Lipidy

Lipidy sú po chemickej stránke estery vyšších karboxylových kyselín a alkoholov. Ich molekuly sú v porovnaní so sacharidmi pomerne chudobné na kyslík. Lipidy tvoria veľmi rozmanitú skupinu látok, ktorej spoločnou vlastnosťou je ich rozpustnosť v organických rozpúšťadlách, ale len čiastočná rozpustnosť, respektíve úplná nerozpustnosť vo vode (sú hydrofóbne). Majú pomerne nízku teplotu topenia.

Význam lipidov je pre živočíchy, ako aj pre rastliny, mimoriadne veľký. Lipidy sú v organizme nevyhnutné, pretože:

• slúžia na stavbu bunkových štruktúr a tkanív (najmä biomembrán)
• sú mimoriadne bohatým zdrojom energie pre organizmus (oxidáciou 1 gramu lipidu sa uvoľní až 38 kJ energie, čo je viac než dvojnásobok oproti sacharidom alebo bielkovinám s približne 17 kJ/g)
• chránia organizmus pred stratou tepla (termoizolácia), ako aj pred mechanickým poškodením (obaľujú vnútorné orgány)
• zúčastňujú sa na stavbe nervových buniek a elektricky izolujú nervové vlákna (myelínové pošvy)
• vytvárajú prostredie, v ktorom sú rozpustné látky inak nerozpustné vo vode (liečivá, farbivá, hormóny či lipofilné vitamíny A, D, E, K)

Rozdelenie lipidov link

Lipidy možno roztriediť podľa viacerých kritérií. Podľa pôvodu delíme lipidy na:

• živočíšne
• rastlinné

Podľa konzistencie a obsahu mastných kyselín rozoznávame:

• tuhé (zvyčajne tuky)
• kvapalné (zvyčajne oleje)

Podľa samotného chemického zloženia a schopnosti podliehať hydrolýze sa lipidy systematicky klasifikujú do dvoch hlavných skupín:

• zmydelniteľné lipidy (obsahujú esterovú väzbu)
• nezmydelniteľné lipidy (neobsahujú esterovú väzbu)

Zmydelniteľné lipidy link

Tieto lipidy obsahujú esterovú väzbu a ich alkalickou hydrolýzou možno získať mydlá.

• mastné kyseliny – vyššie karboxylové kyseliny, ktoré podľa počtu dvojitých väzieb delíme na:
  • nasýtené mastné kyseliny – obsahujú v molekule len jednoduché väzby
  • nenasýtené mastné kyseliny – obsahujú v molekule 1 alebo viac dvojitých väzieb
• jednoduché lipidy – sú estery vyšších mastných kyselín a alkoholu:
  • tuky a oleje (acylglyceroly) – estery vyšších mastných kyselín a trojsýtneho alkoholu glycerolu
  • vosky – estery vyšších mastných kyselín a jednosýtneho alkoholu s dlhým reťazcom
• zložené lipidy – v molekule sa okrem alkoholu a kyseliny nachádza aj nelipidová časť, napríklad:
  • fosfolipidy – obsahujú v molekule zvyšok kyseliny trihydrogénfosforečnej (H₃PO₄)
  • glykolipidy – obsahujú v molekule naviazaný sacharid

Nezmydelniteľné lipidy link

Tieto lipidy neobsahujú esterovú väzbu a nehydrolyzujú.

• izoprenoidné lipidy – lipidy odvodené od nenasýteného uhľovodíka izoprénu:
  • terpény a steroidy
  • karotenoidy

Mastné kyseliny link

Mastné kyseliny sa v niektorej literatúre neuvádzajú ako úplne samostatná skupina lipidov. Je to dané faktom, že voľné mastné kyseliny sú v prírode vzácne. Vyskytujú sa prevažne v esterifikovanej forme ako hlavné stavebné zložky rôznych zložitejších lipidov.

