Podkmeň žiabrovce (Branchiata) je často označovaný aj termínom kôrovce (Crustacea). Kôrovce predstavujú rozmanitú, primárne vodnú a evolučne veľmi starobylú skupinu článkonožcov. V ich fylogenéze (v systéme od najprimitívnejších žiabronôžok po najodvodenejšie rakovce) je zreteľná postupná tendencia k zdokonaľovaniu stavby tela. Kým najstaršie formy sú mäkké a zložené z veľkého množstva voľných článkov, u vývojovo vyšších skupín sa kutikula silne spevňuje (inkrustuje) uhličitanom vápenatým do podoby pevného panciera. Zároveň u nich dochádza k postupnému zrastaniu hlavy s hrudnými segmentmi do jedného celku, ktorý označujeme ako pereion.
Ochranu tela zabezpečuje silná kutikula, pričom väčšina kôrovcov má kožnú vyliačeninu chrbtovej časti hlavy, ktorá narastá smerom dozadu a tvorí pevný ochranný štít (karapax). Tento štít môže u niektorých druhov nadobúdať tvar, ktorý len pripomína dvojdielnu lastúru.
Prijímanie podnetov z okolia zabezpečujú dobre vyvinuté zmyslové orgány. Kôrovce majú zo všetkých článkonožcov najväčší počet hlavových príveskov. Na hmat a orientáciu im slúži jeden pár tykadielok (antennulae) a jeden pár tykadiel (antennae). Okrem zložených očí majú aj chemoreceptory a pre orientáciu vo vode dôležitý rovnovážny orgán nazývaný statocysta.
Spracovanie potravy sa začína v ústnej časti, ktorú tvoria ďalšie premenené hlavové prívesky – jeden pár hryzadiel (mandibuly) a dva páry čeľustí (maxily).
Aktívny pohyb zabezpečujú hrudné končatiny, ktoré sú primárne dvojvetvové. Aj na nich sa krásne prejavuje spomínaný evolučný vývoj: u primitívnych kôrovcov sú všetky nožičky tvarovo rovnaké a plnia viaceré funkcie naraz (pohyb, dýchanie aj filtrovanie potravy). U vyšších kôrovcov však dochádza k ich výraznej tvarovej a funkčnej špecializácii – predné páry hrudných nôh sa menia na uchopovacie čeľustné nôžky (maxilipedy), nasledujúce slúžia na chôdzu a bruškové končatiny sa postupne redukujú alebo úplne zanikajú. Bruško je často zakončené plutvičkovitým príveskom (telson).
Výmenu dýchacích plynov u kôrovcov primárne zabezpečujú žiabre, no mnohé drobné druhy dýchajú celým povrchom tela.
Odstraňovanie odpadových látok rieši mimoriadne špecifická vylučovacia sústava – tvoria ju modifikované nefrídie, ktoré na rozdiel od iných skupín ústia priamo na hlave a nazývame ich tykadlové žľazy (antenálne) alebo čeľustné žľazy (maxilárne).
Transport látok v tele zabezpečuje otvorená obehová sústava so srdcom, ktoré do tela pumpuje hemolymfu.
Zabezpečenie potomstva prebieha prostredníctvom jedincov, ktorí sú prevažne oddeleného pohlavia (gonochoristy), s výnimkou fúzonôžok, ktoré sú hermafrodity. Ich vývin prebieha zväčša nepriamo (okrem niektorých sladkovodných skupín, napr. rakov, kde je vývin priamy) cez voľne plávajúce larválne štádiá:
- Nauplius je prvé larválne štádium prevažne u takzvaných nižších kôrovcov. Má jednoduchý tvar a iba tri páry hlavových končatín (tykadlá, tykadielka a mandibuly), ktoré aktívne používa na plávanie a získavanie potravy.
- Zoea je pokročilejšie larválne štádium typické pre vyššie kôrovce (rakovce). Má už veľké oči, dlhé končatiny a často rôzne tŕňovité výrastky na ochranu pred predátormi.
