Plazy (Reptilia) sú charakterizované ako primárne suchozemské štvornohé stavovce (na rozdiel od obojživelníkov, ktoré možno označiť za primárne vodné štvornožce). Niektoré znaky však môžu byť druhotne zmenené – viaceré skupiny prešli druhotne do vody (krokodíly, vodné korytnačky a hady) alebo u nich došlo k úplnej redukcii končatín (hady).
Plazy sú najviac rozšírené v tropických oblastiach. V minulosti (v ére druhohôr) tvorili väčšinu celosvetovej fauny a dosahovali veľké rozmery. Niektoré druhy vyhynutých sauropodov dorastali do dĺžky až 30 m.
Povrch tela chráni suchá rohovatejúca koža, z ktorej sa tvoria šupiny ektodermového pôvodu, prípadne rohovinové štíty a kostené panciere slúžiace na ochranu (korytnačky, krokodíly). Koža je suchá a na rozdiel od obojživelníkov sa v nej takmer vôbec nenachádzajú žľazy. Výnimkou sú len pachové žľazy (pižmové) využívané na vymedzovanie teritória a komunikáciu (napríklad v kútikoch úst a kloaky krokodílov alebo na stehnách jašteríc). Zrohovatené útvary sa na povrchu tela buď olupujú, alebo živočíchy svoju vrchnú pokožku pravidelne zvliekajú po častiach (jašterice) alebo vcelku (hady).
Vnútorná opora tela je výlučne kostená a poskytuje oveľa lepšiu oporu ako u obojživelníkov. Chorda sa vyskytuje len v embryonálnom štádiu, neskôr ju plne nahrádzajú stavce. Lebka plazov má jeden tylový hrbolček (je monokondylná), čo v spojení s prvými dvoma krčnými stavcami – nosičom (atlas) a čapovcom (epistrofeus) – zabezpečuje pohyblivé spojenie hlavy s chrbticou (plazy dokážu otáčať hlavu do strán). Súčasťou kostry sú už aj dobre vyvinuté rebrá, ktoré sa upínajú na hrudnú kosť a tvoria hrudný kôš (s výnimkou hadov).
Riadenie tela je v porovnaní s predchádzajúcimi skupinami dokonalejšie. Hlavným nervovým ústredím je koncový mozog a objavuje sa dôležitá evolučná novinka – sekundárna mozgová kôra (neopallium).
Informácie z okolia prijímajú zmyslové orgány, z ktorých vnútorné ucho je vyvinuté dobre, pričom v strednom uchu sa nachádza jedna sluchová kostička (columella – strmienok). Vonkajší zvukovod a stredné ucho sú však ešte vyvinuté slabšie, a to len u vyspelejších skupín. Kvalita zraku závisí od skupiny. Oči sú chránené viečkami a často sa vyskytuje aj takzvaná žmurka (tretie priesvitné viečko), zatiaľ čo u hadov sú viečka zrastené a nepohyblivé. Typická je aj prítomnosť temenného oka (napríklad hatérie, jaštery), ktoré registruje svetlo a tmu. Významný je aj Jacobsonov orgán v ústnej dutine zabezpečujúci čuch a termoreceptory v jamkových orgánoch na hlave hadov, vďaka ktorým vnímajú teplotné rozdiely až 0,003 °C.
Výmenu plynov u všetkých plazov zabezpečujú vakovité, párové pľúca s priehradkami a mechúrikmi. Dýchanie kožou sa vôbec nevyskytuje. Hady majú pľúca z priestorových dôvodov asymetrické – ľavá strana je redukovaná a pravá výrazne predĺžená. U niektorých skupín (krokodíly) sa vyvíja blanitá bránica. Dôležité je, že aj druhotne vodné plazy dýchajú výlučne pľúcami a žiadnemu z nich sa nevyvíjajú žiabre.
Transport látok v tele zabezpečuje obeh, v ktorom má väčšina plazov trojdielne srdce (dve predsiene a komoru čiastočne rozdelenú neúplnou prepážkou), takže stále dochádza k čiastočnému miešaniu krvi. U krokodílov už vzniká štvordielne srdce s dvomi takmer úplne oddelenými komorami (majú len drobný otvor – Foramen Panizzae). Zabezpečené je tak funkčné oddelenie veľkého a malého (pľúcneho) obehu. Z hľadiska termoregulácie plazy nemajú stálu telesnú teplotu (sú studenokrvné, ektotermné), a preto sú bytostne závislé od vyhrievania sa na slnku a obľubujú teplé podnebie.
Spracovanie potravy sa začína v ústnej dutine, ktorá je výraznejšie oddelená od hltanovej časti. Jazyk býva často rozdvojený a úzko spolupracuje s chemorecepčným Jacobsonovým orgánom. Zuby sa podľa nasadania na čeľuste rozdeľujú na: pleurodontné (nasadajú zboku, napr. jašterice), akrodontné (nasadajú zhora, napr. chameleóny) a thekodontné (alveolárne zuby v jamkách, napr. krokodíly). U jedovatých hadov sú vytvorené špeciálne jedové zuby. U korytnačiek zuby úplne chýbajú a nahrádza ich ostrý rohovinový zobák. Prvýkrát v evolúcii stavovcov sa u nich objavuje aj slepé črevo uložené na rozhraní tenkého a hrubého čreva.
