Plazy

Autor:
Publikované dňa:

Citácia: PANČÍK, Peter. 2024. Biopedia.sk: Plazy. [cit. 2024-07-19]. Dostupné na internete: <https://biopedia.sk/zivocichy/plazy>.

Plazy (Reptilia) sú charakterizované ako primárne suchozemské štvornohé stavovce (na rozdiel od obojživelníkov, ktoré možno označiť za primárne vodné štvornožce). Niektoré znaky však môžu byť druhotne zmenené (napr. niektoré prešli do vody – krokodíly, vodné korytnačky a hady; alebo u nich došlo k redukcii končatín – hady).

Telo plazov je pokryté kožou, na ktorej sa často nachádzajú rôzne štíty a výrastky, ktoré chránia pokožku pred poškodením (korytnačky, krokodíly). Vylučovacie žľazy sa v pokožke, na rozdiel od obojživelníkov, nenachádzajú, iba ak pachové žľazy na vymedzovanie teritória. Niektoré plazy počas života zvliekajú pokožku (hady).

Kostra plazov je kostená a poskytuje lepšiu oporu a pohyb ako v prípade obojživelníkov. Hlavová a tvárová časť je dokonalejšia. Chorda sa nachádza len v embryonálnom štádiu, neskôr vznikajú stavce. Chrbtica je rozdelená na časti (nachádza sa aj drieková časť), prvé dva stavce – nosič (atlas) a čapovec (epistrofeus). Majú len 1 kostený výbežok, ktorý umožňuje, na rozdiel od obojživelníkov, pohyblivé spojenie medzi hlavou a chrbticou (preto plazy otáčajú hlavu do strán, obojživelníky nie). Nachádzajú sa u nich už dobre vyvinuté rebrá, ktoré súvisia s dokonalejšie vyvinutými pľúcami a celkovým prispôsobením sa životu na suchej zemi. V chvostovej časti je veľký počet stavcov.

Nervová sústava je dokonalejšia. Vyvinutý je predovšetkým predný ale aj stredný mozog. Napriek veľkosti predného mozgu je tu pomerne málo šedej hmoty.

Zo zmyslových orgánov je prítomné ucho. Slabo je vyvinuté vonkajšie a stredné ucho, v ktorom je jedna sluchová kostička (extracolumella), dobre je vyvinuté vnútorné ucho.

Kvalita zraku závisí od skupiny živočíchov. U niektorých sa nachádzajú mihalnice a žmurka. Žmurka je tenká, priesvitná blana, ktorá sa nachádza na oku a slúži na jeho ochranu a zvlhčovanie. U plazov sa zmurka vyskytuje u mnohých druhov, vrátane jašteríc, korytnačiek a krokodílov. U hadov je žmurka prirastená. Temenné oko, ktoré registruje svetlo a tmu, sa nachádza medzi temennými kosťami.

U všetkých plazov sú vyvinuté vakovité, párové pľúca s priehradkami a mechúrikmi. Dýchanie kožou sa v dôsledku hrubej kože a kožných útvarov nevyskytuje. Hrudnú dutinu od brušnej oddeľuje bránica, ktorá napomáha pri dýchaní. Hady majú, podobne ako červone, pľúca asymetrické. Je dôležité poznamenať, že aj druhotne vodné plazy dýchajú pľúcami a žiadnym sa nevyvíjajú žiabre.

V srdci dochádza oproti nižším stavovcom ku zmene. Väčšina plazov má trojdielne srdce, ktoré pozostáva z dvoch predsiení a jednej komory, ktorá je čiastočne rozdelená prepážkou, čiže u nich dochádza čiastočne k miešaniu okysličenej a odkysličenej krvi. U krokodílov je už štvordielne srdce s dvomi úplne oddelenými komorami. Aj u plazov s trojdielnym srdcom vybiehajú z komory dve hlavné tepny, ktoré zabezpečujú oddelenie veľkého a malého obehu. Toto oddelenie nie je také efektívne ako u krokodílov alebo cicavcov, ale stále umožňuje základné rozdelenie okysličenej a neokysličenej krvi.

Plazy nemajú stálu telesnú teplotu (studenokrvnosť), väčšina z nich preto obľubuje teplejšie podnebie alebo vyhrievanie sa na slnku.

Ústna dutina je výraznejšie oddelená od hltanovej častiZuby plazov sú vo všeobecnosti rôznorodé, pričom môžu byť jednoduché a kuželovité (jašterice), čiastočne tvarovo i funkčne diferencované (krokodíly), alebo môžu úplne chýbať a sú nahradené rohovinovým zobákom (korytnačky). Niektoré hady a jaštery majú špeciálne jedové zuby. Jazyk je u mnohých plazov rozdvojený (jašterice, hady), čo súvisí s prítomnosťou zmyslového Jacobsonového orgánu. Prvýkrát sa vyskytuje slepé črevo na rozhraní tenkého a hrubého čreva.

Prvýkrát sa u plazov vyskytujú pravé obličky (metanefros) s močovými cestami a aj s močovým mechúrom (jaštery, korytnačky). Nachádza sa tu spoločné vyústenie tráviacich, močových a pohlavných ciest – kloaka. Plazy sú urikotelné živočíchy, ktoré sa zbavujú dusíka v podobe vo vode nerozpustenej kyseliny močovej (podobne ako vtáky)

Rozmnožovacia sústava je tvorená párovými pohlavnými žľazami, ktoré končia nepárovým (krokodíly, korytnačky) alebo párovým kopulačným orgánom, tzv. hemipenis (hady, jašterice), výnimočne kopulačné orgány chýbajú (hatérie).

