Sacharidy (cukry, glycidy) sú dôležité prírodné zlúčeniny, ktoré sa skladajú z atómov uhlíka, vodíka a kyslíka. Sú tvorené v autotrofných rastlinách fotosyntetickou asimiláciou oxidu uhličitého a vody (enzymatickým štiepením cukrov vzniká spätne CO₂ a H₂O). Sumárnu rovnicu fotosyntézy môžeme znázorniť takto:
\(\ce{6CO2 + 12H2O -> C6H12O6 + 6O2 + 6H2O}\)
V živých organizmoch predstavujú sacharidy hlavný zdroj energie pre metabolické pochody. Okrem toho sú aj stavebnou jednotkou nukleových kyselín. Niektoré sacharidy majú významnú štruktúrnu funkciu, lebo vytvárajú podporu pre rastlinné pletivá (celulóza) a tkanivá niektorých živočíchov (chitín). Dôležitá je aj ich zásobná funkcia (škrob u rastlín, glykogén u húb a živočíchov). Sacharidy tvoria rezervné látky v organizme, ktoré sa môžu metabolizovať na iné látky (prekurzory lipidov, bielkovín a podobne) potrebné v organizme. V neposlednom rade medzi sacharidy patria aj niektoré biokatalyzátory (napríklad vitamín C).
Z chemického hľadiska sacharidy definujeme ako polyhydroxyaldehydy alebo polyhydroxyketóny, keďže okrem jednej aldehydickej alebo ketónovej skupiny obsahujú vo svojej molekule aj viaceré hydroxylové skupiny (−OH).
Rozdelenie sacharidov link
Sacharidy môžeme deliť podľa viacerých hľadísk. Na základe funkčnej skupiny, ktorú obsahujú, ich delíme na:
- aldózy – obsahujú vo svojej molekule aldehydickú skupinu (−CHO)
- ketózy – obsahujú v molekule ketoskupinu (>C=O)
V živej prírode sa sacharidy vyskytujú takmer výlučne v takzvanej D-konfigurácii (D-rad), na rozdiel od aminokyselín, ktoré patria typicky do L-radu.
Na základe počtu atómov uhlíka možno sacharidy deliť na:
- triózy – s 3 uhlíkami v molekule (napríklad glyceraldehyd alebo dihydroxyacetón – najjednoduchšie cukry)
- tetrózy – so 4 atómami uhlíka
- pentózy – s 5 uhlíkmi (napríklad ribóza a jej derivát 2-deoxy-D-ribóza, ktoré sú stavebnými zložkami RNA a DNA)
- hexózy – so 6 uhlíkmi (väčšina tu spomínaných sacharidov)
Na základe počtu monosacharidových jednotiek delíme cukry na tri základné kategórie:
- monosacharidy (jednoduché sacharidy) – sú tvorené len jednou molekulou aldózy alebo ketózy a nedajú sa už ďalej hydrolyticky štiepiť na jednoduchšie cukry
- oligosacharidy – sú tvorené spojením 2 až 10 molekúl monosacharidov (najdôležitejšou podskupinou sú tu disacharidy zložené presne z 2 molekúl)
- polysacharidy – vysokomolekulové látky zložené z viac ako 10 (často však z desiatok až tisícok) monosacharidových jednotiek
Iné triedenie rozdeľuje zložené sacharidy (glycidy) podľa zloženia na:
- hologlykozidy – patria sem oligosacharidy a polysacharidy zložené výlučne len z jednotiek monosacharidov
- heteroglykozidy – vo svojej molekule majú okrem cukornej zložky aj necukorné zložky (napríklad glykolipidy, nukleozidy)
Monosacharidy link
Monosacharidy sú kryštalické látky dobre rozpustné vo vode, čiastočne rozpustné v organických rozpúšťadlách. Po chemickej stránke sú to polyhydroxyaldehydy (aldózy) alebo polyhydroxyketóny (ketózy). Majú viac alebo menej sladkú chuť.