Odstraňovanie odpadových látok z organizmu prvýkrát evolučne zabezpečujú pravé obličky (metanefros). U korytnačiek a jašterov je vytvorený aj močový mechúr. Plazy sú urikotelné živočíchy, zbavujú sa dusíka v podobe vo vode nerozpustnej kyseliny močovej. Tá sa zhromažďuje v kloake, čím zvieratá efektívne šetria vodu v tele.
Jazykové okienko: Rozdiel medzi pojmami „jedový“ a „jedovatý“ spočíva v tom, na čo sa tieto prívlastky vzťahujú. Termín jedový sa používa na označenie niečoho, čo obsahuje alebo produkuje jed (napríklad jedové žľazy, jedové zuby). Naopak jedovatý sa používa na označenie niečoho, čo je samotné toxické, napríklad jedovaté rastliny alebo jedovaté živočíchy (hady).
Rozmnožovacia sústava je tvorená párovými pohlavnými žľazami (oddelenými od vylučovacích ciest). Samce využívajú nepárový kopulačný orgán (krokodíly, korytnačky) alebo párový, rozoklaný kopulačný orgán nazývaný hemipenis (hady, jašterice). Výnimočne kopulačné orgány úplne chýbajú (hatérie).
Plazy sú živočíchy oddeleného pohlavia s vnútorným oplodnením. Sú najčastejšie vajcorodé alebo vajcoživorodé (z našich druhov napríklad slepúch lámavý a jašterica živorodá), len výnimočne sa vyskytuje pravá živorodosť (z našich plazov je živorodá vretenica kľukatá).
Počas embryonálneho vývinu dochádza k tvorbe zárodočných obalov, čo plazy spoločne s vtákmi a cicavcami radí do vývojovej skupiny blanovcov (Amniota). Tieto obaly plnia kľúčové funkcie: amnion uzatvára embryo s plodovou vodou (nahrádza tak vodné prostredie), serosa (chorion) tvorí vonkajší ochranný obal a alantois slúži ako embryonálny močový mechúr a dýchací orgán.
Vývoj jedinca prebieha zväčša mimo tela matky v polylecitálnom vajci (veľmi bohatom na žĺtok), ktoré je chránené viacerými vajcovými obalmi (bielko, papierová blana, škrupina). Kožovitá škrupina plazích vajec na rozdiel od vtákov len výnimočne vápenatie (deje sa tak napríklad u korytnačiek). Mláďatá sa liahnu plne vyvinuté, plazy nemajú žiadne larválne štádium. Pri liahnutí si pomáhajú vaječným zubom (rohovinovým zúbkom na hornej čeľusti), ktorým prebijú škrupinu a ktorý neskôr zanikne.
Systém plazov link
Plazy (Reptilia) tvoria veľmi heterogénnu skupinu stavovcov s obrovským množstvom paleontologických nálezov. Tradičný pojem Reptilia sa však v modernej prísnej systematike často nahrádza termínom Sauropsida, ktorý lepšie vystihuje monofyletický pôvod a zahŕňa z evolučného hľadiska aj z nich odvodené vtáky.
Podtrieda: Praplazy link
Praplazy (Anapsida) tvoria vývojovú skupinu charakteristickú anapsidným typom lebky. Táto lebka nemá vyvinuté spánkové jamy ani jarmové oblúky a je mnohými odborníkmi považovaná za úplne pôvodný fylogenetický typ.
Z dnes žijúcich živočíchov sa sem zvyknú zaraďovať korytnačky. U korytnačiek však došlo k obrovským zmenám na kostre v súvislosti s vytvorením panciera, preto viacerí moderní autori predpokladajú, že anapsidný typ lebky je u nich len druhotný (odvodený) znak. Podľa týchto teórií svoje spánkové jamy druhotne stratili a v skutočnosti patria k diapsidným plazom.
Podtrieda: Pravé plazy link
Pravé plazy (Diapsida / Eureptilia) sú fylogenetickou skupinou, ktorej spoločný predok sa vyznačoval špecifickým, diapsidným typom lebky. Diapsidná lebka má plne vyvinuté dva páry spánkových jám (horné a dolné) a jarmové oblúky. Všetky dnešné pravé plazy a z nich odvodené vtáky túto lebku pôvodne mali, no u mnohých recentných skupín došlo k jej značnej modifikácii. Kým u hadov, jašterov a vtákov išlo najmä o redukciu a uvoľnenie kostí, u korytnačiek došlo v súvislosti s pancierom k druhotnej strate spánkových jám, čím ich lebka nadobudla anapsidný vzhľad.