Plazy sú oddeleného pohlavia. Počas embryonálneho vývinu dochádza k tvorbe zárodočných obalov (amnion, alantois, serosa), čo ich spolu s vtákmi a cicavcami zaraďuje do skupiny blanovcov – Amniota. Vývoj jedinca prebieha mimo tela vo vajci, tvoreného z viacerých vajcových obalov (bielko, papierová blana, škrupina). Škrupina vajca plazov však, na rozdiel od vtákov, len výnimočne vápenatie (korytnačky). Plazy sú najčastejšie vajcorodé alebo vajcoživorodé, ale výnimočne sa vyskytuje aj živorodosť. Vývoj prebieha niekoľko týždňov. Plazy, na rozdiel od obojživelníkov, nemajú larválne štádium.

Plazy sú najviac rozšírené v tropických oblastiach, mnohé sa prispôsobili životu vo vode (krokodíly, korytnačky). V minulosti (druhohory) tvorili väčšinu celosvetovej fauny a dosahovali veľkých rozmerov (niektoré druhy sauropodov až 30 m).

Klasifikácia plazov link

Plazy (Reptilia) tvoria veľmi heterogénnu skupinu stavovcov, z ktorých máme navyše aj mnoho paleontologických nálezov. Tradičný pojem Reptilia sa však už v modernej systematike nepoužíva (podobne ako sa nepoužíva pojem "ryba" v klasickom ponímaní), nakoľko dôraz sa kladie na monofyletické zoskupovanie. Plazy totiž tvoria východiskovú skupinu pre všetky vtáky, ktoré sa v minulosti odčlenili od skupiny teropodných dinosaurov. Toto monofyletické zoskupenie nemá slovenský ekvivalent, no používa sa termín Sauropsida.

Ani v rámci Sauropsida však nie je situácia úplne jednoduchá, a to predovšetkým vtedy, ak chceme zaradiť aj vyhynutých zástupcov. Tým sa ale v tomto článku venovať nebudem, a nakoľko je tých vnorených vetiev, ako aj samotných verzií systémov, skutočne hodne, postačíme si so zjednodušenou verziou, vhodnou aj pre pedagogické účely.

Podtrieda: Praplazy link

Praplazy (Anapsida), alebo presnejšie anapsidné praplazy, je skupina charakteristická anapsidným typom lebky. Táto lebka nemá spánkové jamy ani jarmové oblúky a je mnohými autormi považovaná za pôvodný fylogenetický typ.

Podľa niektorých autorov sa sem zaraďujú dnes žijúce korytnačky, pretože majú takýto typ lebky. Problém s tým však je taký, že u korytnačiek došlo k mnohým zmenám na kostre v súvislosti s vytvorením panciera, preto sa niektorí autori domnievajú, že tieto živočíchy sú v skutočnosti fylogeneticky mladšie, a že anapsidný typ lebky je u nich druhotný.

Podtrieda: Pravé plazy link

Pravé plazy (Diapsida) sú, podobne ako Anapsida, skupinou založenou na prítomnosti špecifického, a to diapsidného typu lebky. Všetky ostatné plazy, ktoré nepatria medzi Anapsida, a z nich odvodené vtáky, majú tento typ lebky (s miernymi špecifikami). Diapsidná lebka má 2 spodné jamy a jarmové oblúky.

V ďalšom texte sa budem venovať predovšetkým charakteristicke jednotlivých dôležitých radov, no je na mieste pre poriadok spomenúť (ak to už uvádzam v systéme), aké sú klasifikačné kritériá pre skupiny Lepidosauria a Archosauria:

VlastnostiLepidosauriaArchosauria
Šupinatá kožaÁnoNie
Periodická výmena kožeÁnoNie
Typ lebkyDiapsidnáDiapsidná
Transverzálny kloakálny otvorÁnoNie
Autotómia chvostaÁno
(najmä u jašteríc)
Nie
Antorbitalný otvor v lebkeNieÁno
Srdce s oddelenými komoramiNieÁno
Rodičovská starostlivosťNieÁno
(výrazná u krokodílov a vtákov)
Prispôsobenie na bipedálny pohybNieÁno
(najmä u vtákov a niektorých vyhynutých skupín)
ZástupcoviaHatérie (Rhynchocephalia),
Šupináče (Squamata)
Krokodíly (Crocodylia),
Vtáky (Aves)
Tab. Rozdiely medzi Lepidosauria a Archosauria

Rad: Hatériotvaré link

Hatériotvaré (Rhynchocephalia) sú charakteristické diapsidnou lebkou, ktorá je anatomicky podobná lebke vyhynutých plazov. Ich zuby nie sú nahrádzané, čo je ďalší starodávny znak. Štruktúra ich kože a pomalý metabolizmus sú tiež považované za primitívne vlastnosti. Hatérie nemajú kopulačné orgány, čo ich odlišuje od ostatných recentných plazov. Navyše, ich reprodukčný cyklus je veľmi dlhý, čo je znakom ich starodávneho pôvodu.

