Článkonožce (Arthropoda) sú najpočetnejším kmeňom živočíchov, fylogeneticky vychádzajúcim z mnohoštetinavcov. Na Zemi sa začali masívne vyvíjať už od začiatku prvohôr (kambria). Ich telo je v najjednoduchšom prípade (ako napríklad u viacnôžok) zložené z hlavy a takmer rovnakých článkov, častejšie však pozostáva z rôzneho počtu navzájom nezhodných článkov – ide o heteronómnu segmentáciu. Prvotná telesná dutina blastula (blastocel) a druhotná telesná dutina célom navzájom splynuli a druhotne sa z nich vytvorila zmiešaná telesná dutina mixócel. Telo je štandardne zložené z hlavy, hrude a bruška. Prípadne sa hlava a hruď môžu spojiť do hlavohrude (cephalothorax), alebo výnimočne všetky tri časti tvoria jeden celok (ako je to u roztočov).
Oporu a ochranu tela zabezpečuje pokožka, na ktorej sa nachádza chitínová kutikula. Tá je u mnohých druhov často prestúpená (inkrustovaná) uhličitanom vápenatým (CaCO₃). Kutikula tak vytvára pevnú vonkajšiu schránku (exoskelet), ktorá sa skladá zo systému pevných stvrdnutých doštičiek (štítkov a obrúčok). Tieto jednotlivé doštičky sa nazývajú sklerity.
Aktívny pohyb jedincov zabezpečujú článkované končatiny. U niektorých skupín nastala premena predných končatín na tykadlá a hryzadlá, pričom typické kráčavé končatiny zostávajú na hrudi. Na chrbtovej časti hrude sa u hmyzu vyskytuje jeden alebo dva páry krídel. Svalstvo článkonožcov je typicky priečne pruhované.
Orgány na výmenu plynov sú veľmi rozmanité a úzko prispôsobené životnému prostrediu. Drobné druhy môžu dýchať celým povrchom tela, zatiaľ čo pre vodné organizmy sú typické žiabre. U niektorých suchozemských skupín, ako sú pavúkovce, sa v priebehu evolúcie vyvinuli pľúcne vaky. Vývojovo najdokonalejším typom dýchacieho ústrojenstva bezstavovcov sú však vzdušnice (trachey). Ide o sústavu rúrok, ktoré privádzajú kyslík priamo k jednotlivým bunkám. Z fyzikálnych dôvodov sú vzdušnice limitované len pre organizmy s veľkosťou najviac 20–25 cm, no proces výmeny plynov je pri nich vysoko efektívny. Niektoré larvy vodného hmyzu dýchajú takzvanými tracheálnymi žiabrami, čo sú druhotné vyliačeniny kutikuly, do ktorých vnikajú vzdušnice.
Transport živín v tele zabezpečuje obeh, ktorý je druhotne otvorený. Druhy, ktoré dýchajú vzdušnicami, majú túto sústavu silne potlačenú a zostáva z nej len jednoduchá pulzujúca chrbtová cieva.
Spracovanie potravy začína ústnym otvorom, ktorý je rôzne modifikovaný v závislosti od spôsobu výživy (môže byť hryzavý, bodavý, sací a podobne). Pokračuje hltanom a pažerákom do žalúdka. Niektoré druhy majú vytvorený systém slepých výbežkov so symbiotickými mikroorganizmami pre lepšie trávenie. Žalúdok pokračuje črevom, ktoré končí análnym otvorom na poslednom článku bruška.
Odpadové látky sa z tela odstraňujú veľmi rozmanitými spôsobmi. U mnohých zástupcov to zabezpečujú modifikované metanefrídie, ktorými môžu byť tykadlové žľazy (antenálne) alebo čeľustné žľazy (maxilárne), prípadne koxálne žľazy prítomné u pavúkovcov. Úplne iným typom sú Malpighiho žľazy (trubice). Tieto orgány nie sú modifikovanými nefrídiami, ale ústia priamo do tráviacej sústavy a sú typické najmä pre suchozemské vzdušnicovce a pavúkovce.
Riadenie tela zabezpečuje pôvodne rebríčková štruktúra, no v dôsledku evolučného spájania článkov uzliny splývajú do súvislejšej gangliovej sústavy. Je výrazne ovplyvnená procesom cefalizácie, čiže sústreďovaním nervových uzlín do hlavovej časti. V hlave sa nachádza primitívny mozog (vzniknutý zrastom viacerých uzlín) a podhltanová uzlina. Informácie z okolia vnímajú článkonožce prostredníctvom zmyslov, ktoré sú u nich veľmi dobre vyvinuté.
