Štúdium správania živočíchov možno rozdeliť do rôznych historických období, z ktorých každé sa vyznačuje odlišnými vedeckými prístupmi a teóriami.
Celkovo sa dejiny etológie vyznačujú progresiou od deskriptívnych (opisných) a pozorovacích štúdií k viac experimentálnym a teoretickým prístupom. Zatiaľ čo každé obdobie má svoje vlastné jedinečné vlastnosti a prínosy, výskum bol vždy poháňaný túžbou pochopiť prírodný svet a samotné živočíchy, ktoré ho obývajú.
Predmoderné obdobie link
Predmoderné obdobie zahŕňa obdobie pred 19. storočím, keď správanie živočíchov väčšinou skúmali iba filozofi a prírodovedci. Pozorovania sa robili priamo v teréne alebo v zajatí, ale len veľmi malý dôraz sa kládol na vedeckú prísnosť a exaktné experimentovanie.
Darwinovské obdobie link
Darwinovské obdobie je pomenované podľa britského prírodovedca CHARLESA DARWINA (1809–1882), ktorého dielo „O pôvode druhov“ (1859) je nielen príspevkom v oblasti evolučnej biológie, ale aj priekopníckym dielom pre samotné správanie živočíchov. Darwin sa správaniu venoval aj priamo, napríklad vo svojom slávnom diele Vyjadrovanie emócií u človeka a zvierat (1872), čím položil základy pre porovnávaciu etológiu. Darwinova teória prirodzeného výberu poskytla pevný rámec pre pochopenie funkcie a vývoja správania. K rozvoju evolučných teórií správania v tomto období prispeli aj ďalší vedci, napríklad HERBERT SPENCER.
Fyziologický smer link
Významným vedcom takzvaného fyziologického smeru bol ruský lekár a fyziológ IVAN PETROVIČ PAVLOV (1849–1936). Uskutočnil sériu slávnych experimentov so psami, v ktorých pozoroval, ako sa správanie a fyziologické reakcie psov menia v závislosti od špecifických podnetov, čím popísal mechanizmus takzvaného podmieneného reflexu. Za svoju prácu v oblasti fyziológie tráviaceho systému získal v roku 1904 Nobelovu cenu za fyziológiu alebo medicínu.
Behaviorizmus link
Koncom 19. a začiatkom 20. storočia došlo k posunu smerom k experimentálnejšiemu a laboratórnemu výskumu správania živočíchov. Toto obdobie porovnávacej (komparatívnej) psychológie bolo charakteristické nástupom behaviorizmu. Išlo o smer, ktorý sa striktne zameriaval výlučne na štúdium pozorovateľného správania, procesov učenia a faktorov prostredia, ktoré ho priamo ovplyvňujú.
Moderná etológia link
V polovici 20. storočia sa oblasť etológie vyprofilovala ako samostatná disciplína s vlastnými teóriami, metódami a vedeckými prístupmi. Toto obdobie označujeme ako obdobie modernej etológie. Kľúčovými priekopníkmi boli vedci, ktorých práca sa zamerala na štúdium správania živočíchov v ich prirodzenom prostredí a na skúmanie vrodených (inštinktívnych) zložiek správania. Za svoj výskum v tejto oblasti získali všetci traja spoločnú Nobelovu cenu za fyziológiu alebo medicínu v roku 1973.
KONRAD LORENZ (1903–1989) bol rakúsky etológ, ktorý sa preslávil štúdiom vpečatenia (angl. imprinting) u vtákov. Ide o proces učenia, ku ktorému dochádza počas kritického obdobia v ranom veku mláďaťa a ktorý mu pomáha rozpoznať svojich rodičov a vytvoriť si k nim sociálnu väzbu. Uskutočnil experimenty, ktoré jasne ukázali, ako mláďatá vtákov (napríklad husí) spoznávajú svoju matku a ako môže do tohto procesu zasiahnuť človek. Lorenz tiež študoval agresiu a teritoriálne správanie, čím prispel k nášmu pochopeniu vrodeného správania nevyhnutného na prežitie vo voľnej prírode.
KARL VON FRISCH (1886–1982) bol rakúsko-nemecký etológ, ktorý je známy najmä svojím výskumom zmyslového vnímania včiel. Zistil, že včely medonosné medzi sebou komunikujú vykonávaním špecifických tancov. Dokázal tieto tance dekódovať a zistiť tak, ako si včely navzájom oznamujú presnú polohu zdrojov potravy. Frischova práca pomohla biológii pochopiť samotný koncept inštinktívneho správania – teda vrodeného správania, ktoré je spúšťané špecifickými stimulmi a prebieha podľa vopred naprogramovaného reťazca krokov.
NIKOLAAS TINBERGEN (1907–1988) bol holandský etológ, ktorého práca sa zameriavala na štúdium správania živočíchov priamo v ich prirodzenom prostredí. Je známy predovšetkým výskumom úlohy vrodeného správania a inštinktov. Vyvinul koncept „štyroch otázok“ (tzv. Tinbergenove otázky), ktorý sa pri vedení výskumu správania povinne používa dodnes. Pri skúmaní prejavov si musia biológovia zodpovedať tieto otázky, ktoré rozdeľujeme na skúmanie bezprostredných (proximátnych) a evolučných (ultimátnych) príčin správania:
Proximátne príčiny (Ako?):
- Aký je mechanizmus správania? (Aké fyziologické a zmyslové procesy ho spúšťajú?)
- Aká je ontogenéza správania? (Ako sa vyvíja a mení počas života konkrétneho jedinca?)
Ultimátne príčiny (Prečo?):
- Aká je funkcia správania? (Ako konkrétne pomáha jedincovi prežiť a rozmnožiť sa?)
- Ako sa správanie vyvinulo? (Aká je jeho evolučná história u predkov?)
Kognitívna etológia link
Koncom 20. storočia až do súčasnosti enormne vzrástol záujem o kognitívne procesy (poznávacie funkcie), ktoré tvoria základ zložitého správania živočíchov. Toto aktuálne obdobie nazývame obdobím kognitívnej etológie. Vedci v súčasnosti používajú sofistikované technológie, ako je zobrazovanie mozgu a počítačové modelovanie, na detailné štúdium nervových a kognitívnych mechanizmov, ktoré vyvolávajú a riadia správanie.