Najjednoduchšími monosacharidmi sú triózy (molekuly obsahujú 3 atómy uhlíka): glyceraldehyd (aldotrióza) a dihydroxyacetón (ketotrióza). Všetky monosacharidy s výnimkou dihydroxyacetónu obsahujú vo svojej molekule jeden alebo viac asymetrických – chirálnych uhlíkov (označenie *C), čo tieto látky robí opticky aktívnymi. To znamená, že otáčajú rovinu polarizovaného svetla doľava (označujeme znamienkom −) alebo doprava (označujeme znamienkom +). Ekvimolárna zmes ľavotočivého a pravotočivého antipódu (1:1) je opticky inaktívna a nazýva sa racemát (racemická zmes).
Na asymetrickom uhlíku je z jednej strany viazaný atóm vodíka (H−*C) a z druhej strany hydroxylová skupina (*C−OH), pričom môžu existovať dva stereoizoméry. Ak je −OH skupina na poslednom chirálnom uhlíku vpravo, označujeme tento stereoizomér ako D-rad (lat. dexter – pravý), −OH skupina na ľavej strane určuje L-rad (lat. laevus – ľavý).
Spôsob lineárneho zápisu vzorcov sa nazýva Fischerov vzorec. Monosacharidy sa však v takejto lineárnej forme, kedy majú voľnú funkčnú aldo- alebo ketoskupinu, v prírode vyskytujú len veľmi málo. Vnútromolekulovou reakciou medzi −OH skupinou na poslednom chirálnom uhlíku a funkčnou skupinou vznikajú cyklické štruktúry – poloacetálové (z aldóz) alebo poloketálové (z ketóz) formy sacharidov. Tieto vytvárajú päť- alebo šesťčlánkové heterocyklické zlúčeniny, ktoré svojou štruktúrou pripomínajú furán alebo pyrán. Podľa toho ich potom nazývame furanózy alebo pyranózy. Tento prechod do cyklickej formy môžeme priestorovo znázorniť pomocou Tollensových alebo Haworthových vzorcov.
Presunom protónu z −OH skupina na kyslíkový atóm karbonylovej skupiny vznikne nový asymetrický uhlík. Podľa polohy −OH skupiny na tomto uhlíku rozoznávame dve diastereoizomérne formy (anoméry):
- α-anomér – má túto skupinu v opačnej polrovine ako −CH₂OH skupinu
- β-anomér – má túto skupinu v rovnakej polrovine ako −CH₂OH skupinu
V kryštalickom stave ide o dve odlišné látky. Vo vodnom roztoku však cyklické formy neustále prechádzajú cez lineárnu formu jedna na druhú, až kým sa neustáli dynamická rovnováha (v ktorej zvyčajne mierne prevláda stabilnejší β-anomér). Tento prechod je sprevádzaný fyzikálnou zmenou uhla otáčavosti polarizovaného svetla roztoku, a preto sa tento jav nazýva mutarotácia.
Epiméry link
Špecifickým prípadom izomérie sacharidov sú takzvané epiméry. Sú to monosacharidy (diastereoizoméry), ktoré sa líšia priestorovou konfiguráciou len na jednom jedinom chirálnom atóme uhlíka. Typickým príkladom je D-glukóza a D-manóza (líšia sa len na druhom uhlíku) alebo D-glukóza a D-galaktóza (líšia sa len na štvrtom uhlíku).
Pentózy link
Pentózy sú monosacharidy, ktoré majú v molekule 5 atómov uhlíka. V organizmoch sa pentózy vyskytujú v nukleotidoch (spolu so zvyškom kyseliny trihydrogénfosforečnej a dusíkatou bázou) i v osobitných koenzýmoch.
