Autor: Peter Pančík
Publikované dňa:
Citácia: PANČÍK, Peter. 2024. Biopedia.sk: Obojživelníky. [cit. 2024-09-10]. Dostupné na internete: <https://biopedia.sk/zivocichy/obojzivelniky>.
Obojživelníky (Amphibia) tvoria prechod medzi vodnými a suchozemskými stavovcami. Larválne štádium prekonávajú vo vodnom prostredí, kedy larvy dýchajú žiabrami. Dospelé jedince majú vytvorené pľúca a dýchajú atmosférický kyslík.
Telo pôvodných obojživelníkov bolo kryté šupinami alebo kosteným pancierom. Dnešní zástupcovia majú hladkú kožu bez šupín. V koži je množstvo slizových žliaz. Niektoré majú aj jedové žľazy.
Kostra obojživelníkov je v prevažnej miere kostená. Základ kostry tvorí chrbtica, ktorej stavce majú bočné výbežky. Stavec, ktorý spája chrbticu s lebkou, má dva výbežky, čo bráni otáčaniu hlavy do strany. Vytvorila sa už kostra predných a zadných končatín, ktoré sa ku chrbtici priamo pripájajú lopatkovým a panvovým pásmom. Rebrá sú vytvorené len v náznakoch.
Dýchacím orgánom dospelých jedincov sú pľúca, ktoré sú u mlokov málo vnútorne členené, u žiab majú pľúca zložitejšie usporiadanie. Vzduch sa dostáva do pľúc prehltávaním, hrudný kôš je ešte slabo vyvinutý. Mechanizmus nádychu a výdychu je preto iný ako u vyšších tried. Dýchanie pľúcami je do značnej miery dopĺňané kožným dýchaním.
V porovnaní s rybami majú obojživelníky zložitejší krvný obeh. Srdce má 2 predsiene a 1 komoru. Do pravej predsiene prichádza z tela odkysličená krv, tá prechádza do komory. Do ľavej predsiene prichádza okysličená krv z pľúc a tá rovnako prechádza do spoločnej komory. V komore nastáva miešanie okysličenej a neokysličenej krvi. Časť krvi z komory putuje do pľúc a časť sa dostáva do telového krvného obehu. V porovnaní s rybami sa vytvárajú 2 krvné obehy: pľúcny a telový. Obojživelníky sú ektotermné živočíchy, ich telesná teplota závisí od teploty vonkajšieho prostredia.
Tráviaca sústava obojžívelníkov je jednoduchá. Zuby, ktoré vyrastajú okrem čeľuste aj na podnebí, majú tenké, kužeľovité a ohnuté dozadu. Črevo vytvára klky, no nie je rozlíšené na špeciálne úseky. Ústi v kloake, ktorá je spoločná pre tráviacu, močovú a pohlavnú sústavu.
Obojživelníky sú amonotelné živočíchy (dusíkaté látky odvádzajú z tela v podobe vodného roztoku amoniaku – hydroxidu amónneho NH4OH). Vylučovacím orgánom žubrienok sú predobličky (pronefros), u dospelých jedincov sú to najmä zadoobličky (opistonefros).
Okrem vnútorného ucha majú obojživeníky už aj stredné ucho, v ktorom je 1 sluchová kostička – columella (je homologická so strmienkom cicavcov). Columella sa u žiab na jednom konci opiera o sluchový bubienok na boku hlavy.
Obojživelníky kladú vajíčka do vody a oplodnenie je vonkajšie. Z vajíčok sa liahnu larvy – žubrienky, ktoré dýchajú žiabrami. Pri premene na dospelého jedinca im žiabre zanikajú a sú nahradené pľúcami. Žubrienky majú aj bočnú čiaru (prúdový orgán), ktorý dospelcom zaniká. Zaniká aj chvostová plutva a vytvárajú sa dva páry končatín. Žubrienky sa živia rastlinnou potravou, dospelé jedince sa živia prevažne živočíšnou potravou.
Veda, ktorá sa zaoberá štúdiom obojživelníkov, sa nazýva batrachológia.
Z taxonomického hľadiska sa recentné druhy obojživelníkov rozdeľujú do 3 radov:
Rad: Červone link
Veľmi zaujímavým radom tropických obojživelníkov sú červone (Gymnophiona). Červoňom druhotne zanikajú končatiny (predné čiastočne a zadné úplne) – niekedy sa nazývajú aj beznohé obojživelníky (Apoda). Ich výzor a spôsob života do istej miery pripomína naše dážďovky. Z dôvodu telesnej stavby dochádza aj k redukcii pľúc na jeden lalok, prípadne sú pľúca výrazne asymetrické.
Červone sa vyskytujú v tropickom pásme Afriky, Indie a Južnej Ameriky. Sú obmedzené iba na vodu alebo na najvlhšie miesta v pralesoch. Červone znášajú vajíčka v podzemných úkrytoch a určitý čas sa o svoj plod starajú. Samice sa stočia okolo kôpky vajíčok a zaisťujú im tak potrebnú vlhkosť a asi aj slizovité výlučky pokožky.
