Mäkkýše (Mollusca) predstavujú jednu z najrozsiahlejších a morfologicky najrozmanitejších skupín živočíchov. Ich štúdiom sa zaoberá vedný odbor malakológia. Telo je nečlánkované a primárne dvojstranne symetrické, hoci u ulitníkov dochádza k druhotnej asymetrii. Typicky sa delí na tri hlavné časti: hlavu, ktorá nesie zmyslové orgány, vnútornostný (útrobný) vak obsahujúci väčšinu vnútorných orgánov a svalnatú nohu.
U vyšších mäkkýšov rozlišujeme dva dôležité evolučné procesy. Dorzálna flexia (ohnutie čreva do tvaru U a presun anusu dopredu) prebieha u všetkých schránkovcov. Špecificky u ulitníkov však prebieha aj laterálna torzia (bočné pretočenie vnútorností), čo spôsobuje ich asymetriu a prekríženie nervových povrazcov, známe ako chiastoneuria.
Typickým kožným záhybom na povrchu tela je plášť (pallium), ktorý prekrýva vnútornostný vak a ohraničuje plášťovú dutinu.
Oporu tela a mechanickú ochranu poskytuje vonkajšia schránka (ulita alebo lastúra). Je tvorená uhličitanom vápenatým a produkujú ju povrchové bunky plášťa. U niektorých skupín (napríklad nahé ulitníky alebo hlavonožce) môže byť schránka druhotne redukovaná, prípadne presunutá dovnútra tela v podobe sépiovej kosti.
Aktívny pohyb zabezpečuje svalnatá noha tvorená z hladkej svaloviny. (Ako anatomická zaujímavosť sa uvádza, že svalovina mäkkýšov je primárne výlučne hladká, jedine srdce a niektoré extrémne namáhané svaly tvoria priečne pruhované svalové vlákna).
Výmenu plynov u vodných druhov zabezpečujú žiabre (tzv. ktenídiá), zatiaľ čo suchozemské druhy využívajú na dýchanie bohato prekrvenú stenu plášťovej dutiny, ktorá funguje ako pľúcny vak.
Transport živín a plynov zabezpečuje prevažne otvorený krvný obeh, v ktorom voľne cirkuluje hemolymfa (krvomiazga). Kyslík v nej prenáša krvné farbivo hemoglobín alebo hemocyanín (ten obsahuje meď, preto je modrastý). Srdce je uložené v osrdcovníku a ako jediný orgán je tvorené priečne pruhovaným svalstvom. Vysoko aktívne hlavonožce majú cievnu sústavu už takmer uzavretú.
Spracovanie potravy začína v ústnom otvore špecifickým orgánom – radulou. Ide o chitinózny jazýček so zúbkami určený na strúhanie potravy. Dôležitou prídavnou žľazou je hepatopankreas (slinivkopečeň), ktorý nielenže produkuje tráviace šťavy, ale ukladajú sa v ňom aj zásobné látky (glykogén a tuky).
Odpadové látky z tela odstraňujú modifikované metanefrídie, ktoré sú často prítomné ako špecializovaná Bojanova žľaza, uložená obvykle v blízkosti osrdcovníka a ústiaca do plášťovej dutiny.
Riadenie tela zabezpečuje uzlová (gangliová) štruktúra, ktorej základom je nadhltanový a podhltanový nervový uzol. Tie sú spojené prstencom, z ktorého vybiehajú nervové pásy do ďalších častí tela. V nich sú uložené ďalšie páry menších uzlín (pedálne a viscerálne), ktoré inervujú nohu a orgány. U hlavonožcov je riadenie najpokročilejšie − hlavové uzliny sa zväčšujú, zrastajú a vytvárajú skutočný mozog (chránený chrupavkovitým puzdrom).
Informácie z prostredia prijímajú viaceré dobre vyvinuté zmysly. Zrakové vnemy zabezpečujú oči (od jednoduchých jamkových po evolučne najdokonalejšie komorové oči hlavonožcov, ktoré sú stavbou podobné očiam stavovcov). Okrem toho využívajú rovnovážny orgán statocystu a dôležité čuchové orgány (tzv. osfrádiá), ktoré sú pri suchozemských ulitníkoch umiestnené na tykadlách.
