Ontogenetický vývin

Ontogenetický vývin – ontogenéza – je komplexný proces, ktorý zahŕňa všetky fázy života organizmu od jeho začiatku až po koniec. Tento vývin sa u pohlavne sa rozmnožujúcich organizmov, vrátane človeka, začína tvorbou pohlavných buniek, pokračuje oplodnením a vývojom nového jedinca, a končí smrťou. Ontogenéza zahrnuje obdobia rastu, dozrievania, reprodukcie a nakoniec aj starnutia.

Aby sme pochopili celý tento vývin, musíme sa vrátiť na úplný začiatok, kde sa tvorba nového jedinca začína procesom tvorby pohlavných buniek, tzv. gametogenézou. Pohlavné bunky, mužské spermie a ženské vajíčka, vznikajú špeciálnym redukčným delením jadra nazývaným meióza. Vďaka tomu majú polovičný (haploidný) počet chromozómov ako telové (somatické) bunky – u človeka je to 23 chromozómov. Až následným splynutím spermie a vajíčka pri oplodnení sa v prvej bunke nového jedinca (zygote) obnovuje diploidný stav (46 chromozómov). Zygota sa následne delí už len mitoticky, čo vedie k rastu a formovaniu zárodku. Keď hovoríme o vzniku pohlavných buniek z hľadiska ontogenetického vývinu človeka, zvykne sa toto obdobie nazývať pojmom proontogenéza (progenéza) (gr. predpona pro- = pred, predchádzajúci ontogenéze).

Proontogenéza link

Princípom vývinu pohlavných buniek je redukcia počtu chromozómov na polovicu v procese meiózy. Pred meiózou dochádza k zmnoženiu DNA (v S-fáze), takže každý chromozóm je zložený z dvoch chromatíd (2c). Potom sa počas I. meiotického delenia párujú homologické chromozómy, vymenia si úseky DNA (angl. crossing-over) a po rozdelení bunky vzniknú dve dcérske bunky s polovičným (haploidným) počtom (n) chromozómov, ale stále s dvojnásobným množstvom DNA (2c). V II. meiotickom delení dochádza k rozdeleniu aj týchto dvojchromatidových chromozómov, takže každá z dcérskych buniek získa len po jednej kópii DNA (1c).

Okrem redukcie počtu chromozómov na polovicu dochádza počas vývinu pohlavných buniek aj k výraznej morfologickej diferenciácii: spermie sú najmenšie bunky ľudského tela (hlavička má len 5 µm, bičík asi 50 µm), nemajú prakticky žiadnu cytoplazmu a sú pohyblivé, zatiaľ čo vajíčko je najväčšia bunka tela (asi 100 µm), má veľa cytoplazmy a je nepohyblivé.

V závislosti od toho, či sa vyvíjajú mužské alebo ženské pohlavné bunky, hovoríme o dvoch procesoch:

1. spermatogenéza (spermiogenéza) – vznik mužských pohlavných buniek – spermií
2. oogenéza (ovogenéza) – vznik ženských pohlavných buniek – vajíčok (jedn. č. ovum)

Spermatogenéza link

Spermie vznikajú v mužských pohlavných orgánoch – semenníkoch (testes). Optimálna teplota pre spermatogenézu je asi o 4 °C nižšia ako je teplota v brušnej dutine, preto sú semenníky umiestnené v miešku (scrotum) mimo tela. Potrebná teplota je zabezpečená reguláciou krvného obehu a kontrakciou hladkej svaloviny pod kožou mieška. Spermatogenéza prebieha neustále od puberty až po starobu.

Spermie vznikajú z diploidných prvopohlavných (primordiálnych zárodočných) buniek, ktoré sa diferencujú na spermatogónie. Veľmi malé množstvo spermatogónií je prítomné v semenníkoch už pri narodení, ale tieto ostávajú až do puberty neaktívne. V puberte dochádza k ich aktivácii prostredníctvom folikulostimulačného hormónu (FSH), ktorý je produktom hypotalamo-hypofýzového komplexu, a následne mužského pohlavného hormónu testosterónu. Významnú úlohu zohráva stimulácia vmedzerenými Leydigovými bunkami, ktoré testosterón priamo produkujú. Aktivované spermatogónie sa mitoticky delia, čím sa zvyšuje ich počet.

