Kruhoústnice (Cyclostomata) sú morské aj sladkovodné živočíchy, ktoré tvarom tela pripomínajú úhora alebo hada. Keďže sú jediné „stavovce“, ktoré nemajú reálne vyvinutú typickú chrbticu, z moderného fylogenetického hľadiska (tzv. kladistiky) je na pomenovanie celého tohto podkmeňa (vrátane rýb, plazov či cicavcov) často presnejšie používať zastrešujúci pojem črepovce (Craniata), pretože spájajúcim znakom všetkých týchto skupín je už vytvorená lebka chrániaca mozog. Samotné kruhoústnice sa zaraďujú do nadtriedy bezčeľustnatce (Agnatha), keďže nemajú vytvorené čeľuste, čím sa radikálne líšia od všetkých ostatných (vyšších) stavovcov.
Základné anatomické znaky kruhoústnic sú veľmi špecifické:
Povrch tela pokrýva holá koža, ktorá je úplne bez šupín a produkuje obrovské množstvo hlienu (najmä u sliznatiek).
Vnútorná opora tela zostáva po celý život len chrupavkovitá. Chrbtovou stranou tela prechádza dobre vyvinutá a trvalo zachovaná chorda (chrbtová struna). Typická chrbtica chýba, u niektorých druhov je nahradená len chrupkovitými základmi, tvoriacimi takzvané stavce bez tiel (acélne stavce). Mozog je zraniteľný, preto ho chráni nedokonale vyvinutá chrupavkovitá lebka, ktorá ho obklopuje len zdola a zo strán (tzv. pololebka).
Získavanie potravy kombinuje prvky predátorstva a parazitizmu, pričom niektoré druhy v dospelosti potravu neprijímajú vôbec. Výrazne prispôsobená je anatómia ústnej dutiny – v prednej časti tela sa nachádza kruhovitý ústny otvor (často v podobe prísavného terča) s mohutnou svalovinou. Ústna dutina aj silný jazyk sú opatrené množstvom rohovitých zúbkov. Tráviaca rúra nevyúsťuje do kloaky (tú na rozdiel od mnohých iných stavovcov nemajú vytvorenú), ale končí sa samostatným análnym otvorom.
Odpadové látky z organizmu odstraňujú dospelým jedincom párové prvoobličky (mesonefros).
Riadenie tela zabezpečuje miecha (uložená tesne nad chordou), ktorá sa v hlavovej časti rozširuje na mozog. Odlišnosťou od vyšších stavovcov je, že jednotlivé oddiely mozgu ležia uložené za sebou v jednej rovine a zadný mozog ešte nie je morfologicky odlíšený od predĺženej miechy. Koncový mozog slúži najmä ako centrum čuchového vnímania.
Informácie z prostredia prijímajú oči (často ukryté pod kožou) a jednoduchý sluchový orgán, ktorý tvorí výlučne vnútorné ucho s jednou alebo dvoma polkruhovitými chodbičkami.
Rozmnožovací systém je pomerne nezvyčajný, nakoľko jedince disponujú nepárovými pohlavnými žľazami bez vlastných vývodov (pohlavné bunky sa uvoľňujú prasknutím steny žľazy priamo do telovej dutiny). Vývin prebieha u mihúľ nepriamo cez unikátnu larvu nazývanú minoha, kým sliznatky larválne štádium nemajú a ich vývin je priamy.
Systém kruhoústnic link
V starších klasických systémoch tvoria kruhoústnice jedinú triedu v rámci nadtriedy bezčeľustnatcov:
Systematicky sa samotné kruhoústnice delia na dve morfologicky aj ekologicky odlišné skupiny (sliznatky a mihule). Tie majú v niektorých moderných fylogenetických systémoch dokonca taxonomickú hodnotu samostatných nadtried. Podľa tohto prístupu sa tak podkmeň črepovce (Craniata) rozdeľuje na tri recentné (dnes žijúce) nadtriedy:
Trieda: Sliznatky link
Z evolučného hľadiska predstavujú sliznatky (Myxini) najpôvodnejšiu žijúcu vetvu stavovcov. Oddelili sa od predkov tak skoro, že im primárne chýba skutočná chrbtica a mozog im chráni len jednoduchá chrupavkovitá „pololebka“. Sú to výlučne morské bezčeľustnatce, ktorých biológia je úzko prispôsobená dravému a parazitickému spôsobu života.
