Spevavce

Drozd plavý (Turdus philomelos) dorastá do 23 cm. Vrchná časť tela je hnedá, zatiaľ čo spodná strana je belavá s výraznými tmavými škvrnami. Ako dôležitý určovací znak slúži žltá škvrna v pazušnej oblasti krídla. Obýva lesy a parky Európy a západnej Sibíri. Hniezdi na stromoch a kríkoch. Vyniká zaujímavou hniezdnou architektúrou – vnútro svojho miskovitého hniezda dôkladne vymazáva blatom a slinami. Potravu v podobe hmyzu, červov a slimákov si hľadá výlučne na zemi.

Drozd čierny (Turdus merula) meria 23–25 cm. Vyznačuje sa výrazným pohlavným dimorfizmom. Dospelý samec je jednoliato čierny s nápadným oranžovo-žltým zobákom a okom, zatiaľ čo samice a mláďatá majú tmavohnedé operenie. Stal sa výrazne synantropným druhom, bežne hniezdi a zimuje v mestských parkoch a záhradách. Svoje hniezdo na rozdiel od iných drozdov nikdy nestavia na zemi. Do hniezdnej výstelky dokáže bežne zaplietať aj odpadky, ako sú špagáty, drôty či igelitové vrecká.

Drozd čvíkota (Turdus pilaris) sa od iných drozdov líši sivým temenom hlavy a hnedým chrbtom. Je to sťahovavý druh, ktorý s obľubou hniezdi v menších kolóniách v severnej a strednej Európe a na zimu migruje do južnejších oblastí. Zberá hmyz, plody a semená.

Slávik obyčajný (Luscinia megarhynchos) je menší zástupca (16 cm), s nenápadným hnedým sfarbením a typickým hrdzavohnedým chvostom. Vizuálnu nenápadnosť plne kompenzuje jeho mimoriadne silný a komplikovaný spev, ktorým si samec obhajuje teritórium. Zdržiava sa prevažne v hustých krovinách. Pri pohybe na zemi rýchlo pobehuje so zvesenými krídlami a zdvihnutým chvostíkom, ktorým neustále pokyvkáva. Hniezdo si stavia z lístia a trávy spravidla priamo na zemi.

Sýkorka veľká (Parus major) je so 14 cm najväčšou našou sýkorkou. Pozornosť upúta žltým bruchom, ktoré vertikálne pretína široký čierny pás. Tento pás je u samcov výrazný, kým u samíc je užší a na bruchu zaniká. Vrch hlavy je čierny s bielymi lícami, chrbát zelenkastosivý. Hniezdi v dutinách listnatých lesov i záhrad, pričom výstelku jej hniezda tvorí obrovské množstvo chlpov a srsti. Je známym rekordérom v početnosti znášok (až do 16–18 vajíčok). Pri odchode z dutiny znášku inštinktívne maskuje hniezdnym materiálom.

Sýkorka belasá (Cyanistes caeruleus, syn. Parus caeruleus) je 11–12 cm drobný spevavec. Ako jediná z našich sýkoriek sa vyznačuje nápadným svetlomodrým sfarbením temena a krídel. Je to agilný lovec hmyzu a pavúkov. Vďaka nízkej hmotnosti dokáže pri hľadaní potravy bez problémov visieť na tenkých vetvičkách dolu hlavou. Liahne sa z bielych vajíčok posiatych červenohnedými bodkami.

Sýkorka uhliarka (Periparus ater, syn. Parus ater) meria len 10–11,5 cm. Na prvý pohľad sa podobá na sýkorku veľkú, líši sa však chýbajúcim žltým sfarbením na bruchu. Jej najvýraznejším identifikačným znakom je veľká biela škvrna na šiji. Obýva predovšetkým ihličnaté lesy a v zime sa často združuje s inými druhmi do zmiešaných kŕdľov.

Vrchárka modrá (Prunella modularis) dorastá do dĺžky 15 cm. Je naším najhojnejším zástupcom tejto čeľade. Jej nenápadné sfarbenie vytvára sivomodrá hlava a hruď v kombinácii s hnedým pruhovaným chrbtom. Hniezdi v smrekových, zmiešaných i listnatých lesoch. Jej biológia vyniká nesmierne zložitým systémom párenia. V jednej populácii môže fungovať niekoľko rôznych typov partnerských vzťahov vrátane polygynandrie, pri ktorej sa viaceré samce starajú len o tie mláďatá, u ktorých majú šancu vlastného otcovstva.

Vrchárka červenkavá (Prunella collaris) dorastá do 17,5 cm. Hnedo pruhované telo a sivú hlavu dopĺňajú typické červenohnedé škvrny po bokoch tela. Obýva extrémnejšie biotopy a hniezdi v štrbinách skál v najvyšších nadmorských výškach (na Slovensku napríklad v alpínskom stupni Tatier).