Niektoré spermatogónie ostávajú v štádiu prekurzorických buniek, zatiaľ čo ostatné sa začnú vyvíjať na primárne spermatocyty (spermatocyty I. rádu) a vstupujú do meiózy. Ich jadrá sa zmenšujú a zahusťujú v súvislosti s tým, ako pokračuje delenie. Po I. meiotickom delení vznikajú z jedného primárneho spermatocytu dva sekundárne spermatocyty (spermatocyty II. rádu), ktoré už majú polovičné množstvo chromozómov, ale chromozómy sú tvorené dvomi chromatidami. Napokon po II. meiotickom delení vznikajú spermatidy s 23 jednochromatidovými chromozómami. Z každého primárneho spermatocytu tak vzniknú 4 spermatidy.

Spermatidy ďalej dozrievajú v procese nazývanom spermiohistogenéza. Ich cytoplazma sa predlžuje do žubrienkovitého tvaru, strácajú väčšinu cytoplazmy a na konci vznikne bičík. Pri tomto procese majú veľký význam Sertoliho bunky, ktoré sa nachádzajú v stenách semenotvorných kanálikov. Výsledkom dozrievania sú definitívne sformované spermie (spermatozoidy), avšak schopnosť aktívneho pohybu získavajú až v nadsemenníku (epididymis), kam sa dostávajú a kde dozrievajú približne dva týždne.

V ejakuláte o objeme 2–5 ml sa nachádza približne 200–500 miliónov spermií. Spermie môžu byť málo pohyblivé, morfologicky abnormálne alebo nezrelé, ich podiel by však nemal presiahnuť 15 %. Väčšie percento je považované za faktor znižujúci plodnosť. V súčasnosti dochádza k všeobecnému poklesu počtu spermií ako aj zvyšovaniu podielu abnormálnych foriem, čo súvisí s nezdravým životným štýlom (napr. sedavé zamestnanie, nevhodné oblečenie zvyšujúce teplotu) ako aj negatívnym vplyvom rôznych chemických látok.

Spermia link

Spermia je najmenšia bunka ľudského tela. Jej telo sa skladá z 3 častí:

1. hlavička spermie – nachádza sa tu najdôležitejšia organela – jadro, ktorá nesie polovicu genetickej informácie budúceho embrya
2. krčok – stredná časť, v ktorej sa nachádzajú mitochondrie, zabezpečujúce energiu (vo forme ATP) pre aktívny pohyb spermie
3. bičík – má podobnú submikroskopickú štruktúru ako bičík prvokov

V prednej časti hlavičky spermie sa nachádza tzv. akrozóm. Je to vezikulárny útvar s enzýmami potrebnými pre rozrušenie obalov vajíčka a prieniku spermie do jeho vnútra.

Oogenéza link

Vajíčka vznikajú v ženských pohlavných orgánoch – vaječníkoch (ovaria). Na rozdiel od spermií, ktoré vznikajú až v puberte a tvoria sa neustále až do smrti, je najviac vajíčok v tele dievčaťa prítomných už pri narodení (asi 700 000). Odvtedy sa ich počet neustále znižuje a nové už nevznikajú. Do začiatku puberty sa ich počet zredukuje na približne 300 000 až 400 000. Medzi 16.–25. rokom je ich asi 150 000, medzi 26.–35. rokom asi 50 000, medzi 36.–45. rokom asi 34 000 a po menopauze (asi 45–55 rokov) vymiznú všetky. Vo vaječníku sa nachádzajú nezrelé vajíčka, ktoré postupne definitívne dozrievajú až počas ovariálneho cyklu.