Z pentóz sú významné najmä ribóza a deoxyribóza, ktoré obe patria medzi aldopentózy. Ribóza sa vyskytuje v ribonukleotidoch, v ribonukleovej kyseline (RNA), v koenzýmoch (napríklad ATP, NAD) a v niektorých vitamínoch. Deoxyribóza (presnejšie 2-deoxy-D-ribóza, ktorá sa od ribózy odlišuje tým, že na druhom atóme uhlíka nemá hydroxylovú skupinu, ale len atóm vodíka) sa nachádza v deoxyribonukleotidoch a v deoxyribonukleovej kyseline (DNA), ktorá v bunkovom jadre tvorí základ genetickej informácie. Tento chýbajúci kyslík je jedným z hlavných dôvodov, prečo je DNA chemicky oveľa stabilnejšia ako RNA.
Glukóza link
D-glukóza (hroznový cukor, dextróza, krvný cukor) patrí medzi aldohexózy. Je to najvýznamnejší a najrozšírenejší monosacharid, ktorý sa nachádza v ovocí a v krvi cicavcov. V bunkách sa na ňu mení väčšina ostatných sacharidov a v tejto forme sa uskutočňuje aj ich prenos v rastlinnom a živočíšnom organizme. Pri metabolickom štiepení poskytuje glukóza značné množstvo energie. Glukóza je tiež súčasťou väčšiny dôležitých zložených sacharidov, z ktorých sa získava hydrolýzou (napríklad škrob, glykogén).
Koncentrácia glukózy v ľudskej krvi (glykémia) sa fyziologicky pohybuje od 3,3 do 5,6.10⁻³ mol.l⁻¹. Reguláciu hladiny glukózy v krvi zabezpečuje hormón inzulín, ktorý ju znižuje, a naopak glukagón, ktorý ju zvyšuje. Obidva hormóny sú produktom buniek Langerhansových ostrovčekov v podžalúdkovej žľaze (pankrease), pričom hlavným orgánom zodpovedným za udržiavanie tejto stabilnej hladiny je pečeň. U diabetikov je hladina glukózy v krvi vyššia (pre nedostatok tvorby inzulínu alebo inzulínovú rezistenciu) a časť sa potom vylučuje močom. Pokles koncentrácie glukózy v krvi na polovicu (hypoglykémia) môže spôsobiť mozgovú dysfunkciu a pri ešte podstatnejšom znížení (napríklad pri predávkovaní inzulínom) má za následok kómu, nezvratné poškodenie mozgu a nakoniec smrť. Keďže glukóza prechádza priamo do krvi a je okamžitým zdrojom energie, v medicíne sa jej roztoky používajú pacientom ako umelá výživa podávaná vnútrožilovo (vo forme infúzií).
Galaktóza link
D-galaktóza (cerebróza) patrí tiež medzi aldohexózy. Je epimérom glukózy, čo znamená, že sa od molekuly glukózy odlišuje polohou −OH skupiny len na jednom atóme uhlíka (v tomto prípade na štvrtom uhlíku). Spolu s glukózou tvorí dôležitý disacharid – mliečny cukor laktózu. Galaktóza sa vo zvýšenej miere nachádza aj v mozgu a nervovom tkanive, kde tvorí sacharidovú zložku špecifických zložených lipidov (glykolipidov) nazývaných cerebrozidy.
Manóza link
D-manóza patrí taktiež medzi aldohexózy. Je epimérom glukózy na druhom uhlíku. Pôvodne sa tento sacharid zistil iba v rastlinách (svätojánsky chlieb), neskôr ho izolovali aj z krvnej plazmy (napríklad u koní a psov). Tvorí prevažne súčasť zložitejších makromolekúl.