Z hľadiska vzťahu k prostrediu obývajú s viac ako 40 000 popísanými druhmi predovšetkým vodné ekosystémy, ale niektoré skupiny sa výborne prispôsobili trvalému životu na súši. Okrem obrovskej ekologickej roly (sú nenahraditeľnou súčasťou planktónu a hlavnou potravou iných živočíchov) sú mnohé druhy dôležité v akvakultúre a rybárstve ako cenný zdroj potravy pre ľudí.
Systém kôrovcov link
Systematicky tvoria žiabrovce a kôrovce jednu a tú istú živočíšnu skupinu. Pôvodná informácia zo starších systémov, že žiabrovce sú podkmeň, ktorý obsahuje triedu kôrovce, nie je správna. Vnútorné členenie kôrovcov vychádza z moderného systému štyroch tried:
Trieda: Žiabronôžky link
Žiabronôžky (Anostraca) sú malé až stredne veľké, fylogeneticky veľmi primitívne kôrovce (dorastajúce do 15 cm). Majú priehľadné telo s mäkkou kutikulou, ktorá je takmer úplne bez uhličitanu vápenatého. Hlava nie je zrastená so žiadnym hrudným článkom. Na hlave sa nachádza pár zložených očí na stopkách a tykadlá. Tie vykazujú výrazný pohlavný dimorfizmus – kým u samíc sú jednoduché, u samcov sú premenené na silné klieštikovité orgány, ktoré slúžia na prichytenie samice pri kopulácii.
Hrudník nesie veľký počet (často až 11 párov) lupeňovitých nožičiek. Tieto nohy sú funkčne nediferencované a plnia viacero úloh naraz: pomáhajú živočíchovi v pohybe, v dýchaní (nesú žiabre) a zároveň filtrujú potravu z vody. Ich typickým a nezameniteľným znakom je, že vo vode plávajú chrbtom nadol (hore bruchom).
Sú mimoriadne dôležitou súčasťou ekosystémov periodických (vysychajúcich) jarných a letných mlák a slúžia ako potrava pre mnohé druhy vtákov a ryby. Ich vajíčka znesú úplné vyschnutie i vymrznutie. Vývin prebieha cez larvu (nauplius).
Na Slovensku sa veľmi lokálne, najmä v jarných a periodických mlákach, vyskytuje žiabronôžka letná (Branchipus schaefferi).
Ďalším príbuzným, no vzácnym teplomilným druhom našej fauny je žiabronôžka panónska (Pristicephalus cornuntanus).
Mimoriadne vzácnym druhom je žiabronôžka severská (Branchinecta paludosa). Na našom území žije výlučne vo Furkotskom plese vo Vysokých Tatrách, kde predstavuje vzácny boreoalpínny a glaciálny relikt (zvyšok z ľadovej doby).
Vizuálne zaujímavým zástupcom objavujúcim sa v studených jarných vodách je žiabronôžka snežná (Eubranchipus grubii).
Trieda: Lupeňonôžky link
Lupeňonôžky (Phyllopoda) majú na rozdiel od žiabronôžok vyvinutý pancier (karapax), ktorý môže byť jednodielny (štítovitý) alebo druhotne dvojdielny (pripomínajúci lastúry). Býva len slabo inkrustovaný uhličitanom vápenatým. Tykadlá prvého páru sú zvyčajne malé, no tykadielka (antennulae) bývajú výrazné a často preberajú funkciu hlavného plávacieho orgánu. Fylogeneticky pôvodné druhy majú veľký počet vetvených nôh (napríklad štítovce a škľabkovky), kým evolučne mladšie skupiny ich majú zredukované len na 4 páry (perloočky). Typickým javom je u nich striedanie nepohlavného (partenogenéza) a pohlavného rozmnožovania v závislosti od podmienok prostredia.
