Evolúcia moderného človeka

Vývoj primátov link

Človek je jedným zo zástupcov živočíšnej ríše, patrí medzi cicavce. Dlhá vývojová reťaz človeka začala na prelome druhohôr a treťohôr, v dobe asi pred 70–65 mil. rokov, kedy sa z prvotných foriem pripomínajúcich veverice alebo stromové piskory (dnes žijúci rod Tapaia) vyvinuli prvé primáty. Najstarším známym predchodcom je podľa niektorých vedcov rod Purgatorius, ktorého fosílie sú staré približne 65 mil. rokov. Z neho a jemu podobných zástupcov sa pravdepodobne vyvinuli tzv. pleziadapiformné primáty (Plesiadapiformes). Pôvodné pleziadapiformné primáty žili ako v Európe tak aj v Severnej Amerike a vyhynuli koncom eocénu, resp. sa z nich vyvinuli súčasné primáty. Príbuznou vetvou pleziadapiformných (podľa niektorých autorov dokonca ich priamymi potomkami) sú dnes žijúce letuchy (Dermoptera).

Vyššie primáty sa podľa fosílnych záznamov pravdepodobne vyvinuli zo spoločného predka pred 60–55 mil. rokov v eocéne. Vtedy došlo k oddeleniu členitonosých (Strepsirrhini) od celistvonosých (Haplorrhini) primátov. Hlavným znakom členitonosých je "vlhký nos" (rhinarium), aký majú napr. psy, ktorý im zlepšuje čuchovú orientáciu. Patria sem napr. dnes žijúce nižšie primáty (poloopice) – lemury a lorisy. Naproti tomu celistvonosé opice majú suchý nos, lepšie vyvinutý zrak a väčšiu mozgovňu. Jedny z prvých predkov vyšších primátov, objavujúcich sa vo fosílnych záznamoch asi z pred 45 mil. rokov, boli okáľoidné.

Asi pred 35 mil. rokov v oligocéne došlo k oddeleleniu dvoch hlavných vetiev vyšších primátov: širokonosých (Platyrrhini) a úzkonosých opíc (Catarrhini). Nazývajú sa aj opice Nového, resp. Starého sveta. Nie je to však úplne presné rozdelenie, pretože aj niektoré úzkonosé opice sa vyskytujú v Amerike. Fosílnym zástupcom tohto obdobia je napr. rod Catopithecus.

Približne pred 25 mil. rokov v miocéne došlo k oddeleniu nadčeľade hominoidovcov (ľudoopov) (Hominoidea), ktorej hlavným rozpoznávacím znakom je neprítomnosť chvosta. Najstarším dobre známym ľudoopom je Proconsul, ktorý sa objavil pred približne 21 mil. rokov vo východnej Afrike.

Asi pred 17 mil. rokov došlo k formovaniu čeľade hominidov (Hominidae), do ktorej okrem rodu človek (Homo) zaraďujeme aj gorily (Gorilla), orangutany (Pongo) a šimpanzy (Pan). Gibony, patriace do čeľade gibonovitých (Hylobatidae), sa odlišujú vo viacerých znakoch. Šimpanzy sú naši najbližší evoluční príbuzní, nepatria však do našej priamej vývojovej línie. Spoločný predok šimpanzov a ľudí žil asi pred 7 mil. rokov.

Predkovia človeka link

O samotných predchodcoch človeka však spravidla hovoríme až od zástupcov žijúcich cca pred 6–4 mil. rokov. Jedným z prapredkov človeka je aj Orrorin tugenensis, ktorý žil na území dnešnej Kene asi pred 5,7 mil. rokov. S veľkou pravdepodobnosťou patrí do línie, ktorá vznikla už po oddelení od línie vedúcej k šimpanzovi.

