Dejiny biológie - starovek

Biológia sa vyvíjala najskôr ako súčasť filozofie. Až neskôr, keď bol človek schopný oddeliť mýtus od lógie (stará mytológia) - fantáziu od reality (6.-7. stor. p.n.l.), zrodila sa biológia ako veda a s ňou sa zrodili aj prvé poznatky biologického charakteru. Preto sa v staroveku zaoberalo biológiou mnoho učencov, ktorí sú známi aj z oblasti filozofie.

Významnými predstaviteľmi gréckej filozofie staroveku, tzv. milétskej školy boli HERAKLEITOS a ANAXIMANDROS. Predovšetkým druhý menovaný sa významne podieľal na poznaní prírody a tvrdil, že človek sa vyvinul zo živočíchov iného druhu.

Medzi autorov, ktorých veľká časť diela sa zachovala do dnešných čias, patrí antický grécky lekár HIPPOKRATES (460-370 p.n.l.). Zaoberal sa liečiteľstvom a presným sledovaním prejavov chorôb a zdravia. Je zakladateľom niekoľko generačnej knihy Corpus Hippocraticum, kde je opísaných okolo 300 liekov rastlinného, živočíšneho a minerálneho pôvodu. Podľa jeho humorálnej teórie má zdravý ľudský organizmus telové tekutiny v správnom pomere. Keď sa tento pomer poruší, nastáva choroba. Hippokratovu prísahu skladajú lekári po skončení doktorského štúdia.

Zrodenie vedy o živote so zreteľne definovaným predmetom štúdia, jej teoretickými základmi a metódami je právom spájaný s dielom ARISTOTELA (384-322 p.n.l.) O duši (De anima). Prítomnosť duše je kritériom života, zdrojom pohybu, účelu života. V diele O pôvode živočíchov (Historia animalium) voľne charakterizuje (neklasifikuje) isté skupiny živočíchov bez snahy o vytvorenie hierarchického systému. Pozorovaním, pitvaním a porovnávaním tiel (porovnávacia metóda) mnohých živočíšnych druhov Aristoteles získal poznatky o štruktúre orgánov, ktoré zhrnul do diela O častiach živočíchov (De partibus animalium). Najviac mýtov a predsudkov je v diele O rodení živočíchov (De generatione animalium), kde okrem iného rieši podradné postavenie ženy v spoločnosti. Aristoteles bol zástancom teórie samoplodenia (abiogenézy), ktorá tvrdí, že život vzniká z neživých častíc (zo špiny sa rodia potkany apod.).

Za zakladateľa systematickej botaniky sa považuje THEOFRASTOS Z EREZU (371-287 p.n.l.). Jeho Rastlinopis (Historia plantarum) opisuje podobu, výskyt a život približne 550 druhov rastlín. Morfológiu a čiastočne aj funkciu rastlinných orgánov opísal v diele O príčinách rastlín (v zmysle existencie) (De causis plantarum).

HEROFILOS Z CHALKEDÓNU (335–280 p.n.l.) bol lekár, ktorý sa zaslúžil o rozvoj anatomických poznatkov (výskum nervovej sústavy, stavba oka, mužských a ženských pohlavných orgánov). Robil pitvy na zvieratách aj na ľuďoch. Ucelený systém poznatkov o človeku vytvoril GALENOS Z PERGAMU (129-200 n.l.). Za hlavné orgány považoval srdce a mozog. Napísal učebnicu anatómie človeka cez pitvy zvierat (ľudské telo je po smrti nedotknuteľné), preto sú v nej mnohé omyly.