Úplná premena (dokonalá premena), odborne Holometabolia (alebo Oligoneoptera), je charakteristická pre hmyz, ktorý prechádza štyrmi vývojovými štádiami: vajíčko → larva → kukla → dospelý jedinec (imágo).
Kľúčovým momentom je štádium kukly. Počas larválneho vývinu larva iba rastie a hromadí zásobné látky. Až v pokoji kukly dochádza k radikálnej premene a kompletnej reorganizácii telesnej štruktúry. Tento typ premeny je evolučne mimoriadne úspešný, pretože umožňuje larvám a dospelým jedincom zaujať úplne odlišné ekologické niky, čím sa minimalizuje vnútrodruhová konkurencia o potravu a priestor.
Kľúčové charakteristiky:
- Vývojové štádiá: Vajíčko → Larva → Kukla → Dospelý jedinec
- Pokojové štádium: Prítomnosť kukly, v ktorej dochádza k radikálnej transformácii.
- Rozdielne ekologické niky: Larvy a dospelé jedince žijú a živia sa odlišne.
Špecifickým a zložitým typom úplnej premeny je hypermetabolia. Pri tomto vývine larva prechádza viacerými morfologicky a ekologicky úplne odlišnými larválnymi štádiami (napríklad prvé štádium je veľmi pohyblivé, zatiaľ čo ďalšie je beznohé a parazitické). Obvykle sa medzi týmito fázami vyskytuje aj jedno alebo viacero vložených pokojových štádií (tzv. pakukla). Tento typ premeny je charakteristický najmä pre parazitické skupiny hmyzu (ako sú chrobáky májky alebo rad riasavce).
Rad: Vodnárky link
Vodnárky (Megaloptera) sú stredne veľký hmyz s dvoma pármi blanitých, akoby „zadymených“ krídel, ktoré v pokoji skladajú strechovito nad bruškom. Majú hryzavé ústne orgány a sú považované za veľmi starobylú skupinu s fosíliami datovanými až do obdobia permu. Vyznačujú sa primitívnymi znakmi, ako sú nitkovité, mnohočlánkové tykadlá.
Larvy vodnárok žijú vo vode, sú dravé a dýchajú pomocou tracheálnych žiaber na brušku. Ešte zaujímavejšie však je ich štádium kukly. Na rozdiel od väčšiny hmyzu, kde je kukla úplne nehybná, kukla vodnárok je tzv. voľná a hryzavá (pupa libera). Znamená to, že má voľné končatiny, dokáže sa pohybovať a má funkčné hryzadlá!
Vodnárka močiarna (Sialis lutaria) je náš bežný druh. Má tmavohnedé telo a zadymené krídla s tmavou žilnatinou. Dospelé jedince lietajú ťažkopádne okolo vôd, vôbec neprijímajú potravu a žijú len 2–3 dni.
Rad: Dlhokrčky link
Dlhokrčky (Raphidioptera) sú stredne veľký, veľmi nápadný hmyz. Svoje pomenovanie dostali podľa výrazne predĺženej predohrudi, ktorá vytvára dojem dlhého „krku“. Majú dva páry blanitých krídel skladaných strechovito nad bruškom. Sú to výborné predátory – larvy aj imága sú mimoriadne užitočné, pretože sa živia najmä xylofágnym hmyzom (škodcami dreva) a voškami.
Dlhokrčka obyčajná (Raphidia notata) u nás patrí k bežným druhom. Obýva záhrady, parky a listnaté lesy, často ju vidieť behať po kôre dubov. Samice majú dlhé, ihlicovité znášadlo (dlhé takmer ako ich bruško), ktorým kladú vajíčka hlboko do štrbín a pod voľnú kôru stromov.
Rad: Sieťokrídlovce link
Sieťokrídlovce (Neuroptera) sú starobylý rad hmyzu s hryzavými ústnymi orgánmi, nitkovitými tykadlami a dvoma pármi blanitých krídel s hustou sieťovitou žilnatinou. Ich larvy sú dravé, majú špeciálne adaptácie na trávenie koristi mimotelovým spôsobom. Kukla je pohyblivá.
Zlatoočka obyčajná (Chrysopa vulgaris) patrí medzi hojne sa vyskytujúce a mimoriadne užitočné druhy. Dospelé jedince majú charakteristické zelené sfarbenie, zlatisté oči a priesvitné krídla. Ich larvy sú dravé a vo veľkom likvidujú vošky.
Mravcolev čiernobruchý (Myrmeleon formicarius) je mimoriadne známym zástupcom. Jeho široké larvy s mohutnými hryzadlami si v sypkom piesku vyhrabávajú lievikovité jamky. Na ich dne číhajú na drobný hmyz (často mravce), ktorý do pasce spadne.
