Obojživelníky (Amphibia) tvoria evolučný prechod medzi vodnými a suchozemskými stavovcami. Ich larválne štádium prebieha zväčša výlučne vo vodnom prostredí, pričom larvy dýchajú žiabrami (hoci existujú aj výnimky v podobe živorodosti). Pri premene (metamorfóze) na dospelé jedince sa im vytvárajú pľúca a prechádzajú na dýchanie atmosférického kyslíka. Veda, ktorá sa zaoberá štúdiom obojživelníkov, sa nazýva batrachológia.
Povrch tela bol u pôvodných obojživelníkov krytý šupinami alebo kosteným pancierom, no dnešní zástupcovia majú hladkú kožu bez šupín. V koži sa nachádza množstvo slizových žliaz (sliz chráni kožu pred vyschnutím a je nevyhnutný pre kožné dýchanie) a pri niektorých druhoch sú vyvinuté aj jedové žľazy, na ktoré často upozorňuje výstražné sfarbenie.
Vnútorná opora tela je v prevažnej miere kostená. Jej základ tvorí chrbtica, pričom vôbec po prvýkrát sa stretávame s krčným stavcom. Lebka je s týmto prvým stavcom spojená dvojkĺbovo (bikondylne), čo umožňuje nadvihnutie hlavy, ale bráni jej výraznejšiemu otáčaniu do strany. Rebrá sú vyvinuté rôzne – žabám úplne chýbajú, mloky ich majú krátke a červone dobre vyvinuté. Keďže sa rebrá neupínajú na hrudnú kosť, hrudný kôš nie je vôbec vytvorený.
Aktívny pohyb na súši prvýkrát umožňuje vyvinutá kostra kráčavých predných a zadných končatín, pričom panvové pásmo sa pripája priamo na chrbticu.
Výmenu plynov u dospelých jedincov zabezpečujú pľúca. U mlokov sú pľúca len vakovité a vnútorne hladké, no u žiab už majú zložitejšie a zriasnenejšie usporiadanie. Kvôli absencii hrudného koša sa vzduch do pľúc dostáva aktívnym „prehĺtaním“ pomocou svalov ústnej dutiny. Dýchanie pľúcami je navyše do značnej miery dopĺňané (až do 90 %) kožným dýchaním.
Transport látok v tele je v porovnaní s rybami zložitejší v dôsledku prechodu na pľúcne dýchanie. Vytvárajú sa už dva krvné obehy (malý pľúcny a veľký telový). Centrálne srdce tvoria dve predsiene a jedna komora. Do pravej predsiene prichádza odkysličená krv z tela, do ľavej okysličená krv z pľúc. Obe prechádzajú do spoločnej komory, kde dochádza k ich čiastočnému miešaniu, a do tela je pumpovaná zmiešaná krv. Obojživelníky sú ektotermné živočíchy – ich telesná teplota závisí od teploty vonkajšieho prostredia.
Spracovanie potravy je relatívne jednoduché. Kužeľovité a dozadu ohnuté zuby (slúžiace len na prichytenie koristi) vyrastajú nielen na čeľustiach, ale aj na podnebí. Tráviaca rúra pokračuje črevom, ktoré síce vytvára klky, nie je však rozlíšené na špeciálne úseky a ústi do spoločného vývodu – kloaky.
Odstraňovanie odpadových látok z organizmu zabezpečujú u lariev (žubrienok) predobličky (pronefros), zatiaľ čo u dospelých jedincov túto funkciu preberajú prvoobličky (mesonefros) uložené po bokoch chrbtice. Mnohé (najmä vodné) obojživelníky sú amonotelné, čo znamená, že dusíkaté látky odvádzajú z tela v podobe vodného roztoku amoniaku.
Informácie z prostredia prijímajú zmyslové orgány, z ktorých významným evolučným pokrokom je vyvinuté nielen vnútorné, ale u viacerých skupín už aj stredné ucho. V ňom sa nachádza jedna sluchová kostička (columella), ktorá prenáša zvuk. U žiab sa táto kostička opiera priamo o sluchový bubienok uložený na boku hlavy. Chvostnatým obojživelníkom (mlokom) však stredné ucho s bubienkom chýba.
Obojživelníky kladú vajíčka (nemajú zárodočné obaly) spravidla do vody. Samotné oplodnenie sa však v jednotlivých skupinách líši: kým pri žabách je zväčša vonkajšie, pre mloky a červone je charakteristické vnútorné oplodnenie.
Z vajíčok sa liahnu larvy, ktoré dýchajú žiabrami a majú zachovanú bočnú čiaru (prúdový orgán rýb). Larvy žiab (žubrienky) sa zväčša živia rastlinnou potravou a detritom, zatiaľ čo larvy mlokov sú už od začiatku dravé. Na pohyb vo vode im slúži chvost lemovaný larválnou chvostovou plutvou.