Z prvopohlavných (primordiálnych) buniek vznikajú diploidné oogónie, ktoré sa mitoticky množia do spomínaného počtu. Akonáhle ustane ich mitotická aktivita, diferencujú sa a vstupujú do meiózy. To je ďalší dôležitý rozdiel oproti spermiám, resp. spermatogóniám, ktoré sa meioticky začínajú deliť až v puberte. I. meiotické delenie oogónií však zastane v štádiu profázy I. (v tzv. diktyoténnom štádiu) a pokračuje až s nástupom pohlavnej zrelosti. Takéto štádium bunky sa nazýva primárny oocyt (oocyt I. rádu). Primárny oocyt prekonáva rastovú fázu, počas ktorej sa v ňom ukladajú zásobné látky potrebné pre výstavbu vaječných a zárodočných obalov budúceho embrya a tiež ako zdroj energie. Tým dochádza, opačne ako v prípade spermií, k masívnemu zväčšovaniu cytoplazmy.

Zároveň sa primárne oocyty obaľujú okolitým tkanivom a spolu s ním vytvárajú primárny folikul. Primárne folikuly dozrievajú v pravidelných mesačných intervaloch počas ovariálneho cyklu, kedy dochádza k rastu a dozrievaniu niekoľkých primárnych folikulov a vzniku Graafovho folikulu. Zároveň s uvoľnením vajíčka z Graafovho folikulu (ovulácia) dochádza k ukončeniu I. meiotického delenia a vzniku dvoch nerovnocenných buniek – veľkého sekundárneho oocytu (oocytu II. rádu) a malého prvého pólového telieska (polocytu). Ovuláciu, rast a zrenie vajíčok riadia gonadotropné hormóny predného laloku hypofýzy a tiež pohlavné hormóny, ktoré produkujú vaječníky.

Sekundárny oocyt následne okamžite vstupuje do druhého meiotického delenia, to sa však zastaví v štádiu metafázy II. V tomto stave je vajíčko schopné oplodnenia. Druhé meiotické delenie sa definitívne dokončí až v čase oplodnenia vajíčka spermiou, po ktorom vzniká už zrelé vajíčko – ootida (ovum), a druhé pólové teliesko. Niekedy sa rozdelí ešte aj prvé pólové teliesko, ale keďže pólové telieska prakticky nemajú nijakú cytoplazmu, neslúžia na reprodukciu a všetky postupne zanikajú.

Keďže vajíčko úplne dozrie (dokončí meiózu) až po oplodnení spermiou, kedy už vlastne vzniká zygota, u človeka sa prakticky so zrelým neoplodneným vajíčkom nikdy nestretávame. Rovnako sa nestretávame s ľudským vajíčkom ako so samostatnou bunkou – vždy je buď súčasťou folikulu (primárneho alebo Graafovho), na ktorom je priamo závislé, alebo sú bunky na jeho povrchu potrebné k samotnému oplodneniu spermiou (tzv. vrstva cumulus oophorus, cumulus = zhluk; oo- = vajíčko; phorus = nosič).

Oplodnenie link

Spermie sa po pohlavnom akte – koitus (coitus = pohlavný, sexuálny styk, súlož) – dostávajú cez pošvu a maternici do vajíčkovodov. Tu zostávajú živé 1–2 dni. Čas pobytu spermií v ženských pohlavných cestách je zároveň potrebný pre ich fyziologickú úpravu pre následné oplodnenie vajíčka – tzv. kapacitácia spermií. Ak v tomto čase nastane ovulácia, je oplodnenie vysoko pravdepodobné. Pohybu spermií napomáha aj sekrét vajíčkovodu, tvorba ktorého je zvýšená práve ku koncu folikulárnej fázy ovariálneho cyklu.

K vajíčku sa dostáva z počiatočného počtu 200 miliónov spermií na miesto oplodnenia len asi 10 000, a do bezprostrednej blízkosti vajíčka prenikne len asi 100 z nich. Len 1 spermia však vajíčko reálne oplodňuje. Pri styku spermie s vajíčkom dochádza k enzymatickej akrozómovej reakcii, rozrušeniu glykoproteínového vajíčkového obalu – zona pellucida – a prieniku spermie do vajíčka. Súčasne vajíčko reaguje tzv. kortikálnou reakciou (uvoľnením látok z vezikúl nad plazmatickou membránou), ktorá zabráni prieniku ďalších spermií. Prienik spermie je zároveň impulzom k dokončeniu druhého meiotického delenia vajíčka, ktoré je zatiaľ ustrnuté v štádiu oocytu II. rádu. Krátko na to (približne po 20 minútach) dochádza k splynutiu oboch haploidných jadier, čím je oplodnenie dovŕšené a nastupujú procesy pripravujúce vajíčko na prvé brázdenie. Oplodnené vajíčko – zygota – postupuje do maternice.

