Vrodené správanie živočíchov

Vrodené správanie je geneticky naprogramované a prítomné v organizme od narodenia, bez potreby učenia alebo skúseností. Ide o druhovo špecifické správanie, čo znamená, že je podobné u všetkých členov určitého druhu. Vrodené správanie často súvisí so základnými potrebami prežitia, ako je kŕmenie, útek pred predátormi alebo rozmnožovanie.

Niektoré bežné príklady vrodeného správania zahŕňajú hniezdenie vtákov, správanie pavúkov pri spriadaní siete a správanie krtkov pri hrabaní. Toto správanie je zvyčajne stereotypné a automatické, čo umožňuje organizmu rýchlo a efektívne reagovať na podnety prostredia.

Vrodené správanie je dôležitou oblasťou štúdia v etológii, pretože nám pomáha pochopiť, ako sa zvieratá vyvinuli, aby sa prispôsobili svojmu prostrediu a prežili vo voľnej prírode.

Inštinktívne správanie link

Inštinktívne správanie je typ vrodeného správania, ktoré sleduje špecifický vzorec reakcie na konkrétny podnet (spúšťač, stimul).

1. Endogénne podnety sú vnútorné spúšťače, ako sú hormonálne zmeny alebo fyziologické potreby ako hlad alebo smäd. Napríklad hormonálne zmeny samice vtáka počas obdobia rozmnožovania môžu spustiť hniezdenie. Podobne fyziologická potreba potravy môže u predátorov spustiť lovecké správanie.
2. Exogénne podnety sú naopak vonkajšie spúšťače, ktoré prichádzajú z prostredia. Môžu zahŕňať prítomnosť iných zvierat, zmeny teploty alebo svetla alebo zmeny v prostredí, ako je začiatok obdobia dažďov. Napríklad pohľad alebo zvuk potenciálneho predátora môže spustiť inštinktívne správanie koristi na útek.

Oba typy podnetov však môžu spustiť inštinktívne správanie, ktoré sa riadi presným, geneticky určeným programom so špecifickou postupnosťou akcií.

Inštinktívny program zvyčajne začína vnútorným naladením organizmu, ako je napr. pocit smädu alebo hladu. Tento impulz spúšťa pátracie (vyhľadávacie) správanie, pri ktorom organizmus aktívne hľadá podnet, ktorý spustí inštinktívne správanie. Predátor môže napríklad hľadať korisť aktívnym skenovaním prostredia, či sa v ňom nenachádzajú známky pohybu alebo pachu.

Akonáhle živočích objaví kľúčový podnet v prostredí, spustí sa inštinktívny automatizmus. Môže to zahŕňať sériu koordinovaných pohybov, ktoré umožňujú organizmu dosiahnuť požadovaný cieľ, ako je zajatie koristi alebo nájdenie potravy alebo vody - tzv. ukončovacie správanie.

Nakoniec inštinktívny program končí s pocitom uspokojenia, pretože pud alebo impulz pohasne. Môže ísť o to, že organizmus skonzumuje nájdené jedlo alebo vodu, alebo jednoducho odpočíva po úspešnom love alebo úteku pred nebezpečenstvom.

Kľúčový podnet link

Etológovia zistili, že na to, aby mohlo dôjsť k inštinktívnemu správaniu, musí postupne pôsobiť niekoľko kľúčových podnetov. Kľúčové podnety sú špecifické environmentálne podnety, ktoré spúšťajú sled inštinktívnych automatizmov – vrodené, druhovo špecifické behaviorálne reakcie, ktoré sú spúšťané konkrétnymi stimulmi.

Jedným z klasických príkladov je experiment Konrada Lorenza s falošným opereným dravcom. Lorenz si všimol, že pohyb atrapy - napodobenina letového obrazu opereného dravca smerom dopredu - spôsobil únikovú reakciu u mladých divých husí a kačíc. Keď však Lorenz ťahal atrapu dravca opačným smerom (chvostom dopredu), čo pripomínalo letový vzor husí a kačíc, k únikovej reakcii nedošlo. Tento experiment ukázal, že letový obraz opereného dravca (prvý kľúčový podnet) a jeho pohyb vpred (druhý kľúčový podnet) vyvolávajú sled inštinktívnych automatizmov, ktoré spúšťajú vrodenú inštinktívnu obrannú reakciu mláďat.

