Mäsitoplutvovce

Autor:
Publikované dňa:

Citácia: PANČÍK, Peter. 2024. Biopedia.sk: Mäsitoplutvovce. [cit. 2024-06-19]. Dostupné na internete: <https://biopedia.sk/zivocichy/masitoplutvovce>.

Mäsitoplutvovce (syn. násadcoplutvovce, stopkatoplutvovce, Sarcopterygii) sú, čo sa týka počtu druhov, veľmi malá, no evolučne veľmi významná skupina stredne veľkých až veľkých rýb, z ktorej sa vyvinuli všetky štvornohé stavovce (pravdepodobne z vyhynutej skupiny vejároplutvovcov – Osteolepimorpha). Vrchol druhovej pestrosti dosiahli v triase. Je však nutné podotknúť, že dnes žijúci zástupcovia predstavujú slepú vývojovú vetvu.

Telo mäsitoplutvovcov pokrývajú veľké kozmoidné šupiny, ktoré sú modifikáciou ganoidých šupín. U niektorých skupín však naopak dochádza k redukcii šupín.

Chordu majú často veľmi dobre zachovanú po celý život. Stavce sú zväčša prítomné v podobe stavcových oblúkov.

Medzi hlavné charakteristiky rýb tejto skupiny však patria kosti lopatkového a panvového pásma uložené vo vlastnej svalovine. Najmä tak bazálna časť prsných a brušných plutiev je mäsitá, mohutná a taktiež šupinatá. Takto upravené plutvy sú základom budúcich končatín a umožňujú podopierať telo a chodiť po dne.

U mäsitoplutvovcov dochádza postupne k adaptácii dýchacej sústavy na prechod k dýchaniu atmosférického kyslíka. Vychlípením tráviacej rúry vzniká párny alebo nepárny pľúcny vak, ktorý má ešte buď pôvodnú hydrostatickú funkciu (podobne ako plynový mechúr niektorých lúčoplutvovcov), no postupne začína tvoriť funkčné pľúca s prepojením na nosovú a ústnu dutinu. U niektorých druhov je pľúcne dýchanie dokonca dominantné voči dýchaniu žiabrami.

Treba pripomenúť, že aj niektoré lúčoplutvovce dokážu získavať kyslík prehĺtaním vzduchu, no v prípade niektorých mäsitoplutvovcov sa jedná o orgán s komplexnejšou vnútornou anatómiou a náznakmi pľúcnych alveol.

S vytvorením pľúcneho vaku súvisí aj úprava cievnej sústavy. V srdci vzniká nedokonalá priehradka (riasa), ktorá čiastočne bráni miešaniu neokysličenej a okysličenej krvi. U druhov s najviac vyvinutým pľúcnym dýchaním dochádza aj k úprave cirkulácie krvi, ktorú môžeme pokojne nazvať začiatkom malého pľúcneho obehu.

Obličky sú typu opistonefros. Majú spoločný vývod močopohlavnej sústavy – kloaku.

Nervová sústava je charakteristická dobre vyvinutou kôrou koncového mozgu.

Oplodnenie je vnútrotelové, vývin je ovoviviparia alebo oviparia. Niektoré druhy sa vyvíjajú cez larvu podobnú larve obojživelníkov.

Recentné druhy patria do 2 podtried, ktoré majú svoje špecifiká:

Podtrieda: Lalokoplutvovce link

Lalokoplutvovce (Coelacantimorpha, Actinistia) boli známe len z fosílnych záznamov a ich posledné známe fosílie pochádzali z obdobia kriedy, asi pred 66 miliónmi rokov. Ich náhodné objavenie v roku 1938 bolo veľkým prekvapením pre vedkyňu Marjorie Courtenay–Latimer, ktorá objavila neznámu rybu vo vleku rybárskej lode pri pobreží Južnej Afriky. Tento exemplár významne zmenil chápanie paleontológie a evolúcie stavovcov. Druh bol neskôr pomenovaný latiméria podivná (Latimaeria chalumnae).

Od roku 1997 bolo objavených niekoľko ďalších exemplárov v okolí Indonézie s odlišným sfarbením šupín. Genetické štúdie ukázali, že ide o nový druh – Latimeria menadoensis.

Napriek tomu, že sa jedná o relatívne známe a fascinujúce živočíchy, majú ešte viacero znakov spoločných s lúčoplutvovcami; pľúcny vak, slúžiaci zrejme pôvodne na zachytávanie vzdušného kyslíka u ich spoločného predka s dvojdyšníkmi, sa premenil na plynový mechúr naplnený tukom (tukové pľúca). U latimérií tak má hydrostatickú funkciu a slúži na vyrovnávanie tlaku v morských hĺbkach, kde žijú, a nie na dýchanie. Rovnako nie je prepojený vnútornými choánmi s ústami.