Rad: Štítovce link
Štítovce (Notostraca) sú menšie, chrbtovo-brušne sploštené kôrovce (od niekoľko milimetrov do 10 cm). Sú chránené mohutným štítom, ktorý prekrýva ich chrbát, pričom koniec bruška s dvoma dlhými štetmi nápadne vyčnieva spod štítu. Ich hlavy nesú dve zložené oči umiestnené blízko seba a tykadlá majú zakrpatené. Sú pozoruhodné obrovským počtom končatín – ich lupeňovité nohy sa zložito vetvia a ich celkový počet môže dosiahnuť až 70–71 párov. Okrem plávania slúžia na filtráciu planktónu a zároveň na dýchanie.
U nás sa v periodických jarných mlákach sporadicky vyskytuje prísne chránený štítovec jarný (Lepidurus apus).
V teplejších letných mesiacoch ožíva veľmi podobný štítovec letný (Triops cancriformis).
Rad: Škľabkovky link
Škľabkovky (Conchostraca) sú fylogeneticky staršie kôrovce s veľkým počtom nôh (často vyše 10 párov). Ich telo je úplne ukryté v dvojdielnej schránke, ktorá tvarom veľmi pripomína lastúru. V súčasnosti patria na našom území k vzácnym a ohrozeným druhom periodických vôd.
U nás sa sporadicky vyskytuje škľabkovka veľká (Limnadia lenticularis). Meria asi 15 mm.
Rad: Perloočky link
Perloočky (Cladocera) tvoria mimoriadne početnú skupinu drobných sladkovodných lupeňonôžok, ktoré v skutočnosti merajú väčšinou len 1–2 mm. Majú oválne, z bokov sploštené telo, ktoré zväčša kryje lastúrovitý pancierik. Zložené oči spravidla zrastajú do jedného veľkého oka na temene hlavy. Pohybujú sa trhavými, skokovitými pohybmi pomocou silných tykadielok, zatiaľ čo ich redukované hrudné nôžky im slúžia na filtrovanie drobnej potravy z vody.
Z biologického hľadiska je pre ne typický priamy vývin (epiméria) – na rozdiel od iných nižších kôrovcov úplne stratili larválne štádium nauplius. Počas priaznivých podmienok sa rozmnožujú takmer výlučne nepohlavne (partenogeneticky). Až na jeseň (pri zhoršení podmienok) sa liahnu aj samce a dochádza k pohlavnému rozmnožovaniu. Samičky následne vytvoria takzvané ephippium – chitinózne ochranné puzdro pre zimné vajíčka, ktoré bezpečne prečká zimu na dne. Sú kľúčovou zložkou planktónu a potravou pre rybiu mlaď.
Našim najznámejším druhom je dafnia veľká (Daphnia magna), dorastajúca zvyčajne maximálne do 5mm.
Výraznou výnimkou medzi perloočkami je leptodóra dravá (Leptodora kindti). Je to dravý druh s redukovaným pancierom, ktorý ako jeden z mála dorastá do „obrovskej“ veľkosti až 10 mm.
Trieda: Ústonôžkovce link
Ústonôžkovce (Maxillopoda) sú rozsiahla a morfologicky rozmanitá skupina kôrovcov, ktorá zahŕňa voľne žijúce, parazitické aj trvale prisadnuté druhy. Spoločným rysom je u nich tendencia k zrastaniu hlavy s jedným alebo dvoma hrudnými segmentmi a transformácia predných končatín na takzvané čeľustné nôžky (maxilipedy). Tento znak je typický pre voľne žijúce skupiny, zatiaľ čo parazitické formy si ho zachovávajú len v mladšom vývojovom štádiu. Ďalšie systémy (ako obehová alebo dýchacia sústava) sú u nich často výrazne zjednodušené alebo pre veľmi malé rozmery úplne chýbajú. Oči sú väčšinou len jednoduché (naupliového typu).