Ďalším klasickým príkladom je experiment Nika Tinbergena s mladými čajkami. Tinbergen pozoroval, že dospelé čajky majú na spodnej čeľusti červenú škvrnu, čo je poznávacie znamenie pre mláďatá, ktoré žiadajú od rodičov potravu tým, že sa jej dotýkajú zobákmi. Až potom rodičia čajok začnú vyvrhovať potravu. Ak boli škvrny na atrape inej farby alebo inde umiestnené, mláďatá reagovali v oveľa menšej miere, čo značí, že pre ne nie je dôležité len "niečo" odlišné, ale práve červená škvrna na spodnej čeľusti.

Naznačené správanie link

Naznačené správanie je termín používaný na opis dočasného potlačenia niektorých typov správania, ku ktorým dochádza, keď sa ich v živočíšnom organizme súčasne aktivuje viacero naraz. Napriek existujúcemu vnútornému naladeniu (nervová a hormonálna regulácia) sa realizuje len naznačené správanie. To znamená, že nastáva len špecifická fáza akcie, napríklad prvá fáza útoku na sociálneho partnera alebo protivníka v konfliktnej situácii.

Uvedené správanie možno pozorovať u rôznych zvierat, vrátane primátov, vtákov a dokonca aj hmyzu. Je to dôležitý koncept v etológii, pretože nám pomáha pochopiť, ako zvieratá uprednostňujú rôzne typy správania v reakcii na rôzne environmentálne podnety. V niektorých prípadoch môže byť potlačenie určitého správania adaptívne a zvýšiť šance zvieraťa na prežitie v danej situácii, napr. v konfliktnej situácii môže zviera dočasne potlačiť svoje agresívne správanie, aby sa vyhlo zraneniu alebo smrti.

Náhradné správanie link

Náhradné správanie vzniká vtedy, keď na zviera pôsobia viaceré podnety podobnej intenzity vyvolávajúce protichodné typy správania (útek alebo únik), pričom sa v konečnom dôsledku neprejaví ani jedno z nich. Náhradné správanie sa považuje za typ mechanizmu vyrovnania sa so stresovou alebo konfliktnou situáciou. Zviera sa v tomto prípade chová neadekvátne v danej situácii (kohúty zobú do zeme, opice zívajú, čistia sa, škrabajú sa na tele alebo naznačujú prijímanie neexistujúcej potravy a pod.).

Biologické rytmy link

Biologické rytmy – biorytmy – predstavujú vrodené prejavy, ktoré sú dôležité pre väčšinu životných prejavov, prebiehajúcich v cykloch. Dĺžka týchto cyklov je rôzna a zahŕňa niekoľkoročné cykly narastania (gradácie) populačných stavov živočíchov, ročné cykly rozmnožovania stavovcov, mesačné ovulačné cykly niektorých cicavcov, a dokonca aj niekoľkosekundové rytmy činnosti vnútorných telových orgánov a podobne.

Tieto biologické rytmy sú riadené vnútornými (endogénnymi – hormonálnymi) faktormi, no sú koordinované a spresňované aj vonkajšími (exogénnymi) činiteľmi, ako je napríklad striedanie svetla a tmy, zmena teploty, mesačné fázy a podobne. Výskum biologických rýmov a ich vplyvu na životné prejavy je dôležitý pre mnohé oblasti, ako napríklad v biomedicíne, kde môže pomôcť pri liečbe rôznych chorôb.

Endogénne biorytmy zahŕňajú pravidelné pohyby tráviacich ústrojov, rytmickú nervovú aktivitu a rytmus činnosti srdca, pretože tieto procesy prebiehajú automaticky a nezávisle od vonkajších podnetov. Naopak, rytmická aktivita kostrového svalstva je riadená nervovou sústavou a voľou, a preto sa nepovažuje za endogénny biorytmus.