Dnešné žijúce latimérie majú v niektorých aspektoch odlišnú anatómiu od svojich prvohorných predkov známych z fosílií. Vývoj a prispôsobenia v priebehu geologických období pravdepodobne zahŕňali morfologické zmeny, hoci základná štruktúra a mnohé anatomické rysy latimérií zostali pomerne konzervované, čo im vyslúžilo označenie "žijúce fosílie".

Latiméria podivná dosahuje dĺžku 1,9 m. Dožíva sa veľmi vysokého veku (vyše 80 rokov), pričom vývin mláďat v tele samice prebieha až 5 rokov. Živí sa rybami.

Podtrieda: Dvojdyšníkovce link

Dvojdyšníkovce (Dipnomorpha, Dipnoi) predstavujú dnes malú skupinu rýb, žijúcich v sladkých vodách. V období sucha, keď ostane na dne len bahno, môžu dýchať aj atmosférický kyslík, lebo okrem žiaber majú vyvinutý jeden (austrálske bahníky) alebo dva pľúcne vaky (africké a americké bahníky). Tieto pľúcne orgány sú navyše prepojené s nosovou a ústnou dutinou vnútornými nozdrami (choánami). Pľúcny vak vzniká ako vychlípenina tráviacej rúry, je teda endodermálneho pôvodu. Celkovo tak dochádza k výraznému prechodu z dýchania pomocou žiaber k pľúcnemu dýchaniu atmosférického kyslíka.

S pľúcnymi vakmi súvisí aj zmena cievnej sústavy, a to tak, že sa v srdci vytvára pozdĺžna riasa, ktorá čiastočne oddeľuje odkysličenú krv. Vytvára sa aj pľúcna tepna a dutá žila, ktoré sú charakteristickými znakmi malého krvného obehu stavovcov dýchajúcich pľúcami. U lariev dvojdyšníkov sa vyskytuje tiež dýchanie vonkajšími žiabrami.

Bahníkovec austrálsky (Neoceratodus forsteri) je považovaný za živú fosíliu, pretože sa takmer nezmenil viac ako 100 miliónov rokov. Má hladké, predĺžené telo, dosahuje priemernú dĺžku 1 m a hmotnosť 20 kg. Má olivovo-zelenú až hnedú farbu s bledším spodkom a samce sa počas rozmnožovania zafarbením výrazne odlišujú. Telo pokrývajú veľké kozmoidné šupiny. Má dlhý veslovitý chvost, nemá vyvinutú chrbtovú ani predchvostovú plutvu. Tento druh žije v pomaly tečúcich riekach a stojatých vodách v juhovýchodnom Queenslande. Dýcha pomocou jedného pľúcneho vaku, čo mu umožňuje prežiť v prostredí s nízkym obsahom kyslíka vo vode.

Bahník východoafrický (Protopterus aethiopicus) je zástupcom afrických bahníkov, ktoré sú charakteristické prítomnosťou párového pľúcneho vaku. Má hladké, predĺžené telo s hlboko vsadenými šupinami, dosahuje dĺžku až 2 metre a má dlhé, tenké hrudné a brušné plutvy. Má žltošedú alebo ružovkastú farbu s tmavými škvrnami, ktoré vytvárajú mramorový vzor. Mladé jedince majú vonkajšie vetvené žiabre, ktoré strácajú po dvoch až troch mesiacoch. Bahník východoafrický je vynikajúcim príkladom adaptácie rýb na dýchanie atmosférického kyslíka, čo mu umožňuje prežiť v náročných podmienkach afrických mokradí.

Ďalšie články

Drsnokožce

Drsnokožce majú chordu po celý život, chrupavkovitú vnútornú kostru a drsnú kožu s plakoidnými šupinami, ktoré majú rovnaké zloženie ako zuby. Napriek tomu, že sa jedná o starobylú skupinu chordátov, sú stále obávanými morskými predátormi s dobre vyvinutým zrakom a čuchom, a špeciálnymi elektroreceptormi pre detekciu elektrických polí koristi. Zaraďujeme sem žraloky, raje, a pomerne neznáme chiméry.

Lúčoplutvovce

Lúčoplutvovce predstavujú najrozsiahlejšiu skupinu vodných čeľustnatcov, vrátane väčšiny moderných rýb. Ich tela sú väčšinou pokryté slizovitou kožou s plochými šupinami rôznych typov. Väčšina druhov má už kostenú kostru. Dýchajú žiabrami, ktoré sú prekryté pohyblivým viečkom (skrelou). Mnohé druhy využívajú aj plynový mechúr na reguláciu plávania. Delia sa do troch hlavných podtried.

Obojživelníky

Obojživelníky predstavujú prechod medzi vodnými a suchozemskými stavovcami. Ich larvy dýchajú žiabrami vo vode, zatiaľ čo dospelé jedince využívajú pľúca na dýchanie vzduchu. Telo dnešných obojživelníkov má hladkú kožu s množstvom slizových a jedových žliaz. Existujú tri hlavné rady obojživelníkov: bezchvosté obojživelníky, ktoré zahŕňajú žaby, chvostnaté obojživelníky, kam patria mloky, a beznohé obojživelníky, tiež známe ako červone.

forward