Typy vrodeného správania

Vrodené správanie je geneticky naprogramované, druhovo špecifické správanie, ktoré je v organizme prítomné už od narodenia a nevyžaduje žiadne predchádzajúce učenie. Jeho hlavným cieľom je zabezpečiť okamžité a bezpečné prežitie jedinca.

Najdôležitejšie kategórie vrodeného správania, ktoré majú kritický význam z hľadiska stratégie prežívania živočíchov v prírode, sú:

• orientačné správanie
• potravové správanie
• obranné a útekové správanie
• teritoriálne správanie
• komunikácie živočíchov
• sociálne správanie
• komfortné správanie
• hrové správanie
• rozmnožovacie správanie

Orientačné správanie link

Orientačné (pátracie) správanie je kľúčovou súčasťou prežitia v prírode. Umožňuje živočíchom preskúmať nové prostredie a získať životne dôležité informácie o dostupných zdrojoch potravy, vody, úkrytoch či o potenciálnom nebezpečenstve. Pomáha im tiež pri hľadaní partnerov na rozmnožovanie a pri udržiavaní vlastného teritória. Tento typ správania dokáže v mozgu dočasne potlačiť iné vnútorné pudy – napríklad aj extrémne hladný jedinec po príchode do úplne nového prostredia začne prijímať potravu až vtedy, keď celé svoje okolie dôkladne preskúma a uistí sa, že je v bezpečí.

Živočíchy využívajú na orientáciu rôzne zmysly a špecifické mechanizmy, ktoré sa líšia v závislosti od druhu a prostredia:

• magnetické pole Zeme – využívajú ho na presnú navigáciu pri dlhých migráciách napríklad holuby, bociany alebo žeriavy (v ich lebkách bol objavený minerál magnetit, ktorý funguje ako vnútorný kompas)
• chemické signály (feromóny) – slúžia na komunikáciu a dokonalú navigáciu v kolóniách, napríklad u mravcov
• echolokácia – odrážanie zvukových vĺn od prekážok aktívne využívajú netopiere, niektoré jaskynné vtáky alebo zubaté veľryby (delfíny), čím nahrádzajú zrak v tme

Potravové správanie link

Potravové správanie je základnou životnou potrebou všetkých organizmov. Zaujímavosťou je, že inštinktívny proces samotného vyhľadávania a lovenia potravy (pátracie správanie) býva zvyčajne oveľa zložitejší a druhovo rozmanitejší než samotný akt konzumácie. Opakuje sa v pravidelných biologických intervaloch, ktoré môžu trvať od niekoľkých hodín až po celé mesiace.

S potravovým správaním priamo súvisia aj fyziologické prejavy spojené s metabolizmom, predovšetkým vylučovanie (kalenie a močenie). Každý druh má pre tieto úkony vlastné charakteristické postoje a rituály. Vylučovanie exkrementov neplní u divokých živočíchov len čistiacu funkciu, ale slúži aj ako pachové značkovanie teritória a pomáha pri rituálnom zatrieďovaní jedincov do prísnych hierarchických vzťahov v sociálnych skupinách.

Mnohé druhy sociálneho hmyzu (napríklad včely, čmele, mravce a termity) sa o výskyte a zdroji potravy navzájom informujú prostredníctvom zložitých pachových, optických alebo akustických signálov (ako je napríklad známy včelí tanec, ktorý dešifroval KARL VON FRISCH). Podobné formy kolektívnej komunikácie využívajú pri spoločnom love aj viaceré vtáky a cicavce. Potravové správanie má taktiež nezastupiteľnú úlohu pri rodičovskej starostlivosti u tých druhov, ktoré aktívne a dlhodobo kŕmia svoje vyvíjajúce sa mláďatá.

Obranné a útekové správanie link

Obrana a ochrana pred predátormi sú nevyhnutné pre zachovanie života v neustále sa meniacom a nebezpečnom prostredí. V etológii rozlišujeme tri základné stupne obranného správania:

1. Preventívna obranná aktivita – zahŕňa neustále istenie, varovné signalizovanie celej skupine a ukrývanie sa. Niektoré živočíchy zanechávajú pachové značky na odstrašenie konkurentov, iné využívajú dokonalé maskovanie, skrývajú sa vo vysokej tráve alebo inštinktívne vŕtajú nory a zakopávajú sa do zeme.
2. Aktívna ochrana – prejavuje sa buď úplným znehybnením (tento reflex strnulosti či predstierania smrti, bežný u vačíc, užoviek alebo chrobákov, sa odborne nazýva akinéza alebo thanatóza), aby jedinec neupútal zrak predátora reagujúceho na pohyb, alebo, naopak, rýchlym útekom do bezpečia. Samotná inštinktívna úteková reakcia sa automaticky spustí v momente, keď predátor prekročí takzvanú útekovú vzdialenosť (kritickú hranicu ohrozenia).
3. Aktívna obrana – nastupuje, keď útek nie je možný. Živočích sa pustí do priameho súboja, pričom naplno využíva svoje anatomické zbrane, ako sú zuby, pazúry či rohy. Mnohé kopytníky alebo menšie vtáky sa v takejto situácii dokážu zoskupiť a bránia sa kolektívne ako tím.