Rozmnožujú sa výlučne pohlavne, pričom ide o gonochoristy (oddeleného pohlavia) aj hermafrodity (obojpohlavné jedince). Vývin suchozemských druhov a hlavonožcov je priamy, zatiaľ čo u morských druhov prebieha nepriamo cez voľne plávajúcu larvu (pôvodne trochofóra, z ktorej vzniká pre mäkkýše typický veliger). Sladkovodné lastúrniky majú špecifickú parazitickú larvu zvanú glochídium, ktorá sa dočasne prichytáva na žiabre rýb a po čase klesá na dno.
Vďaka obrovskej evolučnej úspešnosti a adaptabilite osídlili mäkkýše moria, sladké vody aj súš. Predstavujú obrovskú škálu životných foriem – od prisadnutých filtrátorov (lastúrniky), cez pomalé bylinožravce a saprofytofágy (ulitníky), až po vysoko inteligentné a rýchle morské dravce (hlavonožce).
Systém mäkkýšov link
Kmeň mäkkýše (Mollusca) sa z hľadiska fylogenézy a stavby tela primárne rozdeľuje na dva základné podkmene. Prvým sú evolučne staršie a primitívnejšie mäkkýšovce (Amphineura), ktorým chýba typická celistvá schránka a ich telo pokrýva len kutikula, často doplnená o vápenaté ostne alebo štítky. Druhým, evolučne pokročilejším a oveľa početnejším podkmeňom sú schránkovce (Conchifera), pre ktoré je charakteristická tvorba vápenatej schránky (ulity alebo lastúry) a typické stočenie tráviacej sústavy (tzv. dorzálna flexia).
Podkmeň: Mäkkýšovce link
Mäkkýšovce (Amphineura), niekedy nazývané prvomäkkýše, sú primitívne morské živočíchy s dlhým, pretiahnutým, ploským telom, bez celistvej schránky. Hlavu majú slabo diferencovanú, nemajú oči, hmatadlá a statocysty. Tráviaca sústava je bez znakov dorzálnej flexie.
Trieda: Červovce link
Červovce (Aplacophora) sú výlučne morské mäkkýše s červovitým telom. Úplne im chýba vápnitá schránka a telo pokrýva len pevná pokožka − kutikula. Súčasné druhy vykazujú viaceré primitívne znaky: pohybujú sa pomocou obrveného epitelu, nemajú typické metanefrífie, noha je často redukovaná, nemajú žiabre (dýchajú zriaseným okrajom kloakálnej dutiny na konci tela). Z fylogenetického hľadiska sa jedná o slepú vývojovú vetvu s druhotne redukovanou schránkou.
Trieda: Chitóny link
Chitóny (Polyplacophora) sú skupina prevažne morských mäkkýšov charakteristická ploským telom s bilaterálnou symetriou, prispôsobená na život na skalách. Ich najtypickejším znakom je systém 8 prekrývajúcich sa vápnitých platničiek na chrbtovej strane, ktoré sú flexibilné a chránia mäkké telo. Živia sa spásaním rias, k čomu využívajú radulu. Majú jednoduchý nervový systém (rebríčková NS) a dýchajú pomocou žiaber umiestnených v žiabrovom priestore pod okrajom tela. Vylučovacím ústrojom sú metanefrídie.
Podkmeň: Schránkovce link
Schránkovce (Conchifera) sú charakteristické prítomnosťou jednej alebo viacerých tvrdých schránok spojených s telom pomocou svalových úponov. Do tejto skupiny patria všetky najznámejšie triedy mäkkýšov.
Trieda: Čiapočkovce link
Čiapočkovce (Monoplacophora) sú starobylé morské mäkkýše, ktoré boli dlho známe len z fosílií starých 400 až 550 miliónov rokov. V roku 1952 bol však objavený žijúci zástupca (Neopilina galatheae) v hlbokomorských priekopách Mexika. Telo týchto vzácnych „živých skamenelín” zhora chráni jednoduchá, jednodielna čiapkovitá schránka. Nesú viaceré archaické znaky: ich nervová sústava má ešte veľmi primitívny rebríčkový charakter a nemajú ani dorzálnu flexiu − ústa aj análny otvor sa nachádzajú na opačných koncoch tela (terminálne).
