/2 do 2/3 šírky čepele (výčnelky sú diely)
- strihaný list – výkrojky presahujú 2/3 šírky polovice čepele (výčnelky sú segmenty)
Zložené listy link
Zložené listy majú listovú čepeľ úplne rozdelenú na samostatné lístky. Podľa obrysu sa delia na:
- dlaňovito zložené listy – podľa počtu lístkov sú dlaňovito 3-, 5-, 7- až mnohopočetné.
- perovito zložené listy – lístky tvoria protistojné jarmá. Ak je vrchol zakončený jedným lístkom, hovoríme o nepárnom perovito zloženom liste. Ak je zakončený párom lístkov, ide o párne perovito zložený list.
Metamorfózy listu link
Úpravy alebo modifikácie listov slúžiace na špecifické funkcie odlišné od fotosyntézy:
- listové úponky – slúžia na prichytenie rastliny k podkladu (hrach, vika)
- listové tŕne – chránia rastlinu pred bylinožravcami (kaktusy)
- listencový obal – chráni reprodukčné orgány pred vonkajšími vplyvmi (šúľok u kukurice)
- listové pasce – modifikované na chytanie a trávenie hmyzu (mucholapka, rosička)
- mäsité listy – zhrubnuté a zdužinatelé zásobárne vody (skalnica)
Kvet link
Kvet (flos) je reprodukčným orgánom rastliny. Je tvorený z kvetných obalov a vlastných reprodukčných orgánov uložených na kvetnom lôžku. Z fylogenetického hľadiska je to vlastne súbor premenených (metamorfovaných) listov, usporiadaných na skrátenej stonke (brachyblaste).
Nahosemenné rastliny nemajú pravé kvety s kvetnými obalmi či piestikmi, ale na rozmnožovanie slúžia jednopohlavné šištice (strobily). Samčie šištice pozostávajú z tyčiniek a produkujú veľké množstvo peľu. Samičie šištice tvoria podporné lupene a semenné šupiny, na ktorých sú uložené vajíčka. Tie nechráni žiadny semenník, preto sú „nahé”.
Základné morfologické delenie kvetov link
Evolúcia a prispôsobovanie opeľovačom vytvorili obrovskú rozmanitosť v stavbe kvetov. Z morfologického hľadiska ich delíme podľa viacerých kritérií. Stavbu kvetu možno zapísať aj kvetným vzorcom pomocou medzinárodne dohodnutých symbolov alebo kvetným diagramom, ktorý znázorňuje graficky stavbu kvetu pri pohľade zhora.
Podľa umiestnenia kvetu rozlišujeme, kde kvet na rastline vyrastá:
- koncový (terminálny) kvet – vyrastá na konci hlavnej stonky
- bočný (laterálny) kvet – sedí v pazuche listeňa alebo podporného listu
Podľa vyrastania zo stonky rozlišujeme:
- stopkatý kvet – pripája sa pomocou kvetnej stopky (pedunculus), ktorá plynule prechádza do kvetného lôžka
- sediaci kvet – sedí na stonke priamo, bez kvetnej stopky
Podľa usporiadania orgánov na kvetnom lôžku (torus) rozlišujeme:
- acyklický kvet – kvetné orgány sú usporiadané do špirály (magnólia)
- hemicyklický kvet – kvetné obaly sú usporiadané v kruhoch, ostatné orgány špirálovite (iskerník)
- cyklický kvet – všetky kvetné orgány sú usporiadané v kruhoch (silenka)
Podľa súmernosti (symetrie) rozlišujeme:
- nesúmerný (asymetrický) kvet – nepravidelný, nemožno ho rozdeliť na zhodné časti (valeriána)
- súmerný (monosymetrický, zygomorfný) kvet – 1 rovina súmernosti ho rozdeľuje na 2 zhodné polovice (šalvia, hrach)