Po chemickej stránke predstavujú mastné kyseliny karboxylové kyseliny s dlhým postranným uhlíkovým reťazcom, nazývané sú preto aj vyššie karboxylové kyseliny. Zaujímavosťou a znakom ich biologického pôvodu je, že majú takmer vždy párny počet atómov uhlíka (najčastejšie 16 alebo 18), pretože organizmus si ich reťazce syntetizuje postupné z dvojuhlíkatých jednotiek acetylkoenzýmu A.

Viac ako polovica živočíšnych a rastlinných mastných kyselín sú nenasýtené (obsahujú dvojitú väzbu), pričom väčšinou sú niekoľkonásobne nenasýtené (majú 2 a viac dvojitých väzieb – takzvané polynenasýtené mastné kyseliny). Mastné kyseliny s menej ako 14 alebo viac ako 20 uhlíkovými atómami, ako aj mastné kyseliny s trojitými väzbami, sú v organizmoch veľmi vzácne.

Zvyšovaním stupňa nenasýtenosti (teda pribúdaním nenasýtených dvojitých väzieb v reťazci) sa priamo znižuje teplota topenia mastných kyselín. Zaujímavosťou je, že mastné kyseliny, ktoré sú tvorené baktériami, obsahujú oveľa častejšie aj cyklické reťazce (napríklad cyklopropánové kruhy).

Mnohé z mastných nenasýtených kyselín (najmä v rozmedzí od 16 do 20 uhlíkových atómov v molekule) patria medzi esenciálne mastné kyseliny. Patria sem predovšetkým kyselina linolová, linolénová a arachidónová. Sú to látky nevyhnutné pre život, ktoré je potrebné pravidelne dodávať do organizmu v potrave, lebo si ich živočíšny organizmus nevie sám vyrobiť. Pri dlhodobom chýbaní esenciálnych mastných kyselín vo výžive sa pozoruje viacero patologických príznakov, ako sú napríklad zastavenie rastu u mláďat, poruchy funkcie obličiek, závažné zápaly kože a zníženie pohlavných funkcií. Esenciálne mastné kyseliny sa preto v staršej literatúre niekedy označujú súhrnným názvom vitamíny F. V súčasnej výžive a medicíne sa pre ne a ich deriváty často používa populárne označenie omega-3 a omega-6 mastné kyseliny. Tento názov odvodzujeme od polohy prvej dvojitej väzby počítanej od koncového (takzvaného omega) atómu uhlíka v reťazci.

Jednoduché lipidy link

Jednoduché lipidy predstavujú čisté estery vyšších mastných kyselín s alkoholom. Podľa typu prítomného alkoholu ich v biochémii rozdeľujeme na:

• tuky a oleje (takzvané acylglyceroly)
• vosky

Najčastejšie sa v týchto lipidoch vyskytujú alkoholy glycerol (3 uhlíky), cetylalkohol (16 uhlíkov), sfingozín (18 uhlíkov) a myricylalkohol (30 uhlíkov).

Tuky a oleje (Acylglyceroly) link

Sú to estery vyšších karboxylových kyselín, ktoré majú vo svojej molekule vždy viazaný alkohol propántriol, čiže glycerol. Keďže ide o trojsýtny alkohol, môže sa esterifikovať jedna, dve alebo aj všetky tri jeho hydroxylové skupiny. Podľa toho poznáme monoacylglyceroly, diacylglyceroly a najrozšírenejšie triacylglyceroly.

Ak sú všetky tri zvyšky karboxylových kyselín (−R) viazané na glycerole úplne rovnaké, ide o jednoduché acylglyceroly. V prípade, že zvyšky karboxylových skupín nie sú rovnaké, hovoríme o zmiešaných acylglyceroloch.

Tuky sú tuhé látky, pretože ich mastné kyseliny neobsahujú vo svojich reťazcoch (alebo obsahujú len veľmi málo) dvojité väzby. Naopak, čím je obsah nenasýtených dvojitých väzieb vo zvyškoch mastných kyselín vyšší, tým rapídne klesá ich teplota topenia – vtedy ide o kvapalné oleje. To je aj základný chemický a fyzikálny rozdiel medzi tukmi a olejmi, ktorý vychádza priamo z ich vnútornej molekulovej štruktúry a určuje ich konečnú konzistenciu pri izbovej teplote.