Trieda: Ulitníky link
Ulitníky (Gastropoda) majú zreteľne vyvinuté všetky tri časti tela. Majú špirálovite zatočenú schránku – ulitu (u niektorých skupín schránka druhotne redukuje). Ulita je zložená z niekoľkých vrstiev (organická, vápnitá, perleťová). Noha je svalnatá, modifikovaná často aj na plávanie a vŕtanie. Pre túto triedu je typická laterálna torzia, ktorá spôsobuje ich asymetriu, ako aj redukciu pôvodne párových orgánov na pravej strane.
V ústnej dutine majú radulu, pričom niektoré dravé morské druhy vylučujú kyselinu sírovú (H₂SO₄) na leptanie schránok iných mäkkýšov. Dôležitou súčasťou tráviacej sústavy je hepatopankreas, v ktorom okrem produkcie enzýmov prebieha aj samotné vstrebávanie potravy a ukladajú sa tu zásobné látky (tuky, glykogén).
Dýchajú žiabrami alebo pľúcnym vakom, pričom sa na výmene plynov významne podieľa aj vlhký povrch tela.
Pri sladkovodných ulitníkoch úplne neplatí pravidlo, že vodné druhy dýchajú žiabrami a suchozemské pľúcnym vakom. Veľká časť našich sladkovodných ulitníkov (vodniaky, kotúľky) patrí medzi pľúcnatce a dýcha pľúcnym vakom, nie žiabrami.
Nervová sústava sa skladá zo 6 párov ganglií (mozgové, bukálne – inervujú ústnu dutinu, pedálne – inervujú nohu, pleurálne – inervujú vnútornostný vak, parietálne – inervujú žiabre a chemoreceptory, viscerálne – inervujú vnútorné orgány). Majú statocysty, na hlave oči a 1 alebo 2 páry tykadiel. Na základe prítomnosti tykadiel rozlišujeme tzv. spodnooké a stopkatooké ulitníky.
Pohlavná žľaza je väčšinou nepárová. Väčšina morských ulitníkov je oddeleného pohlavia (gonochoristy), kým pľúcnaté (suchozemské a sladkovodné) a niektoré morské ulitníky sú hermafrodity.
Sladkovodné (spodnooké) ulitníky link
Majú len 1 pár nezatiahnuteľných tykadiel, pričom oči sa nachádzajú pri ich báze (naspodu). Sú to takmer výlučne sladkovodné druhy (napr. vodniaky a kotúľky).
Vodniak malý (Lymnaea truncatula) je veľmi hojný ulitník dlhý 7–10 mm. Žije v malých vodných nádržiach i potokoch, obyčajne blízko brehu, a rád vylieza z vody na pobrežné rastliny. Je medzihostiteľom motolice pečeňovej. Vyskytuje sa v celej Európe, Severnej Amerike a severnej Ázii.
Jeho bežnejším a oveľa väčším príbuzným je vodniak vysoký (Lymnaea stagnalis), ktorý sa vizuálne odlišuje nápadne špicatou ulitou.
Suchozemské (stopkatooké) ulitníky so schránkou link
Stopkatooké ulitníky majú 2 páry tykadiel, ktoré dokážu zatiahnuť pomocou svalov. Oči sú umiestnené na konci druhého, dlhšieho páru. Patrí sem mnoho našich suchozemských druhov.
K našim bežne sa vyskytujúcim ulitníkom patrí slimák záhradný (Helix pomatia). Vnútorná stena plášťa funguje ako pľúcny vak, kde dochádza k výmene dýchacích plynov. Srdce je uložené približne v strede tela. Slimák je hermafrodit. Kratšie tykadlá na hlave sú sídlom hmatu, na dlhších tykadlách sú oči.
Ďalším lesným zástupcom je vretienka premenlivá (Clausilia dubia), ktorá má štíhlu vretenovitú ulitu a žije prevažne na skalách a kmeňoch stromov.
Suchozemské (stopkatooké) ulitníky bez schránky link
Prítomnosť, resp. neprítomnosť schránky je len ekologický znak, nie je to prísna systematická kategória. Obe formy patria k stopkatookým ulitníkom. K strate (redukcii) schránky, kedy sa vnútornostný vak stiahol priamo do svalnatej nohy, totiž v priebehu evolúcie došlo viackrát a nezávisle od seba v úplne rôznych čeľadiach.
Slizniak pásavý (Limax cinereo-niger) je lesný druh veľký 120–150 mm žijúci pod kôrou a kameňmi. Chrbát môže byť jednofarebný, škvrnitý alebo pásikavý, svetlý alebo tmavý. Je rozšírený v celej Európe okrem nížin. Živí sa najmä hubami a lišajníkmi.