- bisymetrický kvet – možno ho rozdeliť dvomi na seba kolmými rovinami (srdcovka)
- polysymetrický (aktinomorfný) kvet – pravidelný kvet s lúčovito usporiadanými orgánmi (ľaliovité)
Podľa prítomnosti orgánov rozlišujeme:
- úplný kvet – má vyvinutý kalich, korunu, tyčinky aj piestiky
- neúplný kvet – niektorej z častí mu chýba (kvety tráv nemajú korunu)
Podľa pohlavnosti rozlišujeme:
- obojpohlavné kvety – kvet obsahuje tyčinky aj piestiky (ruža)
- jednopohlavné kvety – kvet obsahuje len tyčinky (tyčinkový kvet) alebo len piestiky (piestikový kvet) (uhorka, vŕba)
Podľa umiestnenia na rastline rozlišujeme:
- jednodomé (monoecické) rastliny – na jednej rastline sú samčie aj samičie kvety (breza)
- dvojdomé (diecické) rastliny – rozlišujeme samčie a samičie rastliny (vŕba)
- polygamické rastliny – na jednej rastline sa nachádzajú jednopohlavné aj obojpohlavné kvety (javor mliečny)
Kvetné obaly link
Kvetné obaly chránia reprodukčné orgány a lákajú opeľovače. Môžu byť rozlíšené na:
- kalich (calyx) – vonkajšia, väčšinou zelená časť tvorená z kališných listov (sepalum). Kališné lístky môžu zrastať do kališnej rúrky, lemu a hrdla. Podľa trvácnosti rozlišujeme kalich prchavý (opadáva počas rozkvitnutia, mak), opadavý (opadáva s korunnými lupienkami, žeružnica) a trváci (ostáva aj na plode, hluchavka).
- koruna (corolla) – vnútorná, pestrofarebná časť tvorená z korunných lupeňov (petalum). Špeciálnym typom je voľnolupenová koruna bôbovitých rastlín (tvorí striešku, dve krídla a zrastený člnok).
Ak nie sú kvetné obaly tvarovo ani farebne rozlíšené, nazývame ich okvetie (perigonium). Je tvorené z okvetných lístkov (tepalum), ktoré môžu byť samostatné (tulipán) alebo zrastené (snežienka).
Vlastné pohlavné orgány link
Tyčinka (stamen) je samčí rozmnožovací ústroj. Z fylogenetického hľadiska tyčinky predstavujú samčie výtrusové listy (mikrosporofyly). Tvorí ju nitka (filamentum) a peľnica (anthera). Peľnica obsahuje dva peľové vačky, z ktorých každý má dve peľové komôrky. Tu vznikajú redukčným delením peľové zrná. Súbor tyčiniek sa nazýva andréceum.
Piestik (pistillum) je samičí rozmnožovací orgán. Vzniká zrastením jedného alebo viacerých plodolistov, ktoré predstavujú samičie výtrusové listy (makrosporofyly). Tvorí ho čnelka (stylus), lepkavá blizna (stigma) a spodný semenník (ovarium), v ktorom sú uložené vajíčka. Súbor piestikov sa nazýva gynéceum.
Podľa pozície semenníka v kvete rozlišujeme:
- vrchný semenník – je umiestnený na lôžku najvyššie, tyčinky a obaly vyrastajú pod ním (tulipán)
- polospodný semenník – čiastočne ponorený v kvetnom lôžku, nezrastá s ním
- spodný semenník – nachádza sa na dne kvetnej čiašky (receptaculum), s ktorou zrastá (jabloň)
Kvetný vzorec a kvetný diagram link
Stavbu kvetu možno zapísať kvetným vzorcom pomocou medzinárodne dohodnutých symbolov alebo kvetným diagramom, ktorý znázorňuje graficky stavbu kvetu pri pohľade zhora.
Súkvetie link
O súkvetí hovoríme vtedy, ak sa na spoločnej rozkonárenej stonke (tzv. vreteno súkvetia) vyskytuje podľa určitých zákonov viacero kvetov súčasne.
