Vrodené správanie je geneticky naprogramované a prítomné v organizme od narodenia, a to bez akejkoľvek potreby učenia alebo predchádzajúcich skúseností. Ide o druhovo špecifické správanie, čo znamená, že je podobné u všetkých zdravých členov určitého druhu.
Vrodené správanie priamo súvisí so základnými potrebami organizmu nevyhnutnými na prežitie a reprodukciu. Tieto najdôležitejšie prejavy, ktoré zabezpečujú bezprostredné zachovanie jedinca a druhu, často označujeme ako základné inštinkty (potravové, obranné, pohlavné a rodičovské). Umožňujú organizmu rýchlo a efektívne reagovať na podnety z prostredia, pričom medzi bežné a ľahko pozorovateľné príklady z praxe patria napríklad hniezdenie vtákov, spriadanie siete u pavúkov alebo hrabanie chodbových systémov u krtkov.
Toto správanie je zvyčajne stereotypné a automatické. V etológii je mimoriadne dôležitou oblasťou štúdia, pretože biológom pomáha pochopiť, ako sa živočíchy evolučne vyvinuli a prispôsobili svojmu prostrediu, aby v ňom dokázali úspešne prežiť.
Inštinktívne správanie link
Inštinktívne správanie je najkomplexnejší typ vrodeného správania (z neurologického hľadiska ide o dlhé reťazce nepodmienených reflexov), ktorý predstavuje špecifický vzorec reakcie na konkrétny podnet (stimul alebo spúšťač). Tieto spúšťacie podnety rozdeľujeme do dvoch kategórií:
- endogénne podnety – sú vnútorné spúšťače vychádzajúce priamo z tela organizmu. Patria sem napríklad hormonálne zmeny (ktoré u samice vtáka v období rozmnožovania spustia hniezdenie) alebo fyziologické potreby (napríklad hlad, ktorý u predátora naštartuje lovecké správanie).
- exogénne podnety (nazývané tiež kľúčové podnety) – sú naopak vonkajšie spúšťače, ktoré prichádzajú z okolitého prostredia. Zahŕňajú prítomnosť iných živočíchov, zmeny teploty a svetla alebo začiatok obdobia dažďov. Napríklad zrakový alebo zvukový podnet v podobe približujúceho sa predátora okamžite spustí u koristi inštinktívny útek.
Na to, aby sa inštinktívne správanie prejavilo naplno, riadi sa presným, geneticky určeným programom so špecifickou a nemennou postupnosťou fáz:
- Vnútorné naladenie organizmu – celý program sa začína vnútorným impulzom (napríklad pocitom hladu, smädu alebo pohlavným pudom).
- Pátracie (vyhľadávacie) správanie – tento vnútorný impulz núti organizmus aktívne hľadať v prostredí podnet, ktorý by samotný inštinkt spustil. Predátor napríklad skenuje svoje okolie a pátra po pachu alebo pohybe koristi.
- Pôsobenie kľúčového podnetu – akonáhle živočích vo svojom okolí objaví presný stimul, inštinktívny program prechádza do hlavnej fázy.
- Ukončovacie správanie (inštinktívny automatizmus) – ide o sériu prísne koordinovaných pohybov, ktoré umožňujú organizmu dosiahnuť vytúžený cieľ (definitívne ulovenie koristi, skrytie sa pred nebezpečenstvom alebo párenie).
- Uspokojenie – inštinktívny program sa končí pocitom uspokojenia, pretože pôvodný pud a vnútorné naladenie pohasnú. Živočích skonzumuje potravu alebo odpočíva po úspešnom love.
Kľúčový podnet link
Etológovia zistili, že na to, aby vôbec mohlo dôjsť k inštinktívnemu správaniu (a najmä k jeho ukončovacej fáze), musí v prostredí postupne pôsobiť aj viacero stimulov súčasne. Kľúčové podnety sú konkrétne environmentálne signály, ktoré bezpečne odomykajú a spúšťajú sled inštinktívnych automatizmov.
Jedným z klasických príkladov je experiment KONRADA LORENZA s falošným opereným dravcom. Lorenz si všimol, že pohyb nakreslenej atrapy, ktorá svojou siluetou pripomínala letový obraz dravca smerujúceho dopredu, spôsobil okamžitú únikovú reakciu u mladých divých husí a kačíc. Keď však Lorenz tú istú atrapu ťahal po oblohe opačným smerom (chvostom dopredu), čím zrazu pripomínala bežný letový vzor obyčajných husí, k žiadnej únikovej reakcii nedošlo. Tento pokus jasne ukázal, že až letový obraz dravca (prvý kľúčový podnet) a jeho pohyb vpred (druhý kľúčový podnet) musia pôsobiť spoločne, aby vyvolali obranný inštinkt mláďat.