Svoj názov dostali podľa enormného množstva žliaz produkujúcich hustý sliz. Tento sekrét ich chráni pred predátormi, ktorým dokáže okamžite zalepiť žiabre, ale chráni ich aj pred ničivým účinkom tráviacich štiav hostiteľov. Ich hviezdicovitý ústny otvor lemuje množstvo hmatových fúzov. Žiabrové štrbiny sú uložené v šošovkovitých vreckách a na povrch tela ústia samostatnými pórmi, ktorých počet u rôznych druhov varíruje od 5 do 16 párov. Na rozdiel od mihúľ je vývin sliznatiek priamy a neprechádzajú larválnym štádiom.
Z hľadiska potravnej stratégie sa živia ako predátori, parazity alebo morské zdochlináre. Ozubeným jazykom vytrhávajú z rýb kusy mäsa a často vliezajú hlboko dovnútra ich tiel cez žiabre alebo narušenú svalovinu, kde následne požierajú vnútornosti.
Celkovo poznáme asi 30 druhov sliznatiek. Patrí sem napríklad sliznatka cudzopasná (Myxine glutinosa), čo je známy morský predátor a zdochlinár dorastajúci do 50 cm. Hojne sa vyskytuje v Atlantickom oceáne a napadnutým rybám dokáže úplne vyžrať vnútornosti.
Trieda: Mihule link
Z fylogenetického hľadiska stoja mihule (Petromyzontida) o dôležitý evolučný krôčik vyššie. Ide o prvé živočíchy, u ktorých sa okolo chordy začali tvoriť aspoň chrupkovité základy stavcov. Svojou biológiou a anatómiou sú prispôsobené na veľmi špecifický spôsob života v moriach aj v sladkých vodách.
Majú kruhovité ústa s prísavným terčom, pričom ústna dutina aj jazyk sú posiate rohovinovými zúbkami. Ich hltan je unikátne rozdelený na dve trubice. Vrchná trubica funguje ako klasická tráviaca rúra (pažerák) a spodná tvorí dýchací vak uložený vo veľkom chrupavkovitom žiabrovom koši so siedmimi pármi otvorených žiabrových štrbín.
Larvy mihúľ sa nazývajú minohy a výrazne sa líšia od dospelých jedincov, pričom pripomínajú skôr kopijovce. Oči majú ukryté pod kožou, ústa sú bez zubov a drobnú potravu z bahna filtrujú výlučne prastarým orgánom, endostylom. Ten ich evolučne priamo spája s primitívnymi bezlebkovcami a pri metamorfóze sa mení na štítnu žľazu. Vývin larvy trvá 2 až 5 rokov a je ukončený dramatickou metamorfózou trvajúcou 6 až 8 týždňov. Tvar rohovinových zubov je po premene skvelým ekologickým indikátorom, pretože parazitické druhy ich majú ostré, kým neparazitické druhy (ktoré už potravu neprijímajú) ich majú tupé. Všetky mihule sa rozmnožujú len raz za život a po nerese hynú.
Mihuľa morská (Petromyzon marinus) je mohutný morský druh dorastajúci až do 1 m, ktorý sa chodí rozmnožovať do sladkých riek. Je to nebezpečný parazit rýb, pretože výlučky z jej žliaz bránia zrážaniu krvi a aktívne rozkladajú tkanivá hostiteľa.
Mihuľa riečna (Lampetra fluviatilis) je menší druh dorastajúci do 40 cm, ktorý žije pri morskom pobreží, ale na neres tiahne do riek. Zostáva tam rok bez potravy, pričom sa extrémne mení – degeneruje jej črevo, otupujú sa zuby a živočích sa reálne skracuje.
Mihuľa potočná (Lampetra planeri) predstavuje drobný sladkovodný druh s dĺžkou do 16 cm, ktorý sa vyskytuje v čistých pramenných prítokoch. Keďže v dospelosti už potravu neprijíma a neparazituje, jej rohovinové zúbky sú zaoblené a tupé.
Mihuľa potiská (Eudontomyzon danfordi) je náš vzácny sladkovodný endemit obývajúci Potiskú nížinu na východnom Slovensku. Na rozdiel od mihule potočnej žije v dospelosti dravo a paraziticky, čomu priamo zodpovedajú aj jej extrémne ostré zúbky.