Červoň obrúčkavý (Siphonops annulatus) má valcovité telo dlhé 280–450 mm, je modro-čierny až bridlicový s bielymi alebo krémovými prstencovými ryhami. Kožné žľazy na hlave vylučujú maz pre uľahčenie hrabania; na chvoste obsahujú jedovaté látky. Väčšinu času trávi pod zemou, hrabe do hĺbky maximálne 20 cm s pomocou silne skostnatenej lebky. Vyskytuje sa v trópoch a subtrópoch Južnej Ameriky.
Rad: Mloky link
Mloky (Urodela) sa vyznačujú dvoma pármi podobne veľkých končatín. V dospelosti majú zachovaný chvost, zaraďujú sa preto aj medzi chvostnaté obojživelníky (Caudata). Kožu majú hladkú, často nápadne sfarbenú, čím varujú pred prítomnosťou jedových žliaz.
Na podnebí úst majú rohovité zúbky usporiadané v pozdĺžnej lište. Jazyk majú vyliačiteľný. Majú jednoduchšiu stavbu stredného ucha a chýba im bubienok. Vibrácie zvuku sa na columellu prenášajú cez kožu a kostné štruktúry lebky.
Vajíčka znášajú do vody. Žubrienky mlokov dýchajú vonkajšími kríčkovitými žiabrami. Larvám sa vyvíjajú najprv predné nohy.
Mlok bodkovaný (Lissotriton vulgaris) dosahuje dĺžku 100–120 mm, je hnedý so škvrnitým bruchom, ktoré môže byť oranžové až biele. Samce v období rozmnožovania vyvíjajú výraznejšie farebné vzory a nápadný hrebeň na chrbte. Mlok obyčajný väčšinu roka žije na súši a je prevažne nočný živočích, počas dňa sa skrýva. Je rozšírený po celej Európe a častiach Ázie, a bol introdukovaný aj do Austrálie.
Mlok hrebenatý (Triturus cristatus) je väčší druh mloka; samice dorastajú až do 160 mm, zatiaľ čo samce sú menšie (135 mm). Má hrubú, bradavičnatú kožu tmavohnedej farby na chrbte a bokoch, s výraznými čiernymi škvrnami a bielymi bodkami na bokoch. Samce majú počas rozmnožovacej sezóny výrazný, zúbkovaný hrebeň na chrbte a chvoste. Brucho je žlté až oranžové s čiernymi škvrnami. Väčšinu roka trávi na súši, do vody sa vracia len na rozmnožovanie. Väčšinou sa vyskytuje v lesných oblastiach mierneho pásma Európy, s blízkosťou vodných plôch bez rýb. Na Slovensku je ohrozeným druhom.
Salamandra škvrnitá (Salamandra salamandra) dosahuje dĺžku 150–200 mm. Má nápadne čiernožlté výstražné zafarbenie tela, širokú hlavu a za očami nápadné zoskupenie jedových žliaz. Žije v lesoch od Pyrenejí po Sýriu. Salamandry zastihneme najčastejšie po daždi v lesoch, obyčajne v blízkosti studničiek a potôčikov. Cez deň sa ukrývajú pod kameňmi a drevom.
V podzemných vodách Juhoslávie žije zvláštny druh mloka – jaskyniar vodný (Proteus anguineus). Má hadovité telo dlhé 20–30 cm. Kožu má bielu alebo ružovú, bez pigmentu, pričom niektoré jedince môžu stmavnúť pri vystavení svetlu. Nohy má zakrpatené, vo vode sa pohybuje pomocou chvosta, na ktorom má dobre vyvinutý lem. Nemá takmer žiadne oči, ale má veľmi dobre vyvinuté nevizuálne zmysly, ktoré mu umožňujú orientovať sa v podzemných vodách. Receptory na koži mu pomáhajú vnímať chemické a mechanické podnety, a je schopný registrovať slabé elektrické polia. Živí sa drobnými kôrovcami.
Veľmlok japonský (Andrias japonicus) patrí k najväčším žijúcim obojživelníkom – je dlhý viac ako 1,5 m a váži až 25 kg. Telo veľmloka je zvrchu sploštené. Má hnedo-čiernu škvrnitú kožu, ktorá mu poskytuje kamufláž na dne potokov a riek. Telo má pokryté malými bradavicami, pričom najviac sú sústredené na hlave. Má veľmi malé oči bez viečok a slabý zrak. Na chvoste má mohutný plutvový lem, ktorý mu uľahčuje pohyb vo vode, nohy má pomerne veľmi krátke. Veľmloky žijú v podhorských oblastiach v Japonsku a v Číne.