Pri metamorfóze (premene na dospelého jedinca) dochádza k zásadným zmenám: larválne žiabre a bočná čiara zanikajú, postupne sa vyvíjajú pľúca. Zaujímavosťou je vývin kráčavých končatín – larvám žiab najskôr narastajú zadné končatiny, zatiaľ čo larvám mlokov predné. U žiab dochádza k úplnej redukcii chvosta, kým mlokom mizne len plutvový lem a chvost si zachovávajú. Dospelé jedince všetkých skupín obojživelníkov sa živia výlučne živočíšnou potravou (sú to dravce).
V prípade, že dospelé jedince neopúšťajú vodné prostredie (typické pre niektoré mloky), k metamorfóze nemusí vôbec dôjsť. Živočích si zachováva larválne znaky (napríklad kríčkovité žiabre a bočnú čiaru) aj v dospelosti, no napriek tomu je schopný produkovať pohlavné bunky a rozmnožovať sa. Tento zaujímavý jav sa nazýva neoténia (alebo juvenilizácia) a u stavovcov ide o výnimočnú adaptáciu. Ako učebnicové príklady neoténie sa často uvádzajú axolotl mexický alebo náš jaskyniar vodný.
Systém obojživelníkov link
V prísnej vysokoškolskej systematike sa trieda obojživelníky (Amphibia) delí na viacero podtried, keďže systém musí zohľadňovať aj obrovské množstvo vyhynutých prvohorných praobojživelníkov (napr. podtriedy vráskozubce a zrastenostavce). Dnes žijúce (recentné) obojživelníky tvoria len tri podtriedy. Zásadným faktom však je, že v každej z týchto troch podtried prežil do dnešných čias už len jediný rad.
Pretože u dnes žijúcich obojživelníkov existuje pomer jedna podtrieda k jednému žijúcemu radu, zjednodušené učebnicové systémy úroveň podtriedy často vynechávajú a označujú tieto skupiny priamo ako rovnocenné rady. Tento fenomén je aj dôvodom existencie dvojitých latinských a slovenských názvov, no striktne vzaté by to malo byť takto:
Rad: Červone link
Červone (Gymnophiona) sú vysoko špecializovanou a veľmi zaujímavou skupinou tropických obojživelníkov, prispôsobených najmä životu v zemi. Sekundárne im úplne zanikli všetky končatiny aj ich pásma, preto sa často označujú aj ako beznohé obojživelníky (Apoda). Ich výzor a spôsob života pripomína naše dážďovky – majú červovité, valcovité telo a ich holá, žľaznatá koža vytvára záhyby v podobe pravidelných obrúčok. Najväčšie druhy dorastajú až do dĺžky vyše 1,5 metra.
Zaujímavým anatomickým znakom je, že ako jediné obojživelníky majú dobre vyvinuté rebrá. Pre špecifickú valcovitú stavbu tela u nich kvôli nedostatku vnútorného priestoru dochádza k redukcii pľúc na jeden lalok, v dôsledku čoho sú pľúca výrazne asymetrické.
Vzhľadom na prevažne podzemný spôsob života majú silne zredukované oči. Tento hendikep však nahrádzajú dokonale vyvinutým čuchom. Okrem toho majú na hlave (pred očami) vyvinuté krátke hmatadlá (zmyslové tykadlá). Pri rozmnožovaní majú samce osobitný vyliačiteľný páriaci orgán, ktorým zabezpečujú vnútorné oplodnenie.
Pri rozmnožovaní znášajú vajíčka do podzemných úkrytov. Samice sa následne okolo znášky stočia a zaisťujú jej tak potrebnú vlhkosť, pričom plod chránia aj slizovitými výlučkami svojej pokožky.
Vyskytujú sa výlučne v tropickom pásme Afriky, Ázie a Ameriky. Môžu žiť v pôde alebo vo vode, pričom ich larvy sú vodné.
Červoň obrúčkatý (Siphonops annulatus) sa vyskytuje v trópoch a subtrópoch Južnej Ameriky. Väčšinu času trávi pod zemou, kde hrabe až do hĺbky 50 cm. Má telo dlhé 280–450 mm. Jeho sfarbenie je modročierne až bridlicové s nápadnými bielymi alebo krémovými prstencovými ryhami. Kožné žľazy na hlave vylučujú špecifický maz, ktorý mu uľahčuje hrabanie, zatiaľ čo žľazy na chvoste obsahujú jedovaté látky.