Podľa rozkonárovania stonky a poradia rozkvitania jednotlivých kvetov rozlišujeme súkvetia na dve veľké skupiny:
Strapcovité (racemózne) súkvetia link
Dcérske stonky neprevyšujú stonku materskú, kvety rozkvitajú zdola nahor (alebo od okrajov do stredu). Patria sem:
- strapec (racemus) – má pretiahnuté vreteno s kvetnými stopkami v pazuchách listeňov. Považuje sa za najzákladnejšiu formu súkvetia, z ktorej sú odvodené ostatné typy (agát)
- klas (spica) – vreteno je dlhé, kvetné stopky veľmi krátke alebo redukované (skorocel)
- jahňada (amentum) – súkvetie s chabým, previsnutým vretenom a sediacimi jednopohlavnými kvetmi (lieska, topoľ)
- klások (spicula) – skrátený a redukovaný klas s malým počtom kvetov (lipnica)
- šúlok (spadix) – vreteno je zdužnatené, kvietky drobné a prítomný je zväčšený listeň – tulec (áron, diablik)
- chocholík (corymbus) – kvetné stopky sa predlžujú, kvety ležia približne v jednej rovine (bledavka)
- okolík (umbella) – kvety vyrastajú v jednej rovine na približne rovnako dlhých stopkách z vrcholu stonky (prvosienka)
- metlina (panicula) – rozkonárené súkvetie s úplne vyvinutým vretenom a konármi (vinič)
- hlávka (capitulum) – skrátené vreteno i stopky, kvety tvoria guľovitú hlavu chránenú zákrovom (ďatelina)
- úbor (anthodium) – kvetné lôžko je diskovito rozšírené. Stred tvoria rúrkovité kvety (terč), okraj súmerné jazykovité kvety (lúč). Zvonka ho chráni zákrov, listene vnútorných kvetov sa nazývajú plievky (astrovité)
- cenantium – hlávka s mäsitým alebo dužnatým lôžkom (súplodie morušovitých)
- šiška (strobilus) – jednopohlavné súkvetie nahosemenných rastlín s drevnatejúcim vretenom (smrek)
- šištica (strobilus) – súkvetie výtrusných rastlín nesúce sporofyly s výtrusnicami (praslička)
Vrcholíkovité (cymózne) súkvetia link
Majú materskú stonku skrátenú a dcérske stonky ju prerastajú, kvety rozkvitajú zhora nadol (alebo zo stredu k okrajom). Rozdeľujeme ich na základné (jednoduché) a zložitejšie (odvodené) typy:
Základné typy link
Ide o čisté modely vetvenia podľa počtu kvetonosných ramien.
- viacramenný vrcholík (pleiochasium) – má na hlavnej osi viac ako dve bočné ramená prerastajúce hlavnú os. Je prechodom medzi strapcovitými a vrcholíkovitými súkvetiami (mliečnik)
- dvojramenný vrcholík / vidlica (dichasium) – pod terminálnym kvetom hlavnej stonky sú vyvinuté presne ďalšie dva kvetonosné výhony (môžu byť striedavé aj protistojné)
- jednoramenný vrcholík (monochasium) – z oboch listeňov a páru protistojných konárov sa vyvíja vždy len jeden. Patria sem formy:
- závinok (cincinnus) – vyvíja sa len jedno rameno striedavo vpravo a vľavo. Listene aj kvety stoja v jednom rade (borákovité, rajčiak)
- skrutec (bostryx) – vyvíja sa len jedno rameno a to vždy na rovnakej strane (ľubovník, ľaliovka)
- vejárik (rhipidium) – rameno sa vyvinie striedavo, pričom medzi nimi vždy zakrpatie celý pár listeňov aj s konármi. Listene aj kvety stoja v dvoch radoch (kosatcovité)
- kosáčik (drepanium) – rameno sa vyvinie len z jednej strany, pričom nasledujúci pár zakrpatie celý. Pripomína jednostranný strapec (mečík, koncové časti súkvetia sitiny)
Zložité typy link
Vznikli spojením viacerých základných súkvetí dokopy, alebo ich extrémnym skrátením.