Axolotl mexický (Ambystoma mexicanum) je vodný mlok, ktorý dosahuje dospelosť bez metamorfózy (neoténia). Dorastá do dĺžky 15–45 cm. Má širokú hlavu s tromi pármi vonkajších žiaber. Koža môže mať farbu hnedú, ružovú až albinotickú. Živí sa mäkkýšmi, červami a malými rybami. Pôvodný je v jazerách Xochimilco a Chalco v Mexiku, no kvôli urbanizácii a znečisteniu vôd je kriticky ohrozený. Axolotly sú cenné vo vedeckom výskume kvôli svojej schopnosti regenerovať končatiny, žiabre a dokonca časti mozgu a očí.
Rad: Žaby link
Žaby (Anura) sú v dospelosti charakteristické výrazne vyvinutými zadnými končatinami a chýbajúcim chvostom, a preto patria aj medzi tzv. bezchvosté obojživelníky (Ecaudata). Ich ďalšie pomenovanie – Salientia – zdôrazňuje práve prítomnosť skákavých nôh. Koža žiab je buď holá alebo vytvára rôzne zhrubnuté útvary a bradavice. Mnohé žaby majú typický vymrštiteľný jazyk, ktorým chytajú korisť.
Žaby majú zložitejšiu stavbu stredného ucha s bubienkom, ktorá súvisí aj s ich schopnosťou rozoznávať širší repertoár zvukov. Mnohé druhy majú vyvinuté rôzne hlasové rezonátory a blany, ktorými vydávajú zvuky najmä v období párenia.
Vajíčka znášajú do vody. Žubrienky žiab majú žiabre zatiahnuté do žiabrovej dutiny. Larvám sa vyvíjajú najprv zadné nohy.
Ropucha bradavičnatá (Bufo bufo) má zavalité telo s bradavičnatou kožou. Za očami má zoskupené jedové žľazy. Samičky dorastajú do veľkosti 120 mm, samce do 80 mm. Rozšírená je od západnej Európy až po Japonsko, južne po severozápadnú Afriku. Všade je hojná. Žije v lesoch, na poliach a v záhradách.
Ropucha zelená (Bufo viridis) má na tele veľa zelených škvŕn. Tento druh je rozšírený po celej Európe a na východ zasahuje až do Mongolska. Je zo všetkých ropúch najodolnejšia proti suchu.
Skokan hnedý (Rana temporaria) dorastá do dĺžky 100 mm. Má krátku a zaokrúhlenú hlavu. Koža je hladká, obyčajne hnedá s tmavými škvrnami. Cez oko mu prechádza tmavohnedá škvrna. V Európe je hojne rozšírený. Žije v predhoriach a v horách, v nížinách je zriedkavý. Skokan hnedý patrí medzi tzv. terestrické skokany, obývajúce lesy, vlhké lúky a rašeliniská.
Skokan zelený (Rana esculenta) patrí k druhom tzv. akvatických skokanov, ktoré žijú trvalo pri vodách. Dorastá do dĺžky 100 mm. Na chrbte má úzky svetlý pás. Vyskytuje sa prevažne v nížinách strednej Európy po Povolžie. Pri tomto druhu je častý kanibalizmus.
Rosnička zelená (Hyla arborea) má oválne telo a hladkú kožu, ktorá je len na bruchu zrnitá. Dosahuje dĺžku tela do 50 mm. Dokáže však meniť farbu podľa podkladu, na ktorom sedí, od zelenej cez hnedú až po modrú. Na bokoch má od nozdier až po stehná bieločierny pásik. Rozšírená je po celej Európe. Hojná je najmä v nížinách, v listnatých hájoch, krovinách a v močariskách.
Kunka žltobruchá (Bombina variegata) dorastá do dĺžky 55 mm. Kožu má bradavičnatú s jedovými žľazami a výstražným žltým sfarbením na bruchu. Rozšírená je na východ po Karpaty. Na území strednej Európy žije v periodických mlákach a v nížinách.
Hrabavka škvrnitá (Pelobates fuscus) má vajcovité telo dlhé do 65 mm, krátke nohy a hladkú kožu. Na sivohnedom podklade má nepravidelné tmavohnedé škvrny. Zrenička oka je štrbinovitá. Jej kožný sekrét páchne po cesnaku. V strednej Európe sa vyskytuje najmä v nížinách a v pahorkatinách. Má nápadné, veľké žubrienky.
Cudzokrajné druhy žiab reprezentuje pipa americká (Pipa americana), ktorá je rozšírená v Južnej Amerike. Dosahuje veľkosti 150–170 mm. Má extrémne sploštené telo a širokú, plochú, trojuholníkovú hlavu. Chýba jej jazyk a má veľmi malé oči. Pokožka je svetlohnedá s tmavšími škvrnami. Tento druh je známy svojou starostlivosťou o potomstvo. Samica inkubuje vajíčka v komôrkach na chrbte, z ktorých po 3–4 mesiacoch vychádzajú úplne vyvinuté malé žabky.