Rad: Mloky link
Mloky (Urodela) sa vyznačujú pretiahnutým tvarom tela s dvoma pármi podobne veľkých končatín. Keďže si v dospelosti zachovávajú chvost, radia sa medzi chvostnaté obojživelníky (Caudata). Ich hladká koža je často nápadne sfarbená (výstražné sfarbenie), čím predátory varujú pred prítomnosťou jedových žliaz.
Majú jednoduchšiu stavbu stredného ucha a chýba im bubienok, preto sa vibrácie zvuku prenášajú priamo cez kožu a kostné štruktúry lebky.
Na rozdiel od väčšiny žiab je pre mloky charakteristické vnútorné oplodnenie (pomocou tzv. spermatofórov). Väčšina druhov kladie vajíčka do vody, z ktorých sa liahnu larvy mlokov (označenie žubrienka sa používa výlučne pri žabách). Tieto larvy dýchajú vonkajšími kríčkovitými žiabrami a pri metamorfóze sa im (opačne ako žabám) ako prvé vyvíjajú predné nohy.
Mlok bodkovaný (Lissotriton vulgaris) je drobný druh dosahujúci dĺžku okolo 10 cm, ktorý zimu prečkáva v podzemných úkrytoch (hibernácia). Je hnedý so škvrnitým bruchom, pričom samce majú v období rozmnožovania nápadný hrebeň na chrbte. Väčšinu roka žije na súši ako prevažne nočný živočích. Je hojne rozšírený po celej Európe a častiach Ázie.
Mlok hrebenatý (Triturus cristatus) je o poznanie väčší druh. Samice dorastajú až do 16 cm, zatiaľ čo samce sú o niečo menšie. Má hrubú, bradavičnatú kožu tmavohnedej farby s bielymi bodkami na bokoch. Samce majú počas rozmnožovacej sezóny výrazný, zúbkovaný hrebeň. Väčšinu roka trávi na súši, do vody sa vracia len na rozmnožovanie. Na našom území patrí medzi ohrozené druhy.
Salamandra škvrnitá (Salamandra salamandra) je náš známy suchozemský zástupca, u ktorého sa vyvinula živorodosť, respektíve vajcoživorodosť. Za hlavou má nápadné zoskupenie jedových žliaz (tzv. parotické žľazy) a výrazné čiernožlté výstražné zafarbenie tela. Dorastá do 15–20 cm. Žije v lesoch a najčastejšie ju možno stretnúť po daždi, zatiaľ čo cez deň sa ukrýva pod kameňmi a drevom.
Jaskyniar vodný (Proteus anguinus) je zvláštny neotenický druh podzemného mloka, ktorý žije v jaskynných vodách Balkánu. Kožu má bielu (bez pigmentu), no pri vystavení svetlu dokáže stmavnúť. Jeho nohy sú zakrpatené a oči i očné viečka sú silne redukované (je slepý). Po celý život si zachováva vonkajšie kríčkovité žiabre a bočnú čiaru. Dorastá do 20–30 cm. Keďže nevidí, orientuje sa pomocou iných zmyslov – dokáže registrovať napríklad aj slabé elektrické polia.
Veľmlok japonský (Andrias japonicus) patrí k najväčším žijúcim obojživelníkom a obýva horské potoky Japonska. Jeho špecifikom je, že dýcha sliznicou ústnej dutiny, má redukované očné viečka a zachované larválne ozubenie. Dorastá do dĺžky 1 až 1,5 m a váži až 25 kg. Jeho hnedočierna škvrnitá koža mu poskytuje dokonalú kamufláž na dne vôd.
Axolotl mexický (Ambystoma mexicanum) je vodný mlok zo Severnej a Strednej Ameriky (Mexika), u ktorého sa typicky prejavuje neoténia. Zachováva si vonkajšie kríčkovité žiabre, dosahuje dospelosť a rozmnožuje sa bez metamorfózy (za vhodných podmienok však dokáže zriedkavo metamorfovať). Dorastá do 15–45 cm. Pre vedu je mimoriadne cenný vďaka svojej jedinečnej schopnosti regenerovať celé končatiny a orgány.
Rad: Žaby link
Žaby (Anura) sú v dospelosti charakteristické skráteným a splošteným telom, ktorému úplne chýba chvost, pre čo si vyslúžili zaradenie do podtriedy bezchvosté obojživelníky (Salientia). Ich kostra prešla výraznými zmenami – chrbtica pozostáva zvyčajne len z 9 stavcov, pričom rudimentárne chvostové stavce zrástli do jednej tyčinkovitej kosti zvanej urostyl. Zadné končatiny sú výrazne mohutnejšie a dlhšie ako predné, často s plávacími blanami, a sú uspôsobené na skákanie.