Ak dôjde k súčasnému oplodneniu dvoch dozretých vajíčok (dvomi rôznymi spermiami), narodia sa dvojvaječné (dizygotné) dvojčatá. Majú odlišnú genetickú informáciu, preto sa na seba nemusia vôbec podobať. Jednovaječné (monozygotné) dvojčatá majú rovnakú genetickú informáciu, pretože vznikajú oddelením a samostatným vývinom blastomér (tento jav sa nazýva aj polyembryónia). Takéto dvojčatá majú oddelený ako amniový, tak aj choriový vak. Výnimočne môže dôjsť aj k rozdeleniu blastocysty alebo zárodkového prúžku, a potom majú dvojčatá spoločnú placentu alebo dokonca aj amniovú dutinu. Ak však nedôjde k úplnému oddeleniu zárodkového prúžku, vznikajú siamské dvojčatá. Siamské dvojčatá majú teda vždy spoločný amniový aj choriový vak.

Prenatálny vývin link

Prenatálny vývin je obdobie života dieťaťa pred jeho narodením, počnúc oplodnením vajíčka – čiže vznikom zygoty. Prenatálne obdobie vývinu človeka prebieha v maternici, preto ho nazývame vnútromaternicový (intrauterinný) vývin. Prenatálnym vývinom človeka sa zaoberá embryológia.

Prenatálny vývin trvá v priemere 38 týždňov (266 dní) od oplodnenia. V gynekologickej praxi sa tehotenstvo (gravidita) počíta od poslednej menštruácie, čo je asi 2 týždne pred oplodnením, preto je dĺžka prenatálneho obdobia zaokrúhlená na 40 týždňov (280 dní, 10 lunárnych mesiacov).

Rozdeľuje sa na 2 fázy:

1. embryonálny vývin (od oplodnenia do 8. týždňa) – vyvíja sa zárodok (embryo)
2. fetálny vývin (od 9. týždňa do pôrodu) – vyvíja sa plod (fetus)

V organizme gravidnej matky sa zvyšuje minútová ventilácia pľúc a celková spotreba kyslíka, pretože telo ho potrebuje viac pre seba aj pre plod. Rovnako sa zvyšuje funkcia obličiek, ktoré musia spracovať zvýšené množstvo odpadových látok. Mení sa aj látková premena (metabolizmus), aby sa zabezpečil dostatok živín pre rast a vývoj plodu. Výrazne sa zvyšuje aj výkon obehovej sústavy (stúpa celkový srdcový výdaj a objem krvi v tele matky), aby sa zabezpečilo dostatočné prekrvenie maternice a plodu.

Embryonálny vývin link

Obdobie embryonálneho vývinu je charakteristické mimoriadne rýchlym delením buniek a kvalitatívnymi zmenami, počas ktorých sa formujú základy všetkých budúcich orgánov. Práve prebiehajúca organogenéza robí z tohto obdobia najcitlivejšiu fázu celého vnútromaternicového vývinu.

1. týždeň link

Embryonálny vývin sa začína charakteristickým mitotickým delením oplodneného vajíčka, pričom medzi jednotlivými bunkami sú hlboké brázdy – brázdenie (ryhovanie) zygoty. Jedno delenie prebieha približne raz za 24 hodín a celkový objem embrya sa počas ryhovania nezväčšuje kvôli tomu, že stále je prítomná zona pellucida. Jednotlivé bunky sa nazývajú blastoméry. Keď embryo dosiahne štádium 16 blastomér, nazývame takýto útvar morula.