Ďalším učebnicovým príkladom je experiment, ktorý viedol NIKO TINBERGEN s mláďatami čajky striebristej (Larus argentatus). Tinbergen pozoroval, že dospelé jedince tohto druhu majú na svojej spodnej čeľusti nápadnú červenú škvrnu. Práve tá funguje ako dôležitý kľúčový podnet pre mláďatá. Keď mláďa túto škvrnu vidí, inštinktívne do nej zobne, čím rodiča žiada o potravu a ten ju následne začne vyvrhovať. Tinbergen pri pokusoch zistil, že ak mala atrapa rodiča škvrnu inej farby, alebo bola umiestnená inde na hlave, mláďatá reagovali len veľmi slabo. Zistil tým, že pre inštinkt nie je dôležité vidieť len „niečo odlišné“, ale reaguje výhradne na špecifickú červenú farbu na spodnej čeľusti.
Naznačené správanie link
Naznačené správanie je odborný termín, ktorý opisuje dočasné potlačenie určitých typov správania. Dochádza k nemu v momentoch, keď sa v živočíšnom organizme aktivuje viacero rozličných inštinktov naraz (napríklad pud utiecť aj pud zaútočiť). Napriek silnému vnútornému naladeniu sa napokon realizuje len náznak činnosti. Prebehne teda iba prvá fáza akcie – napríklad prvá fáza útoku na protivníka v konfliktnej situácii, z ktorej jedinec vzápätí vycúva.
Tento prejav možno pozorovať u mnohých živočíchov, od hmyzu až po vtáky a primáty. Ide o nesmierne dôležitý koncept, ktorý biológom ukazuje, ako živočíchy dokážu uprednostňovať určité inštinkty v strese. Potlačenie agresívneho správania a jeho stiahnutie do obyčajného „náznaku“ môže byť vysoko adaptívne (výhodné) – jedinec vďaka nemu zastraší soka, no zároveň sa vyhne reálnemu súboju, čím zníži riziko vlastného zranenia či smrti. Z takýchto postupne zafixovaných naznačených prejavov sa počas evolúcie vyvinulo takzvané ritualizované správanie (napríklad zložité hrozivé postoje alebo svadobné tance).
Náhradné správanie link
Kým pri naznačenom správaní prebehne aspoň prvá fáza inštinktu, náhradné správanie vzniká vtedy, keď na jedinca pôsobia podnety vyvolávajúce natoľko protichodné a silné inštinkty (útok verzus útek), že sa organizmus doslova „zasekne” a neprejaví sa ani jeden z nich. Slúži to ako psychologický mechanizmus na vyrovnanie sa s extrémnou stresovou situáciou.
Namiesto adekvátnej reakcie začne zviera vykonávať činnosť, ktorá do danej situácie vôbec nepatrí a nedáva zmysel. Medzi typické príklady z prírody patrí:
- rozrušené kohúty počas konfliktu náhle začnú zobať do zeme, akoby hľadali neexistujúcu potravu
- opice v ohrození nápadne zívajú, urputne sa čistia alebo sa škrabú na tele
- vtáky si uprostred teritoriálneho sporu začnú pokojne upravovať perie
Biologické rytmy (Biorytmy) link
Biologické rytmy (alebo biorytmy) predstavujú vrodené, cyklicky sa opakujúce prejavy, ktoré sú kľúčové pre drvivú väčšinu životných funkcií organizmu. Dĺžka týchto cyklov je extrémne rôznorodá a v prírode pozorujeme:
- niekoľkoročné cykly – napríklad pravidelné populačné explózie (gradácie) drobných hlodavcov
- ročné cykly – každoročné rozmnožovanie, hniezdenie a migrácia stavovcov
- mesačné cykly – ovulačné cykly mnohých cicavcov
- denné cykly (cirkadiánne rytmy) – približne 24-hodinové cykly, medzi ktoré patrí predovšetkým striedanie spánku a bdenia alebo pravidelné kolísanie telesnej teploty počas dňa
- niekoľkosekundové cykly – pravidelná rytmická činnosť vnútorných orgánov
Z hľadiska pôvodu a riadenia rozlišujeme pri biorytmoch dve základné zložky, ktoré na seba neustále nadväzujú a navzájom sa dopĺňajú:
- endogénne (vnútorné) faktory – zabezpečujú pravidelné pohyby tráviacich ústrojov, rytmus srdca či dýchania. Tieto procesy riadi vegetatívna nervová sústava a hormóny, pričom prebiehajú úplne automaticky a bez našej vôle. Naopak, aktivita kostrového svalstva podlieha vôli jedinca, a preto ju za endogénny biorytmus nepovažujeme.
- exogénne (vonkajšie) činitele – slúžia na presnú koordináciu a nastavenie vnútorných hodín organizmu podľa podmienok prostredia. Medzi najznámejšie patrí striedanie svetla a tmy (ktorého signál je v tele stavovcov spracovávaný prostredníctvom hormónu melatonín z epifýzy), zmena okolitej teploty alebo fázy mesiaca.