Medzi najznámejšie slizovce patrí slizovec hnedý (Arion subfuscus). Je dlhý 50–70 mm, hnedo sfarbený, všežravý. Vyskytuje sa často na hubách.
Trieda: Lastúrniky link
Lastúrniky (Bivalvia) sú väčšinou morské, menej sladkovodné mäkkýše. Vonkajšiu schránku (má rovnaké zloženie ako ulita) tvorí dvojdielna lastúra. Obe časti sú navzájom spojené pružným väzom (ligamentom) na chrbtovej strane a svalmi, ktoré ich držia pri sebe alebo, naopak, roztvárajú. V pokoji je schránka pootvorená, aby dochádzalo k prístupu vody s kyslíkom a potravou. Niektoré druhy majú v prednej časti lastúry zámok (cardo), ktorý je tvorený do seba zapadajúcimi zubami a umožňuje jej pevnejšie uzatvorenie.
Tieto živočíchy sa prispôsobili na pasívny, prisadnutý, alebo len málo pohyblivý spôsob života, čo viedlo k druhotnému zjednodušeniu ich tela. Hlava vrátane raduly je úplne redukovaná a potravu prijímajú výlučne filtrovaním planktónu z vody. Nemajú diferencovanú hlavu od nohy. Noha má sekerovitý tvar, vysúva sa z plášťovej dutiny a slúži na plazivý pohyb alebo rytie v dne.
Dýchajú žiabrami, pričom vodu nasávajú otvorom v zadnej spodnej časti tela. Otvorom v schránke preháňajú vodu cez žiabre a týmto spôsobom filtrujú zároveň aj potravu. Dýchanie u niektorých druhov preberá aj dobre prekrvený plášť.
V dôsledku regresie je u lastúrnikov nervová sústava zjednodušená a zredukovaná na 3 páry ganglií: cerebropleurálne (inervujú prednú časť plášťa a predný sval), pedálne (inervujú nohu) a viscerálne (inervujú zadnú časť plášťovej dutiny). Zmyslové orgány sú vyvinuté len slabo. Okrem statocýst sa vyskytujú hmatové tykadielka nazývané rhopálie. Zaujímavosťou však je, že niektoré druhy (napríklad hrebenatky z rodu Pecten) majú na okraji plášťa vyvinuté dokonca primitívne komorové oči so šošovkou.
Lastúrniky sú väčšinou oddeleného pohlavia (gonochoristy), no vyskytujú sa aj hermafrodity. Morské druhy sa vyvíjajú zväčša cez voľne plávajúcu larvu nazývanú veliger. Sladkovodné druhy majú vo svojom vývine špeciálny typ parazitickej larvy – glochídium. Tvarom sa podobá na dospelého jedinca (má už základ lastúry) a v prednej časti má ostré zúbky, ktorými sa prichytáva na žiabrach a koži rýb. Po skončení larválneho vývinu sa glochídium od hostiteľa oddelí, dopadne na dno a dospieva.
Bežným druhom v našich stojatých a mierne tečúcich vodách je korýtko maliarske (Unio pictorum). Zaujímavosťou je, že v minulosti sa jeho lastúry využívali na miešanie farieb (z toho má slovenské pomenovanie).
Škľabka veľká (Anodonta cygnea) je náš najväčší lastúrnik, ktorý obýva stojaté vody. Fascinujúci je jej symbiotický vzťah s drobnou rybkou lopatkou dúhovou (Rhodeus sericeus). Rybka kladie svoje ikry priamo do plášťovej dutiny škľabky, čím im zabezpečuje ochranu.
Perlorodka riečna (Margaritifera margaritifera) sa v minulosti pomerne hojne vyskytovala na nevápenatom substráte európskych tokov, no dnes je to kriticky ohrozený živočích. Hlavnou príčinou jej ústupu je znečistenie vôd, pričom v rámci územia bývalého Československa sa vyskytuje už len veľmi vzácne, napríklad v oblasti Pošumavia.
Hrebenatka jakubská (Pecten jacobaeus) je lastúrnik žijúci v Stredozemnom mori. Z anatomického hľadiska je pre zoológov mimoriadne zaujímavá: hoci sú lastúrniky zväčša zmyslovo degradované živočíchy, druhy z rodu Pecten majú na okraji plášťa prekvapivo vyvinuté primitívne komorové oči so šošovkou.