Hatéria bodkovaná (Sphenodon punctatus) meria asi 75 cm a je žijúcim pozostatkom z dávnych geologických dôb, ktorý sa zachoval na izolovaných ostrovoch pri Novom Zélande. V jej anatomickej stavbe sú podobnosti s obojživelníkmi i s rybami. Vývojovo zaujímavé je, že má doteraz fungujúce temenné (parietálne) oko, čo je zriedkavý jav u plazov. Hatéria bodkovaná sa živí kôrovcami, mláďatami stavovcov a hmyzom. Rozmnožuje sa pomerne málo, kladie 10–12 vajíčok. Svojich nepriateľov zastrašuje vztyčovaním ostňov na chrbte a môže sa dožiť až 120 rokov.

Rad: Korytnačkotvaré link

Taxonomické postavenie korytnačkotvarých (Testudines) nie je úplne vyriešené. Podľa Tirjaková a kol. (2015)(1) a Trnka (2018)(2) sú zaradené medzi Anapsida, teda živočíchy s pôvodným typom anapsidnej lebky bez spánkových jám. Niektorí autori však absenciu spánkových jám korytnačiek považujú za druhotný znak a zaraďujú ich medzi Diapsida, podobne ako všetky ostatné recentné plazy.

Telo korytnačiek pokrýva dvojdielny pancier z rohovinových štítov. Vrchná časť panciera – karapax (carapax) je spojená na bokoch so spodnou časťou – plastrónom pomocou väziva. S pancierom sú zrastené mnohé kosti, predovšetkým hrudné a brušné stavce, ako aj niektoré kosti končatín. Korytnačky majú rohovinové a zobáku podobné čeľuste a sú druhotne bezzubé. Kladú vajcia, ktoré vápenatejú (znak podobný s vtákmi).

Korytnačky dýchajú pomocou pohybu krku a nôh. Ich pľúca sú objemné a špongiovité, čo im umožňuje dlhšie vydržať pod vodnou hladinou.

V súčasnosti jediným druhom korytnačiek, ktorej severná hranica rozšírenia siaha do strednej Európy, je emyska bahenná (syn. korytnačka močiarna, Emys orbicularis). Dorastá do dĺžky 30 cm. Hlavu má pokrytú súvislou vrstvou rohoviny, chvost je kužeľovitý, dosť dlhý, na prstoch s plávacími blanami má pazúriky. Rozšírená je v južnej a strednej Európe a v juhozápadnej Ázii. Žije predovšetkým v zachovalých stojatých vodách s hustým trávnatým zárastom. Živí sa mäsitou potravou, najmä žubrienkami, kôrovcami, hmyzom, žabami i rybkami.

Korytnačka maľovaná (Chrysemys picta) je malá vodná korytnačka pochádzajúca zo Severnej Ameriky. Dorastá do veľkosti 10–25 cm a je známa svojím pestrofarebným pancierom s červenými pruhmi na hlave a krku. Tento druh je veľmi obľúbený v akvaristike vďaka svojej nenáročnosti na starostlivosť, atraktívnemu vzhľadu a priateľskej povahe, čo z nej robí ideálneho domáceho miláčika pre akváriá a teráriá.

Korytnačka zelenkastá (Testudo hermanni) je druh suchozemskej korytnačky pochádzajúci z Európy. Dospelé jedince dosahujú dĺžku 20–30 cm. Má oválny, klenutý, žltohnedý až olivovo zelený pancier s tmavými škvrnami. Živí sa prevažne rastlinnou potravou.

Korytnačka slonia (Testudo elephantopus) patrí medzi najväčšie žijúce druhy korytnačiek. Samce dosahujú hmotnosť až 400 kg. Pochádza zo súostrovia Galapágy, kde ju medzi prvými študoval Charles Darwin. Korytnačka slonia sa dožíva viac ako 100 rokov, v zajatí až 177 rokov. Patrí medzi ohrozené druhy, no vďaka ochranárskym opatreniam sa ich populácia zväčšuje.

Kožatka morská (Dermochelys coriacea) je najväčšia a najťažšia žijúca korytnačka, dosahujúca dĺžku až 2,7 m a hmotnosť až 500 kg. Vyznačuje sa tým, že nemá tvrdý pancier, ale mäkkú, koženú pokožku. Žije po celom svete, prevažne v teplých moriach, kde sa živí medúzami. Kožatky kladú vajcia na piesočnatých plážach, kde sú ich mláďatá vystavené mnohým predátorom.

Karety patria k morským korytnačkám. Typické sú širokými plutvovitými prednými končatinami, pomocou ktorých obratne plávajú. Na súši sa pohybujú iba s námahou – samice tu kladú vajíčka. Nedokážu vtiahnuť do panciera končatiny ani hlavu, len krk si môžu čiastočne schovať. Najmenším druhom je kareta pravá (Eretmochelys imbricata), ktorá má pancier dlhý obyčajne 60–80 cm. Rohovinové štítky na pancieri majú veľmi pekné sfarbenie a štruktúru.

Rad: Krokodílotvaré link

Krokodílotvaré (Crocodylia) sú v súčasnosti najväčšie žijúce plazy, pričom dosahujú dĺžku až 7 m a hmotnosť viac ako 1 000 kg. Krokodíly sa výrazne podobajú na svojich prastarých predkov z fosílií, pričom ich základná anatómia a ekológia sa za ostatných 100 miliónov rokov zmenili len minimálne.

