Drsnokožce

Autor:
Publikované dňa:

Citácia: PANČÍK, Peter. 2024. Biopedia.sk: Drsnokožce. [cit. 2024-05-29]. Dostupné na internete: <https://biopedia.sk/zivocichy/drsnokozce>.

Drsnokožce (Chondrichthyes) sa niekedy nazývajú aj paryby. Ich koža je pokrytá ostrými, kopijovitými plakoidnými šupinami smerujúcimi dozadu, ktoré majú obdobnú stavbu ako ich zuby. Na dotyk sú veľmi drsné, preto názov drsnokožce.

U drsnokožcov sa už vytvárajú čeľuste, ktoré sa vyvinuli z 1. páru žiabrového oblúku. 2. pár žiabrového oblúku zas vytvoril prepojenie čeľustí s tvárovou časťou lebky. 3.–7. pár žiabrových oblúkov si zachováva pôvodnú funkciu a predstavuje oporu žiabrového aparátu v podobe 5 párov žiaber.(1)

Drsnokožce sú poslednou skupinou stavovcov, u ktorej ešte chorda ostáva zachovaná po celý život. Tá síce prechádza celým telom, ale okolo nej sa začínajú vytvárať chrupavkovité stavce, ktoré sú ešte neúplné. Aj zvyšok vnútornej kostry drsnokožcov, vrátane lebky, je tvorený z chrupky (kostné tkanivo, ktoré sa u vyšších stavovcov diferencuje z chrupky, sa u drsnokožcov ešte nevyskytuje, s výnimkou dentínu v zuboch).

Pohybovým ústrojom drsnokožcov sú plutvy. Párové plutvyprsné a brušné a nepárovéchrbtová, análna a chvostová.

Zuby drsnokožcov sú ihlanovité alebo ihlicovité, veľmi ostré, a často prítomné v niekoľkých radoch. Ako filtre na zachytávanie drobnej koristi slúžia žiabrové paličky, ktoré zároveň chránia dýchací epitel žiaber pred mechanickým poškodením a pred vniknutím väčších častíc.

Tráviaca sústava je charakteristická črevom, ktoré nie je jasne rozdelené na rôzne časti, ako je to u vyšších stavovcov. Toto črevo je obyčajne jednoduchá trubica, ktorá sa tiahne od žalúdka až k análnemu otvoru. Nachádzajú sa v ňom slepé pylorické výbežky, ktoré vybiehajú tesne za žalúdkom a ich úlohou je spomaľovať priebeh potravy. Zvláštnosťou je taktiež prítomnosť vnútorného špirálovitého záhybu alebo riasy (typhlosolis). Črevo drsnokožcov taktiež obsahuje klky. Všetky tieto štruktúry čreva vo výsledku zvyšujú efektívnosť trávenia živín a ich vstrebávania.

Drsnokožce majú obličky typu opistonefros. Patria medzi ureotelné živočíchy – vylučujú dusíkaté látky z tela vo forme močoviny. Majú spoločný vývod močopohlavnej sústavy, ktorú nazývame kloaka. Súčasťou sústavy, ktorá reguluje hospodárenie s elektrolytmi a slúži na vylučovanie nadbytočných solí, je aj tzv. rektálna žľaza.

Drsnokožce sú dravé živočíchy s výborne vyvinutým zrakom a čuchom. Zo sluchového zmyslu majú dobre vyvinuté vnútorné ucho. Špeciálnym zmyslovým orgánom drsnokožcov sú Lorenciniho ampuly slúžiace na zisťovanie slabého elektrického poľa (patria medzi elektroreceptory), ktoré vysielajú telá rýb a iných živočíchov. Umožňujú vyhľadať korisť aj v tme alebo kalnej vode.

Lorenciniho ampuly sa píšu aj ako Lorenziniho ampuly. STEFANO LORENZINI (1652–?) bol taliansky lekár a ichtyológ, ktorý sa okrem iného zaoberal anatómiou a fyziológiou žralokov.

Oplodnenie drsnokožcov je vnútrotelové. Páriace orgány, tzv. pterygopody, vznikli premenou časti brušných plutiev. Samce tieto štruktúry používajú na prenos spermií do tela samice. Drsnokožce sú najčastejšie tzv. vajcoživorodé (ovoviviparia), ale výnimočne sa vyskytujú aj ostatné formy vývinu (vajcorodosť – oviparia, živorodosť – viviparia).

Vajcoživorodosť je kombinovaná forma vajcorodosti (kladenia vajec) a živorodosti (rodenia mláďat) a vyznačuje sa tým, že samica produkuje vajcia, ktoré sú inkubované a vyliahnuté vnútri jej tela. Mláďatá sa "rodia" ako plne vyvinuté. Tento spôsob reprodukcie poskytuje mláďatám ochranu pred predátormi počas raných štádií vývoja.

Recentné drsnokožce delíme na 2 podtriedy:

Podtrieda: Chiméry link

Chiméry (Holocephali) sú starobylé, a v súčasnosti málo druhovo početné, morské drsnokožce s pretiahnutým tvarom tela a charakteristickým bičíkatým chvostom a veľkými, do strany smerujúcimi, prsnými plutvami. Od pásožiabrovcov sa odlišujú v niekoľkých znakoch:

  • Majú žiabre uložené v dvoch komorách, ktoré prekrýva koža a chrupavkovité viečko, pričom voda zo žiaber odteká len jedným párom otvorov.

