V 6. storočí sa zásluhou sv. BENEDIKTA Z NURSIE začali zakladať benediktínske kláštory (prvý v r. 529), ktoré od začiatku svojej existencie pokladali pestovanie vedy za jednu z dôležitých úloh svojho rádu. V benediktínskych kláštoroch sa postupne vytvárali podmienky na širšie pestovanie prírodných vied a medicíny. V rámci liečiteľstva študovali a pestovali liečivé rastliny a pripravovali rozmanité liečivá.
V 10. storočí bola v talianskom Salerne založená slávna lekárska škola opierajúca sa o arabské a (vďaka Arabom uchované) antické základy humánnej medicíny. Islam bol v tomto období všeobecne tolerantnejší voči získavaniu nových vedeckých poznatkov ako kresťanstvo. Vedomosti sa však postupne začali presúvať späť do Európy, kde v nasledujúcich storočiach vzniklo niekoľko významných univerzít:
- Bologna (1088)
- Paríž (1160)
- Oxford (1167)
- Cambridge (1209)
- Padova (1222)
HILDEGARDA Z BINGENU (1089–1179) sa za svoj život venovala experimentovaniu s prírodnými liečivami najmä rastlinného pôvodu a je autorkou významných diel o prírode: Príroda (Physica) a Ochorenia a liečenia (Causae et curae).
ALBERTUS MAGNUS (1205–1280) významnou mierou prispel k záchrane Aristotelovho diela pred cirkevnou inkvizíciou tým, že ho prispôsoboval cirkevnej dogmatike. Sám napísal diela O rastlinách (De vegetabilibus) a O živočíchoch (De animalibus), kde sa okrem iného venuje detailnému opisu pôrodu všetkých hospodárskych zvierat.
TOMÁŠ AKVINSKÝ (1225–1274) bol učiteľom a žiakom Alberta Magnusa. Do svojich filozofických úvah zahrnul aj tému psychologických prejavov človeka a zvierat, pričom nadviazal na Aristotelovu myšlienku účelnosti v prírode (tzv. teleológiu).
Za najvýznamnejšiu osobnosť arabského sveta stredovekej medicíny sa považuje ABÚ ALÍ IBN SÍNÁ, v Európe známy pod latinským menom AVICENNA (980–1037). Jeho hlavné dielo Kánon medicíny (Canon medicinae) je vynikajúco prepracovaným Hippokratovým a Galénovým dielom, v ktorom zhrnul dovtedy známe poznatky z liečenia chorôb. Toto dielo sa aktívne používalo ako základná a najdôležitejšia učebnica na európskych univerzitách počas celého stredoveku až do začiatku novoveku (17. storočie).