Ploskoroh škvrnitokrídly (Libelloides macaronius) je nápadný denný druh pripomínajúci vážku. Má čierne telo, dlhé kyjovité tykadlá a jasne žlté krídla s čiernymi škvrnami. Obýva teplé lesostepné lúky a suché stráne.
Rad: Chrobáky link
Chrobáky (Coleoptera) sú vôbec najväčším radom v ríši hmyzu (a živočíchov vôbec), s odhadovaným počtom popísaných druhov presahujúcim pol milióna. Tento rad je charakterizovaný silne chitinizovaným telom s hryzavými ústnymi orgánmi. Prvý pár krídel je premenený na tvrdé ochranné štíty – tzv. krovky (elytrae), pod ktorými je blanitý druhý pár krídel slúžiaci na let. Chrobáky vykazujú obrovskú rozmanitosť vo veľkosti, farbe, stavbe tela a ekologických nárokoch.
Chrobáky sa systematicky delia na 2 hlavné podrady, ktoré sa často (hoci trochu zjednodušene) označujú ako mäsožravé a všežravé chrobáky.
Podrad: Mäsožravé chrobáky link
Mäsožravé chrobáky (Adephaga) tvoria podrad, v ktorom veľkú väčšinu zástupcov predstavujú aktívne dravce. Už ich larvy majú výborne vyvinuté čeľuste a rýchle nohy pre dravý spôsob života.
Čeľaď bystruškovité je v našich podmienkach predovšetkým známa. Ich farba sa pohybuje od čiernej cez zlatistobronzovú až po modrozelené kovové lesky. Tieto behové predátory sú citlivé na čistotu prostredia, preto slúžia ako významné bioindikátory.
Bystruška zlatoleská (Carabus auronitens) je krásne kovovo sfarbený druh, ktorý sa u nás hojne vyskytuje napríklad v lesoch.
Bystruška zrnitá (Carabus granulatus) je rovnako bežným, dravým zástupcom tejto užitočnej čeľade.
Potápnik obrúbený (Dytiscus marginalis) je veľký vodný chrobák. Na plávanie je adaptovaný tretím párom nôh, ktoré sú husto obrvené a fungujú ako veslá. Napriek tomu, že žije pod hladinou, dýcha vzdušný kyslík – na hladine do seba naberie vzduch, ktorý si vo forme bubliny udržuje pod krovkami.
Podrad: Všežravé chrobáky link
Všežravé chrobáky (Polyphaga) tvoria obrovskú skupinu s rôznorodými spôsobmi života vrátane rozkladačov (nekrofágov, koprofágov), rastlinožravcov, drevokazov a predátorov. Larvy tohto podradu sú často zavalité a pandravovité.
Hrobárik obyčajný (Necrophorus vespillo) z čeľade zdochlinárovité sa vyznačuje dvoma nápadnými oranžovo-žltými pruhmi na krovkách. Plní v prírode dôležitú sanitárnu funkciu (recyklátor) – hrobáriky podhrabávajú a do zeme pochovávajú drobné mŕtve zvieratá, do ktorých následne kladú vajíčka, čím zabezpečujú potravu pre svoje larvy.
Roháč veľký (Lucanus cervus) patrí do čeľade roháčovité a je to jeden z našich najkrajších a najväčších chrobákov. Vyznačuje sa výrazným pohlavným dimorfizmom – samce majú na rozdiel od samičiek mohutne vyvinuté hryzadlá pripomínajúce parohy. Ich larvy sa vyvíjajú v práchnivom dreve starých dubových pňov, a to hneď niekoľko rokov.
Lajniak hladký (Trypocopris vernalis, syn. Geotrupes vernalis) z čeľade lajniakovité má krovky tmavé s jemným kovovým odtieňom. Je to známy koprofágny chrobák (živí sa exkrementmi bylinožravcov), čím vracia dôležité živiny späť do pôdy.
Čeľaď skarabeusovité má tučné, do písmena „C“ stočené larvy nazývané pandravy. Patria sem mnohé nápadné druhy, napríklad nosorožtek hnedý (Oryctes nasicornis). Samce tohto druhu majú na hlave zvláštny, dozadu zahnutý roh.
Chrúst obyčajný (Melolontha melolontha) je známy jarný chrobák z čeľade skarabeusovité, ktorého pandravy žijú v pôde a živia sa korienkami rastlín. Imága (dospelce) lietajú na jar po večeroch a ožierajú listy stromov. Sú nápadné svojimi tykadlami, ktoré sú u samcov zakončené veľkými rozvetvenými lístkami (vejárikom) a slúžia ako dokonalý čuchový orgán.
Zlatoň obyčajný (Cetonia aurata) je zavalitý chrobák z čeľade skarabeusovité, nápadný svojím nádherným kovovo zeleným až zlatistým zafarbením. Živí sa peľom a nektárom kvetov. Zaujímavosťou je, že zlatone majú na okraji kroviek špeciálny výrez, ktorý im umožňuje lietať s úplne zatvorenými a zloženými krovkami, čo je medzi chrobákmi rarita.