Lastovička obyčajná (syn. lastovička domová, Hirundo rustica) je náš veľmi známy a obľúbený spevavec. Dorastá do 18 cm. Chrbát je kovovo modročierny, hrdlo hrdzavé a brucho krémovobiele. Zásadným anatomickým rozpoznávacím znakom je hlboko a ostro vidlicovite vykrojený chvost s predĺženými okrajovými perami. Tento synantropný hmyzožravec si z guľôčok blata a slín lepí zhora otvorené polmiskovité hniezda, najčastejšie vo vnútri poľnohospodárskych budov a stajní.

Belorítka obyčajná (syn. belorítka domová, Delichon urbicum) meria 12–13 cm. Na rozdiel od lastovičky má chvost vykrojený iba plytko. Bezpečne ju spoznáte podľa kontrastného žiarivo bieleho trtáča (koreňa chvosta), ktorý ostro svieti oproti tmavému chrbtu. Hniezda stavia v podobe uzatvorenej hlinenej pologule s malým vletovým otvorom. Umiestňuje ich obyčajne na vonkajších fasádach domov tesne pod rímsou.

Brehuľa hnedá (Riparia riparia) s veľkosťou 12 cm uzatvára trojicu našich najbežnejších lastovičkovitých vtákov. Má tmavohnedý chrbát a biely spodok tela s výrazným hnedým „náhrdelníkom“ na hrudi. Hniezdo si nelepí z blata, ale si vlastnými silami vyhrabáva dlhé nory v pieskových a hlinitých strmých brehoch riek a jazier.

Pinka obyčajná (syn. pinka lesná, Fringilla coelebs) veľkosťou pripomína vrabca (15 cm). Samec má hrdzavočervené brucho a chrbát so sivomodrou hlavou, samica je nenápadne zelenkastohnedá. Obe pohlavia bezpečne spája prítomnosť dvojitého bieleho pása na krídlach. Patrí k našim najznámejším lesným spevavcom. Svoje miskovité hniezdo majstrovsky maskuje machom a lišajníkmi.

Stehlík obyčajný (syn. stehlík pestrý, Carduelis carduelis) je drobný (12 cm) spevavec kontrastného sfarbenia. Najvýraznejšia je jeho krvavočervená maska tváre orámovaná bielou a čiernou farbou, ktorú dopĺňa svietivo žltý pruh na krídlach. Kónickým zobákom veľmi obratne vyberá semená priamo z pichľavých úborov bodliakov a lopúchov.

Zelienka obyčajná (syn. stehlík zelený, Chloris chloris) dosahuje 15 cm. Vyznačuje sa zavalitejšou stavbou tela so silným zobákom na lúskanie tvrdších semien. Perie dospelého samca je olivovozelené. Upútajú na ňom najmä žiarivo žlté okraje krídel a chvosta, pričom samice sú celkovo matnejšie. Hniezdi v krovinách a parkoch od Európy po Áziu.

Hýľ obyčajný (syn. hýľ lesný, Pyrrhula pyrrhula), je 15 cm veľký vták s masívnym čiernym kužeľovitým zobákom a čiernou čiapočkou na hlave. Samec sa pozná podľa svietivej karmínovočervenej hrude a brucha, u samice je táto farba nahradená nenápadnou pieskovosivou. Obýva chladnejšie ihličnaté a zmiešané lesy. Živí sa semenami a jarnými pupeňmi drevín.

Vrabec domový (Passer domesticus) je 14–15 cm veľký synantropný spevavec. Pre samca je typická sivá čiapočka a výrazný čierny podbradník na hrdle, samica je jednofarebne sivohnedá. Združuje sa v hlučných kŕdľoch v bezprostrednej blízkosti ľudských obydlí. Svoje hniezda stavia z rastlinného materiálu, no často do nich zaplieta aj kúsky textilu, vatu či povrázky. Napriek jeho prispôsobivosti celoeurópska populácia v posledných rokoch prudko klesá.

Vrabec poľný (Passer montanus) je o niečo menší (13–14 cm) a na rozdiel od vrabca domového nemá vyvinutý pohlavný dimorfizmus. Identifikuje sa podľa gaštanovohnedej čiapočky a zreteľnej čiernej škvrny na bielych lícach. Hniezdi v dutinách a opustených hniezdach iných vtákov. Etologickou zaujímavosťou je, že si vo vnútri dutiny nad hniezdnou kotlinkou inštinktívne buduje zhora klenbu (striešku). Podobne ako iné vrabce dopláca na chemizáciu polí a stratu úkrytov.

