Mäsitoplutvovce (syn. násadcoplutvovce, stopkatoplutvovce, Sarcopterygii) sú druhovo veľmi malá, no evolučne kľúčová skupina stredne veľkých až veľkých rýb. Z tejto skupiny, pravdepodobne z vyhynutej podtriedy vejároplutvovcov (Osteolepimorpha), sa vyvinuli všetky štvornohé stavovce. Svoj vrchol druhovej pestrosti dosiahli v triase. Dnes žijúci zástupcovia však predstavujú už len slepú vývojovú vetvu.
Povrch tela pokrývajú veľké kozmoidné šupiny, ktoré sú evolučnou modifikáciou ganoidných šupín (u niektorých skupín však naopak dochádza k ich redukcii).
Vnútornú oporu tvorí kostra, v ktorej je chorda často veľmi dobre zachovaná po celý život. Stavce sú zväčša prítomné len v podobe stavcových oblúkov.
Aktívny pohyb zabezpečujú špecificky stavané plutvy. Kľúčovou charakteristikou je, že kosti lopatkového a panvového pásma sú uložené vo vlastnej svalovine. Najmä bazálna časť prsných a brušných plutiev je mäsitá, mohutná a šupinatá. Takto upravené plutvy umožňujú podopierať telo, chodiť po dne a sú primárnym základom budúcich končatín suchozemských stavovcov.
Výmena plynov sa u nich postupne adaptovala na dýchanie atmosférického kyslíka. Vychlípením tráviacej rúry vzniká párny alebo nepárny pľúcny vak. Ten mal pôvodne pravdepodobne len hydrostatickú funkciu, no postupne sa mení na funkčné pľúca prepojené s nosovou a ústnou dutinou. Pri niektorých druhoch dokonca dominuje pľúcne dýchanie nad žiabrovým. Ide o orgán s oveľa komplexnejšou vnútornou anatómiou a jasnými náznakmi pľúcnych alveol (hoci schopnosť prehĺtať vzduch majú aj niektoré lúčoplutvovce).
Transport látok prešiel prestavbou, ktorá úzko súvisí s vytvorením pľúcneho vaku. V srdci vzniká nedokonalá priehradka (riasa), ktorá čiastočne bráni miešaniu okysličenej a neokysličenej krvi. Pri druhoch s vyvinutým pľúcnym dýchaním začína vznikať malý pľúcny obeh.
Odpadové látky z organizmu odstraňujú obličky typu opistonefros. Tie ústia do spoločného vývodu močopohlavnej a tráviacej sústavy – kloaky.
Riadenie tela a nervová sústava sa vyznačuje dobre vyvinutou kôrou koncového mozgu.
Rozmnožovanie sa vyznačuje vnútrotelovým oplodnením. Vývin prebieha formou ovoviviparie (vajcoživorodosti) alebo oviparie (vajcorodosti). Niektoré druhy sa vyvíjajú nepriamo cez larvu, ktorá je anatomicky veľmi podobná larve obojživelníkov.
Systém mäsitoplutvovcov link
Recentné (v súčasnosti žijúce) druhy patria do dvoch podtried s výraznými špecifikami, pričom tretia podtrieda zahŕňa už vyhynutých predkov:
Podtrieda: Lalokoplutvovce link
Lalokoplutvovce (Coelacanthimorpha, Actinistia) predstavujú slepú vývojovú vetvu, ktorej zástupcovia sa dokonale prispôsobili životu v mori. Dlhý čas boli známe len z fosílnych záznamov a dlho sa považovali za úplne vymreté. K obrovskému prekvapeniu došlo v roku 1938, keď bol pri juhovýchodnom pobreží Afriky ulovený prvý živý exemplár. Túto rybu získala na trhu v Durbane vtedajšia kustódka miestneho múzea MARJORIE COURTENAY-LATIMER, po ktorej dostal tento druh vedecké pomenovanie latiméria podivná (v literatúre uvádzaná aj ako latiméria divná, Latimeria chalumnae).
Od roku 1997 bolo v okolí Indonézie objavených niekoľko ďalších exemplárov s odlišným sfarbením šupín. Genetické štúdie ukázali, že ide o nový druh – latiméria celebeská (Latimeria menadoensis). Vyvrátilo sa tak dlhoročné tvrdenie odbornej literatúry, že celá podtrieda je v súčasnosti zastúpená jediným žijúcim druhom.
Rad: Célakantotvaré link
Dnešné latimérie zaraďujeme do radu célakantotvarých (Coelacanthiformes). Žijú v morských hlbočinách pri Komorských ostrovoch a v Indickom oceáne, majú v niektorých aspektoch odlišnú anatómiu od svojich prvohorných predkov a majú viacero znakov spoločných skôr s lúčoplutvovcami. Došlo u nich napríklad k zmene stavby lebky a k redukcii pôvodných kozmoidných šupín. Ich pľúcne vaky sa premenili na nepárový lalok vyplnený tukom (tzv. tukové pľúca), ktorý je homologický s plynovým mechúrom. Tento orgán už neslúži na dýchanie (latimérie dýchajú výhradne žiabrami), ale má predovšetkým hydrostatickú funkciu. Rovnako u nich úplne absentujú vnútorné nozdry (choány).