Podtrieda: Lastúrničky link
Lastúrničky (Ostracoda) sú veľmi drobné kôrovce, ktorých telo so zredukovaným článkovaním je úplne ukryté v dvojdielnom chitínovom pancieriku. Vďaka vysokému obsahu uhličitanu vápenatého je pancierik často sfarbený do biela a tvarom dokonale pripomína drobnú lastúru. Ide o klasický učebnicový príklad konvergentného vývoja s mäkkýšmi. Hlava je vybavená dvoma pármi tykadiel (ktoré slúžia na plávanie), mandibulami a jedným párom maxíl. Tri hrudné somity nesú končatiny s rôznymi špecializovanými funkciami: maxilipedy, kráčavé nôžky a skrátené nôžky na čistenie vnútra schránky. Vylučovací systém tvoria maxilárne nefrídie, zatiaľ čo žiabre a srdce obvykle chýbajú. Rozmnožovanie prebieha často partenogeneticky (u niektorých druhov sú samce veľkou vzácnosťou). V našom prostredí sa vyskytuje okolo 100 ťažko určiteľných druhov.
Podtrieda: Veslonôžky link
Veslonôžky (Copepoda) sú rozsiahla a ekologicky obrovsky dôležitá skupina drobných kôrovcov, tvoriaca podstatnú časť sladkovodného aj morského planktónu. Ich spoločným anatomickým znakom je vretenovité telo bez panciera a zrastanie hlavy s prvým hrudným segmentom. Majú jednoduché naupliové očko. Tykadlá sú mohutne vyvinuté a slúžia na plávanie. Interné orgány sú výrazne zjednodušené (dýchacia a obehová sústava sú zväčša zredukované). Veslonôžky prechádzajú zložitým nepriamym vývinom od naupliovej larvy cez takzvané kopepoditové štádium (pokročilejšia larva podobná dospelému jedincovi) až k dospelému jedincovi.
Rad: Vznášavky link
Vznášavky (Gymnoplea) majú typické vretenovité telo a mohutné tykadlá, ktoré sú aspoň tak dlhé ako samotné telo. Okrem hlavy, ktorá zrastá s prvým hrudným segmentom, zrastá s bruškom aj posledný hrudný segment. Samice nosia na brušku jeden (nepárový) guľovitý vaječný vak.
Medzi bežné druhy u nás patrí vznášavka obyčajná (Eudiaptomus vulgaris).
Rad: Cyklopovky link
Cyklopovky (Podoplea) sa od vznášaviek na prvý pohľad líšia kratšími tykadlami (nedosahujú dĺžku tela) a tým, že samice nosia dva (párové) vaječné vaky. Charakteristické je zrastenie očí do jedného spoločného stredového útvaru (odtiaľ pochádza názov podľa bájneho jednookého Kyklopa). Pohybujú sa drobnými skokmi pomocou tykadiel a hrudných nôžok.
Hojným zástupcom našich stojatých vôd je cyklop obyčajný (Cyclops strenuus).
Drobnejším príbuzným druhom, lezúcim v detrite na dne vôd, je plazivka obyčajná (Attheyella crassa).
Rad: Prichytavky link
Prichytavky (Caligoidea) reprezentujú výlučne parazitické druhy rýb s výrazne pozmenenou stavbou tela a len slabými náznakmi pôvodnej segmentácie. Hlavové končatiny sú u nich premenené na pevné prichytávacie orgány, ostatné končatiny sú výrazne redukované.
U nás sa ako ektoparazit rýb vyskytuje prichytavka pstruhová (Caligus rapax).
Rad: Príživníčky link
Príživníčky (Larnaoidea) sú kôrovce absolútne morfologicky pozmenené extrémnym parazitizmom. V dospelosti majú červovité telo úplne bez segmentácie. Parazitujú výlučne samice, zatiaľ čo samce sú trpasličie, neprijímajú potravu a po kopulácii hynú. Príslušnosť ku kôrovcom u samíc prezrádza len počiatočné larválne štádium a prítomnosť párového vaječného vaku. Z vajíčka sa liahne nauplius, ktorý sa rýchlo mení na takzvané kopepoditové štádium, schopné okamžitej parazitácie. Niektoré druhy sa môžu páriť už v tomto larválnom štádiu, čo je učebnicovým príkladom neoténie.