V ďalšom texte sa budeme venovať predovšetkým charakteristike jednotlivých dôležitých radov, no je namieste pre poriadok spomenúť (ak to už uvádzame v systéme), aké sú klasifikačné kritériá a rozdiely medzi dvoma hlavnými vývojovými líniami pravých plazov – skupinami Lepidosauria a Archosauria:
| Vlastnosti | Lepidosauria | Archosauria |
|---|---|---|
| Šupinatá koža | áno | áno (u krokodílov hrubé šupiny, u vtákov zachované na nohách, inak modifikované na perie) |
| Periodické zvliekanie kože vcelku / vo veľkých kusoch | áno | nie (dochádza skôr k postupnému odlupovaniu alebo pŕchnutiu) |
| Typ lebky | diapsidná | diapsidná |
| Transverzálny (priečny) kloakálny otvor | áno | nie |
| Autotómia chvosta (schopnosť odvrhnutia) | áno (najmä u jašteríc) | nie |
| Antorbitálny otvor v lebke (otvor pred očnicou) | nie | áno |
| Srdce s oddelenými komorami | nie (prepážka je neúplná) | áno (u krokodílov takmer dokonale, u vtákov úplne) |
| Rodičovská starostlivosť | zväčša nie | áno (výrazná u krokodílov aj vtákov) |
| Prispôsobenie na bipedálny pohyb (chôdza po dvoch) | nie | áno (najmä u vtákov a mnohých vyhynutých skupín) |
| Zástupcovia | hatérie, šupináče | krokodíly, vtáky |
Rad: Korytnačkotvaré link
Taxonomické postavenie korytnačkotvarých (Testudines) nie je úplne vyriešené. Podľa Tirjaková a kol. (2015)(1) a Trnka (2018)(2) sú zaradené medzi Anapsida, teda živočíchy s pôvodným typom anapsidnej lebky bez spánkových jám. Niektorí autori však absenciu spánkových jám korytnačiek považujú za druhotný znak a zaraďujú ich medzi Diapsida, podobne ako všetky ostatné recentné plazy, no zároveň bez príslušnosti ku konkrétnej skupine (Lepidosauria alebo Archosauria).
Telo korytnačiek pokrýva dvojdielny pancier z rohovinových štítov. Vrchná časť panciera – karapax (carapax) je spojená na bokoch so spodnou časťou – plastrónom pomocou väziva. S pancierom sú zrastené mnohé kosti, predovšetkým hrudné a brušné stavce, ako aj niektoré kosti končatín. Korytnačky majú rohovinové a zobáku podobné čeľuste a sú druhotne bezzubé. Kladú vajcia, ktoré vápenatejú (znak podobný s vtákmi).
Korytnačky dýchajú pomocou pohybu krku a nôh. Ich pľúca sú objemné a špongiovité, čo im umožňuje dlhšie vydržať pod vodnou hladinou.
Emyska bahenná (syn. korytnačka močiarna, Emys orbicularis) je v súčasnosti naším jediným pôvodným druhom korytnačky, ktorej severná hranica rozšírenia zasahuje až do strednej Európy. Dorastá do dĺžky 30 cm. Hlavu jej chráni súvislá vrstva rohoviny. Vyhľadáva stojaté vody s hustým zárastom. Na život vo vode je prispôsobená prítomnosťou plávacích blán na prstoch. Jej potravu tvorí výhradne mäsitá zložka (hmyz, žubrienky či drobné rybky).
Korytnačka maľovaná (Chrysemys picta) predstavuje menší severoamerický vodný druh, dorastajúci zvyčajne do 10 až 25 cm. Vyznačuje sa pestrofarebným pancierom a červenými pruhmi na hlave a krku, vďaka čomu je obľúbená v domácej akvaristike.
Korytnačka zelenkastá (Testudo hermanni) je druh suchozemskej korytnačky pochádzajúci z Európy. Dospelé jedince dosahujú dĺžku 20–30 cm. Má oválny, klenutý, žltohnedý až olivovo zelený pancier s tmavými škvrnami. Živí sa prevažne rastlinnou potravou.
Korytnačka slonia (Testudo elephantopus) patrí medzi najväčšie žijúce druhy korytnačiek. Samce dosahujú hmotnosť až 400 kg. Pochádza zo súostrovia Galapágy, kde ju medzi prvými študoval Charles Darwin. Korytnačka slonia sa dožíva viac ako 100 rokov, v zajatí až 177 rokov. Patrí medzi ohrozené druhy, no vďaka ochranárskym opatreniam sa ich populácia zväčšuje.
Kožatka morská (Dermochelys coriacea) je najväčšia morská korytnačka, ktorá pri dĺžke 2,7 m dosahuje hmotnosť až 500 kg. Namiesto pevného rohovinového panciera ju chráni hrubá kožovitá vrstva. Živí sa prevažne medúzami a na pevninu vystupuje len v období kladenia vajíčok.
Kareta pravá (Eretmochelys imbricata) je morská korytnačka s končatinami predĺženými a sploštenými do tvaru plávacích plutiev. Dorastá do 60 až 80 cm. Nedokáže zatiahnuť hlavu ani nohy do panciera. Rohovinové štítky jej panciera majú charakteristickú štruktúru, pre ktorú bola v minulosti masívne lovená.
Rad: Hatériotvaré link
Hatériotvaré (Rhynchocephalia / Sphenodontida) nesú mnohé primitívne znaky starodávnych plazov a od obdobia triasu prežili podnes v takmer nezmenenej podobe. Majú plne vyvinutú pôvodnú diapsidnú lebku (podobne ako krokodíly) a ich zuby sú akrodontné (nasadajú na čeľusť zhora). Ako jediná skupina plazov nemajú vyvinuté vôbec žiadne kopulačné orgány. Z hľadiska metabolizmu a štruktúry kože ide o starobylú skupinu. V pokoji sa nadychujú len raz za niekoľko desiatok minút, potravu prijímajú zriedka a vôbec nepijú vodu.