Viaceré ich fyziologické funkcie sú usmerňované pomocou hormónov. Kôrovcom hormóny riadia rast, rozmnožovanie, vodnú rovnováhu a metabolizmus. Všeobecne sa účinok hormónov bezstavovcov týka riadenia procesu rozmnožovania, dozrievania pohlavných žliaz a determinácie pohlavia. Zvliekanie kutikuly pri vývine nedospelých štádií a metamorfózu riadi ekdyzón (zvliekací hormón). Okrem neho pôsobí napríklad aj juvenilný hormón, ktorý predčasnej metamorfóze zabraňuje.
Väčšina zástupcov tohto kmeňa je oddeleného pohlavia (gonochoristy). Pre viaceré skupiny je typický aj vývin z neoplodneného vajíčka, ktorý sa nazýva partenogenéza. Vývin jedinca po vyliahnutí prebieha rôznymi spôsobmi:
- priamy vývin (epiméria) – mladý jedinec je už po vyliahnutí akousi zmenšeninou dospelého jedinca, a to vrátane plného počtu článkov a končatín
- anaméria – mladý jedinec sa síce podobá na dospelého, no nemá prítomné všetky články alebo končatiny a chýbajúce štruktúry získava postupne až po ďalších zvliekaniach
- nepriamy vývin – veľmi častý typ, prebieha zložito prostredníctvom rôznych druhov lariev
Instar je termín používaný na označenie každého štádia medzi dvoma po sebe idúcimi zvliekaniami larvy počas jej vývinu. V podstate ide o konkrétnu fázu v životnom cykle zvliekavcov medzi narodením a dosiahnutím dospelosti. Zvliekania výnimočne prebiehajú aj v dospelosti (napríklad u chvostoskokov a švehiel).
Systém článkonožcov link
Kmeň článkonožcov zahŕňa recentné (súčasné) a fosílne podkmene. Tieto podkmene sa zvyčajne zoskupujú do dvoch veľkých oddelení:
- Bezhryzadlovce (Amandibulata) – majú len dva páry hlavových príveskov: klepietka (chelicery) a hmatadlá (pedipalpy), pričom tykadlá u nich nie sú nikdy vyvinuté
- Hryzadlovce (Mandibulata) – majú 4 až 5 párov hlavových príveskov, a to tykadlá, tykadielka, hryzadlá a dva páry čeľustí
Súčasná taxonomická hierarchia článkonožcov je veľmi rozsiahla a vyzerá nasledovne:
Podkmeň: Trilobity link
Trilobity (Trilobitomorpha) žili v prvohorách na dne morí a dnes ich poznáme už len zo skamenelín. Táto skupina kompletne vymrela počas masového vymierania na konci permu, ktoré sa odohralo približne pred 252 miliónmi rokov. Ich telo bolo dvoma pozdĺžnymi brázdami rozdelené na tri laloky a bolo rovnomerne článkované. V prednej časti mali zreteľnú hlavu, na ktorej sa nachádzal jeden pár tykadiel a zložené oči. Každý ďalší článok tela niesol pár pôvodných dvojvetvových končatín.
Podkmeň: Nohatky link
Nohatky (Pantopoda, syn. Pycnogonida) sú malé morské článkonožce s jedinečnými znakmi. Sú považované za starobylú skupinu (s fosíliami už z devónskeho obdobia), vyvíjajúcu sa paralelne s inými triedami klepietkavcov a ukazujúcu znaky príbuznosti aj s kôrovcami. V niektorých (starších) systémoch sa neuvádzajú ako podkmeň, ale začleňujú sa priamo pod klepietkavce ako ich samostatná trieda.
Ich telo je rozdelené na tri časti: hlava spojená s prvým hrudným segmentom, niekoľko voľných hrudných segmentov a silne zakrpatené, nečlánkované bruško. Chelicery aj pedipalpy sú veľmi štíhle. Samce majú vyvinutý špeciálny pár zahnutých končatín určených na nosenie vajíčok. Na chôdzu im slúžia 4 až 8 párov dlhých nôh. Samice majú 4 páry pohlavných otvorov, zatiaľ čo samce majú len jeden pár. Obvykle majú 2 páry očí, ktoré sú podobné jednoduchému naupliovému oku.