Veľkou nevýhodou nenasýtených karboxylových kyselín v olejoch je, že na vzduchu sa ich dvojité väzby ochotne oxidujú vzdušným kyslíkom. Dlhé uhlíkové reťazce sa tak radikálovo štiepia na nižšie aldehydy a ketóny, ktoré výrazne zapáchajú a majú nepríjemnú chuť. Tento znehodnocujúci proces nazývame žltnutie (alebo starnutie) lipidov. Na ochranu pred starnutím sa do potravinárskych tukov často pridávajú rôzne antioxidanty (napríklad vitamín E alebo C), ktoré oxidácii efektívne zabraňujú.

Ďalšou účinnou priemyselnou ochranou je stužovanie tukov. Umelým nasýtením dvojitých väzieb pridaním vodíka (katalytická hydrogenácia) sa z kvapalných olejov stávajú tuhé a trvanlivejšie látky – stužované tuky (margaríny). Týmto chemickým zásahom sa však bohužiaľ stráca ich pôvodná biologická a výživová hodnota pre náš organizmus.

Zmydelňovanie tukov link

Hydrolýzou tukov môžeme dosiahnuť rozpad molekuly lipidu na jej pôvodné jednotlivé zložky – teda glycerol a voľné mastné kyseliny. V prípade, že lipidy hydrolyzujeme za tepla pôsobením silných zásad (najčastejšie NaOH alebo KOH), vzniká okrem glycerolu aj soľ príslušnej karboxylovej kyseliny. Táto vzniknutá alkalická soľ je vlastne mydlo, a preto sa takáto zásaditá hydrolýza tukov bežne nazýva aj zmydelňovanie.

• Hydrolýzou s hydroxidom sodným (NaOH) dostaneme takzvané suché sodné mydlo, ktoré je tvrdé a vhodné na výrobu bežných čistiacich a pracích prostriedkov.
• Použitím hydroxidu draselného (KOH) bude produktom hydrolýzy mazľavé draselné mydlo, ktoré môžeme použiť napríklad na výrobu tekutých dezinfekčných prostriedkov.

Čistiaci účinok mydla a tvrdá voda link

Anióny mydla sú z chemického hľadiska povrchovo aktívne látky (tenzidy). Majú dlhý nepolárny hydrofóbny reťazec (ktorý sa ochotne viaže na mastnú nečistotu) a polárnu hydrofilnú hlavu (ktorá smeruje do vody). Okolo nečistoty tak vytvoria emulzný obal (micelu) a umožnia jej bezpečné odplavenie.

Veľkou nevýhodou klasických mydiel je však pranie v tvrdej vode (voda s vysokým obsahom katiónov Ca²⁺ a Mg²⁺). V tvrdej vode totiž anióny mydla s týmito katiónmi okamžite reagujú za vzniku nerozpustných zrazenín (takzvané vápenné mydlo). Mydlo sa tak zráža a úplne stráca svoj prací a čistiaci účinok.

Vosky link

Vosky sú estery, ktoré majú vo svojich molekulách esterifikovaný jednosýtny alkohol s dlhším uhlíkovým reťazcom, napríklad cetylalkohol (obsahujúci 16 uhlíkov), stearylalkohol (18 uhlíkov) alebo myricylalkohol (30 uhlíkov).

Vosky sú známe predovšetkým z rastlinnej ríše. Nachádzajú sa ako tenká ochranná vrstva (kutikula) na povrchu listov a plodov, kde účinne chránia rastlinný organizmus pred neregulovaným nadmerným výdajom vody (transpiráciou), a tým priamo pred vysychaním.

Živočíšne vosky produkujú vo veľkom napríklad vodné vtáky (najmä v takzvanej kostrčovej žľaze), ktoré si ich zobákom roztierajú a využívajú ich proti zmáčaniu peria vodou. Suchozemský hmyz zasa chránia povrchové vosky pred smrteľným vyschnutím na slnku.

