Dejiny biológie - stredovek

V 6. storočí zásluhou sv. BENEDIKTA Z NURSIE sa začali zakladať benediktínske kláštory (prvý v r. 529), ktoré od začiatku svojej existencie pokladali pestovanie vedy za jednu z dôležitých úloh svojho rádu. V benediktínskych kláštoroch sa postupne vytvárali podmienky na širšie pestovanie prírodných vied a medicíny. V rámci liečiteľstva študovali a pestovali liečivé rastliny a pripravovali rozmanité liečivá.

V 10. storočí v Salerne bola založená lekárska škola opierajúca sa o arabské a vďaka Arabom uchované antické základy humánnej medicíny. Islam bol všeobecne tolerantnejší voči získavaniu nových poznatkov ako kresťanstvo. Bolo založených niekoľko európskych univerzít:

  • Bologna (1088)
  • Paríž (1160)
  • Oxford (1167)
  • Cambridge (1209)
  • Padova (1222)

HILDEGARDA Z BINGENU (1089-1179) sa za svoj život venovala experimentovaniu s prírodnými liečivami najmä rastlinného pôvodu a je autorkou významných diel o prírode Príroda (Physica) a Ochorenia a liečenia (Causae et curae). TOMÁŠ AKVINSKÝ (1225-1274) bol učiteľom a do svojich filozofických úvah zahrnul aj tému psychologických prejavov človeka a zvierat. ALBERTUS MAGNUS (1205-1280) významnou mierou prispel k zachráne Aristotelovho diela pred cirkevnou inkvizíciou tým, že dielo prispôsoboval cirkevnej dogmatike. Sám napísal diela O rastlinách (De vegetabilus) a O živočíchoch (De animalibus), kde sa okrem iného venuje detailnému opisu pôrodu všetkých hospodárskych zvierat.

Za najvýznamnejšiu osobnosť arabského sveta stredovekej medicíny sa považuje Abu-Ali Ibn Sín, alias AVICENNA (980-1037). Jeho dielo Kánon medicíny je prepracovaným Hippokratovým a Galénovým dielom, v ktorom zhrnul dovtedy známe poznatky z liečenia chorôb, používané počas celého stredoveku a začiatku novoveku.