Vývin nohatiek zahŕňa larválne štádium, ktoré sa pridržiava na kolóniách polypov (mechúrnikov) a ektoparaziticky ich vysáva. Týmto spôsobom sa živia aj dospelé jedince. V súčasnosti existuje okolo 150 druhov, najčastejšie sa vyskytujú v chladných európskych vodách.
Podkmeň: Klepietkavce link
Klepietkavce (Chelicerata) sú primárne suchozemské článkonožce (s výnimkou starobylých morských hrotnáčov a nohatiek). Majú hlavu s hruďou zrastenú do hlavohrude. Prvý pár končatín tvoria článkované klepietka a druhý pár končatín po bokoch úst tvoria hmatadlá. Na hrudi majú obvykle 4 páry kráčavých nôh (výnimočne viac, ako je to u nohatiek). Tykadlá u nich nie sú vyvinuté. Dýchajú žiabrami, pľúcnymi vakmi alebo vzdušnicami. Vylučovacím orgánom sú pôvodne koxálne nefrídie (vyúsťujúce pri báze kráčavých končatín), ktoré sú u odvodených suchozemských skupín nahradené Malpighiho trubicami.
Pre lepšiu predstavu a porovnanie slúži prehľad charakteristiky hlavových segmentov u jednotlivých podkmeňov:
| segmentum | klepietkavce | kôrovce | vzdušnicovce | |
| 1. | s. oculare | bez príveskov, oči | bez príveskov, oči | bez príveskov, oči |
| 2. | s. antennale | bez príveskov | tykadlá | tykadlá |
| 3. | s. intermedium | chelicery | tykadielka | bez príveskov |
| 4. | s. mandibulare | bez príveskov | hryzadlá | hryzadlá |
| 5. | s. maxillare | pedipalpy | 1. čeľuste | čeľustné hmatadlá |
| 6. | s. deuteromaxillare (s. labiale u Tracheata) | bez príveskov | 2. čeľuste | spodná pera |
Trieda: Hrotnáče link
Hrotnáče (Merostomata) sú prastaré morské živočíchy, ktoré majú pravdepodobne rovnaký fylogenetický pôvod ako trilobity. Považujú sa za takzvané „živé fosílie“, keďže za posledných 300 miliónov rokov sa takmer vôbec nezmenili. Majú telo rozdelené na hlavohruď a bruško, ktoré je zhora chránené silným chitínovým štítom (carapax). Ako jediná skupina klepietkavcov majú zložené oči. Na brušku majú lupeňovité končatiny a dýchajú žiabrami. Na konci tela majú nápadný dlhý mečovitý tŕň (telson), ktorým sa dokážu bezpečne otočiť, ak sa náhodou prevrátia na chrbát. Ich vývoj prebieha (anamériou) cez špeciálnu larvu, ktorá svojím tvarom veľmi pripomína trilobita. Dnes existujú len štyri druhy hrotnáčov.
Najznámejším recentným zástupcom je hrotnáč americký (Limulus polyphemus), ktorý žije najmä na východnom pobreží Severnej Ameriky a dorastá do dĺžky až 60 cm. Krv hrotnáčov je vďaka obsahu medi modrá.
Krv hrotnáčov navyše obsahuje špeciálne meňavkovité bunky, ktoré citlivo reagujú na bakteriálne toxíny tvorbou zrazeniny, čo sa vo farmácii masívne využíva na testovanie bezpečnosti liečiv a vakcín na prítomnosť bakteriálnych patogénov. Ročne sa vyloví okolo 600 000 hrotnáčov, ktorým sa odoberie krv a pustia sa späť do prírody, no odhadom 15−30 % z nich tento proces neprežije. Svitá však na lepšie časy, pretože sa podarilo vyvinúť syntetickú náhradu (tzv. rekombinantný faktor C), ktorá krv hrotnáčov nepotrebuje.
Trieda: Pavúkovce link
Pavúkovce (Arachnoidea) sú primárne suchozemské článkonožce. V rámci ich evolučného vývoja (fylogenézy) možno sledovať jasnú tendenciu k splývaniu (zjednodušovaniu) stavby tela a zdokonaľovaniu dýchacej sústavy. Kým vývojovo najstaršie a najprimitívnejšie skupiny (šťúry, hmatonožce) majú telo zreteľne rozdelené na hlavohruď a článkované bruško, u pokročilejších skupín článkovanie bruška mizne (pavúky) a u najodvodenejších taxónov (kosce, roztoče) telo splýva do jedného kompaktného celku. Podobný trend vidíme v dýchaní – primitívnejšie druhy dýchajú pľúcnymi vakmi, zatiaľ čo vývojovo odvodené formy prešli na efektívnejšie dýchanie vzdušnicami.