Pre človeka má obrovský hospodársky význam včelí vosk, ktorý produkujú a používajú včely pri stavbe plástov, a taktiež lanolín, ktorý sa priemyselne získava ako výlučok mazových žliaz z ovčej vlny.

Zaujímavým príkladom je vorvaň tuponosý (Physeter catodon). Tento obrovský morský cicavec má v rozľahlej lebečnej dutine a v dutinách pozdĺž chrbtice žltkastú tekutinu, ktorá obsahuje vysoko cenený vosk vorvaňovinu (odborne nazývaný aj cetaceum alebo spermacet). V minulosti mala táto látka mimoriadne široké využitie v lekárstve, kozmetickom priemysle, ako mimoriadne kvalitné mazivo jemných strojov, ale aj pri výrobe tých najkvalitnejších sviečok.

Ďalším príkladom je špecifický živočíšny vosk pižmo. Nachádza sa v tukových a pachových váčkoch párnokopytníka pižmoňa severského (Ovibos moschatus) a je vysoko cenenou fixačnou surovinou pri výrobe luxusných parfumov.

Zložené lipidy link

V molekule zložených lipidov sa okrem klasického zvyšku alkoholu a vyššej karboxylovej kyseliny nachádzajú aj ďalšie špecifické zložky. Prítomnosť týchto zložiek spôsobuje, že molekula má obojaký (amfifilný) charakter – má polárnu (hydrofilnú) hlavičku a nepolárny (hydrofóbny) chvostík. Vďaka tomu tvoria vo vodnom prostredí bunky takzvanú lipidovú dvojvrstvu, ktorá je absolútnym základom všetkých biologických membrán.

Práve podľa charakteru tejto dodatočnej zložky rozlišujeme rôzne skupiny zložených lipidov, napríklad:

• fosfolipidy – obsahujú v molekule dodatočne aj estericky viazanú kyselinu trihydrogénfosforečnú (H₃PO₄). Na ňu sa zvyčajne viaže ešte ďalšia polárna dusíkatá látka, napríklad aminokyselina serín, alebo aminoalkoholy etanolamín či cholín.
• glykolipidy – majú vo svojej zložitej molekule naviazanú aj sacharidovú zložku, najčastejšie glukózu alebo galaktózu. Z hľadiska ľudského tela sa nachádzajú vo veľkom množstve najmä v mozgu a nervovom tkanive, a na povrchu buniek (napríklad červených krviniek) určujú špecifickosť krvných skupín.

Fosfolipidy link

Fosfolipidy (fosfatidy, glycerofosfolipidy) sú v najtypickejšom prípade zložené z glycerol-3-fosfátu, ktorý je na uhlíkových atómoch C1 a C2 esterifikovaný mastnými kyselinami. Fosfolipidy sú absolútne hlavné lipidové zložky všetkých bunkových biomembrán, preto ich bežne označujeme aj ako membránové lipidy.

Ich molekuly sú z fyzikálno-chemického hľadiska amfifilné. Znamená to, že molekula má zreteľne rozlíšiteľnú nepolárnu (hydrofóbnu) časť (tvoria ju uhlíky C1 a C2 s esterifikovanými dlhými reťazcami mastných kyselín) a zároveň polárnu (hydrofilnú) časť (tú tvorí záporne nabitý zvyšok kyseliny trihydrogénfosforečnej a ďalšej viazanej zložky, akou je napríklad serín, etanolamín, cholín a podobne).

Pri styku s vodou sa tieto molekuly orientujú celkom zákonite – nepolárne hydrofóbne reťazce mastných kyselín sa otáčajú k sebe (aby unikli z vodného prostredia) a polárne hlavičky fosfolipidov naopak smerujú von do vodného prostredia. Pri určitej kritickej koncentrácii fosfolipidov vo vodnom prostredí tak dochádza k spontánnemu vzniku sférických (guľovitých) útvarov, ktoré sa nazývajú micely. Micely sú len jednovrstvové útvary.