Prvýkrát sa u nich vyskytuje úplne rozdelené srdce na dve predsiene a dve komory. Z ľavej komory vychádza ľavý aortálny oblúk, ktorý vedie okysličenú krv do tela. Z pravej komory vychádza pravý aortálny oblúk, ktorý môže viesť neokysličenú krv buď do pľúc, alebo, pri potápaní, priamo do systémového obehu cez tzv. Foramen Panizzae. Foramen Panizzae je otvor, ktorý spája ľavý a pravý aortálny oblúk mimo srdca a umožňuje prechod krvi medzi nimi. Pri potápaní sa špeciálna chlopňa v pľúcnej tepne uzavrie, čím sa krv z pravej komory presmeruje cez pravý aortálny oblúk do systémového obehu, čo krokodílom umožňuje efektívne využívať kyslík a predlžovať čas strávený pod vodou.

Taktiež sa u nich vyskytuje alveolárny (tekodontný) chrup (zuby sa nachádzajú v dutinách čeľuste). Čeľuste majú predĺžené a na konci sa nachádzajú nozdry.

Krokodíl africký (syn. k. nílsky, Crocodylus niloticus) je veľký krokodíl pôvodom z Afriky, ktorý obýva sladkovodné prostredia ako rieky, jazerá a močiare. Dospelé samce dosahujú dĺžku 3,5–5 m a vážia 225–750 kg, pričom vyskytujú sa aj jedince vážiace 1 tonu. Tento krokodíl je agresívny a loví širokú škálu koristi, vrátane rýb, vtákov a cicavcov. Sú to spoločenské zvieratá s prísnou hierarchiou, kde dominujú veľké samce. Samice kladú vajcia, ktoré spoločne s mláďatami chránia aj samce, čo je medzi plazmi zriedkavé.

Aligátor šťukohlavý (syn. a. severoamerický, Alligator mississippiensis) patrí k americkým krokodílom a celkovo menším druhom; jedince dlhé viac ako 3 m sú už vzácnosťou. Aj vo svojej domovine na Floride dosahuje zriedkavo väčšiu dĺžku ako 4 m. Na rozdiel od krokodílov, aligátory majú širšie a zaoblené čeľuste v tvare písmena U, zatiaľ čo krokodíly majú dlhé, štíhle čeľuste v tvare písmena V. U aligátorov nie je štvrtý dolný zub viditeľný, keď majú zatvorené ústa, zatiaľ čo u krokodílov je tento zub viditeľný. Aligátory preferujú sladkovodné prostredia, ako sú rieky, močiare a jazerá, a len zriedkavo sa nachádzajú v slanej vode, na rozdiel od krokodílov, ktoré môžu žiť aj v slaných alebo brakických vodách. Dnes sa aligátory vo voľnej prírode vyskytujú iba zriedkavo.

Gaviál indický (Gavialis gangeticus) patrí k ázijským krokodílom s výrazne predĺženými čeľusťami s ostrými ihlicovitými zubami. Môže dorásť až na dĺžku 7 m. Gaviál indický žije vo veľkých indických riekach Gange, Inde, Brahmaputre a v ich prítokoch. V prírode sa živí najmä veľkými rybami.

Rad: Šupináče link

Šupináče (Squamata) predstavujú početnú a rôznorodú skupinu plazov, ktorých telo pokrývajú škridlicovito usporiadané prekrývajúce sa šupiny. Mnohé z nich majú rozoklaný jazyk a vyvinutý Jacobsonov orgán. Kopulačným orgánom je väčšinou hemipenis.

Podrad: Jaštery link

Jaštery (Sauria) sú rôznorodou skupinou plazov, ktorých spoločnými znakmi sú šupinaté telá a prítomnosť končatín, aj keď niektoré druhy majú redukované končatiny (slepúchy). Žijú v rôznych prostrediach od tropických pralesov po púšte a vysokohorské oblasti. Sú prevažne hmyzožravé, ale môžu byť aj bylinožravé (leguány) alebo mäsožravé (varany). Obranné mechanizmy zahŕňajú autotómiu chvosta a jedovaté sliny u niektorých varanov.

Čeľaď: Gekónovité link

Gekónovité (Geckonidae) sú malé jaštery so strnulými očami a prstami, ktoré majú zvyčajne terčovité prísavky, a s drsnou bradavičnatou kožou. Nájdeme ich prevažne v tropickom a subtropickom pásme, pod kameňmi, v štrbinách skál, v domoch, múroch, pod uloženým drevom, kde sa cez deň skrývajú pred nepriateľmi alebo ostrým slnkom. Ožívajú za súmraku a hľadajú si svoju korisť – hmyz.

Medzi najväčšie druhy patrí gekón toké (syn. g. obrovský, Gekko gecko) z juhovýchodnej Ázie. Dosahuje dĺžku tela vrátane chvosta 25–30 cm. Jeho telo je valcovité, mierne sploštené s mäkkou kožou, ktorá je modrosivá s červenými alebo oranžovými škvrnami a fľakmi. Gekón toké je známy svojou schopnosťou meniť farbu kože, aby sa lepšie prispôsobil okolitému prostrediu. Má vertikálne zreničky a vynikajúce lezecké schopnosti vďaka chodidlám so špeciálnymi lamelami, ktoré mu umožňujú udržať sa na zvislých povrchoch. Aktívny je prevažne v noci.

Gekón múrový (Tarentola mauritanica) je jedným z európskych druhov, ktoré sa vyskytujú skoro vo všetkých krajinách pri Stredozemnom mori. Dorastá do dĺžky až 15 cm. Vyznačuje sa robustným telom a plochou hlavou s výraznými kužeľovitými výbežkami, ktoré mu dodávajú ostnatý vzhľad. Živí sa hmyzom a v teplejších mesiacoch loví nočný hmyz pri svetelných zdrojoch.