V našich vodách sa ako nebezpečný parazit rýb vyskytuje príživníčka kapria (Larnaea cyprinacea).
Podtrieda: Kaprovce link
Kaprovce (Branchiura) sú dočasné ektoparazity rýb. Charakterizuje ich ploché, lupeňovité telo s veľkosťou asi 1cm, ktoré je zvrchu chránené širokým diskovitým štítom (karapaxom). Časť bruška voľne vyčnieva vzadu. Majú veľkú hlavu zrastenú s prvým hrudným somitom. Ich zakrpatené tykadlá sú premenené na prichytávacie háčiky. Mandibuly sú adaptované na bodavocicavý stilet, prvý pár maxíl tvorí silné kruhové prísavky a druhý pár krátke nožičky. Keď neparazitujú na rybe, dokážu výborne voľne plávať vo vode. Segmentácia je viditeľná len na troch hrudných somitoch, ktoré nesú plávacie nôžky. Bruško má na konci dvojlaločný prívesok, ktorý slúži priamo ako dýchací orgán. Ako jedny z mála v tejto skupine kôrovcov majú vyvinuté zložené oči. Samice produkujú vajíčka v dlhých huspeninovitých pásoch. Ich vývin je anamérny, pričom prebieha cez 7 instarov bez zreteľného naupliového štádia.
V našich vodách je hojným druhom kaprovec obyčajný (Argulus foliaceus), známy ako dočasný ektoparazit kaprov a iných sladkovodných rýb.
Podtrieda: Jazyčnatky link
Jazyčnatky (Pentastomida, Linguatulida) sú zvláštne, parazitizmom extrémne pozmenené živočíchy, ktoré pre zoológov prešli komplexným klasifikačným vývojom. Dlho sa zaraďovali k červom (príbuzenstvo pásomníc) či iným skupinám. Ich telo je pokryté mäkkou chitínovou kutikulou a na prednej časti majú ústa a dva páry parapodiálnych končatín s drobnými pazúrikmi. Dýchacie, obehové a vylučovacie systémy sú úplne redukované, čo dlho komplikovalo určenie ich príbuzenstva. Dnes sú na základe embryologických a histologických dôkazov s definitívnou platnosťou zaradené ku kôrovcom. Majú zložité životné cykly so striedaním medzihostiteľov a definitívnych hostiteľov, ktorými sú často hady.
V dospelosti môžu parazitovať v nosovej alebo ústnej dutine psovitých šeliem (mäsožravcov), výnimočne i u človeka. U nás sa zriedkavo vyskytuje druh jazyčnatka (Linguatula serrata).
Podtrieda: Fúzonôžky link
Fúzonôžky (Cirripedia) predstavujú evolučne starobylú skupinu výlučne morských kôrovcov (zväčša žijúcich na plytčinách), ktorých telo je adaptované na trvalé prisadnutie k podkladu. Ich vývin začína voľne plávajúcim larválnym štádiom nauplia, ktoré sa po čase prisadí a začne okolo seba tvoriť hrubé chitínové štíty, silne inkrustované uhličitanom vápenatým. V dospelosti je ich ochranná schránka spojená s okolitou vodou len úzkym otvorom a štrbinami. Ich segmentácia je potlačená a tráviaca rúra má tvar písmena U. Majú rovnako vyvinuté, fúzovité hrudné končatiny (6 párov), ktoré slúžia na priháňanie potravy. Exkrečným orgánom je pár maxilárnych nefrídií. Na rozdiel od ostatných kôrovcov sú to hermafrodity.
Niektoré druhy žijú pripútané dlhou stopkou (napríklad rod Lepas), iné prisadajú priamo pevnou bázou (napríklad rod Balanus). Často ich nachádzame prisadnuté aj na pancieroch iných morských živočíchov (ako sú morské korytnačky či veľryby) alebo na trupoch lodí. Extrémne parazitické formy fúzonôžok (ako je napríklad druh Sacculina carcini) sú endoparazitmi krabov. Svojmu hostiteľovi hlboko prenikajú do tela a spoľahlivo ho tak kastrojú, čím mu úplne znemožňujú rozmnožovanie.