Amfifilný charakter fosfolipidov však môže za určitých podmienok podmieňovať aj vznik zložitejších dvojvrstvových fosfolipidových membrán (lipozómov), ktoré sa môžu uzavrieť a vytvoriť samostatný váčok – lipozóm. Lipozóm bezpečne uzatvára vo svojom vnútri vodnú fázu. Z evolučného hľadiska boli práve takéto lipozómy pravdepodobne prvotnými predchodcami primitívnych bunkových štruktúr a prvých buniek.

Medzi najtypickejšie a najrozšírenejšie fosfolipidy patria lecitíny (odborne fosfatidylcholíny), ktoré majú na fosfátovú skupinu naviazaný cholín. Tieto lipidy sa masívne vyskytujú v červených krvinkách, nadobličkách, pečeni a vo veľkom množstve sú prítomné vo vaječnom žĺtku, v mozgovom tkanive, mieche a srdcovom svale. Vďaka svojmu amfifilnému charakteru funguje lecitín ako vynikajúci prírodný emulgátor (látka spoľahlivo spájajúca vodu a tuk). Využíva sa to napríklad v kuchyni, kde práve vaječný žĺtok umožňuje vyšľahanie oleja s vodnými zložkami do stabilnej emulzie – majonézy. Druhé najrozšírenejšie fosfolipidy sa nazývajú kefalíny – tie majú namiesto cholínu v molekule naviazaný etanolamín.

Významnými signálnymi molekulami sú inozitol-3-fosfát (IP3) a diacylglycerol (DAG), ktoré pôsobia ako takzvaní druhí poslovia (second messengers) v mnohých vnútrobunkových signálnych dráhach. Priamo sa odvodzujú enzymatickým štiepením špecifického membránového fosfolipidu – fosfatidylinozitol-1,4,5-trisfosfátu (PIP3).

Sfingolipidy link

Sfingolipidy (napríklad sfingomyelíny) namiesto glycerolu obsahujú zložitý nenasýtený aminoalkohol sfingozín. Majú obrovský význam v nervovej sústave, pretože tvoria absolútny základ takzvaných myelínových pošiev, ktoré izolačne obaľujú nervové vlákna (axóny) a umožňujú bleskový prenos nervových vzruchov.

Glykolipidy link

Glykolipidy (napríklad cerebrozidy a gangliozidy) obsahujú navyše sacharidovú zložku (najčastejšie glukózu alebo galaktózu). Gangliozidy zakotvené na vonkajšej strane bunkových membrán fungujú ako bunkové „identifikačné štítky“ – určujú napríklad príslušnosť k rôznym krvným skupinám (A, B, AB, 0) a podieľajú sa na tkanivovej a orgánovej špecifickosti (čo je kľúčové napríklad pri transplantáciách).

Izoprenoidné lipidy link

Základnou stavebnou jednotkou všetkých izoprenoidov je nenasýtený uhľovodík izoprén (2-metylbuta-1,3-dién).

Terpény a steroidy link

Terpény sú prevažne zložité látky rastlinného pôvodu. Sú nesmierne dôležité pre samotné rastliny napríklad ako efektívne lákače opeľovačov, lebo sú to často veľmi výrazne farebné a intenzívne voňavé molekuly (napríklad silice a éterické oleje). Známe sú aj rastlinné farbivá (napríklad oranžový β-karotén v mrkve) alebo obrovské polyterpény, z ktorých je najznámejší prírodný kaučuk (získavaný z latexu kaučukovníka) slúžiaci na priemyselnú výrobu gumy.

Steroidy (steroly) sú naopak typické zložité štruktúry nachádzajúce sa v tele živočíchov a človeka, aj keď niektoré ich formy sa nachádzajú aj v hubách (ergosterol) a v rastlinách (stigmasterol). Základnou štruktúrnou kostrou všetkých steroidov je zložitý tetracyklický uhľovodík sterán (systémovým názvom cyklopentánoperhydrofenantrén). K steroidom patrí obrovské množstvo fyziologicky vysoko účinných látok, ako sú: cholesterol, kalciferoly (vitamíny skupiny D), dôležité steroidné hormóny, tráviace žlčové kyseliny, ale aj niektoré silné jedovaté sekréty.