Čeľaď: Leguánovité link

Leguánovité (Iguanidae) sú relatívne veľké plazy, ktoré sa vyskytujú v Amerike a na Madagaskare. Majú robustné telo, silné končatiny a dlhý chvost. Väčšina druhov má hrebeňovitý výrastok na chrbte a na krku, ktorý používajú na reguláciu telesnej teploty a ako obranný mechanizmus.

Leguány sú známe svojou schopnosťou regenerovať stratené časti tela, najmä chvost (autotómia).

Leguán zelený (Iguana tuberculata) dosahuje dĺžku až 2 m. Ak sa mu dobre darí, má pokožku krásne zelenú s pestrými priečnymi škvrnami. V nebezpečenstve skáču leguány do vody a veľmi dobre plávajú. Žijú pozdĺž riek v tropickej Južnej Amerike. Sú to najmä bylinožravce, živia sa hlavne sladkým ovocím a mladými výhonkami.

Dračík lietavý (Draco volans) meria asi 20 cm. Je zvyčajne zelenkasto sfarbený. Nezvyčajná je na ňom hlavne pestrá koža napnutá na nepravých rebrách, pomocou ktorej "lieta" z vyšších konárov na nižšie, kde sa zvyčajne vyšplhá za potravou. Skoky sú niekedy dlhé až 20 m a často vyzerajú ako skutočný let i keď hodne šikmý. Žije v indomalajskej oblasti, najmä na Sundských ostrovoch.

Agama golierikatá (Chlamydosaurus kingii) je jedným z najznámejších zástupcov svojho rodu. Dosahuje dĺžku až 1 m. Pokožku má často silne zrohovatenú, pokrytú rozličnými hrboľmi a tŕňmi. Agamy majú často zreteľné temenné oko, ktoré je pravdepodobne ešte schopné vnímať svetlo a tmu. Na podráždenie agama reaguje tým, že sa postaví na silné zadné nohy a rozširuje kožovitý golier okolo hlavy.

Čeľaď: Chameleónovité link

Chameleónovité (Chamaeleonidae) zastupujú tropické a subtropické druhy. Chameleóny sú charakteristické svojimi tenkými, dlhými nohami, na ktorých majú zrastené chytavé prsty, čo im umožňuje pevne sa uchytiť na vetvách. Ich chvost je tenký a v pokoji špirálovite stočený, slúži tiež na uchytenie.

Typickým znakom sú akrodontné zuby, ktoré nasadajú na hrebeň čeľustí. Majú veľmi dlhý vymrštiteľný jazyk, ktorým chytajú korisť na veľkú vzdialenosť. Unikátne je aj ich dýchacie ústrojenstvo, kde časť pľúc je premenená na pľúcne vaky, čo im zlepšuje dýchanie.

Chameleóny dokážu meniť farbu a vzorku pokožky, čo im pomáha pri kamufláži a komunikácii. Každé oko sa môže nezávisle pohybovať iným smerom, čo im umožňuje sledovať okolie bez pohybu tela.

Najbližšie k nám žije chameleón menlivý (Chamaeleo chamaeleon). Je dlhý 15–20 cm. Vyskytuje sa v severnej Afrike a západnej Ázii, teda v teplých krajinách v blízkosti Stredozemného mora. Žije tu v kroviskách. Tak, ako všetky chameleóny, žije na stromoch a na zemi je neobratný a zraniteľný.

Čeľaď: Scinkovité link

Scinkovité (Scincidae) žijú na všetkých kontinentoch okrem Antarktídy a sú známe svojou rozmanitosťou a schopnosťou prispôsobiť sa rôznym prostrediam. U scinkov je vyvinutá práva živorodosť (viviparia), čo znamená, že niektoré druhy rodia živé mláďatá, ktoré sú od narodenia úplne samostatné. Tieto plazy majú často hladké, lesklé šupiny a rôzne tvary tela, ktoré im umožňujú efektívne sa pohybovať v rôznych prostrediach. Sú prevažne hmyzožravé, ale mnohé druhy sú všežravé.

Scink uťatý (Tiliqua rugosa) má čiernožlté sfarbenie tela a tupo zakončený, akoby uťatý chvost. Jeho domovom sú austrálske púšte a riedko porastené kraje. Živí sa prakticky všetkým čo sa dá stráviť – húsenice, larvy chrobákov, výhonky, opadané ovocie.

Do tejto čeľade patrí aj krátkonôžka štíhla (Ablepharus kitaibelii), ktorá žije aj na južnom Slovensku. Je to malý jašterovitý plaz dlhý 12 cm. Na sivohnedom červíkovitom tele s kovovým leskom má krátke, tenké končatiny. Povrch tela je hladko šupinatý. Od nozdier sa po bokoch tela tiahne tmavohnedý pás. Rozšírená je najmä na Balkáne a v Malej Ázii. Aktívna je cez deň.

Čeľaď: Jaštericovité link

Jaštericovité (Lacertidae) sú menšie až stredne veľké druhy, vyskytujúce sa v Afrike, Ázii a bežne aj v Európe. Typický je pre ne rozoklaný jazyk, pleurodontný chrup (zuby nasadajú na vnútornú stranu čeľustí) a autotómia chvosta.

