Nebunkové organizmy

Nebunkové organizmy sú organizmy, ktoré nemajú typickú bunkovú štruktúru a postrádajú niektoré pre život charakteristické črty. Zaraďujeme sem predovšetkým vírusy a vírusom podobné infekčné agensy, ktoré bez hostiteľskej bunky nie sú schopné sami sa rozmnožovať. Mimo bunky sú to teda len zhluky makromolekúl nejaviace známky života v tradičnom zmysle slova:

• nepohybujú sa,
• nevlastnia proteosyntetický aparát a
• v mnohých metabolických funkciách vrátane rozmnožovania sú priamo závislé na hostiteľskom organizme, ktorým môže byť prokaryotická alebo eukaryotická bunka.

Existuje viacero teórií, ktoré vysvetľujú evolučný vznik nebunkových organizmov. Jedna tvrdí, že sú to primitívne asociácie organických makromolekúl, z ktorých sa vyvinuli bunkové štruktúry a samotné bunky. Iná teória skôr predstavuje vírusy ako regresívnu vetvu parazitických baktérií, prípadne ako čiastočky osamostatnenej "putujúcej" DNA využívajúce na rozmnožovanie parazitizmus v iných bunkách. Každopádne za svoje prežitie do dnešných čias vďačia vírusy práve svojej jednoduchosti a parazitickému spôsobu života. Je však otázne, do akej miery si zachovali svoju pôvodnú štruktúru, keďže sú to paleontologicky takmer neznáme organizmy.

Praorganizmy link

Praorganizmy (Eobionta) predstavujú v súčasnosti vyhynutú prvotnú formu života, ktorá pravdepodobne smerovala k vzniku prokaryotickej bunky. Tieto organizmy sú známe z geologických vrstiev, ktorých vek sa odhaduje na 3–4 mld rokov. Ich evolúcia sa začala pravdepodobne už v prvej miliarde rokov trvania Zeme. Tieto sústavy predstavovali zhluky makromolekúl uzavretých v lipidových obaloch – lipozómoch, ktorých obsah vypĺňala asi len voda. Genetická informácia bola kopírovaná veľmi nepresne často bez využitia proteínov (t.j. autokatalyticky), čo postupne viedlo k selekcii stabilnejších štruktúr a vzniku proteosyntetického aparátu. Z hľadiska výživy sa jednalo o heterotrofné anaeróbne živé sústavy.

Vírusy link

Vírusy (Vira) sú typické nebunkové biologické systémy a zároveň najmenšie biologické jednotky veľkosti 15–300 nm. Svojou štruktúrou a prejavom sa výrazne odlišujú od bunkových organizmov. Prvýkrát ich objavil ruský botanik DMITRIJ IVANOVSKIJ (1864–1920) ako pôvodcu ochorenia tabakovej mozaiky tak, že prefiltrovaným extraktom z infikovanej rastliny, ktorý nemohol obsahovať veľké agensy ako sú napr. baktérie, dokázal znovu infikovať zdravé rastliny. Najprv patrilo štúdium vírusov pod záštitu mikrobiológie, až neskôr vznikla samostatná vedná disciplína virológia.

Vírusy možno charakterizovať ako vnútrobunkové parazity na molekulárnej úrovni:

• nemajú vlastnú látkovú premenu
• úplne im chýba proteosyntetický aparát (ribozómy, tRNA) a metabolický aparát (enzýmy umožňujúce látkovú premenu)
• nemajú aktívny pohyb
• nie sú dráždivé
• nemajú schopnosť rastu
• reprodukciu zabezpečuje hostiteľská bunka

Nekonvenčné agensy link

Nazývajú sa aj tzv. subvírusové agensy sú vírusom podobné patogény. Poznáme dve skupiny týchto agensov:

• viroidy
• prióny

Viroidy link

Viroidy sú malé 200–400 nukleotidov veľké cirkulárne molekuly RNA s paličkovitou sekundárnou štruktúrou, ktoré nie sú obalené kapsidom. Dávajú sa do súvislosti s niektorými ochoreniami rastlín. Sú to obligatórne intracelulárne parazity.

Prióny link

Prióny sú tzv. "infekčné bielkoviny", ktoré sa dávajú do súvislosti so závažnými neurodegeneratívnymi ochoreniami zvierat (BSE hovädzieho dobytka, slintačka a krívačka oviec –  tzv. scrapie) a ľudí (Creutzfeldt–Jacobova choroba, kuru). Ich spoločným znakom sú:

• neurodegeneratívny charakter
• dlhá inkubačná doba (niekoľko mesiacov až desiatky rokov)
• krátky, progredujúci priebeh, končiaci smrťou
• patologické zmeny obmedzené väčšinou na jeden orgán