Kruhoústnice

Kruhoústnice (Cyclostomata) sú morské stavovce, ktoré tvarom tela pripomínajú úhora. Ich spôsob výživy kombinuje prvky predátorstva a parazitizmu, s výrazne prispôsobenou anatómiou ústnej dutiny. V prednej časti tela majú kruhovitý ústny otvor vybavený množstvom drobných ostrých zúbkov a mohutnou svalovinou. Zuby zasahujú až do pažeráka, čeľuste nemajú vytvorené, čím sa líšia od všetkých stavovcov, ktoré majú v ústach hornú a dolnú čeľusť. Z toho dôvodu sa v niektorých systémoch zaraďujú do nadtriedy bezčeľustnatce (Agnatha).

Koža kruhoústnic je holá, bez šupín. Vnútorná kostra je po celý život chrupavkovitá. Chrbtovou stranou tela prechádza chorda a nad ňou miecha. Oba orgány sú v spoločnom púzdre, ale stavce ešte nie sú vytvorené.

Miecha v hlavovej časti sa rozširuje na mozog. Ten sa líši od mozgu ostatných stavovcov tým, že je len štvordielny, lebo zadný mozog nie je odlíšený od predĺženej miechy (ostatné stavovce majú mozog päťdielny). Ďalšia odlišnosť je v tom, že jednotlivé oddiely mozgu ležia uložené za sebou v jednej rovine. Mozog je chránený chrupavkovitou lebkou, ktorá ho obklopuje zdola a zo strán, ale zhora len čiastočne. Majú vyvinuté oči a sluchový orgán tvorí len vnútorné ucho.

Vylučovacím ústrojenstvom kruhoústnic sú párové obličky v ich najpôvodnejšom type, nazývanom holonefros. Tento typ obličiek je typický výraznou segmentáciou a vonkajšími glomerulami.

Reprodukčný systém je tiež nezvyčajný s nepárovanými pohlavnými žľazami bez vývodov. Niektoré kruhoústnice sa vyvíjajú cez larvu minohu.

V starších systémoch teda kruhoústnice tvoria triedu v rámci nadtriedy bezčeľustnatcov:

Systematicky sa kruhoústnice delia na 2 morfologicky aj ekologicky odlišné skupiny, ktoré majú v niektorých systémoch taxonomickú hodnotu nadtried. Podľa toho sa črepovce rozdeľujú na 3 recentné nadtriedy:

Trieda: Sliznatky link

Sliznatky (Myxini) sú výlučne morské kruhoústnice, ktoré dostali meno podľa kožných žliaz produkujúcich veľké množstvo slizu, ktorý ich chráni pred účinkom tráviacich štiav svojich hostiteľov. Ústny otvor sliznatiek je hviezdicovitého tvaru, s veľkým počtom malých fúzov alebo tykadiel. Žiabrové štrbiny sliznatiek splývajú a ústia von len jedným párom otvorov. Vývoj sliznatiek je priamy, bez larvy.

Sliznatky sa živia ako parazity rýb, ktoré napádajú najčastejšie v oblasti žiaber, cez ktoré sa prehryzávajú dovnútra tela, kde potom parazitujú medzi vnútornými orgánmi. Niektoré druhy sa živia uhynutými živočíchmi.

Medzi najznámejšie druhy patrí sliznatka cudzopasná (Myxine glutinosa), ktorá dorastá až do veľkosti 50 cm. Vyskytuje sa v Atlantickom oceáne.

Trieda: Mihule link

Mihule (Petromyzontida) majú kruhovité ústa s prísavným terčom a špeciálnou anatómiou tráviacej a dýchacej sústavy. Zo zadného konca ústnej dutiny vychádzajú dve trubice. Vrchná je tráviaca rúra, ktorá pokračuje ako črevo a končí na konci tela análnym otvorom. Spodná trubica je dýchacia a je slepo zakončená žiabrovým košom. Základ žiabrového koša tvorí 7 párov žiabrových oblúkov. Voda zo žiabrového koša vyteká siedmimi pármi žiabrových štrbín, ktoré ústia na povrch tela hneď za hlavou.

Larvy mihúľ sa nazývajú minohy a výrazne sa líšia od dospelých jedincov (majú redukované oči, ústa podkovitého tvaru bez jazyka a zubov) a živia sa filtrovaním potravy z bahenného alebo piesčitého dna. Vývin zahŕňa metamorfózu, počas ktorej sa vyvinú oči, ústa, a jazyk, no niektoré druhy v dospelosti vôbec neprijímajú potravu. Na dospelé mihule metamorfujú asi po 4–5 rokoch. Niektoré druhy po metamorfóze migrujú do mora, kde môžu parazitovať na rybách.

Mihuľa morská (Petromyzon marinus) dorastá do dĺžky 1 m. Žije v mori, ale rozmnožuje sa v riekach. Po neresení hynie. Dospelé mihule sú parazitmi rýb. Výlučky lícnych žliaz mihúľ zabraňujú zrážaniu krvi, vyvolávajú rozpad červených krviniek a tkanív. Tento druh je rozšírený v severnej časti Atlantického oceánu a nájdeme ju aj v Stredozemnom mori.

Mihuľa riečna (Lampetra fluviatilis) dorastá do dĺžky asi 40 cm. Žije v mori pri pobreží, na neres tiahne do riek. Neneresí sa hneď, ale zostáva v rieke až rok, pričom neprijíma potravu. Dejú sa s ňou pozoruhodné zmeny: črevo jej degeneruje, pôvodne ostré zuby sa otupujú, slinné žľazy prestávajú fungovať, chrbtové plutvy sa zväčšujú, gonády dozrievajú, a nielenže stráca na hmotnosti, ale sa aj skracuje. Rozšírená je pri pobreží západnej Európy a v niektorých jazerách tvorí stálu sladkovodnú formu. Pre chutné mäso je cenným hospodárskym druhom.

Mihuľa potočná (Lampetra planeri) sa podobá na mihuľu riečnu ale je menšia (100–160 mm) a má tupé zuby. Žije v sladkej vode a nie je parazitická. Vyskytuje sa tam kde mihuľa riečna, ale ďalej od mora v menších prítokoch.