V období od 16. do 18. storočia sa výrazne rozvíjali biologické vedy, pričom každé storočie prinieslo prelomové objavy a nové poznatky. Od anatomických štúdií a systematického skúmania živočíchov, cez zavedenie mikroskopických metód až po vznik modernej systematiky, tento vývoj položil základy pre ďalšie bádanie v prírodných vedách.
16. storočie link
Týmto storočím začína novovek. Významným autorom a priekopníkom tejto doby bol Belgičan ANDREAS VESALIUS (1514–1564), ktorý publikoval 700-stranové dielo o anatómii ľudského tela s názvom Sedem kníh o dielni ľudského tela (De humani corporis fabrica libri septem). V diele sú uvedené viaceré nástroje a presné návody na pitvu.
Švajčiar KONRAD GESNER (1516–1565) je autorom 6-zväzkového diela Historia animalium. Neustále zväčšujúce sa množstvo poznatkov vo vede napokon spôsobilo ukončenie éry encyklopedistov.
17. storočie link
Začiatkom 17. storočia začína pravý novovek. Zakladateľom novej metodiky v prírodovede založenej na induktívnej metóde (od detailu k celku), ktorej základom je pozorovanie a opis deja a následné overenie pokusom, je Angličan FRANCIS BACON (1561–1626). Svoje myšlienky publikoval v diele Novum organum scientiarum.
Zakladateľom modernej fyziológie je WILLIAM HARVEY (1578–1657). Známy je predovšetkým tým, že v diele Anatomický výskum pohybu srdca a krvi u živočíchov (Exercitatio anatomica de motu cordis et sanguinis in animalibus) bez použitia mikroskopu presne opísal krvný obeh a správne vysvetlil funkciu srdca. Keďže nepoužil mikroskop, nebolo mu jasné prepojenie tepien a žíl pomocou kapilár (hovoril o mokvaní cez tkanivá). Harvey študoval aj princíp vzniku organizmov a pochádza od neho známy výrok „Omne vivum ex ovo“ („Všetko živé pochádza z vajíčka“).
Významnou mierou prispelo k novým biologickým poznatkom skonštruovanie mikroskopu. Prvý jednoduchý mikroskop zostrojili pravdepodobne už okolo roku 1590 holandskí optici, otec a syn JANSENOVCI (Hans a Zacharias). Výrazne ho však vylepšil anglický fyzik a prírodopisec ROBERT HOOKE (1635–1723). Mikroskopom pozoroval povrch rezu korkom a vo svojom diele Micrographia (1665) uvidené komôrky, podobné bunkám včelieho plástu, pomenoval bunky (cellulae).
Za zakladateľa mikroskopických metód je považovaný ANTONY VAN LEEUWENHOEK (1632–1723). Precíznym brúsením rôznych minerálov a skla vytvoril mikroskop s 250 až 280-násobným zväčšením. Ako prvý človek vďaka nemu pozoroval nielen priečne pruhované svalstvo, nálevníky (zvieratká z nálevov), vírniky a červené krvinky (erytrocyty), ale objavil aj samotné baktérie a spermie.
Priekopníkom mikroskopickej anatómie bol Talian MARCELLO MALPIGHI (1628–1694). Objavil krvné kapiláry, čím definitívne potvrdil Harveyho teóriu. Okrem toho popísal stavbu pľúc a obličky a sú podľa neho pomenované aj exkrečné orgány hmyzu – Malpighiho rúrky. Pozoroval tiež vývin kuracieho embrya.
Termín „ovárium“ zaviedol REINER DE GRAAF (1641–1673). Za vajíčko cieavcov mylne považoval folikuly vaječníkov, ktoré neskôr dostali názov Graafove folikuly.
18. storočie link
V 18. storočí nastal proces diferenciácie (špecializácie) vo vedách o živote. Značný význam nadobudla embryológia. V otázke vývinu plodu stáli proti sebe dve hlavné skupiny učencov:
- preformisti – vývin plodu brali len ako kvantitatívne zväčšovanie už hotových základov orgánov, ktoré sú prítomné už na prvopočiatku v embryu (sú predutvorené)
- epigenetici – tvrdili, že vývin prebieha postupným tvorením (diferenciáciou) orgánov z pôvodne beztvárnej hmoty
Rozdielne názory existovali aj na otázku určujúceho (determinujúceho) elementu pre vznik nového jedinca:
- ovulisti – tvrdili, že determinujúcu funkciu v vzniku a vývine embrya má ženský element (vajíčko)
- animalkulisti – zas považovali za určujúci element mužskú spermiu
Dnes vieme, že historicky mali pravdu skôr epigenetici. Oplodnením vzniká prvá bunka (zygota), z ktorej až následným kontrolovaným delením a špecializovaním buniek postupne vznikajú komplexné tkanivá a orgány. Zároveň moderná genetika potvrdila, že z hľadiska dedičnosti majú oba elementy – vajíčko aj spermia – rovnocenný význam, keďže pri pohlavnom rozmnožovaní získava jedinec polovičnú sadu genetickej informácie (haploidný počet chromozómov) od jedného a polovičnú od druhého rodiča.
Zakladateľom modernej systematiky je švédsky prírodovedec CARL VON LINNÉ (1707–1778). Ako svoju doktorandskú prácu predložil v roku 1735 dielo Systema naturae, v ktorom podľa princípu dvojslovného pomenovania – binomickej nomenklatúry pomenoval množstvo rastlinných a živočíšnych druhov a klasifikoval ich na základe určitých systematických kritérií. Vytvoril tak hierarchický systém, ktorý vo svojej pôvodnej podobe pozostával zo štyroch taxonomických jednotiek: druh, rod, rad a trieda.
