Pohyb je jeden zo základných prejavov existencie živočíchov. Uskutočňuje sa s cieľom vyhľadávať potravu, vhodné životné podmienky, uniknúť pred nebezpečenstvom či nájsť sexuálneho partnera. Zabezpečuje aj ďalšie dôležité funkcie organizmu, ako je napríklad rozvádzanie živín, dýchanie alebo rozmnožovanie. Rozvoj aktívneho pohybu bol v evolúcii obrovským stimulom – podmienil zdokonaľovanie riadiacich sústav (nervovej a hormonálnej) a súbežne s tým sa rozvíjalo aj nevyhnutné zmyslové vnímanie prostredia.
Z hľadiska schopnosti pohybu rozlišujeme u živočíchov dve základné formy:
- pasívny pohyb – organizmy sú len unášané pôsobením fyzikálnych faktorov prostredia (voda, vzduch – napr. planktón) alebo ich prenášajú iné živočíchy (typické pre mnohé parazity)
- aktívny pohyb – pohyb viazaný na vlastné pohybové ústroje, ktorý je u prevažnej väčšiny živočíchov umožňovaný prácou svalov
Formy nesvalového pohybu link
U jednobunkovcov a niektorých najjednoduchších živočíchov svaly chýbajú. Pohybujú sa vo vodnom alebo vlhkom prostredí pomocou špecializovaných bunkových štruktúr, medzi ktoré patria:
- panôžky (pseudopódie) – sú typické napríklad pre meňavky; pohyb sa uskutočňuje meňavkovitým spôsobom (prelievaním cytoplazmy vo vnútri bunky), čo je založené na fyzikálno-chemických zmenách cytoplazmy – striedaní tekutého stavu (sol) a tuhšieho stavu (gél). Vytvárané výbežky umožňujú nielen lokomóciu, ale aj pohlcovanie potravy fagocytózou.
- bičíky (flagella) – dlhé a tenké výbežky, ktoré vlnením alebo rotáciou poháňajú bunku vpred, pričom slúžia na plávanie vo vode; dôležitým evolučným faktom je, že vnútorná stavba bičíkov je u všetkých eukaryotických organizmov rovnaká – tvorí ju systém 9 párov obvodových a 2 centrálnych mikrotubulov (bičíkovce).
- brvy (cílie) – sú to v podstate skrátené bičíky, prítomné na bunke vo veľkom počte; pohybujú sa synchronizovane (často v takzvaných metachrónnych vlnách), pričom ich pohyb pripomína veslovanie – rýchly účinný úder a pomalší spätný náraz (riasničkavce).
- undulujúca membrána – špeciálna pohybová štruktúra charakteristická pre niektoré parazitické prvoky (napríklad trypanozómy); vzniká prirastením bičíka k povrchu bunky a umožňuje jemné vlnenie, čo je ideálna adaptácia na pohyb v hustejších tekutinách hostiteľa, akými sú krv alebo sliz.
- kĺzavý pohyb – je typický napríklad pre výtrusovce (gregariny); ide o posúvanie sa po podklade bez zjavných pohybových organel, ktoré je pravdepodobne spôsobené jemnými unduláciami záhybov na povrchu pelikuly.
Osobitnou formou pohybu sú pohybové reakcie na podnety z prostredia, nazývané kinézy a taxie. Vyskytujú sa už pri jednobunkovcoch, ale nájdeme ich aj u vyšších organizmov. Kinéza je zrýchlenie alebo spomalenie pohybovej aktivity v závislosti od intenzity podnetu (napr. zmena rýchlosti plávania črievičky pri zmene teploty). Taxie súvisia s cielenou zmenou smeru pohybu priamo k zdroju podnetu alebo od neho. Patrí sem napríklad fototaxia (pohyb euglény za svetlom za pomoci svetlocitlivej stigmy) alebo chemotaxia (pohyb spermií k vajíčku pomocou chemických signálov).
Evolučný princíp obrvených alebo bičíkatých buniek sa výborne osvedčil a je nenahraditeľnou súčasťou mnohých orgánových sústav aj u tých najdokonalejších živočíchov. Ich pohyb je spravidla viazaný na vlhké prostredie. Tvoria napríklad výstelku vnútornej plochy plášťa mäkkýšov, usmerňujú tok tekutín vo vylučovacej sústave obrúčkavcov a ploskavcov (plamienkové bunky protonefrídií) a posúvajú hlien s nečistotami v dýchacích cestách cicavcov. Pomocou bičíkov sa pohybuje aj drvivá väčšina samčích pohlavných buniek (spermií). Obrvený povrch celého tela zas slúži na kĺzavý pohyb ploskulíc či drobných larválnych štádií mnohých vodných bezstavovcov.
Svalový pohyb link
Svalový pohyb sa vyvinul u mnohobunkovcov počas fylogenézy ako mimoriadne významný prvok aktívnej adaptácie na podmienky vonkajšieho prostredia. Jeho podstatou je schopnosť svalových buniek sa kontrahovať (sťahovať) vďaka prítomnosti špecifických bielkovinových vláken – aktínu a myozínu (myofibríl). Svaly jednotlivých živočíšnych skupín sú však odlišne organizované a usporiadané s ohľadom na ich fylogenetickú vyspelosť a špecifický spôsob života.