Zástupcovia z čeľade kováčikovité majú larvy s úzkym, tvrdým, valcovitým telom, ktoré sa nazývajú drôtovce. Kováčik pásikavý (Athous vittatus) žije v listnatých lesoch. Kováčiky sú známe svojím mimoriadnym obranným správaním: ak spadnú na chrbát, hrajú mŕtvych (thanatóza), a následne vďaka špeciálnemu spojeniu hrudného štítu prudkým trhnutím o podklad doslova „vystrelia“ svoje telo s hlasným cvaknutím vysoko do vzduchu, aby dopadli späť na nohy.
Svetluška obyčajná (Lamprohiza splendidula), ľudovo známa ako svätojánska muška, patrí do čeľade svietivkovité. Vyznačuje sa bioluminiscenciou – schopnosťou tvoriť v spodnej časti bruška „studené“ svetlo. Ďalšou zaujímavosťou je jej obrovský pohlavný dimorfizmus: kým samčekovia normálne lietajú, samičky nemajú krídla a celý život pripomínajú larvu.
Lienka sedembodková (Coccinella septempunctata) z čeľade lienkovité patrí medzi najobľúbenejšie chrobáky. Predstavuje nenahraditeľný bio-regulátor v prírode, keďže larvy aj imága sú dravé a masovo prenasledujú a požierajú vošky.
Pásavka zemiaková (Leptinotarsa decemlineata) z čeľade liskavkovité sa stavbou tela ponáša na lienku, jej krovky sú však žlto-čierno pásikavé. Je to nepôvodný druh zavlečený zo Severnej Ameriky. Keďže tu nemá prirodzených nepriateľov, jej larvy aj dospelce spôsobujú obrovské škody ožieraním listov zemiakov.
Čeľaď fúzačovité zahŕňa chrobáky s extrémne dlhými tykadlami, ktoré u samcov často výrazne presahujú dĺžku samotného tela. Fúzač zavalitý (Ergates faber) je veľký druh borovicových lesov. Ich larvy žijú v práchnivom dreve aj niekoľko rokov a dorastajú do obrovských rozmerov.
Čeľaď lykožrútovité (podkôrnikovité) zastupujú malé, valcovité chrobáky žijúce v dreve a kôre stromov. Lykožrút smrekový (Ips typographus) je drobný (iba pol centimetra merajúci) chrobák. Samice a larvy tohto hmyzu vyhrýzajú pod kôrou smrekov charakteristické „mapy“. Je prirodzenou súčasťou lesa, no v prípade narušenia ekologickej rovnováhy (napríklad v umelo vysadených smrekových monokultúrach po veterných smrštiach) sa kalamitne premnožuje a spôsobuje hromadné odumieranie stromov.
Májka fialová (Meloe violaceus) z čeľade májkovité je zavalitý chrobák s nápadne skrátenými krovkami. Životný cyklus májky patrí k najzložitejším vôbec (tzv. hypermetabolia) – jej miniatúrna larva (triungulin) po vyliahnutí vylezie na kvet, kde čaká na divú včelu, ktorej sa chytí, nechá sa zaviať do jej hniezda a tam následne zožerie jej vajíčko aj zásoby peľu. Májky sú v ohrození schopné zo zhybov na nohách vylučovať žltkastú krv obsahujúcu kantaridín, čo je pre človeka prudký a nebezpečný jed.
Rad: Blanokrídlovce link
Blanokrídlovce (Hymenoptera) sú mimoriadne rozsiahla skupina hmyzu, ktorá zahŕňa obrovské rozpätie veľkostí – od najmenších druhov hmyzu na svete s dĺžkou tela iba 0,2 mm až po veľké a robustné druhy. Ich charakteristickým znakom sú dva páry blanitých krídel s relatívne hustou žilnatinou, pričom zadné krídla sú vždy o niečo menšie. Na hlave nesú dlhé tykadlá a veľké zložené oči. Ústne orgány sú primárne hryzavé, no u niektorých evolučne odvodených skupín (včely) sa premenili na hryzavo-lízavé.
Z hľadiska anatómie samíc je kľúčová prítomnosť znášadla (ovipositora), ktoré slúži na kladenie vajíčok. U tzv. žihadlových blanokrídlovcov (osy, včely, mravce) sa toto znášadlo premenilo na žihadlo napojené na jedovú žľazu. Blanokrídlovce prechádzajú dokonalou premenou (holometabolia). Ich ekologický a hospodársky význam je obrovský; fungujú ako najdôležitejšie opeľovače rastlín, nezastupiteľné regulátory škodcov (parazitoidy) a predátory.
Predovšetkým na základe morfológie, ale aj životného cyklu sa blanokrídlovce rozdeľujú na 2 podrady: hrubopáse a štíhlopáse.