Základná segmentácia končatín je však vždy zachovaná. Na hlavohrudi majú 6 párov končatín: prvý pár tvoria klepietka (chelicery), druhý pár hmatadlá (pedipalpy) a nasledujú 4 páry kráčavých nôh. Bruškové končatiny úplne zanikli alebo sa evolučne transformovali (napríklad na snovacie bradavky pavúkov).
Sú to primárne dravé (mäsožravé) živočíchy s typickým mimotelovým (extrasomatickým) trávením potravy. Ich biologická a morfologická diverzita je obrovská, čo odzrkadľuje ich rôznorodú ekológiu. Vedeckým štúdiom pavúkovcov sa zaoberá samostatná vedná disciplína arachnológia.
Do tejto triedy sa zaraďuje takmer 80 000 druhov, ktoré sa v moderných systémoch delia až na 12 radov. Pre nás najvýznamnejšie rady, zoradené fylogeneticky, sú tieto:
Rad: Šťúry link
Šťúry (Scorpionidea) patria k najstarším suchozemským živočíchom vôbec (známe sú od silúru) a z fylogenetického pohľadu majú niekoľko starobylých znakov: jasne článkované bruško, dýchajú pomocou 4 párov pľúcnych vakov umiestnených na spodnej strane bruška a ich vývin je priamy (epiméria − mláďa hneď po narodení má plný počet článkov).
Okrem toho majú obzvlášť mohutne vyvinuté hmatadlá (pedipalpy), ktoré síce nápadne pripomínajú klepetá raka, no evolučne s nimi nie sú príbuzné (nie sú homologické). Ich hlavnou nebezpečnou zbraňou je koncový článok dlhého, zúženého bruška (chvosta) s ostrým pazúrikovitým bodcom, do ktorého ústi jedová žľaza.
Obývajú zväčša tropické a subtropické krajiny, len zopár druhov trvalo žije aj v miernom pásme.
V našej voľnej prírode na Slovensku sa so šťúrmi vôbec nestretneme. Európsky druh šťúr karpatský (Euscorpius carpathicus) s veľkosťou asi 4 cm sa u nás prirodzene nevyskytuje (v minulosti bola známa len malá, umelo vysadená populácia v stredných Čechách, ktorá už vyhynula). Bodnutie menších európskych druhov nie je pre zdravého človeka nebezpečné. Samičky šťúrov sú známe vynikajúcou materskou starostlivosťou – sú živorodé (viviparia) a narodené mláďatá nosia dlhší čas na chrbte.
Rad: Hmatonožce link
Hmatonožce (Uropygida) sú stredne veľké pavúkovce (2–8 cm) žijúce v tropických a subtropických oblastiach. Svojím vzhľadom trochu pripomínajú šťúry. Majú malé dvojvetvové chelicery a mohutné kliešťovité pedipalpy. Ich bruško je článkované a na samom konci vybieha do tenkého, dlhého článkovaného bičíka. Nemajú jedovú žľazu, korisť lovia výlučne fyzickou silou. Prvý pár hrudných nôh neslúži na chôdzu, ale je premenený na tenké bičíkovité hmatové orgány. Sú to nočné živočíchy a poznáme z nich len malý počet druhov.
Najväčším známym zástupcom tohto radu je druh Mastigoproctus giganteus z teplých oblastí Ameriky, ktorý dosahuje dĺžku asi 6 cm.
Rad: Amblypygy link
Amblypygy (Amblypygida) sú stredne veľké pavúkovce (okolo 6 cm) s výraznými, mimoriadne dlhými končatinami, ktoré im dodávajú hrozivý vzhľad. Telo pozostáva zo širokej hlavohrude pripomínajúcej kraba a jednodielneho, článkovaného bruška bez zúženej časti, ktoré je spojené s hlavohruďou len tenkou stopkou. Hmatadlá (pedipalpy) sú veľmi dlhé, silné a po okrajoch dobre ozbrojené tŕňmi. Prvý pár kráčavých nôh je veľmi dlhý, bičíkovitý a slúži skôr na hmat než na chôdzu (sú charakteristické prítomnosťou množstva veľmi malých článkov). Sú to nočné a svetloplaché živočíchy obývajúce výlučne vlhké prostredie trópov.