Jašterica bystrá (Lacerta agilis) narastie do dĺžky 22 cm. Má veľkú hlavu a za nozdrou dve šupinky. Samčeky sú na chrbte živozelené, samičky sivé a mláďatá sivohnedé s bielymi škvrnami. Rozšírená je v celej Európe a v Stredomorí. Aktívna je cez deň. Živí sa hmyzom a pavúkmi.

Jašterica múrová (Lacerta muralis) dosahuje dĺžku 20 cm. Má štíhe, vretenovité telo pokryté kýlovitými šupinami. Za nozdrou má jednu šupinku. Je veľmi pohyblivá, vie sa dobre šplhať. Pri vyrušení okamžite zalieza do štrbín v skalách.

Jašterica zelená (Lacerta viridis) je najväčšia stredoeurópska jašterica. Dorastá do dĺžky 40 cm. Jej vretenovité telo sa vyznačuje dlhým chvostom a pomerne dlhými nohami s tenkými prstami. Samček je väčší a pestrejšie sfarbený. Rozšírená je v južnej a strednej Európe. Dobre sa šplhá po kroch a stromoch. Živí sa hmyzom.

U nás sa ešte vyskytuje jašterica živorodá (Lacerta vivipara). Je najmenej pohyblivá zo všetkých jašteríc. Vyskytuje sa v horách.

Čeľaď: Slepúchovité link

Slepúchovité (Anguidae) sú typické redukovanými končatinami, ktorých telo pripomína hada, a autotómiou chvosta (v nebezpečenstve odlamujú chvost). Žijú v Amerike, Európe a Ázii.

U nás je známy slepúch lámavý (Anguis fragilis). Dorastá až do dĺžky 45 cm. Telo má rovnomerne valcovité. Z končatín sa zachovali len zvyšky na kostre. Býva rozlične sfarbený. Chrbát býva obyčajne sivý, žltohnedý alebo červenohnedý a na bokoch má tmavý pás. Na bruchu býva modročierny. Je rozšírený v celej Európe v lesoch a na rúbaniskách. Jeho mláďatá sa rodia v blanitých obaloch vo vnútri tela samice a rodia sa ihneď v štádiu kladenia vajec.

Čeľaď: Varanovité link

Varanovité (Varanidae) patria zväčša veľké plazy, výzorom podobné jaštericiam. Žijú najmä v trópoch a subtrópoch Afriky a Ázie. Sú známe svojou odvahou a nezľaknú sa ani väčších živočíchov. Pre varany je charakteristické, že sa pohybujú na vzpriamených nohách s vysoko zodvihnutou hlavou, čo im umožňuje lepší prehľad o okolí. Mnohé majú jedovaté žľazy umiestnené v dolnej časti čeľuste, ktoré produkujú jed pomáhajúci paralyzovať a zabíjať korisť.

V piesočnatých a kamenistých púšťach severnej Afriky a ázijskej časti Ruska žije mohutný varan púšťový (Varanus griseus). Je dlhý až 1,5 m. Typicky má telo sfarbené od svetlohnedej a žltej až po sivú farbu, s vodorovnými pásmi na chrbte alebo chvoste a žltými škvrnami na chrbte. Má štrbinové nozdry prispôsobené na púštne prostredie. Živí sa širokou škálou stavovcov a bezstavovcov.

Na ostrove Komodo žije najväčší jašter na svete – varan komodský (Varanus komodoensis). Dosahuje dĺžku do 3 m. Živí sa mladými jeleňmi, opicami, kozorožcami a útočí aj na človeka. Má veľmi pružnú stavbu lebky, ktorá mu umožňuje prehltnúť veľké kusy potravy v celku.

Podrad: Hady link

Hady (Ophidia) majú hlavovú časť voľne pripojenú k telovej časti, čo im umožňuje konzumovať objemnú korisť. Pľúca sú v dôsledku predĺženého tvaru tela redukované zväčša na len jeden pár, pričom jeho zadná časť slúži ako rezervoár vzduchu počas prehĺtania koristi.

Väčšina má jedové zuby, z ktorých sa na hadích farmách získava antisérum. U hadov je významným zmyslovým orgánom Jacobsonov orgán a u niektorých aj citlivé termoreceptory, ktorými sú schopné vnímať prítomnosťou drobných teplokrvných cicavcov.

Jacobsonov orgán, známy aj ako vomeronazálny orgán, je orgán na detekciu chemických signálov (chemoreceptor) a zložený je z dvoch trubicovitých štruktúr lemovaných chemoreceptívnym epitelom, ktorý prenáša informácie do mozgu prostredníctvom nervov.
Jazykové okienko: Rozdiel medzi "jedovým" a "jedovatým" je v tom, na čo sa tieto prívlastky vzťahujú. Termín "jedový" sa používa na označenie niečoho, čo obsahuje alebo produkuje jed. Príkladom sú jedové žľazy alebo jedové zuby. Naopak "jedovatý" sa používa na označenie niečoho, čo je samotné toxické alebo jedovaté. Príkladom sú jedovaté rastliny (napr. blen čierny) alebo jedovaté živočíchy (napr. hady alebo ryba fugu).
Čeľaď: Pytónovité link

Pytónovité (Boidae) zastupujú najväčšie nejedovaté hady, ktoré korisť usmrcujú udusením. Niekedy sa zvyknú nazývať veľhady. Vyznačujú sa tým, že na kostre majú ešte zvyšky zadných končatín, ktoré sú zvonku viditeľné ako pazúriky v blízkosti kloaky. Častá je u nich živorodosť (viviparia).