Podrad: Hrubopáse link
Hrubopáse blanokrídlovce (Symphyta) predstavujú vývojovo staršiu vetvu. Ich bruško prisadá k hrudi celou svojou šírkou, nemajú teda zúžený „pás“, čo im dáva robustnejší vzhľad. Taktiež majú dlhé tykadlá a hryzavé ústne orgány, ktoré používajú na konzumáciu rastlinného materiálu. Výrazne sa líšia aj ich larvy – na rozdiel od beznohých lariev včiel či osí majú larvy hrubopásych blanokrídlovcov nohy (oligopódne až polypódne) a nazývame ich pahúsenice, pretože vzhľadom veľmi pripomínajú húsenice motýľov.
Kyjačka žltkastá (Cimbex lutea) veľkosťou a sfarbením pripomína menšieho sršňa. Larvy sa živia listami vŕb a topoľov. Dospelé jedince sa živia miazgou z listov, ktoré nahryzávajú. Samica kladie vajíčka do zárezov v listoch, kde sú chránené pred dravcami.
Pílovka veľká (Urocerus gigas) patrí k našim najväčším zástupcom podradu s nápadným valcovitým telom. Jej larvy sa vyvíjajú v mäkkých drevinách (ihličnanoch), pričom sú xylofágne – vŕtajú v dreve veľké kruhové tunely.
Piliarka jablčná (Hoplocampa testudinea) je malý hmyz, ktorého larvy sa vyvíjajú v plodoch jabloní, čo spôsobuje predčasné opadávanie plodov (tzv. červivosť jabĺk).
Podrad: Štíhlopáse link
Štíhlopáse blanokrídlovce (Apocrita) zahŕňajú hmyz s výrazne zúženým „pásom“ medzi hrudnou časťou a bruškom, čo im dáva štíhlejší a typicky osí vzhľad. Ich larvy sú úplne beznohé (tzv. apódne beznôžky). Tento podrad zahŕňa obrovské množstvo parazitických druhov a zároveň celú evolučnú vetvu sociálneho hmyzu.
Parazitoidy link
Táto nesmierne dôležitá skupina slúži ako biologický regulátor hmyzu v prírode. Ich samice majú dlhé znášadlo, ktorým kladú vajíčka priamo do tiel iného hmyzu (alebo ich lariev), ktoré sa stávajú živou konzervou pre ich potomstvo.
Lumok veľký (Rhyssa persuasoria) je náš nápadný druh, ktorého samice majú znášadlo dlhé aj niekoľko centimetrov. Dokážu ním prevŕtať vrstvu dreva a naklásť vajíčko priamo do skrytej larvy drevokaznej pílovky.
Žihadlové blanokrídlovce link
Znášadlo sa u nich premenilo na jedovaté žihadlo (slúžiace na obranu či lov). Tvoria komplexné sociálne spoločenstvá s kastami.
Mravec drevokaz (Camponotus ligniperda) patrí medzi najväčšie druhy mravcov v strednej Európe. Žije na výslnných okrajoch lesov a hniezda si robí v tlejúcom dreve alebo pod kameňmi. Zaujímavosťou je, že mravce majú z celej triedy hmyzu veľmi zjednodušené zložené oči – často sa skladajú len zo 6–9 ommatídií.
Mravec hôrny (Formica rufa) je u nás naopak najbežnejším druhom a je známy ako usilovný lesný staviteľ obrovských ihličnatých mravenísk.
Zástupcovia z čeľadí osicovité a sršňovité si budujú typické papierové hniezda (vytvorené z rozžutého dreva a slín). Osa útočná (Vespula germanica) má charakteristickú žlto-čiernu kresbu (okraj očí má žltý a na žltom štíte hlavy má čierne body) a hniezdo si robí najčastejšie v podzemných dutinách.
Sršeň obyčajný (Vespa crabro) je blízkym príbuzným osy, ktorý je však výrazne väčší a stavia si plástové hniezda často v dutinách starých stromov. Kolónie sú jednosezónne, pričom zimu prežívajú len oplodnené kráľovné.
Invazívnym druhom je sršeň ázijský (Vespa velutina), ktorý je o niečo menší a má charakteristické čierne sfarbenie hlavy a hrudi so širokým oranžovým pásom na brušku a žlté konce nôh.
Čeľaď včelovité (Apidae) zberá peľ a nektár, pričom ústne orgány majú prispôsobené na lízanie (hryzavo-lízavé). Sú to nepochybne najužitočnejšie hmyzy s obrovským významom ako opeľovače kvitnúcich rastlín.
Včela medonosná (Apis mellifera) sa rozmermi podobá na osu, žije však v trvalých a omnoho väčších spoločenstvách (40 000–70 000 jedincov) v drevených úľoch. Vyznačuje sa dokonalou pohlavnou trojtvarosťou. Ústredným jedincom je plodná samička (matka/kráľovná), chod kolónie zabezpečujú neplodné samičky (robotnice) a v určitom období sa v úli nachádzajú aj samčeky (trúdy).