Na tomto mieste treba spomenúť, že hľadať priameho predka človeka a popísať všetky jeho medzičlánky ako prechod A – B – C je v podstate nemožné z viacerých dôvodov:

• Fosílne nálezy sú častokrát limitované len na úlomky jednotlivých kostí, z ktorých nie je možné získať úplnú predstavu o celej kostre.
• Druhy tvoria vždy akúsi mozaiku moderných a primitívnych znakov, najmä ak sa jedná o také detaily ako sledujeme pri evolúcii človeka.
• U suchozemských živočíchov s voľným pohybom nemáme presnú informáciu o časovej postupnosti takú, akú nám vo výnimočných prípadoch poskytujú geologické vrstvy o morských živočíchoch.
• Nezanedbateľnú úlohu môže zohrávať aj vnútrodruhová genetická variabilita a nie je vylúčené, že určitý anatomický znak, identifikovaný na fosílnom zázname, môže byť prejavom genetickej odchýlky v rámci druhu, a teda nemusí ísť o charakteristický znak pre väčšinu zástupcov.

Musí nám tak postačiť aj približná predstava o vzťahoch a nemali by sme teda zatracovať ani zástupcov, ktorých sme historicky radili k tzv. nepriamej vývojovej vetve, pretože svojim spôsobom žiadny druh nevzniká z 1 jedinca (a už asi vôbec nie z toho konkrétneho, ktorého fosílie sme vykopali), ale vývoj je daný postupnými anatomickými zmenami (a možno aj medzidruhovými kríženiami).

Lepšie teda, ako hovoriť o konkrétnej časovej príbuzenskej línii, je hovoriť o súboroch anatomických premien vedúcich k postupnej premene na moderného človeka. Tieto zmeny sú reprezentované zástupcami do väčšej či menšej miery (už spomínaný problém v mozaike moderných a primitívnych znakov). Súhrnne však môžeme hovoriť o dvoch etapách týchto premien:

1. hominizácia – poľudšťovanie
2. sapientácia – zmúdrenie

Hominizácia link

Hlavnými prejavmi hominizácie sú zmeny, pri ktorých sa podstatnejšie zmenila stavba tela:

1. vzpriamovanie tela a zmeny v tvare nôh a panvy
2. zdokonaľovanie stavby horných končatín a ich uvoľňovanie na prácu
3. splošťovanie tváre, zväčšovanie mozgu, vyklenutie mozgovej časti lebky, zmeny v tvare chrupu
4. postupné zmenšovanie anatomických rozdielov medzi pohlaviami

Do tohto obdobia patria predovšetkým australopitek (Australopithecus), človek zručný (Homo habilis), človek pracujúci (Homo ergaster) a človek vzpriamený (Homo erectus).

Australopitek link

Pochádza z južnej Afriky. Pomenovanie "australopithecus" doslova znamená "južná africká opica". Pod tento rod patrí niekoľko druhov, predovšetkým A. africanus a A. afarensis. Zvyšky australopiteka boli objavené v roku 1925. Z roku 1974 pochádza jeden z najkompletnejších nálezov menom Lucy. Jedná sa o 40% kostru ženského pohlavia druhu A. afarensis objavenú v Etiópii. Australopitekovia žili pred 2,7–1,5 mil rokov. Boli to už dvojnohé bytosti. Samce merali asi 160 cm a vážili približne 50 kg. Mozog mal kapacitu okolo 450 cm³. Pri love a príprave potravy používali kosti, drevo a kamene.

Človek zručný link

Zvyšky sa objavili v roku 1960 v Tanzánii v Afrike. Žil pred 2,5-1,5 mil rokov. Meral asi 140 cm a vážil približne 30 kg. Objem mozgu bol približne 600 cm³. Vyrábal jednoduché nástroje z kameňa. Chodil dokonale na dvoch nohách a chrup mal už úplne ľudský.

Človek pracujúci link

Človek pracujúci (Homo ergaster) sa objavil v Afrike asi pred 1,9–1,6 mil. rokov. Značnú časť obdobia žil po boku človeka vzpriameného a je nemožno s určitosťou povedať, či sa jedná o dva rozdielne druhy, alebo je človek pracujúci len africkým typom človeka vzpriameného. Vedel vyrábať a používať zložitejšie nástroje, z čoho je odvodené aj jeho pomenovanie. Na rozdiel od človeka vzpriameného sa živil prevažne zberom plodov a zdochlinami. Vyhynul asi pred 600 tísic rokmi.