Hatéria bodkovaná (Sphenodon punctatus) je dnes jediným prežívajúcim zástupcom tohto radu a označuje sa ako „živá fosília“. Prežíva v izolácii na Novom Zélande a okolitých ostrovoch. Dorastá do dĺžky 75 cm. Jej zuby sa vôbec nenahrádzajú. Jej anatomickým špecifikom je funkčné temenné (parietálne) oko, ktoré je zvonku prekryté kožou a je schopné vnímať svetlo. Je to nočný živočích, ktorý sa cez deň ukrýva v dierach morských vtákov. Pri ohrození vztyčuje ostne na chrbte. Dožíva sa viac ako 100 rokov. Jej existenciu dnes ohrozujú zavlečené cicavce, ako sú potkany či lasice.
Rad: Jašterotvaré / Šupináče link
Šupináče (syn. jašterotvaré, Squamata) predstavujú najpočetnejšiu skupinu dnešných plazov. Celé telo majú chránené škridlicovito sa prekrývajúcimi šupinami. Z evolučného hľadiska je pre ne typická pôvodne diapsidná lebka, ktorá je značne pozmenená redukciou jedného alebo oboch jarmových oblúkov. Majú väčší počet kĺbových spojení, ktoré zabezpečujú pohyblivé pripojenie čeľustí s mozgovňou – tento jav sa nazýva streptostýlia.
Typickým zmyslovým orgánom je u nich chemorecepčný Jacobsonov orgán, ktorý spolupracuje s rozoklaným jazykom. Kopulačným orgánom samcov je párový, rozoklaný hemipenis.
Podrad: Jaštery link
Jaštery (syn. jašteroblížne, Sauria) sa zvyčajne vyznačujú prítomnosťou končatín, pohyblivými mihalnicami a prítomnosťou vonkajších ušných otvorov. Ich lebka je čiastočne streptostylická (majú zachovaný horný jarmový oblúk) a majú zachované zvyšky temenného oka. Hoci niektoré druhy majú nohy zvonka redukované, na kostre sa im zachovali pletence končatín. Ich stravovanie zahŕňa hmyzožravé, bylinožravé aj dravé formy. Bežným obranným mechanizmom je autotómia chvosta.
Čeľaď: Gekónovité link
Gekónovité (Geckonidae) sú menšie tropické a subtropické druhy. Sú to prevažne nočné a súmračné jaštery so strnulými očami, ktorým chýbajú pohyblivé viečka. Na koncoch prstov majú vyvinuté terčovité prísavky (lamely), ktoré im slúžia na lozenie po vertikálnych hladkých povrchoch.
Gekón toké (syn. gekón obrovský, Gekko gecko) je zástupca z juhovýchodnej Ázie dorastajúci do dĺžky 25–30 cm. Koža je modrosivá s oranžovými škvrnami a dokáže aktívne meniť farbu. Má vertikálne zreničky a vynikajúce lezecké schopnosti vďaka chodidlám so špeciálnymi lamelami, ktoré mu umožňujú udržať sa na zvislých povrchoch. Je dravý a teritoriálny. Aktívny je prevažne v noci.
Gekón múrový (Tarentola mauritanica) je jedným z európskych druhov, ktoré sa vyskytujú skoro vo všetkých krajinách pri Stredozemnom mori. Dorastá až do dĺžky 15 cm. Vyznačuje sa robustným telom a plochou hlavou s výraznými kužeľovitými výbežkami, ktoré mu dodávajú ostnatý vzhľad. Živí sa hmyzom a v teplejších mesiacoch loví nočný hmyz v blízkosti osvetlenia.
Čeľaď: Leguánovité link
Leguánovité (Iguanidae) sú stredne veľké až veľké plazy obývajúce americký kontinent a Madagaskar. Samce majú často výrazný chrbtový a krčný hrebeň, ktorý používajú na reguláciu telesnej teploty a ako obranný mechanizmus. Leguány sú známe svojou schopnosťou regenerovať stratené časti tela, najmä chvost (autotómia).
Leguán zelený (Iguana tuberculata) dosahuje dĺžku až 2 m. Ak sa mu dobre darí, má pokožku krásne zelenú s pestrými priečnymi škvrnami. V nebezpečenstve skáču leguány do vody a veľmi dobre plávajú. Žijú pozdĺž riek v tropickej Južnej Amerike. Sú to najmä bylinožravce, živia sa hlavne sladkým ovocím a mladými výhonkami.
Čeľaď: Agamovité link
Agamovité (Agamidae) predstavujú morfologicky a ekologicky veľmi rozmanitú skupinu jašterov. Sú rozšírené v Afrike, Ázii, Európe a v Austrálii. V priebehu evolúcie sa u nich vyvinuli viaceré špecifické anatomické adaptácie zamerané na pohyb (napríklad schopnosť plachtenia) a na obranu pred predátormi. Zaujímavosťou ich dýchacej sústavy je, že časť pľúc majú pozmenenú na vzdušné vaky.