Rozmnožovanie včiel je fascinujúce. Trúdy sa liahnu z neoplodnených vajíčok (ide o tzv. partenogenézu, samce sú teda haploidné). Z oplodnených vajíčok sa liahnu samičky. O tom, či z larvy vyrastie drobná robotnica alebo veľká kráľovná (ktorá denne znesie aj 2000 vajíčok), rozhoduje výlučne množstvo a kvalita potravy – budúce kráľovné sú kŕmené špeciálnou výživnou materskou kašičkou.
Na výživu dospelých včiel slúži med, ktorý vytvárajú z nektáru a uskladňujú vo voskových plástoch (vosk produkujú vo vlastných žľazách). Na zber peľu majú na zadných nohách vytvorené špeciálne košíčky a kefky. Človeku poskytujú med, vosk, jed a propolis.
Čmele (rod Bombus) sú robustnejší a husto ochlpení príbuzní včiel. Obvykle si budujú hniezda pod zemou alebo pod kameňmi, pričom často využívajú opustené diery vytvorené hlodavcami. Vo vybudovanom hniezde môže bývať až 400 jedincov. Na rozdiel od včiel sú ich spoločenstvá len jednosezónne – na jeseň celá kolónia hynie a zimu prežívajú len mladé oplodnené samičky (budúce kráľovné). Sú to mimoriadne dôležité opeľovače rastlín s dlhými kvetnými rúrkami, napríklad ďateliny.
Čmeľ skalný (Bombus lapidarius) je hojný druh, ktorý je asi 1,5-krát väčší ako včela. Má výrazne oranžovo-červený koniec bruška, zatiaľ čo zvyšok jeho tela je čierny.
Čmeľ zemný (Bombus terrestris) je taktiež veľmi hojne sa vyskytujúci druh. Má žlto-oranžový pás za hlavou a na začiatku bruška, pričom zakončenie bruška je biele.
Rad: Motýle link
Motýle (Lepidoptera) sú mimoriadne populárny a ľahko rozpoznateľný rad hmyzu. Ich jemné blanité krídla sú husto pokryté čiastočne sa prekrývajúcimi šupinkami, ktoré vznikli evolučnou premenou chĺpkov. Tieto šupinky vytvárajú ich jedinečný vzhľad. Nádherné farby motýľov sú tvorené chemickými pigmentmi, no popri nich je často prítomné aj tzv. fyzikálne sfarbenie – to vzniká lomom a interferenciou svetla na mikroskopických povrchových štruktúrach samotných šupiniek.
Na hlave majú motýle typický cuciak (proboscis), ktorý vznikol premenou a predĺžením čeľustí a dolnej pery. Prijímajú ním potravu v tekutej forme, najčastejšie nektár z kvetov. Zriedkavou výnimkou sú len najprimitívnejšie motýle (napríklad potočníkovce), ktoré majú zachované hryzadlá a živia sa peľom. Ich larvy, známe ako húsenice, sú polypódne, čiže okrem 3 párov hrudných nôh majú na zadočku vytvorené aj panôžky. Majú silné hryzavé ústne ústroje, sú zväčša fytofágne (bylinožravé) a prechádzajú dokonalou premenou (holometabolia), pričom ich kukla je najčastejšie tzv. múmiová (pupa obtecta).
Motýle majú obrovský ekologický význam hlavne ako opeľovače. Sú tiež dôležitou súčasťou potravinového reťazca ako potrava pre vtáky, netopiere a iný hmyz. Niektoré druhy (napr. priadka morušová) sú historicky nenahraditeľné v textilnom priemysle.
Kyjotykadlové (denné) motýle link
Kyjotykadlové motýle (Rhopalocera), známe aj ako denné motýle, sú aktívne najmä počas dňa. Majú zvyčajne živé farby a pestrofarebné vzory na krídlach, ktoré slúžia na komunikáciu medzi jedincami alebo ako varovanie predátorov. Ich krídla sú v pokoji zložené vertikálne (lícovými stranami k sebe) nad telom. Majú tenké nitkovité tykadlá, ktoré sú na konci zreteľne kyjovito zhrubnuté.
Vidlochvost feniklový (Papilio machaon) je výrazný a náš veľmi známy motýľ, charakterizovaný bledožltými krídlami s čiernou žilnatinou a výraznými „chvostíkmi“ na zadných krídlach. Pod každým chvostom sa nachádza červená škvrna s modrým lemom. Živí sa hlavne rastlinami z čeľade mrkvovité (z toho pochádza aj jeho druhový názov).