V čase, keď sa embryo ďalej delí (pozostáva z niekoľkých desiatok až približne 100 buniek), časť buniek začína migrovať a z plného útvaru sa stáva dutý útvar – blastocysta (blastula). V blastocyste sa diferencujú povrchové bunky, ktoré zabezpečujú nidáciu a majú vyživovaciu funkciu v ranom embryonálnom štádiu – trofoblast, a vlastné bunky embrya, ktoré sa koncentrujú vo vnútri blastocysty pri póle orientovanom k sliznici maternice – embryoblast. Blastocysta sa následne zbavuje obalu zona pellucida, čím je umožnená jej nidácia (implantácia) v maternici.

Implantácia sa začína prenikaním výbežkov trofoblastu do endometria maternice. Povrchové bunky trofoblastu sa spájajú medzi sebou a vytvárajú mnohojadrový útvar – syncytiotrofoblast, ktorý postupuje ďalej do endometria a zároveň so sebou vťahuje aj blastocystu. Vrstva samostatných buniek trofoblastu, ktorý prilieha k embryu, sa nazýva cytotrofoblast. V tejto fáze sa mení aj sliznica endometria, v ktorom sa zmnožia cievy a zvyšuje sa aktivita žliazok.

Počas zahniezdenia embrya pravdepodobne viacero mechanizmov zabezpečuje potláčanie imunitnej reakcie matky (protizápalové faktory, maskovanie antigénov vrstvou mukoproteínu, zvýšená lokálna hladina progesterónu). Implantácia zároveň spúšťa v mnohojadrovom trofoblaste syntézu ľudského choriového gonadotropínu (hCG), ktorý zastavuje dozrievanie ďalších folikulov, resp. dáva signál žltému teliesku, aby nezaniklo a ďalej produkovalo progesterón. Prítomnosť hormónu hCG možno dokázať v krvi a o pár dní aj v moči matky, čo sa využíva pri včasnej diagnostike tehotenstva.

2. týždeň link

V druhom týždni tehotenstva je implantácia embrya ukončená a z embryoblastu sa diferencuje tzv. zárodkový štít, ktorý má dve vrstvy: epiblast, priliehajúci zhora na trofoblast, pod ktorým je hypoblast. Postupne však dochádza k oddeleniu epiblastu od trofoblastu a na tomto mieste vzniká amnionová dutina s tekutinou, ktorá sa bežne nazýva plodová voda. Výstelku amnionovej dutiny tvoria amnioblasty, ktoré sú taktiež pôvodom z epiblastu. Na druhej strane sa množia aj bunky hypoblastu, až kým obrastú časť dutiny blastocysty, čím vznikne žĺtkový vak. Žĺtkový vak u cicavcov nemá vyživovaciu funkciu (túto funkciu preberá placenta). Zvyšný priestor medzi žĺtkovým vakom a stenou blastocysty je tvorený chorionovou dutinou.

V tomto čase dochádza v rámci mnohojadrového trofoblastu k vzniku dutiniek – lakún, ktoré sa spájajú a po kontakte s krvnými cievami endometria sa začnú plniť krvou. Takýto lakunárny systém tvorí základ budúceho placentárneho krvného obehu. S rozvojom krvných ciev embrya (vaskularizáciou) sa neskôr vytvorí pupočníkový povrazec (funiculus umbilicalis), ktorý obsahuje dve tepny a jednu žilu.

3.-4. týždeň link

V treťom týždni sa v rámci epiblastu vytvára priehlbina – primitívny prúžok, popri ktorom migrujú proliferujúce bunky epiblastu medzi epiblast a hypoblast, čím vzniká tretia zárodočná vrstva – mezoderma. Pôvodné povrchové bunky epiblastu sa budú nazývať ektoderma. Zároveň migrujúce bunky epiblastu nahrádzajú aj pôvodné bunky hypoblastu a budú sa nazývať endoderma. Čiže záverom možno povedať, že všetky tri zárodočné vrstvy sú pôvodom z epiblastu. Vznik troch zárodkových listov označujeme pojmom gastrulácia.