Trieda: Rakovce link
Rakovce (Malacostraca), často označované ako takzvané „vyššie kôrovce“, predstavujú veľkú a morfologicky mimoriadne rôznorodú triedu. Hlava sa zvyčajne spája s jedným, dvoma alebo všetkými hrudnými somitmi (článkami) do jedného celku (pereion). Hruď má štandardne 8 a bruško 7 somitov (výnimočne 8 u nebálií). Končatiny sú primárne dvojvetvové, ale v priebehu evolúcie sa u rôznych skupín tvarovo menili alebo zanikali (najmä na brušku). Končatiny prvých hrudných somitov (ktoré zrástli s hlavou) nesú čeľustné nôžky (maxilipedy).
Na hlave sa nachádzajú zložené oči, ktoré sú často umiestnené na pohyblivých stopkách, a dva páry spravidla viacčlánkových (bičíkovitých) tykadiel. Dýchajú zväčša žiabrami alebo povrchom tela. Unikátne prispôsobenie majú suchozemské druhy (napríklad žižiavky), ktorým sa na bruškových nôžkach vytvorili orgány so systémom trubičiek pripomínajúcim primitívne vzdušnice. Vývin je nepriamy a začína sa larvou zoeou, no u niektorých skupín (hlbinovky, rovnakonôžky, rôznonôžky, sladkovodné raky) bolo larválne štádium potlačené a ich vývin je priamy (epiméria).
Rad: Nebálie link
Nebálie (Leptostraca) sú primitívne morské kôrovce, vizuálne pripomínajúce drobné ráčiky s dĺžkou 1–4 cm. Ich karapax sa skladá z dvoch symetrických častí, čím nápadne pripomína schránku lupeňonôžok (škľabkoviek). Majú lupeňovité končatiny a ich exkrečný systém tvoria antenálne nefrídie. Ich charakteristickým a starobylým znakom (odlišujúcim ich od všetkých ostatných rakovcov) je bruško tvorené až 8 somitmi. Vývin prebieha nepriamo cez larvu zoeu.
Na pobreží Európy a iných morí žije zástupca nebália Nebalia bipes.
Rad: Ústonôžky link
Ústonôžky (Stomatopoda) majú štíhle, stredne veľké telo. Ich hlava je pevne spojená s prvými piatimi hrudnými somitmi a majú až 5 párov maxilipedov. Druhý pár týchto končatín je premenený na extrémne mohutné a bleskovo rýchle chytacie končatiny. Svojou stavbou i funkciou dokonale pripomínajú predné nohy hmyzu – modlivky, čo je ukážkový príklad konvergentného vývoja. Ďalej majú 3 páry kráčavých a 6 párov plávacích bruškových nôh. Ich vývin zahŕňa komplexnú premenu cez larvu zoeu.
V Stredozemnom mori žije straško modlivkový (Squilla mantis), dlhý 15–20 cm.
Rad: Hlbinovky link
Hlbinovky (Bathynellacea) sú starobylá skupina veľmi drobných (1–2 mm), extrémne štíhlych, depigmentovaných a úplne slepých kôrovcov žijúcich skrytým životom v podzemných vodách. Majú tenkú kutikulu bez prítomnosti ochranného panciera. Hlava nie je zrastená s hruďou. Na hrudi nesú 7 párov dvojvetvových plávacích nôžok, pričom 8. pár u samcov slúži ako kopulačné nôžky.
Hlbinovky boli dlho známe len ako staroveké fosílie. O ich skutočné objavenie pre vedu sa postaral profesor Vejdovský, ktorý v roku 1880 objavil vôbec prvé živé jedince priamo v starých pražských studniach.
V našich podmienkach podzemných vôd žije vzácna hlbinovka slepá (Bathynella natans).