Dračík lietavý (Draco volans) meria asi 20 cm. Je zvyčajne zelenkasto sfarbený. Nezvyčajná je na ňom hlavne pestrá koža napnutá na nepravých rebrách, pomocou ktorej "lieta" z vyšších konárov na nižšie, kde sa zvyčajne vyšplhá za potravou. Skoky sú niekedy dlhé až 20 m a často vyzerajú ako skutočný let i keď hodne šikmý. Žije v indomalajskej oblasti, najmä na Sundských ostrovoch.
Agama golierikatá (Chlamydosaurus kingii) je jedným z najznámejších zástupcov svojho rodu. Dosahuje dĺžku až 1 m. Pokožku má často silne zrohovatenú, pokrytú rozličnými hrboľmi a tŕňmi. Agamy majú často zreteľné temenné oko, ktoré je pravdepodobne ešte schopné vnímať svetlo a tmu. Na podráždenie agama reaguje tým, že sa postaví na silné zadné nohy a rozširuje kožovitý golier okolo hlavy.
Čeľaď: Chameleónovité link
Chameleónovité (Chamaeleonidae) sú plne prispôsobené stromovému životu. Majú sploštené telo, klieštikovito (pinzetovito) zrastené prsty a chytavý ovíjavý chvost. Oči sa pohybujú nezávisle od seba. Známe sú schopnosťou meniť farbu podľa prostredia. Zuby sú akrodontné (nasadajú zhora na okraj čeľuste). Potravu lovia pomocou lepkavého, vymrštiteľného jazyka.
Najbližšie k nám žije chameleón menlivý (Chamaeleo chamaeleon). Je dlhý 15–20 cm. Vyskytuje sa v severnej Afrike a západnej Ázii, teda v teplých krajinách v blízkosti Stredozemného mora. Žije tu v kroviskách. Tak, ako všetky chameleóny, žije na stromoch a na zemi je neobratný a zraniteľný.
Čeľaď: Scinkovité link
Scinkovité (Scincidae) sú charakteristické hladkými lesklými šupinami a valcovitým telom. U viacerých druhov dochádza k predlžovaniu tela a skracovaniu, prípadne redukcii končatín. Funkcia končatín slúži najmä na hrabanie a odrážanie. Mnohé druhy prešli na pravú živorodosť (viviparia).
Scink uťatý (Tiliqua rugosa) má čiernožlté sfarbenie tela a tupo zakončený, akoby uťatý chvost. Jeho domovom sú austrálske púšte a riedko porastené kraje. Živí sa prakticky všetkým čo sa dá stráviť – húsenice, larvy chrobákov, výhonky, opadané ovocie.
Do tejto čeľade patrí aj krátkonôžka štíhla (Ablepharus kitaibelii), ktorá žije aj na južnom Slovensku. Je to malý jašterovitý plaz dlhý 12 cm. Na sivohnedom červíkovitom tele s kovovým leskom má krátke, tenké končatiny. Povrch tela je hladko šupinatý. Od nozdier sa po bokoch tela tiahne tmavohnedý pás. Rozšírená je najmä na Balkáne a v Malej Ázii. Aktívna je cez deň.
Čeľaď: Jaštericovité link
Jaštericovité (Lacertidae) majú pleurodontný chrup (zuby prirastené k vnútornej stene čeľuste), často využívajú autotómiu chvosta a majú dlhý rozoklaný jazyk.
Jašterica bystrá (Lacerta agilis) narastie do dĺžky 22 cm. Má veľkú hlavu a za nozdrou dve šupinky. Samčeky sú na chrbte živozelené, samičky sivé a mláďatá sivohnedé s bielymi škvrnami. Rozšírená je v celej Európe a v Stredomorí. Aktívna je cez deň. Živí sa hmyzom a pavúkmi.
Jašterica múrová (Lacerta muralis) dosahuje dĺžku 20 cm. Má štíhe, vretenovité telo pokryté kýlovitými šupinami. Za nozdrou má jednu šupinku. Je veľmi pohyblivá, vie sa dobre šplhať. Pri vyrušení okamžite zalieza do štrbín v skalách.
Jašterica zelená (Lacerta viridis) je najväčšia stredoeurópska jašterica. Dorastá do dĺžky 40 cm. Jej vretenovité telo sa vyznačuje dlhým chvostom a pomerne dlhými nohami s tenkými prstami. Samček je väčší a pestrejšie sfarbený. Rozšírená je v južnej a strednej Európe. Dobre sa šplhá po kroch a stromoch. Živí sa hmyzom.
Jašterica živorodá (Zootoca vivipara, syn. Lacerta vivipara) je druh prispôsobený životu v chladnejšom podnebí a vo vyšších nadmorských výškach. Napriek svojmu druhovému názvu je v skutočnosti vajcoživorodá (ovoviviparná).
Čeľaď: Slepúchovité link
Slepúchovité (Anguidae) často prechádzajú redukciou končatín a tvarom pripomínajú hady. Líšia sa od nich schopnosťou odlamovať chvost (autotómia) a prítomnosťou mrkacích viečok.
Slepúch lámavý (Anguis fragilis) je beznohý plaz s hladkými a lesklými šupinami, často mylne považovaný za hada. Vo vnútri tela má zachované zvyšky kostry panvy. Dorastá až do dĺžky 45 cm. Je to vajcoživorodý druh. Obýva vlhké listnaté lesy a rúbaniská, kde sa živí mäkkýšmi a dážďovkami.