Po gastrulácii dochádza k vývinu základnej embryonálnej osi – notochordy, ktorá síce z väčšej časti zaniká, ale má význam v indukcii vývinu neurálnej rúry (základ centrálnej nervovej sústavy) a postupného vývinu párových prvosegmentov (somitov) (základ časti lebky, stavcov, kostrovej svaloviny a kožnej zamše).

Počas 3. týždňa vývinu dochádza k ohybu (flexii) embrya do tvaru písmena C v predozadnom, ale aj bočnom smere, čím sa endoderma dostáva dovnútra a stáča do rúry, čím neskôr vytvorí primitívne črevo. Zároveň sa rozširuje aj amnionová dutina, ktorá pokryje celé telo embrya.

V ďalších týždňoch pokračuje zakladanie ostatných orgánov a orgánových sústav – organogenéza.

Plodové obaly link

Prvý sa vytvára amnionový obal a v ňom tekutina, v ktorej zárodok pláva – plodová voda. Vzniká postupným rozširovaním amnionovej dutiny. Jeho výstelka pochádza z epiblastu embrya a extraembryonálneho mezenchýmu. Približne v 3. mesiaci tehotenstva sa spája s chorionom a vzniká amniochorion.

Z buniek trofoblastu (bunkového aj mnohojadrového) a extraembryonálneho mezenchýmu sa vytvára ďalší z plodových obalov – chorion. Ten tvorí smerom k endometriu chorionové klky, ktoré sú súčasťou budúcej placenty. Vyvinuté chorionové klky obsahujú cievy, pričom na rozhraní chorionových klkov a materského tkaniva je tzv. placentárna bariéra, ktorá obmedzuje priamy kontakt krvi plodu s krvou matky.

Tretia zárodočná blana – alantois – je viditeľná ako výbežok zadného čreva (úzko súvisí so žĺtkovým vakom) a postupne je nahrádzaná väzivom. Je pozostatkom z fylogenézy, podobne ako žĺtkový vak. Obe štruktúry sú veľmi dobre vyvinuté napr. u vtákov.

Placenta link

Placenta je orgán cicavcov nevyhnutný pre zabezpečenie životných funkcií rastúceho plodu. Zakladá sa už vznikom prvotných chorionových klkov v 2. týždni tehotenstva, ale definitívnu podobu získava až okolo 3. mesiaca tehotenstva. Prostredníctvom placenty dochádza k výmene dýchacích plynov, príjmu živín a odvádzaniu metabolitov plodu. Placenta taktiež produkuje dôležité hormóny (progesterón, estrogény, ľudský choriový gonadotropín a somatomammotropín – nazývaný aj placentárny laktogén).

Vyvinutá placenta je zložená z dvoch častí, medzi ktorými voľne prúdi materská krv – intervilózny priestor. Krv plodu a matky sa však priamo nemieša vďaka existencii placentárnej bariéry.

• embryonálna časť (pars fetalis) – vzniká z chorionu a jej rozhranie tvorí chorionová platnička, z ktorej vyčnievajú bohato rozvetvené chorionové klky.
• materská časť (pars materna) – vzniká premenou endometria maternice, tzv. decidua. Rozhranie tvorí deciduálna platnička a je rozdelená na laloky – kotyledóny.

Fetálny vývin link

Keď ľudský zárodok začína pripomínať dospelého človeka (od 9. týždňa), nazývame ho plod (fetus). Výživu plodu už zabezpečuje vyvinutá placenta, ktorá sprostredkúva spojenie s organizmom matky prostredníctvom pupočného povrazca. Krv plodu sa v placente dostáva do bezprostrednej blízkosti matkinej krvi, avšak ich krv sa priamo nemieša, zostávajú oddelené placentárnou bariérou. Výmena prebieha difúziou, pri ktorej plod odoberá z matkinej krvi všetky živiny, kyslík, minerálne látky, vitamíny a vodu, a naopak do nej odovzdáva väčšinu svojich odpadových produktov, najmä oxid uhličitý a močovinu. Placenta plní teda pre plod funkciu pľúc, tráviacej sústavy a obličiek.