Pytón kráľovský (syn. veľhad kráľovský, Constrictor constrictor, syn. Boa constrictor) pochádza zo Strednej a Južnej Ameriky. Dosahuje dĺžku až 4 m. Je veľmi pestro sfarbený, na sivom alebo žltkastom podklade sú intenzívne hnedé alebo červenohnedé kresby. Pytóny rodia mláďatá, ktoré už niekoľko dní po narodení lovia drobné cicavce a vtáky. Tento druh je populárny aj v teraristike kvôli svojmu atraktívnemu vzhľadu a relatívne ľahkej starostlivosti.

Pytón mriežkovaný (Python reticulatus) dosahuje maximálnu dĺžku 10 m. Žije na vlhkom území juhovýchodnej Ázie. Čerstvo vyliahnuté pytóny sú 60–70 cm dlhé a rýchlo rastú. Sú známe svojou schopnosťou preliezať medzi stromami a sú veľmi dobrí plavci.

Anakonda tmavá (Eunectes murinus) dosahuje rovnako maximálnu dĺžku 10 m a hmotnosť až 250 kg, čo z nej robí najťažšieho hada na svete. Jej domov je v Južnej Amerike. Zdržiava sa v blízkosti riek, niekedy aj vo vode, kde číha na korisť.

Čeľaď: Užovkovité link

Medzi užovkovité (Colubridae) zaraďujeme nejedovaté i jedovaté, stredne veľké hady. Väčšina hadov z tejto čeľade je oviparózna (kladie vajcia), ale vyskytuje sa aj viviparia alebo ovoviviparia. Väčšina jedovatých užovkovitých hadov má zadné zuby a jed nie je dostatočne silný na vážne poškodenie zdravia človeka. Naše druhy užoviek nie sú jedovaté.

Užovka obojková (Natrix natrix) je našou najobyčajnejšou užovkou. Má vajcovitú hlavu oddelenú od tela zúžením. Štíhle telo plynule prechádza do chvosta. Za hlavou má 2 žlté škvrny s čiernou obrubou. Samce merajú asi 1 m, samice 50 cm. Rozšírená je po celej Európe. Loví obojživelníky, väčší hmyz a myši na brehoch stojatých i tečúcich vôd.

Užovka stromová (Elaphe longissima) dosahuje dĺžku až 2 m a je jedným z najväčších európskych hadov. Dospelé hady majú farbu od olivovo žltej po takmer čiernu, s bielymi bodkami na tele. Žijú v lesoch, krovinatých oblastiach a záhradách, často blízko ľudských obydlí. Živia sa hlavne hlodavcami, vtákmi a ich vajcami. Sú vynikajúci lezci a často sa nachádzajú aj vo výškach stromov a vedia aj dobre plávať.

Užovka fŕkaná (Natrix tessellata) dorastá do dĺžky 1,0–1,3 m. Má sivozelenú až hnedú farbu s tmavými škvrnami a žlto-oranžové brucho s čiernymi bodkami. Žije pri riekach, potokoch a jazerách, kde sa živí rybami a obojživelníkmi. Na obranu vylučuje zapáchajúcu sekréciu a simuluje smrť (tanatóza).

Bojga africká (Dispholidus typus) je jedovatý užovkovitý had, pochádzajúci z oblasti subsaharskej Afriky. Dosahuje dĺžku 1–1,6 m. Farba sa líši podľa pohlavia – samce sú svetlozelené s čiernymi alebo modrými okrajmi šupín, samice sú hnedé. Tento stromový druh loví najmä chameleóny, vtáky a malé cicavce. Jeho jed je hemotoxický (spôsobuje vnútorné krvácanie) a môže byť smrteľný, ak sa včas nepodá protijed (množstvo jedu v jednom uhryznutí je 1,6–8 mg a pre 75 kg človeka je smrteľná dávka asi 7,5 mg).

Čeľaď: Koralovcovité link

Koralovcovité (Elapidae) sú zväčša suchozemské ale aj morské jedovaté hady, rozšírené prevažne v trópoch a subtrópoch. Mnohé sú na znak nebezpečenstva pestro sfarbené. Väčšina hadov z tejto čeľade je oviparózna. Kladenie vajec je bežné medzi hadmi tejto čeľade, hoci existujú výnimky.

Kobra okuliarnatá (Naja naja) dorastá do dĺžky 1–1,5 m. Patrí medzi druhy hadov zodpovedných za najviac uhryznutí v Indii. Typická je pre ňu veľká kapucňa s charakteristickým vzorom pripomínajúcim okuliare. Farba tela môže byť rôzna, od šedej po čiernu s rôznymi vzormi.

Kobra kráľovská (Ophiophagus hannah) je najdlhší jedovatý had na svete, dorastajúci do dĺžky až 5,85 m. Obýva celú juhovýchodnú Áziu od Indie po Filipíny. Živí sa inými, najmä nejedovatými hadmi. Keď je ohrozená, roztiahne svoj krk, zdvihne hlavu, syčí a môže aj útočiť.

Tajpan austrálsky (Oxyuranus scutellatus) patrí medzi najjedovatejšie hady sveta. Pochádza z pobrežných oblastí severnej a východnej Austrálie a ostrova Nová Guinea. Dosahuje dĺžku 2,5 m. Má svetlo olivové alebo červenkastohnedé horné časti tela a bledšie spodné časti. Jeho potravu tvoria najmä malé cicavce a príležitostne aj vtáky. Množstvo jedu pri uhryznutí je asi 120 mg, pričom letálna dávka pre 75 kg človeka je asi 8 mg.

