Pohybová sústava živočíchov

Pohyb je základný prejav existencie živočíchov. Uskutočňuje sa s cieľom vyhľadávať potravu, vhodné životné podmienky, uniknúť pred nebezpečenstvom a pod. Zabezpečuje aj ďalšie životne dôležité funkcie živočíšneho organizmu, ako rozvádzanie živín, rozmnožovanie a pod. Rozvoj pohybovej aktivity živočíchov podmienil aj vývoj riadiacich sústav – nervovej a hormonálnej – a rozvíjalo sa pre živočíchy nezastupiteľné zmyslové vnímanie.

Z hľadiska schopnosti pohybu rozlišujeme u živočíchov dve formy pohybu:

1. pasívny pohyb – živočíchy sú unášané len pôsobením fyzikálnych faktorov (voda, vzduch) alebo ich prenášajú iné živočíchy
2. aktívny pohyb – pohyb viazaný na pohybové orgány a umožňovaný pomocou svalov

Formy nesvalového pohybu link

Jednobunkovce sa pohybujú pomocou rôznych špecializovaných štruktúr, ktoré im umožňujú aktívny pohyb v prostredí:

• panôžky (pseudopódie) – typické pre koreňonožce (napr. meňavky); pohyb sa uskutočňuje meňavkovitým spôsobom prúdením cytoplazmy v bunke, čo vytvára výbežky umožňujúce pohyb aj prijímanie potravy fagocytózou; panôžky používajú napríklad meňavky, ktoré si nimi zachytávajú potravu a pohybujú sa v prostredí

• bičíky – dlhé, tenké výbežky, ktoré umožňujú rotáciu alebo kmitanie, čím poháňajú bunku vpred; bičíkovce, ako Giardia intestinalis, sa pohybujú pomocou jedného alebo viacerých bičíkov, ktoré im slúžia na pohyb vo vode

• brvy (riasinky) – krátke, početné výbežky, ktoré sa synchronizovane pohybujú, aby posúvali bunku; riasničkavce, ako črievička, využívajú brvy na rýchlu a efektívnu lokomóciu vo vode

• undulujúca membrána – špeciálna pohybová štruktúra, ktorá je charakteristická pre niektoré parazitické prvoky, napríklad trypanozómy; táto membrána umožňuje jemné vlnenie, čo poháňa bunku cez tekutiny

Osobitnou formou pohybu sú kinézy a taxie. Sú to pohybové reakcie známe pri jednobunkovcoch, ale aj vyšších organizmoch. Kinéza je zrýchlenie alebo spomalenie pohybovej aktivity vzhľadom na nejaký podnet, napr. pohybová aktivita črievičky vo vzťahu k svetlu a teplote. Taxie súvisia so zmenou smeru pohybu vzhľadom na podnet, napr. chemotaxia – reakcia na chemické podnety (pohyb spermií k vajíčku), fototaxie – reakcia na svetelné podnety (pohyb euglény za svetlom alebo švábov od svetla) a pod.

Obrvené alebo bičíkaté bunky sú aj súčasťou niektorých sústav, ich pohyb je viazaný spravidla na vlhké prostredie, napr. tvoria výstelku vnútornej plochy plášťa ulitníkov, sú v bunkách vylučovacej sústavy obrúčkavcov, vo výstelke tráviacej dutiny živočíchov a v dýchacích cestách cicavcov. Pomocou bičíkov sa pohybujú aj samčie pohlavné bunky väčšiny živočíchov. Obrveným povrchom tela sa pohybujú aj niektoré ploskavce, larválne štádiá vodných živočíchov a pod.

Svalový pohyb link

Svalový pohyb sa vyvinul mnohobunkovcom počas fylogenézy ako významný prvok adaptácie organizmov na podmienky vonkajšieho prostredia. Svaly jednotlivých živočíšnych skupín sú rozlične organizované a usporiadané vzhľadom na spôsob života.

Svalový pohyb u bezstavovcov link

Jednoduchý svalový pohyb sa vyskytuje už pri pŕhlivcoch, napr. pohyb zvonovitého tela morskej medúzy.

Primitívny, spravidla lokomočný pohyb väčšiny bezstavovcov, napr. ploskavcov a obrúčkavcov umožňuje kožnosvalový vak.

Hlavonožce, ako sépie a chobotnice, využívajú svalstvo na reaktívny pohyb, pričom dochádza k vypudzovaniu vody cez lievikovitú časť tela​.

Pri pohybe často pomáha vylučovanie slizu (napr. slimák a iné mäkkýše). Pijavice a húsenice piadiviek sa môžu pohybovať tzv. piadivým pohybom pomocou prísaviek.

Článkonožce majú vysoko špecializované končatiny, ktoré môžu byť modifikované na rôzne účely, ako sú chôdza, plávanie alebo lietanie. Počet končatín je rôzny: napríklad stonôžky a mnohonôžky majú mnoho končatín, hmyz tri páry, pavúky štyri páry a hrotnáče päť párov​.

Svalový pohyb u stavovcov link

Svalová sústava vyšších živočíchov nadobudla veľké rozmery a rozsiahlu tvarovú a funkčnú diferenciáciu. Kruhoústnice, drsnokožce a ryby majú svalovinu usporiadanú do segmentov, čo im umožňuje vykonávať vlnovité pohyby potrebné na plávanie​.

Najaktívnejší je pohyb pomocou končatín, ktoré sa postupne u stavovcov diferencovali na špecializované formy, napríklad krídla vtákov, lietacie blany netopierov alebo plutvy rýb. Skokom sa pohybujú živočíchy s dlhými zadnými končatinami, ktorými odrážajú telo od zeme na určitú vzdialenosť, napr. kobylka, koník, blcha, žaba, zajac, klokan a pod.

Pri stavovcoch segmentované usporiadanie končatín postupne zaniká a funkčné skupiny svalov sa tvoria okolo hlavy, trupu a jednotlivých končatín.