Škovránok poľný (Alauda arvensis) dorastá do 18 cm. Jeho zemité hnedo-belavé sfarbenie ho na zemi dokonale maskuje. Obýva stepi, lúky a obhospodarované polia. Na jar prilietajú samce o 10 až 13 dní skôr ako samičky a svoje teritórium si urputne bránia súbojmi vo vzduchu. Samce vyznačujú územie typickým trepotavým letom vysoko na oblohe, počas ktorého bez prestávky spievajú.

Pipíška chochlatá (Galerida cristata) meria 17 cm a zafarbením pripomína škovránka. Poznávacím znakom je nápadne vztýčený, až 25 mm dlhý chochlík peria na temene hlavy. Vyhľadáva neobrábané suchšie okraje polí a ciest. Na zemi neskáče ako iné spevavce, ale veľmi rýchlo uteká. Pri hľadaní hmyzu a semien dokáže rozhrabávať zem do hĺbky asi 2 cm.

Strnádka obyčajná (syn. strnádka žltá, Emberiza citrinella), je naším najbežnejším zástupcom čeľade. Dosahuje veľkosť 16,5 cm. Samec má nápadne žltú hlavu a brušnú stranu s hrdzavohnedým čiarkovaním na bokoch, chrbát je hrdzavohnedý. Ozýva sa veľmi typickým spevom z vyvýšených konárov popri poliach. Hniezdi na zemi alebo nízko v kríkoch.

Strnádka záhradná (Emberiza hortulana) dosahuje 16–17 cm. Vyniká zelenošedou hlavou, žltým hrdlom a hnedým pruhovaným chrbtom. Je to vzácny druh. Masívny populačný pokles zaznamenala nielen pre stratu vhodných biotopov, ale v minulosti aj z dôvodu jej nadmerného lovu na kulinárske účely vo Francúzsku.

Penica čiernohlavá (Sylvia atricapilla) je našou najčastejšou penicou. Dosahuje veľkosť 14 cm. Vyznačuje sa ukážkovým pohlavným dimorfizmom. Samec má na sivej hlave výraznú čiernu čiapočku, zatiaľ čo samica ju má hrdzavohnedú. Žije v lesoch, parkoch a záhradách. Pred zimou migruje do západnej Afriky.

Penica obyčajná (syn. penica hnedokrídla, Curruca communis, syn. Sylvia communis) je sťahovavý spevavec hniezdiaci v našich krovinách. Samec má sivú hlavu, samička hnedú. Pre obe pohlavia sú jasným identifikačným znakom výrazné hrdzavohnedé letky na krídlach. Potravu tvoria drobné bezstavovce a mäkké bobule.

Penica jarabá (Curruca nisoria, syn. Sylvia nisoria) je s dĺžkou 15 cm a hmotnosťou do 35 g našou najväčšou penicou. Jej operenie je primárne tmavosivé. Na brušnej strane je pokryté nápadným priečnym vlnkovaním (jarabatosťou), čím na prvý pohľad pripomína malú kukučku. Obýva husté kroviny, kde si stavia miskovité hniezdo.

Trsteniarik obyčajný (syn. trsteniarik spevavý, Acrocephalus palustris) je 12 cm veľký, nenápadný olivovohnedý spevavec viazaný na brehové a trstinové porasty. Jeho prítomnosť zistíme najmä podľa hlasu. Je to dokonalý imitátor, ktorý do svojej piesne aktívne a verne zakomponúva spev desiatok iných vtáčích druhov. Unikátne je jeho hniezdo – neukladá ho na konáre, ale je zavesené a vpletené na stonkách niekoľkých zvislých rastlín.

Trsteniarik vodný (Acrocephalus paludicola) je sťahovavý druh, ktorý sa v čase ťahu zastavuje aj u nás. Je to silne ohrozený druh. Identifikovať sa dá podľa výrazne tmavo pruhovaného chrbta a svetlého pása na temene. Obýva mokré lúky. Pred zimou migruje až do Senegalu.

Brhlík obyčajný (syn. brhlík lesný, Sitta europaea) meria 14 cm. Má silný šidlovitý zobák a modrosivý chrbát. Vďaka anatómii nôh s pevnými pazúrmi dokáže ako jediný náš vták liezť po kmeni strmhlav nadol. Hniezdi v stromových dutinách. Vstupný otvor si zmenšuje a upravuje zmesou blata a slín. Ak obsadí vtáčiu búdku, blatom dôkladne utesní všetky nájdené štrbiny.

Muchárik bielokrký (Ficedula albicollis) je 13 cm veľký obyvateľ listnatých lesov. Dospelý samec v svadobnom šate je čiernobielo sfarbený a krk mu obopína úplný biely golier. Špecializuje sa na lov letiaceho hmyzu – korisť sleduje z konára, vyletí za ňou a po ulovení sa vracia na to isté miesto, čím vo vzduchu opíše slučku. Slovensko má celosvetovo druhú najväčšiu populáciu tohto druhu.