Čeľaď: Varanovité link
Varanovité (Varanidae) sú veľké dravé alebo zdochlinožravé druhy s mohutnými nohami a chvostom. Rozšírené sú v oblastiach Afriky a Ázie. Pohybujú sa na vzpriamených nohách a pri love využívajú aj jedové žľazy v dolnej čeľusti.
V piesočnatých a kamenistých púšťach severnej Afriky a ázijskej časti Ruska žije mohutný varan púšťový (Varanus griseus). Je dlhý až 1,5 m. Typicky má telo sfarbené od svetlohnedej a žltej až po sivú farbu, s vodorovnými pásmi na chrbte alebo chvoste a žltými škvrnami na chrbte. Má štrbinové nozdry prispôsobené na púštne prostredie. Živí sa širokou škálou stavovcov a bezstavovcov.
Na indonézskom ostrove Komodo žije najväčší jašter na svete – varan komodský (Varanus komodoensis). Dosahuje dĺžku až 3 m. Dokáže uloviť aj korisť oveľa väčšiu, než je on sám (napríklad ošípané, jelene či vodné byvoly). Korisť nezabíja len hrubou silou. V dolnej čeľusti má jedové žľazy a v slinách nebezpečné baktérie, ktoré u obete po uhryznutí spôsobia rýchly šok a vykrvácanie. Má taktiež veľmi pružnú stavbu lebky, ktorá mu umožňuje prehltnúť veľké kusy potravy v celku.
Podrad: Hady link
Hady (syn. hadoblížne, Ophidia / Serpentes) sú špecializovanou formou beznohých plazov s redukciou končatín a ich pásiem. Majú vysoký počet stavcov (u veľkých druhov až niekoľko stoviek), na ktoré sa napájajú voľné rebrá. Pohyby svalov zabezpečujú pohyb telu a umožňujú udusenie koristi stisnutím. Nemajú vyvinutú hrudnú kosť. Kvôli valcovitému tvaru tela sa ľavé pľúca zredukovali (alebo vymizli). Pravý lalok je predĺžený a zadná časť slúži ako rezervoár vzduchu pri prehĺtaní potravy.
Typická je pre ne streptostylická lebka, vďaka ktorej dokážu rozostúpiť sánky a pohltiť korisť širšiu, než je samotný had. Ich akrodontné zuby rozdeľujeme na aglyfné (bez brázdy pre jed), proteroglyfné a opistoglyfné (jedové zuby vpredu, respektíve vzadu v ústnej dutine) a solenoglyfné (duté jedové zuby s centrálnym kanálikom, ktoré sa pri roztvorení čeľustí vztýčia).
Zrak je chránený zrastenými priehľadnými viečkami, pre ktoré hady nežmurkajú. Zaostrujú oko posúvaním šošovky. Nemajú vonkajšie ani stredné ucho, močový mechúr ani temenné oko. U pokročilých jedovatých hadov a pytónov nachádzame tepelné jamy (termoreceptory) pre lov teplokrvnej koristi.
Čeľaď: Pytónovité link
Pytónovité (Boidae) patria k masívnym a nejedovatým hadom, ktoré korisť zabíjajú zadusením. Majú zachované zvyšky panvy (drobné pazúriky v oblasti kloaky) a stále fungujúcu ľavú stranu pľúc.
Pytón kráľovský (syn. veľhad kráľovský, Constrictor constrictor, syn. Boa constrictor) pochádza zo Strednej a Južnej Ameriky. Dosahuje dĺžku až 4 m. Je veľmi pestro sfarbený, na sivom alebo žltkastom podklade sú intenzívne hnedé alebo červenohnedé kresby. Pytóny rodia mláďatá, ktoré už niekoľko dní po narodení lovia drobné cicavce a vtáky. Tento druh je populárny aj v teraristike kvôli svojmu atraktívnemu vzhľadu a relatívne ľahkej starostlivosti.
Pytón mriežkovaný (Python reticulatus) dosahuje maximálnu dĺžku 10 m. Žije na vlhkom území juhovýchodnej Ázie. Čerstvo vyliahnuté pytóny sú 60–70 cm dlhé a rýchlo rastú. Sú známe svojou schopnosťou preliezať medzi stromami a sú veľmi dobrí plavci.
Anakonda tmavá (Eunectes murinus) dosahuje rovnako maximálnu dĺžku 10 m a hmotnosť až 250 kg, čo z nej robí najťažšieho hada na svete. Jej domov je v Južnej Amerike. Žije semiakvatickým spôsobom života a loví ponorená v močiaroch a riekach.
Čeľaď: Užovkovité link
Užovkovité (Colubridae) sú početná čeľaď stredne veľkých druhov. Prevažná väčšina z nich má nejedovaté (aglyfné) zuby, prípadne jedovaté opistoglyfné zuby vzadu v tlamke. Naše druhy užoviek nie sú jedovaté.