Teritoriálne správanie link

Teritórium predstavuje určitú a ohraničenú oblasť, ktorú jedinec alebo skupina aktívne obhajuje a ochraňuje výhradne pred príslušníkmi vlastného druhu. Teritoriálne správanie má obrovský evolučný význam – zabezpečuje rovnomerný rozptyl populácie v danom biotope, čím minimalizuje vyčerpanie obmedzených potravových zdrojov a znižuje počet smrteľných vnútrodruhových konfliktov.

Pri aktívnej obrane územia uplatňujú živočíchy dva základné mechanizmy:

• Imponovanie – ide o demonštráciu sily prostredníctvom špecifických pohybov, zvukových prejavov a vizuálnych atribútov (napríklad naježenie srsti, nafúknutie hrdelného vaku). Cieľom je ukázať fyzickú prevahu, zastrašiť soka a vyriešiť konflikt bez priameho fyzického stretu.
• Vlastná obrana teritória – je už priamym prejavom vnútrodruhovej agresivity. Zvyčajne sa však končí iba prenasledovaním a ústupom slabšieho. Vo voľnej prírode málokedy vedie k vážnemu zraneniu alebo zabitiu protivníka, slúži skôr na rituálne vynútenie si podriadenosti.

Rozdelenie a miera využívania teritórií sú druhovo veľmi rozmanité. V rámci jedného teritória sa často nachádzajú siete chodníkov, oddelené loviská, miesta vyhradené na značkovanie (najčastejšie si hranice obhajujú močom, trusom alebo zvukovými prejavmi), úkryty pre mláďatá a oddychové zóny (napríklad bahniská). Kým niektoré teritóriá sú trvalé a obhajované po celý rok, mnohé živočíchy si územia vytvárajú iba dočasne, počas citlivého obdobia rozmnožovania a výchovy potomstva.

Komunikácie živočíchov link

Komunikácia znamená prenos informácií prostredníctvom úmyselne vydávaných signálov, ktoré následne menia správanie prijímateľa (či už rovnakého, alebo iného druhu). Tieto signály rozdeľujeme do piatich základných kategórií:

• optické – vizuálne prejavy, ako sú postoj tela, nápadné sfarbenie srsti a peria alebo špecifický varovný pohyb,
• akustické – zvukové prejavy zahŕňajúce zložité spevy vtákov, škriekanie, kvičanie či rev šeliem. Množstvo bezstavovcov (hmyz, pavúky), ale aj niektoré ryby či hady tvoria zvuk mechanicky trením drsných plôšok o seba, čo sa odborne nazýva stridulácia,
• chemické – slúžia na trvalé značkovanie teritória, odpudzovanie nepriateľov alebo na účinné lákanie sexuálnych partnerov prostredníctvom pachov a prchavých feromónov,
• dotykové – hmatové signály majú nezastupiteľný význam predovšetkým pri budovaní silných väzieb medzi matkou a mláďaťom a pri udržiavaní sociálneho mieru v skupine,
• elektrické – vysoko špecializované signály, ktoré využívajú na dorozumievanie niektoré druhy rýb a drsnokožcov. Toto elektromagnetické pole im navyše slúži ako dokonalý radar na vyhľadávanie koristi v úplnej tme či kalnej vode.

Počas evolúcie sa mnohé pôvodne nesúvisiace prejavy premenili na ritualizované správanie. Pohyby, ako je zívanie, vycieranie zubov, prehnané čistenie peria, pantomimické postoje a rituálne gestá, dnes v komunikácii bežne slúžia na vyhrážanie sa, upokojovanie súpera alebo na pozdravné ceremoniály.

Vyššie vyvinuté živočíchy, ako sú vtáky a cicavce, vo veľkej miere využívajú takzvanú multisenzorickú signalizáciu – teda kombináciu zrakových, zvukových a dotykových podnetov naraz. Tieto komplexné prejavy sú kľúčové v momentoch, kedy je potrebné bleskovo preniesť obrovské množstvo informácií celej tlupe. Značná časť komunikácie je však nevedomá; organizmus jedinca napríklad automaticky vylučuje do okolitého prostredia chemické látky prezrádzajúce jeho aktuálny fyziologický stav (strach, agresiu či chorobu) bez toho, aby si to živočích sám uvedomoval.