Amblypyga, hoci len vo forme CGI („computer-generated imagery“, počítačovo generovaný obraz), sa vyskytuje v známej scénke filmu „Harry Potter a Ohnivá čaša“, kde profesor Moody predstavuje na hodine žiakom tri Neodpustiteľné kliatby.
Patria medzi ne známe druhy ako napríklad bičovec pestrý (Damon variegatus) z južnej Afriky alebo ázijský druh Phrynichus ceylonicus z Indie.
Rad: Šťúrovky link
Šťúrovky (Palpigradida) sú nenápadná skupina drobných (do 5 mm) pavúkovcov, ktoré žijú v hlbokých vrstvách pôdy a v jaskyniach. Svojmu prostrediu sú prispôsobené aj anatomicky: sú slepé, bezfarebné (depigmentované) a ich hmatadlá (pedipalpy) sú premenené na tenký bičíkovitý útvar.
Z hľadiska slovenskej zoológie ide o mimoriadne významnú skupinu, keďže v jaskyniach Slovenského krasu bol objavený vzácny zástupca tohto radu – Eukoenenia spelaea. Tieto špecifické podzemné biotopy si u nás zasluhujú tú najprísnejšiu ochranu.
Rad: Pavúky link
Pavúky (Araneida, syn. Araneae) sa od iných pavúkovcov odlišujú najmä tým, že ich telo sa skladá len z dvoch kompaktných častí: hlavohrude a nečlánkovaného bruška. Tieto dve časti sú spojené len úzkou stopkou. Majú štandardne 8 jednoduchých očí. V hlavohrudi majú umiestnené jedové žľazy, z ktorých vedú kanáliky do ostrých pazúrikov na konci prvého páru končatín – klepietok (chelicér). Jed bežných druhov žijúcich v strednej Európe nie je pre zdravého človeka nijako nebezpečný. Dýchajú jedným alebo dvoma pármi pľúcnych vakov a u väčšiny vyvinutejších druhov súčasne aj vzdušnicami. Na konci bruška majú tri páry snovacích bradaviek (vznikli premenou bruškových končatín), pomocou ktorých tvoria pevné pavučinové vlákno. Sú to dravé živočíchy s mimotelovým trávením a prevažnú zložku ich potravy tvorí hmyz. Preto sú mimoriadne dôležitým biologickým činiteľom pri regulácii škodcov.
Križiak obyčajný (Araneus diadematus) meria 5–20 mm a vyskytuje sa v rôznych farebných variáciách s typickým bielym krížom na brušku. Robí si veľké, geometricky presné okrúhle siete na kríkoch, stromoch a medzi vyššími bylinami. Všade u nás je veľmi hojný.
Strehúň škvrnitý (Lycosa singoriensis) je naším najväčším druhom. Samotné telo dosahuje dĺžku do 32 mm, no s roztiahnutými nohami je veľký až 7 cm (samičky sú obvykle menšie). Tento stepný pavúk má tmavohnedú farbu s čiernym bruškom. Končatiny sú naopak svetlejšie. Siete si nestavia, korisť loví skokom a behom. Zasluhuje si prísnu ochranu.
Kútnik domový (Tegenaria domestica) sa veľmi často vyskytuje synantropne (v ľudských obydliach), kde obýva tmavé a málo rušené miesta, ako sú pivnice či garáže. Vytvára plošné lievikovité pavučiny, z ktorých rýchlo vybieha na lov hmyzu. Napriek svojej veľkosti a vzhľadu je veľmi plachý a pre človeka úplne neškodný.
Skákavka pásavá (Salticus scenicus) patrí medzi menšie druhy (5–6 mm). Siete si vôbec nestavia, ale svoju korisť (malý hmyz) aktívne loví skokom. Často sa vyskytuje na slnečných stenách budov alebo na kameňoch, kde jej kontrastné čierno-biele zafarbenie s pruhmi okamžite láka pozornosť.