Mimoriadne špecifická a evolučne dôležitá je u nich stavba párových plutiev. Svaly, ktoré tieto plutvy ovládajú, nie sú uložené priamo v trupe, ale nachádzajú sa v samostatných končatinách (mäsitých násadcoch). Aj samotným usporiadaním kostí sa tieto párové plutvy nápadne podobajú na kostru končatín suchozemských stavovcov.
Latiméria podivná (Latimeria chalumnae) dorastá do dĺžky 1,5 až 1,9 m. Ide o mimoriadne dlhovekú rybu, ktorá sa dožíva vyše 80 rokov. Rozmnožovanie a vývin mláďat v tele samice je extrémne pomalý proces, ktorý trvá až 5 rokov. Živí sa výhradne dravým spôsobom, predovšetkým lovom iných rýb.
Podtrieda: Dvojdyšníkovce link
Dvojdyšníkovce (Dipnomorpha, Dipnoi) predstavujú dnes malú skupinu rýb (v súčasnosti iba 6 druhov), žijúcich výhradne v sladkých vodách.
Majú zachovanú chrbtovú strunu (chordu) a doskovité zuby na podnebí. Osobitosťou sú u nich špeciálne priečne členené a rozvetvené lúče, ktoré vystužujú ich plutvy (u iných rýb sa nevyskytujú).
Ich úžasnou evolučnou výhodou je schopnosť dýchať atmosférický kyslík, vďaka čomu dokážu prežiť vo vodách chudobných na kyslík alebo v pravidelne vysychajúcich jazerách. V období sucha, keď ostane na dne len bahno, sa doň zahrabú, vytvoria si okolo seba slizovitý ochranný obal (kokón), upadnú do stavu strnulosti a takto dokážu prežiť aj niekoľko rokov.
Okrem žiaber majú vyvinutý dýchací systém v podobe pľúcnych vakov, ktoré vznikajú ako slepé výbežky čreva. Tieto pľúcne orgány sú prepojené s ústnou dutinou vnútornými nozdrami (choánami).
S pľúcnym dýchaním súvisí aj zmena cievnej sústavy. V srdci sa začína vytvárať priehradka čiastočne oddeľujúca okysličenú a neokysličenú krv a vzniká obdoba malého (pľúcneho) krvného obehu suchozemských stavovcov.
Larvy dvojdyšníkovcov sa veľmi podobajú na larvy obojživelníkov a dýchajú pomocou vonkajších kríčkovitých žiaber.
Zástupcov tejto podtriedy rozdeľujeme do dvoch radov:
Rad: Bahníkovcotvaré link
Bahníkovcotvaré (Ceratodontiformes) sú charakteristické jedným pľúcnym vakom. Ich párové plutvy sú mohutnejšie a tvarom pripomínajú lístok papradia – majú pevnú stredovú os, z ktorej na obidve strany vybiehajú drobné kostičky. Telo majú súvisle pokryté kozmoidnými šupinami.
Bahníkovec austrálsky (Neoceratodus forsteri) žije v Austrálii, kde obýva pomaly tečúce rieky v juhovýchodnom Queenslande. Počas dostatku vody dýcha žiabrami a v období sucha výlučne pľúcnym vakom. Je považovaný za živú fosíliu, pretože sa takmer nezmenil viac ako 100 miliónov rokov. Má hladké, predĺžené telo, ktoré dosahuje priemernú dĺžku 1 m a hmotnosť 20 kg. Vyznačuje sa olivovozelenou až hnedou farbou s bledším spodkom. Samce sa počas rozmnožovania zafarbením výrazne odlišujú. Anatomickou zvláštnosťou je absencia chrbtovej a predchvostovej plutvy, na pohyb mu tak slúži výhradne dlhý veslovitý chvost.
Rad: Bahníkotvaré link
Bahníkotvaré (Lepidosireniformes) pochádzajú z Afriky a Ameriky a majú vyvinuté dva pľúcne vaky. Ich párové plutvy sú veľmi tenké a bičovité, pretože drobné kostičky v nich vybiehajú zo stredovej osi len na jednu stranu. Ich kozmoidné šupiny aj žiabre sú silne zredukované.
Bahník východoafrický (Protopterus aethiopicus) je významným zástupcom afrických bahníkov. Má hladké, predĺžené telo s hlboko vsadenými šupinami a dorastá až do dĺžky 2 m. Pohybuje sa pomocou dlhých a tenkých hrudných a brušných plutiev. Jeho základné sfarbenie je žltosivé alebo ružovkasté a je doplnené o charakteristický mramorový vzor. Zaujímavosťou jeho ontogenetického vývinu je prítomnosť vonkajších žiaber u mláďat, ktoré však tieto ryby po dvoch až troch mesiacoch života strácajú.
Bahník západoafrický (Protopterus annectens) je typický obyvateľ afrických sezónnych vôd. Dosahuje maximálnej dĺžky okolo 1 metra. Obdobie sucha dokáže prežiť zahrabaný v bahne, kde je chránený vytvoreným slizovitým kokónom.