Sociálne správanie link

Sociálne správanie zahŕňa všetky zložité vzťahy a prejavy medzi dvoma alebo viacerými jedincami toho istého druhu, ktoré sa spoločne zoskupujú a vytvárajú takzvanú societu (spoločenstvo). Medzidruhové vzťahy ako symbióza alebo parazitizmus sem po odbornej stránke nepatria. V prírode rozlišujeme štyri hlavné typy živočíšnych spoločenstiev, ktoré sa líšia mierou vnútornej organizácie:

• Párové spoločenstvá – tvoria ich samotné rodiny (buď s jedným, alebo oboma prítomnými rodičmi). Mnohé druhy, napríklad labute, vytvárajú celoživotné monogamné páry založené na mimoriadne silných emocionálnych väzbách. Takéto správanie zaručuje obrovskú mieru starostlivosti o potomstvo, keďže obaja partneri spolupracujú pri inkubácii, kŕmení a ochrane.
• Náhodné zoskupenia (agregácie) – vznikajú vtedy, keď sa na krátky čas hromadne zoskupí veľké množstvo jedincov kvôli spoločnému podnetu z prostredia (napríklad kŕdeľ motýľov na vlhkej hline alebo zvieratá pri jedinom zdroji vody). Tieto zoskupenia nemajú žiadnu štruktúru a rýchlo sa rozchádzajú.
• Anonymné spoločenstvá – obrovské a koordinované skupiny (ako veľké kŕdle sťahovavých vtákov či obrovské hejná rýb), v ktorých sa jednotliví členovia navzájom vôbec nepoznajú. Svoju kompaktnosť a súdržnosť si udržiavajú inštinktívnym sledovaním pohybov suseda alebo na základe skupinových pachových stôp (čo je príznačné aj pre anonymné kolónie hmyzu či potkany).
• Neanonymné individualizované spoločenstvá – predstavujú evolučne najzložitejší typ. Členovia svorky alebo tlupy sa navzájom dokonale a osobne poznajú, pričom si vytvárajú prísne rešpektovaný systém sociálnej dominancie (hierarchiu). Tento systém, typický pre primáty, vlky, levie svorky, ale aj pre obyčajnú kuru domácu (známy nekompromisný „zobavý poriadok“), je sprevádzaný celou škálou podradených a nadradených rituálov a stretávacích ceremoniálov. Vďaka nim je v skupine zachovaný mier, obmedzuje sa intenzita vnútorných súbojov a posilňujú sa dôležité pozitívne sociálne väzby.

Okrem štrukturálneho rozdelenia triedime dočasné živočíšne zoskupenia (society) aj podľa primárneho účelu, ktorý k ich vzniku viedol:

• potravové society – vznikajú za účelom spoločného získavania potravy (napríklad svorka vlkov pri love)
• nocľažné society – využívanie bezpečného a vhodného miesta na odpočinok (napríklad netopiere)
• prezimovacie society – spoločné prečkanie zimy v tesnej blízkosti (napríklad hady alebo žaby)
• sťahovacie society – vytvárané bezprostredne pred cestou na zimoviská (napríklad lastovičky)
• liahniskové society – zoskupenia v čase kladenia vajec a hromadnej výchovy mláďat (napríklad obrovské kolónie tučniakov)

Komfortné správanie link

Komfortné správanie je spoločné pre obrovské množstvo stavovcov a zahŕňa všetky inštinktívne činnosti spojené so starostlivosťou o vlastné telo a zabezpečením dokonalej fyzickej i psychickej pohody. V praxi ide najmä o:

• čistenie srsti a peria
• kúpanie sa vo vode, popolenie sa (pieskové kúpele) alebo váľanie sa v chladivom bahne
• škrabanie a otieranie sa o kmene stromov
• dôležité odpočinkové prejavy, ako sú zívanie a svalové naťahovanie sa
• samotný spánok a inštinktívne zaujatie bezpečnej spánkovej polohy

V etológii je miera komfortného správania nesmierne dôležitým indikátorom zdravia society. Zvláštny význam má vzájomné čistenie srsti (takzvaný sociálny grooming). V skupinách primátov je tento úkon priamo zosúladený s hierarchiou – nižšie postavené jedince čistia srsť jedincom na vyšších priečkach, čo okrem hygieny zásadne pomáha pri znižovaní napätia a upevňovaní pozitívnych pút v skupine. Najintenzívnejšie a najčastejšie predvádzajú komfortné správanie živočíchy, ktoré netrpia hladom, nepociťujú strach z dravcov a majú definitívne vyriešené a upevnené svoje postavenie v skupinovej hierarchii.