Cholesterol link

Cholesterol je absolútne typickým živočíšnym sterolom (steroidným alkoholom), ktorý sa nevyhnutne vyskytuje vo všetkých živočíšnych bunkách a telových tekutinách.

Je vo vode nerozpustný. Jeho molekula, odvodená od tetracyklického uhľovodíka steránu (cyklopentánoperhydrofenantrénu), je amfifilná. Nepolárnu časť predstavuje uhlíkové jadro s postranným reťazcom, zatiaľ čo polárny (hydrofilný) charakter má hydroxylová (−OH) skupina. Kompaktné kondenzované uhlíkové cykly dodávajú molekule cholesterolu väčšiu mechanickú pevnosť, ako majú ostatné bežné membránové lipidy. Pri zabudovaní do bunkovej membrány cholesterol vďaka svojej štruktúre stabilizuje jej fluiditu (tekutosť).

V ľudskom organizme rozlišujeme dva základné zdroje cholesterolu:

1. vonkajší (exogénny) – pochádzajúci výlučne z prijatej živočíšnej potravy (vajcia, mäso, vnútornosti, živočíšne tuky)
2. vnútorný (endogénny) – je to cholesterol, ktorý si organizmus dokáže sám syntetizovať (tvorí sa v prevažnej miere priamo v bunkách pečene)

Keďže je cholesterol vo vode nerozpustný, jeho transport v krvi zabezpečujú lipoproteínové komplexy:

• LDL častice (low density lipoprotein) transportujú cholesterol z pečene do tkanív. Zvýšená hladina (tzv. „zlý“ cholesterol) vedie k ukladaniu cholesterolu v stenách ciev.
• HDL častice (high density lipoprotein) transportujú nadbytočný cholesterol z tkanív späť do pečene na spracovanie (tzv. „dobrý“ cholesterol)

Nadbytočný cholesterol sa v pečeni premieňa na žlčové kyseliny a vylučuje sa stolicou. Zvýšená hladina cholesterolu v krvi (hypercholesterolémia, fyziologický limit je do 5,0 mmol/l) a nadbytok LDL častíc vedú k zužovaniu cievneho priesvitu – ateroskleróze. Tento stav rapídne zvyšuje riziko srdcového infarktu alebo cievnej mozgovej príhody.

Cholesterol je však pre život absolútne nevyhnutný. Jeho kľúčové biologické funkcie sú:

• stavebná zložka živočíšnych bunkových membrán (zabezpečuje ich mechanickú odolnosť),
• hlavná východisková látka (prekurzor) na syntézu steroidných hormónov, žlčových kyselín a vitamínu D (ktorý sa z neho tvorí v koži pôsobením UV žiarenia),
• nevyhnutná látka pre správne fungovanie bielych aj červených krviniek.

Kalciferoly link

Kalciferoly (vitamíny D) sú dôležité látky steroidnej povahy, ktoré sú nevyhnutné najmä pre správny metabolizmus minerálnych látok (vápnika a fosforu) v organizme a pre stavbu zdravých kostí. V organizme (v koži) môžu vznikať z iných steroidov (provitamínov – napríklad z cholesterolu a v kvasniciach z ergosterolu) pôsobením slnečného ultrafialového (UV) žiarenia.

Steroidné hormóny link

Steroidné hormóny (ako testosterón, estrogény, kortizol) predstavujú významné látkové signály zabezpečujúce kľúčové hormonálne a regulačné mechanizmy v organizme.

Žlčové kyseliny link

Žlčové kyseliny sú molekuly syntetizované v pečeni a skladované v žlčníku, ktoré bezprostredne vplývajú na metabolizmus tukov z potravy. Vylučujú sa vo forme žlče do dvanástnika, kde fyzikálne spôsobujú emulgáciu tukov – teda rozpad a rozptýlenie veľkých čiastočiek zjedených tukov na mikroskopické a ľahko stráviteľné kvapôčky.