Fetálny vývin predstavuje viac či menej kvantitatívne zmeny súvisiace s rastom orgánových základov utvorených počas embryonálneho vývinu. Negatívne faktory majú v tejto fáze menší vplyv na vznik vývinových chýb plodu, avšak môžu vyvolať predčasný pôrod. Na základe súčasných medicínskych možností je ľudský plod schopný prežiť v prípade predčasného narodenia už v 24. týždni, i keď jeho mortalita je v tomto štádiu stále veľmi vysoká. Zrelý plod má telesnú dĺžku 50–53 cm a hmotnosť 3–4 kg.

Vrodené vývinové chyby a vplyv prostredia (teratológia) link

Počas vnútromaternicového vývinu je embryo a plod mimoriadne citlivé na vplyvy vonkajšieho prostredia. Každé piate tehotenstvo končí neúspešne (tzv. potratom – abortus), pričom väčšina z nich nastáva už v prvých štádiách embryogenézy.

Zmeny prostredia a životosprávy matky sú príčinou až 80 % vrodených vývinových chýb. Najkritickejšie obdobie pre vznik týchto porúch je približne 15.–70. deň od počatia, kedy prebieha hlavná tvorba orgánov. Čím skôr škodlivý faktor (najmä počas prvého trimestra) pôsobí, tým je vývinová porucha závažnejšia. Najcitlivejší na poškodenie je vyvíjajúci sa mozog.

Látky a faktory, ktoré negatívne vplývajú na embryo a plod a spôsobujú jeho deformácie, nazývame teratogény. Rozdeľujeme ich do niekoľkých skupín:

• chemické faktory – patrí sem predovšetkým alkohol, ktorý u plodu spôsobuje rastovú a mentálnu retardáciu. Veľmi nebezpečné je fajčenie (spôsobuje nižšiu pôrodnú hmotnosť a predčasný pôrod), užívanie drog a niektorých druhov liekov.
• fyzikálne faktory – patrí sem najmä ionizujúce (RTG) žiarenie, ktoré spôsobuje vrodené chyby mozgu a spomaľuje rast plodu. Nebezpečné môžu byť aj silné vibrácie či nadmerný hluk.
• biologické faktory – veľké riziko pre plod predstavujú infekčné ochorenia matky spôsobené patogénmi, ako sú rubeola, herpes, listerióza, toxoplazmóza či syfilis. Medzi dôležité biologické faktory patrí aj životospráva a vyšší vek rodičov (u žien vyššieho veku sa častejšie vyskytujú genetické zmeny a chromozómové abnormality).
• psychické faktory – dlhodobý stres, úzkosť a napätie matky môžu mať rovnako negatívny vplyv na správny vývin plodu.

Pôrod link

Plod sa považuje za plne donosený po 38. týždňoch vývinu (v gynekologickej praxi sa pre uľahčenie tehotenstvo počíta ako 40 týždňov od poslednej menštruácie). Pôrodom končí vnútromaternicový vývin a nastáva obdobie postnatálneho vývinu.

Postnatálny vývin link

Postnatálne obdobie vývinu trvá od narodenia po smrť. Vyznačuje sa alometrickým rastom, čiže nerovnomerným rastom určitých častí tela v pomere k iným častiam (predovšetkým končatín v pomere k trupu a hlave). Taktiež rýchlosť rastu je počas života odlišná. Najrýchlejšie rastú deti do 4 rokov života, potom sa rast spomaľuje a následne opäť zintenzívňuje počas puberty (12–15 rokov). Rast je spôsobený vplyvom rastového hormónu a pohlavných hormónov, ktoré podporujú proteosyntézu.

V počiatočných fázach postnatálneho vývinu sa organizmus vyznačuje rýchlym rastom, vysokou regeneračnou schopnosťou tkanív a plnou funkčnosťou orgánov. Naopak, starnutie prináša charakteristické zmeny, ako je obmedzená regeneračná schopnosť tkanív, znížená výkonnosť orgánov a vyhasínanie pohlavných funkcií. Ďalším znakom starnutia je zvýšená krehkosť a znížená funkčnosť bunkových membrán.