Rad: Solifúgy link
Solifúgy (Solifugae) sú zvláštne, nápadne ochlpené pavúkovce obývajúce najmä teplé, suché stepi, polopúšte a púšte. Mnohé druhy dorastajú do úctyhodných rozmerov, niektoré až do 10 cm. Na hlave majú dopredu smerujúce, mohutné klepietka (chelicery), ktoré sa zatvárajú vo vertikálnom smere. Napriek ich desivému vzhľadu nemajú vôbec žiadnu jedovú žľazu a svoju korisť (hmyz, termity, zriedka i drobné stavovce) usmrcujú výlučne hrubou fyzickou silou.
Známym zástupcom je solifúga egejská (Galeodes graecus), s ktorým sa môžeme stretnúť v južnej Európe.
Rad: Šťúriky link
Šťúriky (Pseudoscorpionidea) pripomínajú drobné šťúry, no ich bruško je oválne a nie je predĺžené do chvosta s bodcom. Nemajú vyvinutú ani jedovú žľazu. Dosahujú veľkosť len od 0,8 do 6 mm. Majú drobné klepietka (chelicery) a mohutné kliešťovité hmatadlá (pedipalpy), na ktorých majú nápadné hmatové brvy.
Hoci sa pomenovaním aj výzorom nápadne podobajú šťúrom, evolučne sú od nich vzdialené. Ich veľké hmatadlá sa vyvinuli konvergentne (nezávisle) ako výhodný nástroj na lov. O ich fylogeneticky pokročilejšom postavení svedčí fakt, že dýchajú vzdušnicami a ich vývin je anamérny (mláďa nemá po vyliahnutí plný počet článkov a štruktúr, ale získava ich až postupným zvliekaním). Unikátnym znakom šťúrikov sú snovacie žľazy v klepietkach, z ktorých sekrétu (pavučiny) si pradú ochranné vaječné kokóny.
Štúrik obyčajný (Chelifer cancroides) je veľmi rozšírený kozmopolitný druh s veľkosťou 2,6–4,5 mm. Živí sa drobným hmyzom, roztočmi a pisivkami. V ľudských príbytkoch ho možno často nájsť najmä v starých knižniciach. Iné druhy (napríklad šťúrik muší) zas často využívajú takzvanú foréziu – nechávajú sa prenášať prichytené na nohách muchy domácej a iného hmyzu.
Rad: Kosce link
Kosce (Opilionidea) sú známe svojimi extrémne dlhými a tenkými končatinami. Majú hlavohruď po celej svojej šírke zrastenú s bruškom, takže ich telo tvorí jeden oválny celok bez výrazného zúženia. Pokožka je pokrytá kutikulou. Dýchajú vzdušnicami, nemajú jedové žľazy a nemajú ani snovacie bradavky.
Keďže kosce nemajú snovacie bradavky, nedokážu si tvoriť siete. Ľudia si však často mýlia kosce s pavúkmi trasavkami (čeľad trasavkovité − Pholcidae), ktoré majú veľmi dlhé a tenké nohy, čím sa na kosce nápadne podobajú. Svoj slovenský názov dostali podľa špecifického obranného správania. Ak do ich pavučiny fúknete, pavúk začne v sieti veľmi rýchlo kmitať.
Typickou obrannou stratégiou koscov pred predátormi je autotómia. Pri napadnutí dokážu odvrhnúť jednu alebo viac nôh, ktoré následne vykonávajú reflexívny mykavý pohyb („kosenie“) a odpútavajú tak pozornosť útočníka. Živia sa prevažne živočíšnou potravou (živou alebo mŕtvou, najmä drobným hmyzom a malými mäkkýšmi), ale aj rozkladajúcou sa rastlinnou potravou. Majú pre človeka veľký hospodársky význam, lebo ničia mnohých škodcov.
Veľmi hojným a známym druhom u nás je kosec domový (Opilio parietinus). Dosahuje veľkosť 5–8 mm a je to hojný synantropný druh (žije v ľudských obydliach, na stenách domov a v záhradách).
Bežným zástupcom v lesoch a na lúkach je kosec rožkatý (Phalangium opilio). Jeho samčekovia majú druhý článok klepietok predĺžený do podoby rožtekovitého výrastku.
Ďalším druhom je kosec člnkovitý (Platybunus bucephalus). Dosahuje veľkosť 6–8 mm, vyskytuje sa najmä v ihličnatých lesoch, pričom na rozdiel od iných koscov je aktívny aj cez deň.