Strakoš obyčajný (Lanius collurio) meria 17 cm. Samec má sivú hlavu s čiernou páskou cez oko a hrdzavý chrbát. Obýva krovinaté pasienky a okraje lesov, kde loví hmyz a drobné jašterice. Prebytočnú potravu napichuje na ostne kríkov alebo na ostnatý drôt ako zásobu.

Strakoš veľký (syn. strakoš sivý, Lanius excubitor) je väčší a robustnejší. Operenie z vrchnej strany je primárne perleťovo sivé. Tento severský hniezdič u nás zimuje. Zameriava sa na lov drobných hlodavcov a menších vtákov.

Škorec obyčajný (syn. škorec lesklý, Sturnus vulgaris) dorastá do 22 cm. Jeho čierne perie má kovový fialovo-zelený lesk a v zimnom období je husto posiate bielymi škvrnami. Po vyhniezdení sa združuje do obrovských kŕdľov nalietavajúcich na sady s dozrievajúcim ovocím. Po introdukcii do New Yorku v roku 1890 sa masívne rozšíril po celej Severnej Amerike, kde bežne hniezdi aj v poštových schránkach.

Trasochvost biely (Motacilla alba) meria 18 cm. Čierno-bielo-sivé telo je zakončené dlhým chvostom, ktorým rytmicky kýva zhora nadol. Pri hľadaní hmyzu pobehuje pozdĺž vôd, no výborne sa adaptoval aj na mestské asfaltové plochy. Patrí k veľmi častým hostiteľom parazitickej kukučky obyčajnej.

Trasochvost žltý (Motacilla flava) je o niečo menší (15–16 cm). Patrí k letným obyvateľom pastvín a vodných brehov. Svoj názov dostal podľa žiarivo žltej spodnej časti tela u dospelých samcov. Svojím tenkým chvostom pokyvuje rovnako ako jeho biely príbuzný. Hniezdo si ukrýva na zemi v trsoch trávy.

Krkavec čierny (Corvus corax) s dĺžkou do 65 cm a hmotnosťou do 1,5 kg je najväčším druhom spomedzi spevavcov. Má lesklé čierne perie, mohutný dýkovitý zobák a zreteľne klinovito ukončený chvost. Obýva lesy, žije v trvalých pároch a hniezdiť začína už koncom februára. Živí sa ulovenou korisťou i zdochlinami. V zajatí sa môže dožiť až 70 rokov.

Vrana popolavá (Corvus cornix) je stredne vták veľký približne 48–52 cm. Má sivé telo v kontraste s čiernymi krídlami, hlavou a chvostom. Žije v severnej, východnej a juhovýchodnej Európe a v častiach Blízkeho východu. Je všežravá, živí sa hmyzom, malými cicavcami, plodmi a zvyškami potravy.

Vrana čierna (Corvus corone) sa veľkosťou aj stavbou tela podobá na vravu pololavú, no perie má čisto čierne s lesklým zeleným alebo fialovým nádychom, čierny zobák, nohy a nohy. Hniezdi v lesoch a krovinách západnej Európy a východného Palearktu. Je všežravá, živí sa hmyzom, drobnými cicavcami, plodmi a zvyškami potravy. Vrana čierna je známa svojou inteligenciou a schopnosťou používať nástroje, čo ju robí jedným z najinteligentnejších vtákov.

Havran čierny (Corvus frugilegus) sa veľkosťou podobá na vranu čiernu, no na rozdiel od vrany má okolie koreňa zobáka a očí v dospelosti úplne holé a pokryté belavo-sivou kožou, na stehnách má predĺžené čierne perie, ktoré vytvára dojem „nohavičiek“, a pri pohľade zboku má v porovnaní s vranou strmšie čelo. Rozdiel je aj spoločenoskom správaní: havrany tvoria hlučné kŕdle a hniezdia vo veľkých kolóniách pri iných havranoch na vrcholkoch stromov, zatiaľ čo vrany hniezdia solitérne (samostatne) a páriky si voči iným vranám agresívne bránia svoje teritórium.

Straka obyčajná (syn. straka čiernozobá, Pica pica) má čierno-biele operenie a dlhý, stupňovitý chvost s modro-zeleným leskom. Je veľmi prispôsobivá a úspešne prenikla do blízkosti človeka. Jej jedálniček často dopĺňajú vajcia či mláďatá iných vtákov. Hniezdo z konárikov si zhora kryje strieškou.

Sojka obyčajná (syn. sojka škriekavá, Garrulus glandarius) je 34 cm veľký lesný vták s červeno-sivohnedým perím a malým chocholom. Na krídlach má nápadné žiarivomodré krovky pretkané priečnymi čierno-bielymi pásikmi. Pohyb votrelca v lese ohlasuje chrapľavým škriekaním. Zahrabávaním žaluďov na horšie časy prispieva k prirodzenej obnove lesa.