Užovka obojková (Natrix natrix) je našou najobyčajnejšou užovkou. Má vajcovitú hlavu oddelenú od tela zúžením. Štíhle telo plynule prechádza do chvosta. Za hlavou má 2 žlté škvrny s čiernou obrubou. Samce merajú asi 1 m, samice 50 cm. Rozšírená je po celej Európe. Loví obojživelníky, väčší hmyz a myši na brehoch stojatých i tečúcich vôd.
Užovka stromová (Zamenis longissimus, staršie Elaphe longissima) dosahuje dĺžku až 2 m a je jedným z najväčších európskych hadov. Dospelé hady majú farbu od olivovo žltej po takmer čiernu, s bielymi bodkami na tele. Žijú v lesoch, krovinatých oblastiach a záhradách, často blízko ľudských obydlí. Živia sa hlavne hlodavcami, vtákmi a ich vajcami. Sú vynikajúci lezci a často sa nachádzajú aj vo výškach stromov a vedia aj dobre plávať.
Užovka fŕkaná (Natrix tessellata) dorastá do dĺžky 1,0–1,3 m. Má sivozelenú až hnedú farbu s tmavými škvrnami a žlto-oranžové brucho s čiernymi bodkami. Žije pri riekach, potokoch a jazerách, kde sa živí rybami a obojživelníkmi. Na obranu vylučuje zapáchajúcu sekréciu a simuluje smrť (tanatóza).
Bojga africká (Dispholidus typus) je jedovatý užovkovitý had, pochádzajúci z oblasti subsaharskej Afriky. Dosahuje dĺžku 1–1,6 m. Farba sa líši podľa pohlavia – samce sú svetlozelené s čiernymi alebo modrými okrajmi šupín, samice sú hnedé. Tento stromový druh loví najmä chameleóny, vtáky a malé cicavce. Jeho jed je hemotoxický (spôsobuje vnútorné krvácanie) a môže byť smrteľný, ak sa včas nepodá protijed (množstvo jedu v jednom uhryznutí je 1,6–8 mg a pre 75 kg človeka je smrteľná dávka asi 7,5 mg).
Čeľaď: Koralovcovité link
Koralovcovité (Elapidae) sú suchozemské i morské jedovaté hady. Majú predné proteroglyfné zuby. Častý je u nich aposematizmus (výstražné sfarbenie). Ich jed pôsobí na nervový systém koristi.
Kobra indická (syn. kobra okuliarnatá, Naja naja) dorastá do dĺžky 1–1,5 m. Patrí medzi druhy hadov zodpovedných za najviac uhryznutí v Indii. Typická je pre ňu veľká kapucňa s charakteristickým vzorom pripomínajúcim okuliare. Farba tela môže byť rôzna, od šedej po čiernu s rôznymi vzormi.
Kobra kráľovská (Ophiophagus hannah) je najdlhší jedovatý had na svete, dorastajúci do dĺžky až 5,85 m. Obýva celú juhovýchodnú Áziu od Indie po Filipíny. Živí sa inými, najmä nejedovatými hadmi. Keď je ohrozená, roztiahne svoj krk, zdvihne hlavu, syčí a môže aj útočiť.
Tajpan austrálsky (Oxyuranus scutellatus) patrí medzi najjedovatejšie hady sveta. Pochádza z pobrežných oblastí severnej a východnej Austrálie a ostrova Nová Guinea. Dosahuje dĺžku 2,5 m. Má svetlo olivové alebo červenkastohnedé horné časti tela a bledšie spodné časti. Jeho potravu tvoria najmä malé cicavce a príležitostne aj vtáky. Množstvo jedu pri uhryznutí je asi 120 mg, pričom letálna dávka pre 75 kg človeka je asi 8 mg.
Krajta malajská (Bungarus candidus) je prudko jedovatý had pochádzajúci z juhovýchodnej Ázie. Môže dosiahnuť dĺžku až 1,1 m. Na chrbte má asi 30 tmavohnedých, čiernych alebo modro-čiernych priečnych pásov, oddelených širokými žlto-bielymi medzerami. Brušná strana je jednotne biela. Množstvo jedu pri uhryznutí je 5 mg, pričom letálna dávka pre 75 kg človeka je 1 mg.
Čeľaď: Vretenicovité link
Vretenicovité (Viperidae) sú charakteristické trojuholníkovou hlavou. Majú mohutné, sklopné solenoglyfné zuby s centrálnym jedovým kanálikom, umiestnené vpredu na hornej čeľusti. Častá je u nich živorodosť.
Vretenica severná (syn. vretenica kľukatá, Vipera berus) je druh vyskytujúci sa v celej Európe, vrátane Slovenska. Dosahuje dĺžku 1 m. Má zavalité telo a krátky chvost. Na typickej trojuholníkovej hlave má veľa drobných štítkov. Oči sú červené. Nevyskytuje sa v nížinách. Vretenica, pokiaľ môže, tak sa človeku vyhýba. Typická dávka jedu pri jednom uhryznutí vretenice je okolo 10–18 mg, čo by nemalo byť smrteľné pre zdravého dospelého človeka (smrteľná dávka pre 75 kg človeka je asi 75 mg), ale môže spôsobiť vážne zdravotné problémy, ako sú bolesť, opuch, nevoľnosť a iné príznaky.