Rad: Desaťnožce link
Desaťnožce (Decapoda) zahŕňajú veľmi malé druhy, ale aj tie absolútne najväčšie článkonožce planéty. Majú silnú tendenciu k tvorbe zmohutneného, vápnikom spevneného panciera (karapaxu). Hlava zrastá so všetkými hrudnými somitmi do hlavohrude (pereionu), ktorá nesie maxilipedy a 5 párov silných kráčavých nôh (odtiaľ pochádza ich názov). Prvý pár kráčavých nôh najčastejšie slúži ako mohutné klepetá. Bruško nesie krátke nôžky určené na plávanie alebo na nosenie vajíčok samicou. U krabov (Brachyura) je však bruško silne zredukované a ohnuté dopredu pod telo, kde vrastá do hrude. Sú to gonochoristy s nepriamym vývinom cez larvu zoeu (sladkovodné raky majú vývin priamy).
Prakticky sa delia na plávajúce desaťnožce (Natantia) s mäkším pancierom a lezúce desaťnožce (Reptantia) s pevným pancierom.
Medzi plávajúce desaťnožce patrí kreveta baltická (Palaemon squilla), ktorá je dôležitým hospodárskym druhom v mnohých prímorských krajinách.
Lezúce desaťnožce link
Medzi známe skupiny lezúcich desaťnožcov patria langustovité (štíhlejšie rakovce, ktoré sú úplne bez klepiet), homárovité (majúce veľké asymetrické klepetá slúžiace na drvenie schránok), pustovnícke raky a klasické sladkovodné raky (so symetrickými klepetami a priamym vývinom). Pustovnícke raky majú slabo chitinizované bruško asymetricky stočené do strany, preto žijú bezpečne skryté v prázdnych ulitách iných živočíchov, pričom ich zväčšené pravé klepeto slúži ako dokonalý uzáver ulity. Mnohé druhy týchto rakov žijú v ukážkovej symbióze so sasankami.
Langusta obyčajná (Palinurus elephas) žije v Stredozemnom mori. Dorastá do dĺžky až 50 cm. V prímorských oblastiach vyhľadávaná pre dobré mäso.
Homár obyčajný (Homarus gammarus) je veľký morský rak, ktorý žije v Atlantiku i Stredozemnom mori a dorastá do 50–60 cm. Má mimoriadne silné a asymetrické klepetá (pravé býva obyčajne väčšie), ktorými dokáže drviť tvrdé schránky morských mäkkýšov, ktorými sa živí.
Našim najznámejším zástupcom je rak riečny (Astacus astacus). Dosahuje dĺžku 10–20 cm. Pancier na bočných stranách svojej hlavohrude dokáže uzavrieť a vytvára v ňom takzvanú žiabrovú dutinu so žiabrami. Tento tvrdý pancier rak nerastie plynule s telom, preto ho raz za čas zvlieka a vymieňa. Vtedy živočích obvykle „rastie skokom“. Na hlave má 2 páry tykadiel a oči umiestnené na pohyblivých stopkách. Na udržiavanie rovnováhy a registrovanie polohy tela mu slúži statocysta. Je oddeleného pohlavia a jeho vývoj je priamy (mláďatá sa podobajú na dospelé jedince). Rak sa živí vodnými živočíchmi i rozkladajúcimi sa zvyškami rastlín, čím plní funkciu čističa vôd.
Kraby (Brachyura) majú zavalité, širšie ako dlhé telo s veľmi silným pancierom, pod ktorý si podvíjajú zredukované bruško. Ich tykadlá sú kratučké. Vývin prechádza štádiom zoea a neskôr formou megalopa.
Najčastejším druhom bežného európskeho pobrežia je krab obyčajný (Carcinus maenas), veľký približne 6–8 cm.
Absolútnym rekordérom a najväčším článkonožcom vôbec je veľkrab japonský (Macrocheira kaempfferi), ktorý s roztiahnutými nohami dosahuje rozpätie 3 až 4 metre.
Zaujímavým zástupcom je aj krab čínsky (Eriocheir sinensis), zavlečený do európskych riek, ktorý je nápadný svojimi husto chlpatými klepetami.