Krajta malajská (Bungarus candidus) je prudko jedovatý had pochádzajúci z juhovýchodnej Ázie. Môže dosiahnuť dĺžku až 1,1 m. Na chrbte má asi 30 tmavohnedých, čiernych alebo modro-čiernych priečnych pásov, oddelených širokými žlto-bielymi medzerami. Brušná strana je jednotne biela. Množstvo jedu pri uhryznutí je 5 mg, pričom letálna dávka pre 75 kg človeka je 1 mg.

Čeľaď: Vretenicovité link

Vretenicovité (Viperidae) sú bez výnimky jedovaté hady, u ktorých je častá živorodosť (viviparia).

Vretenica kľukatá (Vipera berus) je druh vyskytujúci sa v celej Európe, vrátane Slovenska. Dosahuje dĺžku 1 m. Má zavalité telo a krátky chvost. Na typickej trojuholníkovej hlave má veľa drobných štítkov. Oči sú červené. Nevyskytuje sa v nížinách. Vretenica, pokiaľ môže, tak sa človeku vyhýba. Typická dávka jedu pri jednom uhryznutí vretenice je okolo 10–18 mg, čo by nemalo byť smrteľné pre zdravého dospelého človeka (smrteľná dávka pre 75 kg človeka je asi 75 mg), ale môže spôsobiť vážne zdravotné problémy, ako sú bolesť, opuch, nevoľnosť a iné príznaky.

Štrkáč zelený (Crotalus viridis) sa vyskytuje na západe USA, juhozápadnej Kanade a severnom Mexiku. Dorastá do dĺžky 1–1,5 m. Má typickú trojuholníkovú hlavu a zmyslové jamky na oboch stranách hlavy. Jeho farba je zvyčajne svetlohnedá s tmavšími škvrnami na chrbte a pásom za očami. Od vretenice  sa odlišuje typickým štrkadlom, čo sú vlastne posledné zrohovatené články chvosta. Štrkáč zelený preferuje suché, skalnaté oblasti s miernym pokrytím vegetáciou. Jeho potrava pozostáva hlavne z malých cicavcov. Jed štrkáča je spravidla aj pre človeka smrteľný, no závisí od dávky (množstvo jedu v jednom uhryznutí je 40 mg a pre 75 kg človeka je smrteľná dávka asi 112,5 mg).

Krovinár zamatový (Bothrops atrox) je jeden z najnebezpečnejších hadov na svete. Žije v tropických nížinách Južnej Ameriky východne od Ánd a na karibskom ostrove Trinidad. Dospelí jedinci dorastajú do dĺžky 75–125 cm. Farba môže byť variabilná, od olivovej cez hnedú až po žltú. Ich hlavnou potravou sú najmä malé cicavce a vtáky. Aktívne sú v noci. Krovinár je mimoriadne útočný. Jeho jed usmrtí človeka za niekoľko minút. Smrteľná dávka pre 75 kg človeka je v priemere 220 mg, pričom priemerné množstvo jedu v jednom uhryznutí je 340 mg.

  1. Tirjaková E., Vďačný P., Kocian Ľ.: Systém eukaryotických jednobunkovcov a živočíchov. (2015). Katedra zoológie PriF UK, Bratislava (1. vydanie).
  2. Trnka A.: Zoológia chordátov (Vybrané kapitoly). (2018). Pedagogická fakulta Trnavská univerzita.

Ďalšie články

Obojživelníky

Obojživelníky predstavujú prechod medzi vodnými a suchozemskými stavovcami. Ich larvy dýchajú žiabrami vo vode, zatiaľ čo dospelé jedince využívajú pľúca na dýchanie vzduchu. Telo dnešných obojživelníkov má hladkú kožu s množstvom slizových a jedových žliaz. Existujú tri hlavné rady obojživelníkov: bezchvosté obojživelníky, ktoré zahŕňajú žaby, chvostnaté obojživelníky, kam patria mloky, a beznohé obojživelníky, tiež známe ako červone.

Vtáky - Pravtáky a bežce

Vtáky sú triedou stavovcov, charakteristickou prítomnosťou peria, bezzubého zobáku a vysokou metabolickou aktivitou, pričom mnohé druhy sú vynikajúci letci. Vyvinuli sa koncom druhohôr z plazov, čo potvrdzujú spoločné znaky ako diapsidná lebka, kloaka a vylučovanie dusíkatých látok cez kyselinu močovú. Najstarším známym pravtákom je Archaeopteryx, ktorý kombinuje znaky plazov a vtákov. Medzi špecifické skupiny vtákov patria bežce, ktoré stratili schopnosť letu, zato majú silné nohy prispôsobené na behanie.

Vtáky - Letce

Letce sú vtáky s neognátnym typom lebky, ktorých väčšina má schopnosť letu. Patria medzi ne najznámejšie rady, napr.: víchrovníkotvaré, tučniakotvaré (nelietavé druhy), pelikánotvaré, bocianotvaré, plameniakotvaré, husotvaré, jastrabotvaré, sokolotvaré, kondorotvaré, kurotvaré, žeriavotvaré, kulíkotvaré, holubotvaré, papagájotvaré, sovotvaré, kukučkotvaré, krakľotvaré, ďatľotvaré, dážďovníkotvaré a vrabcotvaré.

forward