Človek vzpriamený link

Objavili ho prvýkrát v roku 1891 na Jáve a neskôr na viacerých miestach Ázie a Európy (až po Pyrenejský polostrov). Žil pred 1,6 mil. – 100 tis. rokmi. Bol vysoký asi 160 cm a vážil asi 45 kg. Chôdzou ani behom sa nelíšil od dnešného človeka. Objem mozgu dosahoval 775–1 225 cm³. Živil sa rastlinnou i živočíšnou potravou a používal jednoduché kamenné i drevené nástroje (pästný klin, palicu), objavil možnosť používať oheň. Tento aktívny spôsob života z neho učinil dominantný ľuský druh, ktorý pravdepodobne vytlačil ostatné druhy. Homo erectus je považovaný za najstaršieho člena priamej vývojovej línie vedúcej k Homo sapiens. Na Slovensku sa našli viaceré nástroje človeka vzpriameného, ale pozostatky kostier sa zatiaľ nenašli.

Sapientácia link

Termínom sapientácia sa označuje prechod od človeka vzpriameného k človeku rozumnému. Podľa všeobecne uznávanej teórie bola spúšťačom anatomických zmien zmena v spôsobe výživy, ktorá súvisela s tepelnou úpravou jedla. Tým pádom energia, ktorá sa ušetrila spracovávaním potravy, a následný zrýchlený metabolizmus umožnili vývoj ostatných častí tela, predovšetkým mozgu (ľudský mozog je orgánom, ktorý spotrebováva väčšinu kyslíka a glukózy). Okrem mozgu sú následne badateľné zmeny aj na končatinách (ruky používané na stále zložitejšiu pracovnú činnosť), chrbtici a panve.

Najdôležitejšie zo zmien sú:

1. rozvoj mozgových pologúľ (najmä ich kôry) predného mozgu
2. zvýšenie čela
3. skrátenie zubných oblúkov
4. zmenšenie nadočnicového valu
5. dokonalé vzpriamenie tela

Do tejto etapy vývoja človeka zahrňujeme človeka rozumného (Homo sapiens) s dvomi poddruhmi: človek neandertálsky (H. sapiens ssp. neandertalensis) a človek rozumný dnešný (H. sapiens ssp. sapiens).

Pojem ľudská rasa sa používa na kategorizáciu ľudí do skupín na základe fyzických znakov, ako sú farba pleti, tvar tváre, typ vlasov a ďalšie viditeľné charakteristiky. K vytváraniu ľudských rás došlo pravdepodobne pred približne 50 000 rokmi, keď Homo sapiens začal migrovať z Afriky do rôznych častí sveta. Táto migrácia a prispôsobovanie sa rôznym klimatickým, geografickým a ekologickým podmienkam viedli k vzniku geneticky odlíšených populácií, ktoré tvoria základ dnešných ľudských rás. Tento proces bol postupný a zahŕňal adaptácie na prostredie, čo umožnilo diverzifikáciu ľudských skupín po celom svete.

Človek rozumný link

Objavil sa pred 400 000 rokmi. Jeho prvé pozostatky (lebku) našli v roku 1848 robotníci pri stavbe opevnenia gibraltárskej pevnosti. Postavou sa nelíšil od dnešného človeka. Objem mozgu dosahoval 1 200–1 450 cm³.

Človek neandertálsky link

Prvý nález pochádza z roku 1856 z jaskyne v Neanderovom údolí v Nemecku, podľa čoho dostal pomenovanie. Neandertálci žili v celej Európe, Ázii aj Afrike od začiatku európskej tretej doby medziľadovej pred 350 000–40 000 rokmi. Postavou sa málo líšili od dnešného človeka. Mali mocné telo, no ich výška nepresahovala 155–160 cm. Boli to predovšetkým lovci a zberači. Žili v 15–20 členných tlupách. Objem mozgu už dosahoval 1 175–1 700 cm³. Dnešný človek má priemer 1 400 cm³. Poznali oheň a vyrábali kamenné a drevené nástroje.

Človek rozumný dnešný link

Najstaršie nálezy majú vek až 34 000 rokov. Telesná stavba ľudí, ktorých pozostatky sa našli, sa nelíšia od dnešného človeka. Medzi najznámejšie náleziská patrí franc. Crô-Magnon, podľa ktorého sa ľudia tohto typu nazývajú kromaňonci. O ich zručnosti svedčia nástenné maľby a plastiky z kostí a mamutích klov. V minulosti sa Homo sapiens sapiens živil lovom aj rastlinnou potravou, staval si obydlia, zhotovoval odev.