Jasoň červenooký (Parnassius apollo) je náš mimoriadne vzácny a prísne chránený vysokohorský druh. Má biele, akoby pergamenové krídla s výraznými červenými okami. Žije lokálne na kamenistých vápencových svahoch v horách, kde sú jeho húsenice viazané na rozchodníky.
Mlynárik kapustový (Pieris brassicae) je veľmi hojný motýľ, rozšírený v Európe, severnej Afrike a Ázii. Má biele krídla s čiernymi rohmi. Samice sú rozpoznateľné podľa dvoch veľkých čiernych škvŕn na vrchnej strane krídel. Žltozelené húsenice žijú hromadne na kapustovitých rastlinách, z ktorých do tela hromadia látky spôsobujúce ich nepríjemný zápach, ktorý odpudzuje vtáky.
Babočka admirálska (Vanessa atalanta) sa vyznačuje tmavohnedým základným zafarbením s oranžovými až červenými pruhmi a bielymi škvrnami. Je to vynikajúci letec a migrujúci motýľ – na jeseň húfne odlieta do južnej Európy a na jar sa vracia. Jej tŕnisté húsenice žijú, podobne ako húsenice mnohých iných babočiek, predovšetkým na pŕhľave.
Perlovec striebristopásavý (Argynnis paphia) dostal svoje meno podľa výrazných striebristo-bielych, perleťových pásov na spodnej (rubovej) strane zadných krídel. Obľubuje okraje lesov, lesné lúky a presvetlené cesty.
Očkáň pýrový (Pararge aegeria) je stredne veľký denný motýľ s hnedým sfarbením so žltavými škvrnami, obľubujúci listnaté a zmiešané lesy. Od iných motýľov sa líši potravou – nevyhľadáva nektár kvetov, ale pije sladkú medovicu a iné tekutiny vylučované na listoch stromov.
Rôznotykadlové / „nočné“ motýle link
Sú typicky aktívne v noci alebo za súmraku, i keď existuje množstvo druhov, ktoré lietajú aj cez deň. Sfarbenie ich predných krídel býva často nenápadné, s odtieňmi hnedých, sivých alebo zelených farieb (kryptické sfarbenie), čo im umožňuje lepšie sa cez deň maskovať v prostredí. Keď sú v pokoji, ich krídla držia horizontálne rozprestreté, alebo ich skladajú strechovito nad bruško. Tykadlá sú tvarovo veľmi rozmanité – môžu byť nitkovité, pílkovité alebo (najmä u samcov) široko perovité.
Mníška veľkohlavá (Lymantria dispar) sa vyznačuje výrazným pohlavným dimorfizmom. Samce sú menšie, s hnedosivými krídlami, kým samice sú nápadne väčšie s krémovobielymi krídlami. Ich pestré húsenice (s modrými a červenými bradavicami) sú známe tým, že pri premnožení dokážu spôsobiť holožery v listnatých lesoch. Primárnou príčinou ich kalamitného premnoženia však býva narušenie ekologickej rovnováhy krajiny človekom.
Okáň hruškový (Saturnia pyri) je najväčší motýľ v Európe. Má hnedé krídla s výraznými očnými škvrnami. Jeho húsenica je obrovská, svetlozelená s modrými bradavicami. Na Slovensku žije len lokálne a vzácne v najteplejších oblastiach a zasluhuje si prísnu ochranu.
Mora štiavová (Noctua pronuba): Typický zástupca tejto čeľade. Predné krídla má okrovohnedé a dokonale splývajú s kôrou. Zadné krídla sú však pestré, okrovooranžové s čiernym pásom. Ide o tzv. úľakové sfarbenie – pri vyrušení mora prudko roztvorí predné krídla, bleskovo ukáže pestré zadné krídla a predátora (napr. vtáka) tým zmätie alebo odoženie.
Lišaj smrtihlav (Acherontia atropos) patrí medzi naše najväčšie lišaje. Hruď tohto motýľa zdobí žltastá kresba, ktorá verne pripomína ľudskú lebku. Zaujímavosťou je, že tento motýľ dokáže vydávať pískavý zvuk a často vniká do úľov, kde kradne včelám med.
Priadka morušová (Bombyx mori) je hospodársky najvýznamnejší motýľ. Vo voľnej prírode už nežije, bol domestikovaný z ázijských predkov. Dospelý jedinec žije len niekoľko dní a pre zakrpatený cuciak vôbec neprijíma potravu. Húsenice sa živia výhradne listami moruše bielej. Pred zakuklením sa obalia jediným, neprerušeným hodvábnym vláknom (dlhým aj viac ako kilometer), čím vznikne puzdro zvané kokón. Tieto kokóny sa zbierajú a získava sa z nich pravý hodváb.
Migrácia motýľov link
Migrácia u niektorých motýľov je pravidelné a predvídateľné presúvanie populácie z jedného miesta na druhé, ktoré je určené ročnými obdobiami. Tento fenomén umožňuje motýľom vyhnúť sa nepriaznivým podmienkam (chlad, nedostatok potravy). U niektorých druhov migrujú všetci jedinci, u iných len časť populácie.