Rad: Roztoče link
Roztoče (Acarina) sú mimoriadne drobné, často až mikroskopické pavúkovce (väčšinou 0,1–5 mm). Telo majú podobne ako kosce zrastené do jedného celku, prípadne u nich zrastá len hruď a bruško. Dýchajú vzdušnicami alebo len celým povrchom tela. V ich vývine je z hľadiska biológie jedna významná odlišnosť: z vajíčka sa liahne larva, ktorá má len 3 páry nôh. Až po ďalšom zvliekaní do štádia nymfy získava typické 4 páry nôh.
Medzi roztočmi je zastúpené obrovské množstvo nebezpečných škodcov zdravia (parazitov) a prenášačov ochorení, ako aj fytoparazitov poľnohospodárskych rastlín.
Parazity živočíchov a človeka link
Táto skupina roztočov sa adaptovala na parazitovanie v srsti, perí, koži či dýchacích orgánoch živočíchov, kde sa živia cicaním krvi, telových tekutín alebo kožných tkanív. Patria sem napríklad čeľade svrabovcovité, kliešťovité, kožníkovité a voduľovité.
Svrabovec kožný (Sarcoptes scabiei) je parazit s veľkosťou len 0,4 mm. Samičky vŕtajú vo vrchnej vrstve ľudskej kože chodbičky, kde ukladajú vajíčka. Vyliahnuté larvy spôsobujú hostiteľovi neznesiteľné svrbenie. Toto vysoko nákazlivé ochorenie sa nazýva svrab (scabies).
Prachové roztoče (najmä rod Dermatophagoides) patria taxonomicky tiež do čeľade svrabovcovité. Sú to mikroskopické živočíchy (0,2–0,9 mm) žijúce v matracoch, kobercoch a v prachu domácností. Živia sa odumretou ľudskou kožou a necicajú krv. Ich trus a zvlečené chitínové schránky sú však silnými alergénmi, ktoré vyvolávajú kožné alergie a astmu.
Nenacicaná samička kliešťa obyčajného (Ixodes ricinus) dosahuje asi 4 mm. Cicia krv cicavcom, vtákom aj človeku pomocou bodavo-cicavého orgánu s nazad smerujúcimi zúbkami (hypostóm). Počas cicania dokáže zväčšiť svoju hmotnosť až 200-krát. Samotné prisatie nebezpečné nie je, no kliešť je významným vektorom (prenášačom) dvoch vážnych ochorení:
Vo včelárstve spôsobujú obrovské škody dva druhy. Roztočík včelí (Acarapis woodi) cudzopasí priamo v hrudných vzdušniciach včiel, čím ich dusí a vyvoláva smrteľnú akarinózu.
Ektoparazitom včely medonosnej je klieštik včelí (Varroa destructor), ktorý ju oslabuje vyciciavaním tukového telesa a navyše prenáša vírusy.
Kožník tukový (Demodex folliculorum) je v podstate neškodný mikroskopický príživník (0,4 mm), správa sa teda viac ako komenzál. Žije vo vlasových folikuloch a mazových žľazách (najmä na čele a brade). Štatistiky uvádzajú, že vo vyššom veku je jeho asymptomatickým hostiteľom takmer celá populácia.
Voduľa pestrá (Brachypoda versicolor) patrí do špecifickej skupiny vodúľ, ktoré sa druhotne vrátili k životu v sladkých vodách. Na tento pohyb má na nohách husté brvy (plávacie nohy) a zvyčajne 2 páry očí. Počas vývinu prechádza ektoparazitickým larválnym štádiom prichyteným na vodnom hmyze. Dospelé jedince neparazitujú.
Fytoparazity (parazity rastlín) link
Tieto roztoče sú prísne špecializované na nabodávanie buniek a vyciciavanie rastlinných štiav. Patria sem napríklad čeľade vlnovníkovcovité a sviluškovité (roztočcovité).
Vlnovník viničový (Colomerus vitis) je drobný fytoparazit (0,2 mm). Parazitizmu sa prispôsobil červovitým telom a redukciou končatín na iba dva páry nôh smerujúce dopredu. Živí sa rastlinnými šťavami viniča, pričom na spodnej strane listov vytvára plstený povlak a na hornej nápadné pľuzgierovité zdureniny, čím výrazne znižuje úrodu.
Roztočec chmeľový (Tetranychus urticae) je polyfágny škodca poľnohospodárskych rastlín. Jeho charakteristickým znakom je, že produkuje jemnú pavučinu, z ktorej si na listoch tvorí povlaky a kokóny. Vysávaním štiav spôsobuje rýchle žltnutie a usychanie rastlinného pletiva.