Hrové správanie link

Hrové správanie je výsadou predovšetkým mláďat cicavcov a vtákov. Z etologického hľadiska ide o akýsi „koktail“ nedokonalých a zmiešaných prvkov iných inštinktov – od nácviku loveckých techník a fingovaných súbojov až po imitáciu úteku. Hra sa od reálnych pudov a inštinktov líši najmä tým, že organizmus počas nej nedodržiava presné poradie činností (napríklad mláďa leva po hravom „ulovení“ svojho brata neprejde do konzumácie úlovku, ale okamžite zmení hru na predstieraný útek).

Význam hrového správania pre prežitie a vývoj je kritický:

• učenie a fyzický tréning – mláďatá si bez rizika smrteľných zranení neustále zdokonaľujú motoriku, pohybové zručnosti a reflexy, ktoré budú v dospelosti potrebovať
• sociálne putá – hra prirodzene upevňuje vzťahy vnútri vrhu a často formuje zárodky budúcich hierarchických rebríčkov
• psychohygiena – aktívne hranie sa výrazne znižuje napätie a obohacuje pamäť živočícha o nové a cenné vnemy

Pri vysoko inteligentných živočíchoch hra často zahŕňa aj medzidruhovú imitáciu. Pozoruhodným príkladom sú voľne žijúce delfíny, ktoré sa zvyknú hrať tak, že úmyselne kopírujú ťažkopádne pohyby korytnačiek alebo uškatcov. Takýto neuroplastický tréning im pomáha budovať bezkonkurenčnú pohybovú koordináciu.

Rozmnožovacie správanie link

Rozmnožovacie správanie je existenčným motorom evolúcie, ktorý zabezpečuje genetické odovzdanie informácií ďalším generáciám. Delí sa do dvoch obrovských a na seba nadväzujúcich fáz:

1. Predsvadobné správanie – pokrýva všetky aktivity zamerané na výber toho najvhodnejšieho partnera. U samíc cicavcov spúšťajú hormóny fenomén nazývaný ruja. Toto špecifické okno plodnosti trvá spravidla len pár dní v roku, pričom samice intenzívne uvoľňujú do okolia feromóny (viditeľné najmä u jeleňov, diviakov alebo líšok). U väčšiny vtákov predchádza páreniu komplexné tokanie. Ide o súbor vizuálnych (rozťahovanie pávieho chvosta), akustických a pohybových prejavov, ku ktorým patria aj agresívne súboje s rivalmi alebo rituály odovzdávania lákavých darov v podobe potravy.
2. Opatrovateľské (materské) správanie – nastupuje tesne pred alebo bezprostredne po pôrode (prípadne vyliahnutí). Táto kategória pokrýva extrémne široké spektrum inštinktov – od budovania hniezd a znášania stavebného materiálu, cez zahrievanie a stráženie znášky, až po dlhodobé aktívne kŕmenie mláďat a ich zúrivú ochranu pred každým možným predátorom. Hoci u mnohých cicavcov leží ťarcha zväčša na samiciach, v ríši živočíchov existuje obrovská variabilita. Napríklad u pštrosov, nandu alebo emu sedia na vajciach a o mláďatá sa starajú takmer výlučne samce. Podobne samec ryby pichľavky sinej nielen stavia hniezdo, ale ikry stráži a ovieva plutvami, aby im zabezpečil prísun kyslíka.

Miera a dĺžka opatrovateľského správania priamo závisí od toho, v akom vývinovom štádiu sa mláďatá narodia:

• nidikolné (kŕmivé) mláďatá – liahnu sa slepé, holé a bezmocné, preto vyžadujú dlhodobú a intenzívnu starostlivosť rodičov priamo v hniezde (napríklad spevavce)
• nidifúgne (nekŕmivé) mláďatá – sú hneď po vyliahnutí schopné samostatného pohybu a aktívneho vyhľadávania potravy, rodičia ich už len chránia a vodia (napríklad kačice alebo kury)

Zaujímavou evolučnou výnimkou z inštinktu stavania hniezd a starostlivosti o potomstvo je hniezdny parazitizmus. Niektoré druhy, ako napríklad naša kukučka obyčajná, materské správanie úplne stratili a inkubáciu i výchovu svojho potomstva prenechávajú iným, často oveľa menším druhom vtákov.

Aktivácia a intenzita celého rozmnožovacieho cyklu je v prírode prísne podriadená zmenám ročných období a teploty. Obdobia ruje a párenia sú nastavené s takou matematickou a biologickou presnosťou, aby najkritickejšia fáza prežitia – samotné narodenie mláďat – prebehla zásadne v tých mesiacoch (jar, skoré leto), kedy biotop ponúka maximálny dostatok potravy a tie najpriaznivejšie klimatické podmienky.