Štrkáč zelený (Crotalus viridis) sa vyskytuje na západe USA, juhozápadnej Kanade a severnom Mexiku. Dorastá do dĺžky 1–1,5 m. Má typickú trojuholníkovú hlavu a zmyslové jamky na oboch stranách hlavy. Jeho farba je zvyčajne svetlohnedá s tmavšími škvrnami na chrbte a pásom za očami. Od vretenice sa odlišuje typickým štrkadlom, čo sú vlastne posledné zrohovatené články chvosta. Štrkáč zelený preferuje suché, skalnaté oblasti s miernym pokrytím vegetáciou. Jeho potrava pozostáva hlavne z malých cicavcov. Jed štrkáča je spravidla aj pre človeka smrteľný, no závisí od dávky (množstvo jedu v jednom uhryznutí je 40 mg a pre 75 kg človeka je smrteľná dávka asi 112,5 mg).
Krovinár zamatový (Bothrops atrox) je jeden z najnebezpečnejších hadov na svete. Žije v tropických nížinách Južnej Ameriky východne od Ánd a na karibskom ostrove Trinidad. Dospelí jedinci dorastajú do dĺžky 75–125 cm. Farba môže byť variabilná, od olivovej cez hnedú až po žltú. Ich hlavnou potravou sú najmä malé cicavce a vtáky. Aktívne sú v noci. Krovinár je mimoriadne útočný. Jeho jed usmrtí človeka za niekoľko minút. Smrteľná dávka pre 75 kg človeka je v priemere 220 mg, pričom priemerné množstvo jedu v jednom uhryznutí je 340 mg.
Rad: Krokodílotvaré link
Krokodílotvaré (Crocodylia) sú obojživelné druhy a zároveň najväčšie dnes žijúce plazy. Niektoré morské druhy dorastajú do dĺžky viac ako 5 m a hmotnosti 1000 kg. Ide o evolučne konzervatívnu skupinu, ktorej anatómia sa za posledných 100 miliónov rokov zmenila minimálne, no napriek tomu ide o najvyspelejšie plazy (ak nepočítame vtáky ako priamych potomkov plazov).
Krokodíly majú plne vyvinutú diapsidnú lebku (podobne ako hatérie). Progresívnymi znakmi sú u nich prítomnosť blanitej bránice, nepárový penis a vyspelejší mozog. Ich zuby sú vsadené hlboko do jamiek v čeľusti, čo označujeme ako alveolárny (thekodontný) chrup. Majú výrazne predĺžené čeľuste (rostrum), na ktorých konci sú umiestnené uzatvárateľné nozdry. Vďaka druhotnému podnebiu dokážu dýchať aj vtedy, keď majú v ústach potravu. U samíc je vyvinutá starostlivosť o potomstvo.
Z hľadiska cievnej sústavy majú srdce štvordielne s takmer dokonale oddelenými komorami, pričom v priehradke zostal len malý Panizzov otvor (foramen Panizzae). Z ľavej komory vychádza ľavý aortálny oblúk a z pravej komory pravý aortálny oblúk. Pri ponore sa pľúcna tepna uzavrie a neokysličená krv sa týmto otvorom presmeruje priamo do telového obehu, čím krokodíl šetrí kyslík.
Krokodíl africký (syn. krokodíl nílsky, Crocodylus niloticus) obýva rieky a močiare v Afrike. Dospelé samce dosahujú dĺžku 3,5–5 m a vážia 225–750 kg. Je to dravý druh s klinovitým tvarom čeľustí do písmena V. Vďaka usporiadaniu chrupu mu štvrtý zub v spodnej sánke presne zapadá do vonkajšej jamky hornej čeľuste, takže pri zatvorenej tlame je tento zub viditeľný. Brušné štítky má podporené dermálnymi kosťami, čo sú špecifické ploché kosti produkované priamo bunkami kože (zamše). Sú to spoločenské zvieratá s prísnou hierarchiou, kde dominujú veľké samce. Samice kladú vajcia, ktoré spoločne s mláďatami chránia aj samce, čo je medzi plazmi zriedkavé.
Aligátor šťukohlavý (syn. aligátor severoamerický, Alligator mississippiensis) je obyvateľ sladkovodných riek a jazier Severnej Ameriky. Dorastá do dĺžky 3 až 4 m. Od pravých krokodílov ho odlišuje kratšia a širšia tvárová časť v tvare písmena U, štvrtý dolný zub je u neho pri zatvorenej tlame skrytý a jeho brušné štítky neobsahujú ochranné dermálne kosti. Dnes sa aligátory vo voľnej prírode vyskytujú iba zriedkavo.
Gaviál indický (Gavialis gangeticus) obýva indické rieky Gangu a Brahmaputru a ich prítoky. Vo vzácnych prípadoch dosahuje dĺžku až 7 m. Oproti iným krokodílom má kratšie končatiny. Vyznačuje sa výrazne predĺženou, pinzetovitou čeľusťou s ihličkovitými zubami, ktorá predstavuje prispôsobenie na lov rýb.
- Tirjaková, E., et al: Systém eukaryotických jednobunkovcov a živočíchov. (2015). Katedra zoológie PriF UK, Bratislava (1. vydanie).
- Trnka, A: Zoológia chordátov (Vybrané kapitoly). (2018). Pedagogická fakulta Trnavská univerzita.