Ustrica jedlá (Ostrea edulis) patrí medzi hospodársky a kulinársky mimoriadne vyhľadávané druhy. Tento druh prirodzene obýva pobrežie celej Európy.
Slávka jedlá (Mytilus edulis) taktiež patrí medzi kulinársky obľúbené lastúrniky. Loví sa najmä v moriach severnej Európy.
Perlotvorka morská (Pinctada margaritifera) je morský druh, ktorý sa hromadne chová na farmách (najmä v oblasti Indického a Tichého oceána) pre komerčnú produkciu cenných morských perál. Zaraďuje sa do skupiny, pre ktorú je typické, že ich nitkovité žiabre visia voľne do plášťovej dutiny. Na rozdiel od našich sladkovodných lastúrnikov, ktoré sa zväčša pohybujú v bahne, žije tento druh pevne prisadnutý k morskému dnu, ku ktorému sa prichytáva pomocou výlučkov špeciálnej žľazy.
Trieda: Hlavonožce link
Hlavonožce (Cephalopoda) sú výlučne morské a najdokonalejšie mäkkýše, ktoré sa viacerými znakmi priblížili anatomickej úrovni stavovcov. Telo tvoria dve hlavné časti: veľká hlava a za ňou nápadný vnútornostný vak prekrytý plášťom. Pôvodná svalnatá noha je premenená na pohyblivé ramená nachádzajúce sa okolo ústneho otvoru a na svalový lievik. Len jediný dnes žijúci rod, lodienka (Nautilus), vytvára typickú vonkajšiu špirálovitú schránku rozdelenú na komôrky. U ostatných hlavonožcov je schránka redukovaná na vnútornú platničku (tzv. sépiová kosť), alebo úplne chýba.
Okrem lezenia pomocou ramien plávajú mimoriadne rýchlym reaktívnym pohybom. Vodu z plášťovej dutiny prudko vystrekujú cez svalový lievik, čo ich posúva vzad. Sú to dravce. Pred ústami majú výraznú rohovinovú čeľusť, ktorá pripomína zobák papagája, a za ňou sa nachádza radula. Živia sa rybami a inými morskými živočíchmi, pričom obrovské hlbinné druhy dokážu bojovať aj s veľrybami.
Pri ohrození života využívajú špeciálnu atramentovú žľazu v čreve. Vylúčia z nej tmavý sekrét, ktorý vytvorí „oblak“ ukrývajúci unikajúceho jedinca a dezorientuje predátora. Vďaka pigmentovým bunkám (chromatofórom) pod pokožkou dokážu rýchlo meniť farbu a dokonale splývať s okolím.
Dýchajú žiabrami v plášťovej dutine. Cievna sústava je na rozdiel od ostatných mäkkýšov uzatvorená (krv prúdi výlučne v systéme ciev a poháňa ju pulzujúce srdce a pomocné srdcia). Nervová sústava je na mimoriadne vysokej úrovni. Hlavové uzliny splývajú a vytvárajú mozog, ktorý je chránený chrupkovitým puzdrom (analógia s lebkou stavovcov). Majú výborne vyvinuté statocysty, čuchové a chuťové receptory a dokonalé komorové oči. Na rozdiel od stavovcov, ktoré zaostrujú zmenou hrúbky šošovky, hlavonožce zaostrujú tak, že šošovku približujú a vzďaľujú (nemenia jej tvar), podobne ako objektív na fotoaparáte.
Vďaka vysoko rozvinutému mozgu majú hlavonožce krátkodobú aj dlhodobú pamäť a sú schopné učiť sa, čím intelektom prekonávajú všetky ostatné bezstavovce.
Sú to živočíchy s oddeleným pohlavím (gonochoristy) a ich vývin je priamy (bez larválneho štádia, z vajíčka sa priamo liahnu malé hlavonožce).
Zatiaľ čo u nás sa pre dve hlavné skupiny vžili názvy Decapoda (sépie, kalmary) a Octopoda (chobotnice), moderná zoológia uprednostňuje a používa presnejšie názvy desaťramenné (Decabrachia) a osemramenné (Octobrachia). Pojem Decapoda (desaťnožce) je v zoologickom systéme primárne rezervovaný pre rad kôrovcov (raky, kraby).