  • Plakoidné šupiny majú obmedzené na určité časti tela, ako sú hlava a chrbát, čo je v kontraste s pásožiabrovcami, kde plakoidné šupiny pokrývajú viac či menej celé telo.

  • Majú jednoduchšiu anatómiu stavcov.

  • Ich zuby sú monofiodontné, čo znamená, že majú len jeden súbor trvalých zubov, ktoré sa neobnovujú, v kontraste s polyfiodontným chrupom žralokov.

Najznámejším zástupcom je chiméra hlavatá (Chimaera monstrosa), ktorá sa vyskytuje v Stredozemnom mori a Atlantickom oceáne, a to až do hĺbky 1,5 km. Dorastať môže až do veľkosti 150 cm, pričom samice sú o niečo väčšie ako samce, čo je charakteristickým znakom pohlavného dimorfizmu všetkých chimér. Jej strava sa skladá hlavne z drobných bezstavovcov a mäkkýšov, ktorých loví z morského dna.

Podtrieda: Pásožiabrovce link

Pásožiabrovce (Elasmobranchii) sú typické štíhlym torpédovitým, alebo naopak zhora splošteným tvarom tela. Ich 5 žiabrových štrbín ústi samostatne po bokoch hlavy. Medzi pásožiabrovce patria relatívne veľké živočíchy, najväčšie jedince dosahujú dĺžky až 18 m. Zaraďujeme sem žraloky a raje.

Pododdelenie: Žraloky link

Žraloky (Selachii) sa tvarom tela a plutvami podobajú na ryby zo všetkých skupín drsnokožcov najviac. Žiabrové štrbiny žralokov (5-7 párov) ústia na povrch tela na bočnej strane hlavy. Niektoré druhy majú tŕňové výbežky na chrbtovej plutve, ktorá je navyše často dvojdielna. Takmer všetky majú análnu plutvu.

Žraloky sú výborní plavci a lovci a hoci sa v médiách často zobrazujú ako krutí zabijaci, v skutočnosti si svoju korisť opatrne vyberajú. Niektoré druhy sa dokonca živia malými morskými bezstavovcami alebo filtráciou planktónu. Žraloky, ako dominujúci morskí predátori, dosiahli vrchol svojho rozšírenia a druhovej diverzity počas obdobia karbónu. Podobne, ako u chimér, sa pohlavný dimorfizmus prejavuje väčším telom samíc.

Mnohé druhy žralokov sa dožívajú vysokého veku (až 70 rokov), pričom pohlavnú zrelosť taktiež dosahujú pomerne neskoro (cca od 28. roku života).

Žraloky sa rozdeľujú do viacerých radov na základe počtu žiabrových štrbín, prítomnosťou alebo absenciou niektorých plutiev, ako aj ich morfológiou a umiestnením na tele, tvarom a umiestnením čeľustí, a pod. Najznámejšie žraloky patria do 2 radov.

Rad: Lamnotvaré link

Lamnotvaré (Lamniformes) majú 5 párov žiabrových oblúkov, dvojdielnu chrbtovú plutvu, análnu plutvu a čeľuste končiace za úrovňou očí.

Žralok biely (syn. lamna ľudožravá, Carcharodon carcharias) dosahuje dĺžku 3,7 m (samce) až 4,75 m (samice). Má krátke rostrum, sivú chrbtovú stranu a nápadné biele brucho. Často osamote pátra po väčších morských cicavcoch, ako sú delfíny alebo tulene. Občas môže napadnúť aj človeka.

Žralok obrovský (syn. lamna ozrutná, Cetorhinus maximus) patrí medzi najväčšie druhy žralokov (do 8 m), no paradoxne patrí medzi druhy, ktoré sa živia filtráciou planktónu. Vo vode sa pohybuje veľmi pomaly s otvorenými čeľusťami, ktorými zachytáva potravu. Vyskytuje sa väčšinou v oceánoch mierneho pásma a vplyvom lovu patrí medzi ohrozené druhy.

Rad: Žralokotvaré link

Žralokotvaré (Carcharhiniformes) majú 5 párov žiabrových oblúkov, dvojdielnu chrbtovú plutvu, análnu plutvu, čeľuste končiace za úrovňou očí. Od lamnotvarých sa odlišujú tým, že ich oko prekrýva špeciálne viečko (membrána), ktoré ho chráni počas lovu.

Žralok modrý (Prionace glauca) dorastá v priemere do dĺžky 2,3 m (samce) až 2,75 m (samice). Charakteristický je zašpicatenou hlavou s dlhším rypákom (rostrum) a modrou farbou na chrbtovej strane. Bežne sa živí rybami a hlavonožcami, no môže napadnúť aj väčšie morské cicavce. Jeho domovom sú všetky moria tropického, subtropického a mierneho pásma. Pomerne hojný je v Stredozemnom mori. Najčastejšie sa zdržiava tam, kde sú veľké kŕdle rýb, najmä sleďov, makrel a tuniakov.