Celé postnatálne obdobie sa podľa biologickej systematiky rozdeľuje nasledovne:

• novorodenecké obdobie (od narodenia po 1. až 2. mesiac) – dieťa prespí približne 20 hodín denne a na vonkajšie podnety reaguje prevažne pohybom. Jeho prežitie a prispôsobenie sa podmienkam zabezpečujú nepodmienené reflexy, ako napríklad sací a úchopový reflex.
• dojčenské obdobie (od 2. mesiaca po 1. rok) – typický je rýchly telesný rast a učenie sa ovládať časti tela (dieťa sa učí sedieť, liezť a napokon chodiť s oporou). Objavujú sa prvé slová, dieťa chápe ich význam, vníma farby a je veľmi silne citovo naviazané na matku.
• obdobie batoľaťa (od 1. do 3. roku) – hlavnou činnosťou sa stáva hra. Dieťa začína samostatne chodiť, učí sa dodržiavať osobnú čistotu a výrazne si rozširuje slovnú zásobu. Ku koncu tohto obdobia prichádza takzvané obdobie vzdoru, kedy si dieťa uvedomuje svoju samostatnosť a vlastné „ja“.
• predškolský vek (od 3.–4. roku do 6.–7. roku) – dominujú rolové hry a výrazne vzrastá samostatnosť v sebaobsluhe. Toto obdobie je typické mimoriadnou zvedavosťou (tzv. opytovacie obdobie plné otázok „prečo?“ a „načo?“), rozširovaním slovnej zásoby a sociálnym vývinom, kedy sa dieťa učí fungovať vo vzťahoch mimo rodiny (v materskej škole).
• mladší školský vek (od vstupu do školy do cca 10.–11. roku) – hlavnou činnosťou prestáva byť hra a stáva sa ňou učenie. Vyvíja sa jemná motorika, logická pamäť a myslenie prechádza do abstraktnejšej roviny. Deti začínajú tvoriť skupinky a priateľstvá oddelene podľa pohlavia, pričom sa u nich formuje svedomie, zmysel pre spravodlivosť a morálka.
• obdobie dospievania / puberta (od 10.–12. roku do 15.–16. roku) – fáza charakteristická telesnými disproporciami, zrýchleným rastom a začiatkom činnosti pohlavných žliaz. Psychicky je to obdobie kritickosti (najmä voči dospelým), odmietania rodičovskej kontroly, kolísania citov a nálad. Tvoria sa zmiešané skupiny rovesníkov a objavujú sa prvé lásky.
• adolescencia (od 15.–17. roku do 21.–22. roku) – telesný aj psychický vývin sa postupne upokojuje a osobnosť dozrieva. Človek nadobúda citovú rovnováhu, reálny a kritický nadhľad na seba samého, vyberá si budúce povolanie a nadväzuje hlbšie partnerské vzťahy.
• dospelosť (od 22. do 60.–65. roku) – najdlhšie vývinové obdobie, ktoré sa delí na tri fázy:
  • skorá dospelosť (do 25 rokov) – človek sa osamostatňuje, vyberá si povolanie, životného partnera a často si zakladá rodinu.
  • stredná dospelosť (26–45 rokov) – považuje sa za vrchol života, človek je zrelý a výkonný. Môže sa tu však objaviť aj kríza stredného veku a objavujú sa prvé známky fyzického starnutia (ukladanie tuku, prvé vrásky).
  • neskorá dospelosť (46–65 rokov) – obdobie prechodu a bilancovania. Výkonnosť a funkcie organizmu začínajú klesať a menia sa aj rodinné štruktúry (odchod detí z domova).
• staroba (od 60.–65. roku po smrť) – znamená biologické aj psychické ubúdanie síl. Spomaľuje sa látková výmena, znižuje sa činnosť zmyslových orgánov a objavujú sa problémy s pamäťou (staré spomienky zostávajú, nové si človek pamätá ťažšie). Ľudia sa často zameriavajú viac na seba a na minulosť, no zároveň získavajú dôležité nové sociálne roly, akými sú rola starého rodiča či prarodiča.