Rad: Vidlonôžky link
Vidlonôžky (Mysidacea) sú veľmi drobné (5–20 mm), štíhle a takmer priehľadné rakovce. Pancier u nich nekryje celý pereion, takže niektoré hrudné somity sú viditeľne voľné. Majú dva páry bičíkovitých, mnohočlánkových tykadiel a na hrudi nesú 8 párov jemných plávacích nôžok. Brušné končatiny sú krátke, pričom u samcov sú niektoré z nich predĺžené. Na konci bruška sa nachádzajú podlhovasté uropody, na báze ktorých sa nachádza párová statocysta. Samice majú na hrudných nohách útvary vytvárajúce ochrannú komôrku pre vajíčka a mláďatá – marsupium.
Väčšinou sú to morské rakovce, len niektoré z nich sa vyskytujú v brakických alebo úplne sladkých vodách. Z našich tokov je známa vidlonôžka dunajská (Limnomysis benedeni).
Rad: Rovnakonôžky link
Rovnakonožky (Isopoda) sú úspešnou skupinou zahŕňajúcou vodné, ale aj plne suchozemské druhy. Namiesto jednotného panciera majú voľné chrbtové štítky inkrustované vápnikom a ich telo je typicky chrbtovo-brušne (dorzoventrálne) sploštené. Hlava je spojená len s prvým hrudným somitom, ostatné sú voľné. Majú primitívne oči bez stopiek a na hrudi len 7 párov kráčavých nôh (keďže prvý zrástol s hlavou). Samice majú na hrudných nôžkach špeciálne útvary (marsupium), v ktorých nosia vajíčka a mláďatá. Vodné druhy majú lupeňovité dýchacie nôžky, zatiaľ čo suchozemské žižiavky si vytvorili špeciálne orgány obsahujúce systém trubičiek, ktoré pripomínajú primitívne vzdušnice a umožňujú im tak život na súši. Vývin je priamy, úplne bez larválneho štádia zoea.
Známe sú u nás dva hlavné podrady: vodné žižavice (Asellotta) a suchozemské žižiavky (Oniscoidea), pričom suchozemské druhy sa dokonale prispôsobili životu mimo vody a živia sa tlejúcimi rastlinnými zvyškami.
Žižavica vodná (Asellus aquaticus) má telo dlhé približne 1 cm. Bežne žije v rôznych sladkovodných biotopoch (ako sú potoky, jazerá a rybníky), kde sa živí rozkladajúcim organickým materiálom.
Hojným zástupcom druhej skupiny je žižiavka múrová (Oniscus asellus). Žije často synantropne na vlhkých múroch domov a v starých pivniciach, kde sa aktívne podieľa na rozklade organických zvyškov.
Veľmi zaujímavou suchozemskou formou je zvinavka obyčajná (Armadillidium vulgare), ktorá sa pri pocite nebezpečenstva dokáže celá dokonalým spôsobom zvinúť do pevnej ochrannej guľky.
Rad: Rôznonôžky link
Rôznonôžky (Amphipoda) sú malé kôrovce s telom, ktoré je mierne bočne sploštené a oblúkovito prehnuté do tvaru kriváka. Majú hlavu spojenú s prvým hrudným somitom, dva páry tykadiel a zložené oči bez stopky (druhy žijúce v podzemných vodách sú úplne slepé). Nohy na hrudi sú tvarovo a funkčne špecializované (rôznorodé): 2 páry sú uchopovacie, 2 páry kráčavé a 3 páry slúžia na plávanie a postrkovanie v detrite. Samice majú podobne ako rovnakonôžky na hrudných nôžkach ochranné marsupium pre vajíčka. Brušné nôžky im zároveň slúžia na trhavé skákanie vo vode. Ich vývin je priamy (epiméria).
Rôznonôžky sú významné detritofágy, no konzumujú aj uhynuté živočíchy. Veľmi bežným druhom čistých, studených a okysličených vôd je krivák studničkový (Gammarus fossarum).