Skupina: Štvoržiabrovce link
Štvoržiabrovce (Tetrabranchia) sú veľmi starobylou skupinou hlavonožcov, ktoré majú dobre vyvinutú vonkajšiu schránku. Ich názov je však skôr odvodený od štvorpočetnosti (tetraméria) niektorých ich vnútorných orgánov (4 žiabre, 4 metanefrídie a 4 srdcové predsiene so 4 žiabrovými cievami). Na rozdiel od moderných hlavonožcov, ktoré majú 8 alebo 10 ramien, štvoržiabrovce majú okolo úst veniec s obrovským počtom tenkých ramien (tentakúl).
Dodnes prežil jediný rod lodička (známy tiež ako lodienka, Nautilus) s piatimi druhmi. Schránka má priečne priehradky, z ktorých je obývaná len tá posledná, najväčšia; ostatné sú vyplnené plynom a slúžia na nadľahčovanie. Okolo úst majú obrovský veniec tenkých tentakúl – samec ich má 60 a samica až 90. Oči majú ešte veľmi jednoduché, vačkové.
Medzi vyhynutých zástupcov, ktoré tvarom pripomínali dnešné lodienky, patria amonity. Žili vo veľkom počte druhov v moriach od devónu do kriedy, pričom najväčší rozmach zaznamenali v druhohorách. Zaraďujeme sem taktiež aj belemnity, ktoré žily od triasu do kriedy. Mali zreteľnú vnútornú schránku, ktorej chrbtová časť bola rozdelená na dutinky, pričom na konci tela mali nápadný ochranný mečovitý štít (tzv. rostrum). Niekedy ich skamenelé nálezy výzorom pripomínajú nábojnice.
Skupina: Desaťramenné dvojžiabrovce link
Desaťramenné dvojžiabrovce (Decabrachia) majú 8 kratších a 2 predĺžené ramená (na konci lyžicovito rozšírené s prísavkami). Schránka je zredukovaná na vnútornú platničku.
Sépia obyčajná (Sepia officinalis) dorastá do veľkosti 30 cm a je bežným bentickým (žijúcim na dne) obyvateľom Stredozemného mora. Jej rudimentárna schránka je uložená vo vnútri tela a je známa ako sépiová kosť (využíva sa napr. ako zdroj vápnika pre chované vtáky).
Kalmar obyčajný (Loligo vulgaris) má pomerne veľký a takmer rovný rudiment vnútornej schránky. Je to výborný plavec, ktorý sa pohybuje nielen reaktívnym pohybom, ale aj pomocou plutvovitých príveskov po bokoch tela. Je hojný v Atlantiku a Stredozemnom mori.
Gordan japonský (Todarodes pacificus) patrí medzi menšie druhy (okolo 25 cm). Žije v západnej časti Tichého oceánu a je celosvetovo najlovenejším kalmarom.
Krakatica obrovská (syn. krak obrovský, Architeuthis dux) je hlbokomorský druh, ktorý dorastá do obrovských rozmerov. Dosahuje dĺžku až 20 metrov, pričom podstatná časť (cca 14 m) pripadá na jej dlhé chytavé ramená, čo z nej robí najväčšieho bezstavovca vôbec. V tme sa orientuje vďaka očiam, ktorých priemer dosahuje až 40 cm.
Skupina: Osemramenné dvojžiabrovce link
Osemramenné dvojžiabrovce (Octobrachia) majú len 8 rovnakých ramien, schránka u nich prakticky úplne zanikla a nemajú ani plutvovité prívesky.
Osmonoh obyčajný (tiež chobotnica obyčajná, Octopus vulgaris) je najznámejší druh osemramenných hlavonožcov. Dosahuje veľkosť až 1 metra. Obýva tropické, subtropické i mierne pásmo mora. Žije pri dne a upredňostňuje kamenisté pobrežie. Sfarbením (vďaka chromatofórom) sa dokáže dokonale prispôsobiť svojmu okoliu. Pri čeľustiach má jedové žľazy, slúžiace na lov koristi, ktoré môžu byť nebezpečné aj pre človeka.
Vzhľadom na dobre vyvinutú nervovú sústavu majú osmonohy vysoký intelekt, sú na vyššom stupni ako niektoré stavovce, napr. ryby. Rozoznávajú geometrické obrazce, pri chovoch poznajú chovateľov a ľahko sa učia.