Medzi bizarnejšie druhy patrí žralok kladivohlavý (Sphyrna zygaena). Dosahuje dĺžku 3,5 m. Jeho zvláštny tvar hlavy, pripomínajúci kladivo, mu umožňuje lepšie manévrovať a efektívnejšie lokalizovať korisť v morskom prostredí. Tento unikátny tvar hlavy tiež zlepšuje jeho schopnosť zaznamenávať elektrické signály vydávané korisťou. Hoci žralok kladivohlavý nie je bežne považovaný za veľkú hrozbu pre ľudí, má schopnosť ublížiť, ak sa cíti ohrozený alebo je provokovaný.

Pododdelenie: Raje link

Raje (Batoidea) sú charakteristické zhora splošteným telom. Ich žiabrové štrbiny ústia na povrch tela na brušnej strane tela. Majú výrazné hrudné plutvy, ktoré splývajú s bokom tela a vytvárajú typický vlnivý pohyb živočícha. Chýba im análna plutva. Chvostová plutva je redukovaná a na konci tela je často prítomný dlhý bičovitý výbežok. Na rozdiel od žralokov, pre raje je typická oviparia (kladenie vajec).

Raje sa živia hlavne bentickými organizmami (žijúce na morskom dne), ako sú kôrovce, malé ryby, chobotnice a iné mäkkýše. Okrem svojej schopnosti maskovať sa v prostredí môžu niektoré druhy rají používať na obranu bodce alebo produkujú elektrické výboje na omračovanie nepriateľa alebo koristi. Bodec je špeciálnou štruktúrou chvosta, ktorý môže obsahovať jedové žľazy. Elektrické pole produkujú špeciálne upravené svalové alebo nervové bunky – elektrocyty.

Najznámejší zástupcovia rají patria do 2 radov.

Rad: Rajotvaré link

Rajotvaré (Rajiformes) predstavujú typických zástupcov rají so splošteným telom a zväčšenými párovými plutvami zrastenými v podobe bočného lemu.

Raja ostnatá (Raja clavata) patrí medzi bežné druhy rají žijúcich pri európskom pobreží. Dosahuje dĺžky 1 m. Počas sezóny párenia dospelé jedince vytvárajú zoskupenia rovnakého pohlavia. Samice sa približne mesiac pred samcami presúvajú do plytších pobrežných vôd.

Rad: Šibotvaré link

Šibotvaré (Myliobatiformes) boli v minulosti zaraďované medzi rajotvaré pre ich nápadnú podobnosť. Fylogenetické štúdie však naznačujú, že sa ich tvar vyvinul nezávisle od rajotvarých, a že tvoria samostatnú skupinu.

Manta dvojrohá (Manta birostris) je najväčšia zo všetkých rají, meria 7 m a váži aj 1 tonu. Na rozdiel od väčšiny rají, manta obýva otvorené moria. Obyčajne sa zdržiava v blízkosti kŕdľa kôrovcov alebo malých rybiek, ktoré sú jej hlavnou potravou. Pláva so široko roztvorenými čeľusťami a naberá nimi potravu.

  1. Mock A.: Úvod do porovnávacej morfológie živočíchov. (2019). Univerzita Pavla Jozefa Šafárika, Prírodovedecká fakulta, Košice.

Ďalšie články

Kruhoústnice

Kruhoústnice, zaraďované do nadtriedy bezčeľustnatcov, sú morské stavovce bez šupín s chrupavkovitou vnútornou kostrou. Charakteristickými znakmi sú ich kruhovité ústa vybavené ostrými zúbkami, slúžiace na parazitický alebo predátorský spôsob života. Medzi hlavné triedy patria sliznatky, produkujúce sliz pre ochranu, a mihule, ktoré prechádzajú komplexným vývojom z larválneho štádia do dospelosti, pričom niektoré druhy vykazujú migrácie medzi sladkými a slanými vodami.

Lúčoplutvovce

Lúčoplutvovce predstavujú najrozsiahlejšiu skupinu vodných čeľustnatcov, vrátane väčšiny moderných rýb. Ich tela sú väčšinou pokryté slizovitou kožou s plochými šupinami rôznych typov. Väčšina druhov má už kostenú kostru. Dýchajú žiabrami, ktoré sú prekryté pohyblivým viečkom (skrelou). Mnohé druhy využívajú aj plynový mechúr na reguláciu plávania. Delia sa do troch hlavných podtried.

Mäsitoplutvovce

Mäsitoplutvovce sú evolučne významnou skupinou rýb, z ktorej sa vyvinuli všetky štvornohé stavovce. Charakterizujú ich veľké kozmoidné šupiny a mäsité plutvy s kosťami uloženými vo svalovine. Sú rozdelené na dve podtriedy: lalokoplutvovce boli považované za vyhynuté až do objavu latimérie podivnej, a dvojdyšníkovce, ktoré dokážu dýchať vzduch pomocou pľúcnych vakov, čo im umožňuje prežiť v prostredí s nízkym obsahom kyslíka.

forward