Absolútne najznámejším príkladom migrácie hmyzu je severoamerický monarcha sťahovavý (Danaus plexippus), ktorý v obrovských kŕdľoch putuje z južnej Kanady až do zimovísk v horských ihličnatých lesoch stredného Mexika, pričom prekonáva vzdialenosť tisícov kilometrov.
Rad: Dvojkrídlovce link
Dvojkrídlovce (Diptera) sú nesmierne rozmanitý a evolučne veľmi úspešný rad hmyzu. Ich najtypickejším znakom je, že majú vyvinutý iba jeden (predný) pár blanitých krídel. Zadné krídla sú redukované a premenené na kyjačikovité útvary zvané kyvadielka (haltery), ktoré fungujú ako dokonalý gyroskop a slúžia na stabilizáciu inak mimoriadne obratného a rýchleho letu.
Majú rôzne typy ústnych orgánov, od bodavo-cicavých až po lízavé. Prekonávajú úplnú premenu s veľmi rýchlym larválnym vývinom (zvyčajne prebieha len cez 3–4 instary). Ich larvy sú u všetkých druhov prísne beznohé (apódne), a u evolučne odvodených skupín dokonca úplne bezhlavé (acefalné). Kukla môže byť voľná (múmiová), alebo u vyšších múch je ukrytá v stvrdnutom súdkovitom obale (tzv. pupa coarctata). Dvojkrídlovce majú v prírode obrovský význam – fungujú ako opeľovače, dôležité rozkladače (saprofágy), ale aj ako nebezpečné parazity a prenášače smrteľných chorôb.
Na základe tvaru tela, tykadiel a stavby hlavy larvy sa rozdeľujú na 2 hlavné podrady: komáre a muchy.
Podrad: Komáre link
Komáre (Nematocera) majú dlhé, nitkovité (alebo u samcov nápadne husto ochlpené – prasličkovité) tykadlá s mnohými článkami. Majú štíhlejšie telo s dlhými nohami. Ich beznohé larvy majú na rozdiel od múch vždy dobre viditeľnú a vyvinutú hlavu (eucefalné larvy).
Z čeľade tipuľovité patrí tipuľa obrovská (Tipula maxima) medzi našich najväčších zástupcov komárov s nápadne dlhými, krehkými nohami. Jej krídla sú jemne hnedo škvrnité. Hoci vyzerá ako „obrovský komár“, krv necicia. Mäsité larvy tohto druhu žijú vo vlhkej pôde alebo v hnijúcom dreve.
Čeľaď komárovité predstavujú všeobecne známe ektoparazity stavovcov. Platí však, že krv cicajú výlučne samice, pretože potrebujú bielkoviny na dozretie vajíčok; samce sa živia len nektárom a rastlinnými šťavami. Ich larvy žijú v stojatých vodách a dýchajú atmosférický kyslík pomocou dýchacej rúrky (sifónu) na konci bruška, ktorou sa „zavesia“ na vodnú hladinu. Komár piskľavý (Culex pipiens) patrí medzi najrozšírenejšie druhy a vyznačuje sa nočnou aktivitou.
Pre človeka v trópoch je mimoriadne nebezpečný anofeles škvrnitokrídly (Anopheles maculipennis), ktorý je hlavným prenášačom prvoka maláriovca (pôvodcu smrteľnej malárie).
Zástupcovia z čeľade pakomárovité vzhľadom pripomínajú komáre, ale dospelé imága (napríklad pakomár pernatý – Chironomus plumosus) vôbec neprijímajú potravu a žijú len pár dní. Zato ich vodné larvy (rybárom známe ako patentky) sú pre biológov fascinujúce – sú výrazne červené, pretože v hemolymfe majú (ako jeden z mála hmyzov) rozpustený dýchací pigment hemoglobín! Vďaka tomu dokážu prežiť aj v bahne veľmi chudobnom na kyslík.
Podrad: Muchy link
Muchy (Brachycera) majú tykadlá skrátené (u vyšších múch zredukované len na 3 články s typickou osinou), robustnejšie a často mierne sploštené telo. Ich larvy sú prísne beznohé a u väčšiny vývojovo vyšších múch aj úplne bez viditeľnej hlavy (acefalné – tzv. bezkrčky). Vývin je úplná premena, pričom u najpokročilejších druhov sa larva kuklí vo vlastnej stvrdnutej koži z posledného zvliekania, čím vzniká súdkovitý obal zvaný pupárium (pupa coarctata).
