Hubky

Hubky (Porifera) sú primitívne mnohobunkové vodné živočíchy. Existuje približne 5 000 popísaných druhov obývajúcich prevažne moria, kde sa vyskytujú pripevnené na povrchy až do hĺbok 8 500 m. Iba 2% druhov je sladkovodných. Dospelé hubky nemajú vyvinutý nervový systém ani svalovinu a neprejavujú výrazné pohyby častí tela, preto sa v minulosti zaraďovali medzi rastliny.

Systematicky tvoria osobitný vývojový stupeň v rámci mnohobunkových živočíchov: ⁽¹⁾

Hubky sú vývojovo veľmi starobylou skupinou živočíchov, ktorých izolované postavenie v systéme podporuje niekoľko argumentov. Ich telo tvoria dve zárodočné vrstvy – ektoderm a endoderm, ale genéza týchto vrstiev je odlišná od ostatných živočíchov. V procese gastrulácie dochádza ku gastrulárnej inverzii, kde z buniek, ktoré sa u Eumetazoa stávajú ektodermom, sa u hubiek stávajú endodermom a naopak. Medzi týmito vrstvami sa nachádza rôsolovitá mezoglea, ktorá obsahuje pseudoskelet z ihlicovitých spikúl (tvoria ich bunky skleroblasty), ktoré môžu byť inkrustované rôznymi materiálmi, ako je napríklad CaCO₃, kremičitany alebo organická látka spongín. Spikuly poskytujú hubke podporu a ochranu a pomáhajú udržiavať jej tvar.

Hubky nemajú žiadne orgány ani tkanivá a pozorujeme u nich len dve súvislejšie vrstvy buniek – povrchovú vrstvu pinakocytov a vrstvu ektodermálnych choanocytov, ktoré v najjednoduchšom prípade vystielajú centrálnu dutinu hubky (askónový typ), kanáliky (sykónový typ) alebo dutinky v zhrubnutej stene hubky (leukónový typ). Choanocyty sú golierikaté bunky s bičíkmi, ktoré pohybom bičíkov vháňajú vodu do hubky cez sústavu kanálikov (ostií), a zabezpečujú aj trávenie drobných častíc. Trávenie hubiek je vnútrobunkové (intracelulárne), pričom voda so živinami prúdi cez ostie dovnútra hubky, kde ju fagocytujú a trávia choanocyty a zvyšky potravy potom opúšťajú hubku centrálnym otvorom, ktorý sa nazýva oskulum. Za prenos potravy a vynášanie metabolitov zodpovedajú bunky amébocyty.

Väčšina hubiek, ktoré sa rozmnožujú sexuálnym spôsobom, sú hermafroditné a produkujú vajíčka a spermie v rôznych časoch. Pohlavné bunky sa tvoria v mezoglei premenou rôznych typov buniek. Splývanie spermií a vajíčok prebieha voľne vo vode. Larvy voľne plávajú a majú rôzne formy v závislosti od druhu. Niektoré bežné typy lariev na nazývajú coeloblastula (tiež známa ako blastula alebo amfiblastula), parenchymula (tiež známa ako parenchymella alebo stereogastrula) a rhagon.

Nepohlavné rozmnožovanie prebieha pučaním alebo fragmentáciou. Púčiky môžu zostať pripojené k rodičovi alebo od neho oddelené a z každého púčika sa vyvinie nový jedinec. Pučaním vznikajú kolónie hubiek. K nepohlavnému rozmnožovaniu zaraďujeme aj tzv. gemule, čo sú zhluky buniek odolné voči nepriaznivým podmienkam (vyschnutie, mráz, nedostatok kyslíka). Tvoria ich zväčša sladkovodné druhy hubiek a sú schopné prečkať aj dlhé obdobie bez aktivity. Vo vhodných podmienkach opäť vypučia v nového jedinca.

Na základe tvaru a zloženia ihlíc sa hubky rozdeľujú do troch tried: vápnice (Calcarea), košovky (Hexactinellida), kremenice (Demospongiae), pričom niekedy sa ešte z kremeníc odčleňujú bezkostrovky (Homoscleromorpha) ako štvrtá trieda.

Najznámejšou hubkou je morská hubka mycia (Spongia officinalis), ktorej mäkká a pružná kostra sa používa ako špongia na umývanie. V sladkých vodách tvorí tuhé, pórovité a na povrchu slizovité povlaky na kameňoch a dreve hubka riečna (Ephydatia fluviatilis). Hubka jazerná (Spongilla lacustris) žije v stojatých a pomaly tečúcich vodách v symbióze s riasami.