Koža žiab obsahuje veľa slizových žliaz a u mnohých druhov aj zoskupenia jedových žliaz. Mnohé druhy lovia korisť dlhým, lepkavým a vymrštiteľným jazykom, ktorý je zväčša prirastený vpredu, no výnimočne jazyk nemajú vôbec (napríklad pipa americká).
Oproti mlokom majú zložitejšiu stavbu stredného ucha s bubienkom, pričom okrem sluchovej kostičky (columella) u nich často funguje ešte ďalšia špecifická kostička zvaná operculum. Samce majú vyvinuté hlasové rezonátory a hlasivkové blany, pomocou ktorých vydávajú zvuky, najmä v období párenia.
Vajíčka kladú do vody zväčša v hustom rôsolovitom obale. Larvy žiab (žubrienky) majú svoje pôvodné kríčkovité vonkajšie žiabre neskôr prekryté spojivovou riasou (sú zatiahnuté do žiabrovej komôrky), ktorá komunikuje s okolitou vodou už len cez malý otvor nazývaný spiraculum. Pri metamorfóze sa im na rozdiel od mlokov ako prvé vyvíjajú zadné nohy a ich chvost je úplne resorbovaný (vstrebaný). Neoténia (zachovanie larválnych znakov v dospelosti) sa u žiab prakticky nevyskytuje.
Ropucha bradavičnatá (Bufo bufo) je suchozemská bezzubá žaba so zavalitým telom pokrytým bradavičnatou kožou. Za očami má zoskupené mohutné jedové žľazy. Samičky dorastajú do veľkosti 120 mm, zatiaľ čo samce len do 80 mm. Je veľmi hojná od západnej Európy až po Japonsko. Žije v lesoch, na poliach a bežne sa vyskytuje aj v záhradách.
Ropucha zelená (Bufo viridis) sa vizuálne vyznačuje množstvom zelených škvŕn na tele. Je rozšírená po celej Európe, na východe jej areál zasahuje až do Mongolska. Zo všetkých druhov ropúch je najodolnejšia voči suchu.
Skokan hnedý (Rana temporaria) je typickým zástupcom terestrických hnedých skokanov. Skokany majú na rozdiel od ropúch ozubenú hornú čeľusť a podnebie, pričom jednotlivé druhy sa dajú najlepšie určiť podľa polohy pätového kĺbu voči hlave. Dorastá do dĺžky 100 mm. Má krátku, zaokrúhlenú hlavu a cez oko mu prechádza typická tmavohnedá škvrna.
Skokan zelený (Rana esculenta, syn. Pelophylax esculentus) patrí k takzvaným akvatickým zeleným skokanom, ktoré žijú trvalo pri vodných plochách. Dorastá do dĺžky 100 mm a na chrbte má úzky svetlý pás. Pri tomto druhu bol často pozorovaný vnútrodruhový kanibalizmus.
Rosnička zelená (Hyla arborea) je drobný druh dorastajúci do 50 mm, ktorý má konce prstov zakončené prísavnými vankúšikmi. Pomocou nich výborne lozí po stromoch, kde trávi väčšinu života. Svoje sfarbenie dokáže aktívne meniť od zelenej, cez hnedú až k modrej, čo sa odborne označuje ako mimetizmus. Na bokoch má nápadný bieločierny pásik. Jej koža obsahuje jed s hemolytickým účinkom, pre človeka však nie je nebezpečná.
Kunka žltobruchá (Bombina variegata) dorastá do dĺžky 55 mm. Má bradavičnatú kožu vybavenú jedovými žľazami a nápadné výstražné žlté sfarbenie brucha. Kunky sa vyznačujú terčovito prirasteným jazykom a rudimentárnymi stavcami. Sú jedovaté, ich sekrét môže spôsobiť pálenie kože či zápal očných spojiviek. Obývajú periodické mláky a nížiny, pričom sa ozývajú typickým „kunkaním“.
Hrabavka škvrnitá (Pelobates fuscus) je nočná žaba dorastajúca do 65 mm. Má hladkú kožu a vertikálnu zreničku. Cez deň sa zahrabáva do zeme, na čo jej slúžia rohovité metatarzálne hrbolčeky na zadných nohách. Jej obranný sekrét páchne po cesnaku a zo všetkých našich žiab sa vyznačuje vôbec najväčšími žubrienkami.
Pipa americká (Pipa americana) je juhoamerický zástupca cudzokrajných žiab s dĺžkou tela 150–170 mm. Má extrémne sploštené telo s malými očami. Úplne jej chýba jazyk a zuby má len v hornej čeľusti. Je celosvetovo známa svojou unikátnou starostlivosťou o potomstvo – vajíčka a neskôr mladé jedince sa vyvíjajú priamo v špeciálnych kožných komôrkach na chrbte samice.