Karotenoidy link

Karotenoidy vznikajú primárne v organizmoch rastlín a mikroorganizmov. Z chemického hľadiska ide o tetraterpény (sú zložené z 8 izoprénových jednotiek a obsahujú presne 40 atómov uhlíka). Ich molekuly obsahujú dlhý konjugovaný systém dvojitých väzieb, vďaka čomu v prírode fungujú ako výrazné žlté, oranžové, sýtočervené (ako napríklad pri lykopéne v paradajkách) alebo fialové farbivá, ktoré sú veľmi dobre rozpustné v lipidoch. Do tejto skupiny patria predovšetkým známe karotény (napríklad β-karotén) a žlté xantofyly, čím sa štruktúrne ostro odlišujú od iných rastlinných pigmentov, akými sú napríklad zelené chlorofyly či bielkovinové fykobilíny (fykocyanín).

V organizme vyšších živočíchov a človeka, ktorí si ich nedokážu sami vytvoriť, sa tieto zo stravy prijaté látky menia na rozmanité a fyziologicky nesmierne významné zlúčeniny. Najznámejším príkladom je β-karotén (nachádzajúci sa hojne v mrkve), ktorý je dôležitým biochemickým prekurzorom pri tvorbe vitamínu A (retinolu). Vitamín A sa v tele následne mení na červený sietnicový zrakový pigment rodopsín. Jeho prítomnosť je absolútne nevyhnutná pre videnie za šera, pričom nedostatok tohto vitamínu vedie k známemu ochoreniu – šeroslepote.

Dôkazy lipidov link

Optický dôkaz farbivom Sudan III link

Prítomnosť lipidov v biologickom materiáli možno veľmi ľahko opticky dokázať špecifickým lipofilným farbivom Sudanom III. Toto farbivo je výborne rozpustné v tukoch, no takmer vôbec vo vode. Fyzikálnou absorpciou farbiva na tukovú kvapôčku dochádza k výraznej červenej farebnej reakcii, ktorú možno pozorovať pod mikroskopom.

Dôkaz amfifilného charakteru (Myelínové figúry) link

Pri experimentálnom dôkaze zložených membránových lipidov (napríklad typu vaječného lecitínu) možno v laboratóriu využiť fyzikálny fakt, že zložité molekuly týchto lipidov sú amfifilné (obsahujú hydrofilný a hydrofóbny koniec). V dôsledku toho pri styku s vodou dochádza k ustavičnému a riadenému prijímaniu vody, ktorá rovnomerne obklopuje len hydrofilný koniec. Molekula lipidu tak vplyvom vody a presného usporiadania priestorovo narastá v jednom dominantnom smere. Takto voľne vzniknuté duté valcovité útvary sa nazývajú myelínové figúry. Tento zaujímavý a dynamický fyzikálny jav rastu membrán možno veľmi dobre sledovať v bežnom svetelnom mikroskope aj bez akýchkoľvek špeciálnych fixácií alebo farbení preparátu.

Farebné reakcie cholesterolu link

Samotný cholesterol možno v analytickej vzorke dokázať viacerými známymi farebnými reakciami. Použitím samotnej koncentrovanej kyseliny sírovej (H₂SO₄) vzniká vo vrstvách roztoku charakteristický červený prstenec – táto analytická metóda sa nazýva Salkovského reakcia. Pre odlíšenie a presnejší dôkaz môžeme vo vzorke použiť aj anhydrid kyseliny octovej (acetanhydrid) v kombinácii s koncentrovanou kyselinou sírovou, čo sa prejaví prechodom sfarbenia až do konečného intenzívneho modrozeleného zafarbenia roztoku (známa ako Liebermannova-Burchardova reakcia).

Kvantitatívne stanovenie lipidov link

Ak je potrebné stanoviť prítomné lipidy v zložitej biologickej vzorke prísne kvantitatívne (teda presne určiť ich gramové množstvo), lipidy sa musia zo vzorky najprv chemicky izolovať extrakciou vhodným organickým rozpúšťadlom a následne sa odvážiť.