Svalový pohyb u bezstavovcov link
U najjednoduchších mnohobunkovcov sa stretávame len s difúznou svalovinou, ktorá je roztrúsená v tkanivách. Jednoduchý svalový pohyb sa tak vyskytuje už pri pŕhlivcoch, čo možno pozorovať napríklad pri pulzujúcom pohybe zvonovitého tela morskej medúzy, čím vzniká primitívny reaktívny pohyb.
Lokomočný pohyb väčšiny červovitých bezstavovcov (ako sú ploskavce, hlístovce a obrúčkavce) umožňuje takzvaný kožnosvalový vak. Je tvorený z okružných a pozdĺžnych vlákien hladkej svaloviny uložených tesne pod pokožkou. Ich striedavé zmršťovanie a uvoľňovanie umožňuje typický peristaltický pohyb. Špecifickou modifikáciou je pohyb pijavíc alebo húseníc piadiviek, ktoré sa môžu okrem plávania či plazenia posúvať aj charakteristickým piadivým pohybom (krokovitým) pomocou prísaviek alebo panôžok.
U mäkkýšov je svalovina najlepšie vyvinutá a sústredená do nepárového pohybového orgánu – svalnatej nohy. Pri kĺzavom pohybe po podklade (napríklad u ulitníkov) výrazne pomáha vylučovanie slizu, ktorý znižuje trenie. Naopak, hlavonožce (ako sú sépie a chobotnice) využívajú masívne svalstvo plášťa na rýchly reaktívny pohyb, pričom dochádza k prudkému vypudzovaniu vody z plášťovej dutiny von cez lievikovitú časť tela.
Obrovským evolučným skokom je pohybová sústava článkonožcov. Vďaka prítomnosti pevnej vonkajšej kostry (kutikuly) u nich dochádza k rozpadu kožnosvalového vaku na jednotlivé, vysoko špecializované svaly, ktoré sa zvnútra upínajú na pevné sklerity kostry. Na rozdiel od väčšiny iných bezstavovcov u nich dominuje priečne pruhovaná svalovina, ktorá dovoľuje veľmi rýchly a obratný pohyb. Ich článkované končatiny sú modifikované na rôzne účely, ako je chôdza, plávanie, hrabanie, skákanie či lov koristi. Počet kráčavých končatín je pritom druhovo špecifický: hmyz má tri páry, pavúkovce štyri páry, kôrovce zväčša päť a viac párov a stonôžky či mnohonôžky majú veľké množstvo končatín.
Svalový pohyb u stavovcov link
Svalová sústava vyšších živočíchov nadobudla v priebehu evolúcie veľké rozmery a rozsiahlu tvarovú i funkčnú diferenciáciu. Základným pohybovým tkanivom, ktoré sa upína na vnútornú kostru, je u nich priečne pruhovaná (kostrová) svalovina. Okrem nej majú vyvinutú aj hladkú svalovinu (v útrobných orgánoch a cievach) a špecifickú srdcovú svalovinu.
U primárne vodných stavovcov (kruhoústnice, drsnokožce a ryby) je kostrová svalovina usporiadaná do zreteľných bočných segmentov, takzvaných myomérov, oddelených väzivovými prepážkami. Toto usporiadanie im umožňuje vykonávať plynulé vlnovité (undulačné) pohyby trupu a chvosta potrebné na plávanie.
Prechodom na súš sa najaktívnejším orgánom pohybu stávajú voľné kráčavé končatiny. V dôsledku toho pôvodné segmentované usporiadanie svaloviny trupu u suchozemských stavovcov (štvornožcov) postupne zaniká a formujú sa zložité funkčné skupiny svalov. Tieto diferencované svalové komplexy sa účelovo tvoria a upínajú v oblasti hlavy, trupu a priamo na kostiach pletencov a jednotlivých končatín.
Končatiny sa postupne u stavovcov diferencovali na vysoko špecializované formy. Skokom sa napríklad pohybujú živočíchy s predĺženými a mimoriadne zosilnenými svalmi zadných končatín, ktorými odrážajú telo od zeme (u bezstavovcov sú to napríklad kobylky, u stavovcov žaby, zajace či kengury). Z predných končatín sa vo fylogenéze vyvinuli krídla vtákov či lietacie blany netopierov s mohutným prsným svalstvom, alebo sa druhotne premenili na plutvy vodných cicavcov.
U evolučne najvyšších skupín (vtáky a cicavce) dochádza popri kostrovom svalstve aj k rozvoju kožných svalov, ktoré dokážu aktívne pohybovať perím alebo chlpmi v rámci termoregulácie či vnútrodruhovej komunikácie. U cicavcov, a to najmä u primátov, sa na hlave výrazne vyvinuli aj mimické svaly.