Čeľaď ovadovité predstavujú stredne veľké až veľké muchy. Majú charakteristické, často nádherne dúhovo sfarbené oči. Larvy sa vyvíjajú vo vlhkej pôde alebo vo vode a sú predátorské. Krv cicajú výlučne samičky (potrebujú bielkoviny pre vajíčka), kým samce sa živia nektárom. Uhryznutie ovadom je veľmi bolestivé, pretože na rozdiel od komárov nevylučuje do rany anestetikum, ale kožu priamo rozrezáva.
Ovad hovädzí (Tabanus bovinus) je naším najväčším druhom z tejto čeľade.
Čeľaď muchovité zahŕňa druhy s lízavým aj bodavým ústrojenstvom, ktoré často žijú v tesnej blízkosti človeka alebo zvierat.
Mucha domová (Musca domestica) je jedna z najznámejších múch, ktorá žije synantropne. Má lízavé ústne ústrojenstvo, jej larvy sú saprofágne a vyvíjajú sa v organickom odpade.
Bodavka stajňová (Stomoxys calcitrans) sa na nerozoznanie podobá na muchu domovú. Má však ústne ústroje premenené na ostrý bodec a na rozdiel od muchy domácej sa živí cicaním krvi.
Bodavka tse-tse (Glossina palpalis) je mimoriadne nebezpečnou africkou príbuznou bodavky stajňovej, ktorá je hlavným prenášačom smrteľnej spavej choroby (trypanozomiázy).
Do čeľade mäsiarkovité patria väčšie muchy s typickým čiernobielo pruhovaným (šachovnicovým) vzorom na brušku. Napriek vžitej predstave (ktorá vyplýva aj z ich slovenského názvu), že ich larvy žijú v hnijúcom mäse, je to u väčšiny druhov inak. Ich larvy sú v skutočnosti obávané parazitoidy! Samička veľmi bežnej mäsiarky obyčajnej (Sarcophaga carnaria) kladie živé larvy, ktoré parazitujú v telách dážďoviek.
Zástupcom čeľade drozofilovité je drozofila obyčajná (Drosophila melanogaster). Je to drobná muška známa pod ľudovými názvami vínna alebo banánová muška. Jej larvy sa vyvíjajú na kvasiacom ovocí. Vďaka krátkemu generačnému času a jednoduchej stavbe obrovských chromozómov v slinných žľazách sa stala jedným z najdôležitejších modelových organizmov na experimentálne štúdium genetiky.
Čeľaď strečkovité zahŕňa prísne špecializované parazity cicavcov, ktoré spôsobujú zvieratám (aj hospodárskym) veľké utrpenie. Dospelé muchy majú zakrpatené ústne orgány, vôbec neprijímajú potravu a žijú len veľmi krátko. Ekologicky sa delia na tri základné skupiny podľa toho, kde presne parazitujú ich larvy:
Strečok ovčí (Oestrus ovis) parazituje svojimi larvami priamo v nosohltane a čelových dutinách hostiteľa.
Strečok konský (Gasterophilus intestinalis) parazituje a vyvíja sa v žalúdku a tráviacej sústave koní.
Strečok hovädzí (Hypoderma bovis) parazituje pod kožou hovädzieho dobytka, kde jeho larvy tvoria viditeľné hrče. Tesne pred kuklením kožu prederaví, čím ju nenávratne znehodnocuje pre kožiarsky priemysel.
Rad: Blchy link
Blchy (Siphonaptera, syn. Aphaniptera) sú malý, výhradne ektoparazitický hmyz, dokonale adaptovaný na svoj spôsob života. Majú z bokov výrazne sploštené telo, vďaka čomu sa dokážu bez odporu prepletať hustou srsťou alebo perím. Sú úplne bezkrídle a majú silné zadné nohy prispôsobené na extrémne dlhé skoky.
Ich hlava je vybavená bodavo-cicavými ústnymi orgánmi a tykadlami, ktoré sú skrátené a bezpečne uložené v jamkách na hlave. Oči sú veľmi malé (jednoduché) alebo u niektorých druhov úplne chýbajú. Významnou anatomickou adaptáciou sú rady tuhých, dozadu smerujúcich bŕv na hlave aj tele, ktoré zabraňujú ich zošmyknutiu z hostiteľa. Zatiaľ čo dospelé blchy cicajú krv, ich beznohé larvy žijú voľne v hniezdach, norách alebo v organických odpadkoch na zemi, kde sa živia detritom.
Blchy sú historicky obávané prenášače závažných chorôb. Napríklad blcha morová (Xenopsylla cheopis) šírila baktérie čierneho moru, ktorý v stredoveku zdecimoval Európu.
Blcha ľudská (Pulex irritans) dokáže parazitovať priamo na človeku. Vďaka lepšej hygiene v moderných domácnostiach je jej výskyt dnes už skôr lokálny a zriedkavý.
Blcha psia (Ctenocephalides canis) je hojným ektoparazitom domácich miláčikov, najmä psov, no dokáže prejsť aj na iných hostiteľov.