- krážeľ (anthella) – odvodený z mnohoramenného vrcholíka; má skrátené hlavné vreteno, ktoré bočné konáre výrazne prerastajú (chlpaňa, sitina - celkové súkvetie, túžobník)
- chocholíkatý mnohoramenný vrcholík – odvodený z mnohoramenného vrcholíka (baza)
- papraslen – utvorený dvoma stiahnutými vidlicami, kde je veľmi skrátená hlavná stonka; sedia v pazuchách protistojných listov a tvoria zdanlivý praslen (hluchavkovité)
- zväzoček (fasciculus) – skrátená vidlica s bočnými výhonkami smerujúcimi dopredu (klinček kartuziánsky, brest)
- klbko (glomerulus) – skrátené vidlicovité súkvetie, pri ktorom vyrastajú bočné výhonky všetkými smermi (mrlíkovité)
- stiahnutý vrcholík a trojramenný vrcholík
Plod link
Plod (fructus) vzniká po oplodnení z piestika. Jeho hlavnou funkciou je vyživovanie semien v čase ich dozrievania. Plody vzniknuté premenou piestika označujeme ako pravé plody. Ak plod vzniká aj z iných častí kvetu (napríklad kvetného lôžka), nazývame ho nepravý plod. Oplodnením vajíčka vzniká semeno a zo stien semenníka, prípadne aj kvetnej čiašky, takzvané oplodie (pericarpium), ktoré má tri vrstvy:
- vonkajšie oplodie (exocarpium) – tvorí ho vonkajšia pokožka a subepidermálne vrstvy gynécea
- stredné oplodie (mesocarpium) – rôzne hrubá vrstva rôznej konzistencie (suchá, dužinatá)
- vnútorné oplodie (endocarpium) – obsahuje vnútornú pokožku a subepidermálne pletivá vnútornej strany plodolistov, na ktorých bezprostredne vyrastajú semená
Podľa konzistencie a stavby oplodia v čase ich zrelosti sa plody rozdeľujú na dve skupiny:
Dužinaté plody link
Dužinaté plody sa vyznačujú tým, že ich oplodie je mäsité a šťavnaté. Patria sem tieto základné typy:
- bobuľa – celá vnútorná časť oplodia je dužinatá alebo šťavnatá, vonkajšia časť je blanitá (avokádo, čučoriedka, rajčiak, paprika)
- malvica – dužinatý plod vzniknutý zo zdužnatenej kvetnej čiašky a spodného semenníka, vnútri je blanitý jaderník (jabloň, hruška)
- kôstkovica – vnútorné oplodie je kamenné a tvorí okolo semena kôstku (čerešňa)
Suché plody link
Suché plody majú oplodie úplne suché. Podľa toho, či sa v čase zrelosti otvárajú a uvoľňujú semená, alebo zostanú zatvorené a odpadnú celé, ich ďalej delíme na pukavé a nepukavé.
Medzi suché pukavé plody, ktoré sa v dobe zrelosti otvárajú, zaraďujeme:
- mechúrik – jednoplodolistový plod, puká jednou štrbinou. Z fylogenetického hľadiska sa považuje za vývojovo najstarší plod (ostrôžka)
- vrecko – jednoplodolistový plod otvárajúci sa nepravidelnou štrbinou (žaburinka)
- struk – jednoplodolistový plod, puká dvomi štrbinami (bôbovité)
- tobolka – viacplodolistový plod, otvára sa chlopňami, zúbkami, viečkom alebo štrbinami (tulipán, fialka)
- šešuľa a šešuľka – podlhovasté tobolky s vnútornou blanitou priehradkou (kapustovité)
Medzi suché nepukavé plody, ktoré sa neotvárajú a oddeľujú sa od materskej rastliny vcelku, patria:
- nažka – jednosemenný plod s blanitým alebo kožovitým oplodím (iskerníkovité)
- zrno – nažka tráv, ktorej oplodie a osemenie zrástlo do obalu (lipnicovité)
- žaluď – viacplodolistová nažka s pergamenovým oplodím (dub)
- pamechúrik – nažka uzavretá v zrastených listeňoch, pripomína mechúrik (ostrica)
- oriešok – viacplodolistová nažka so sklerokarpickým oplodím (lieska)
Súplodie a plodstvo link
Súbor plodov vzniknutých z jedného súkvetia označujeme ako súplodie (slnečnica, moruša, kukurica, chmeľ) a súbor plodov, ktoré vznikli z jedného kvetu, ktorý mal niekoľko piestikov, ako plodstvo (malina, černica, jahoda, šípka). Pokiaľ sa na stavbe plodu alebo plodstva podieľa okrem oplodia (vzniknutého zo semenníka) aj iná časť kvetu, napríklad zdužnatené kvetné lôžko alebo kvetná čiaška, hovoríme o tzv. nepravých plodoch. Medzi nepravé plody teda patrí jednoduchý nepravý plod malvica, ale aj zložitejšie plodstvá ako jahoda, ostružina či šípka.