Fruktóza link
Fruktóza (ovocný cukor) patrí medzi ketohexózy. D-fruktóza je ľavotočivá, a preto jej starší názov bol levulóza. Ide o najsladší spomedzi všetkých prirodzených sacharidov. Je to rastlinný cukor, ktorý spolu s glukózou (v pomere približne 1:1) tvorí hlavnú podstatu včelieho medu. Vyskytuje sa aj v telových tekutinách živočíchov, a to najmä v sperme a plodovej vode. Fruktóza sa metabolizuje v krvi rýchlejšie ako glukóza, preto ju môžu sčasti užívať aj diabetici.
Disacharidy link
Disacharidy sú cukry, ktorých molekuly obsahujú dve rovnaké alebo rôzne monosacharidové jednotky spojené pevnou glykozidovou väzbou (−C−O−C−). Ide o reakciu poloacetálového hydroxylu prvej molekuly s ďalšou molekulou monosacharidu. Reagujúce molekuly sa spoja prostredníctvom kyslíka a uvoľní sa molekula vody. Glykozidová väzba sa môže vytvoriť dvoma spôsobmi, pričom spôsob vzniku priamo určuje redukčné vlastnosti disacharidu:
- ak sa vytvorí väzba medzi poloacetálovými −OH skupinami obidvoch monosacharidov, výsledný disacharid nemá voľnú poloacetálovú hydroxylovú skupinu a nemá redukčné vlastnosti (tzv. typ trehalózy).
- ak sa vytvorí väzba medzi poloacetálovou −OH skupinou jedného monosacharidu a bežnou alkoholovou −OH skupinou (najčastejšie na uhlíku 4 alebo 6) druhého monosacharidu, disacharid si zachováva jednu voľnú poloacetálovú hydroxylovú skupinu a má redukčné vlastnosti (tzv. typ maltózy).
Maltóza link
Maltóza (sladový cukor) sa skladá z dvoch molekúl α-D-glukopyranózy, ktoré sú navzájom spojené α(1→4) glykozidovou väzbou. Tento disacharid má redukčné vlastnosti. Maltóza je primárne rastlinného pôvodu, u živočíchov a človeka však prirodzene vzniká aj v tráviacej sústave postupným štiepením škrobu a glykogénu amylázami (enzýmami štiepiacimi zložené sacharidy). Vo veľkom množstve sa nachádza napríklad v naklíčenom sladovníckom jačmeni (slade). Enzým maltáza ju dokáže rozštiepiť na dve molekuly glukózy, ktoré kvasinky následne fermentujú, na čom je založená napríklad biologická výroba piva.
Laktóza link
Laktóza (mliečny cukor) sa skladá z β-D-galaktopyranózy a β-D-glukopyranózy, ktoré sú spojené β(1→4) glykozidovou väzbou. Tento disacharid má redukčné vlastnosti. Laktóza je špecifický cukor živočíšneho pôvodu, ktorý sa syntetizuje v bunkách mliečnych žliaz cicavcov a je nevyhnutný vo výžive mláďat. V závislosti od živočíšneho druhu sa koncentrácia laktózy v mlieku pohybuje od 0 do 7 %. Trávenie laktózy v tenkom čreve zabezpečuje enzým laktáza. Keďže mlieko je primárne potravou mláďat, organizmus mnohých ľudí v dospelosti prestáva tento enzým tvoriť, čo vedie k tráviacim ťažkostiam známym ako laktózová intolerancia. Laktóza sa zistila aj v mnohých jedlých hubách, nie je však zatiaľ úplne jasné, aký má v nich význam.
Sacharóza link
Sacharóza (trstinový cukor, repný cukor) sa skladá z α-D-glukopyranózy a β-D-fruktofuranózy, ktoré sú spojené špecifickou α(1↔2)β glykozidovou väzbou. Keďže sa spájajú obe poloacetálové skupiny, tento disacharid nemá redukčné vlastnosti. Sacharóza je rastlinného pôvodu, nachádza sa vo všetkých rastlinných plodoch a v šťavách, pričom najviac je koncentrovaná v cukrovej repe a cukrovej trstine. Má mimoriadne dôležitý hospodársky a energetický význam vo výžive človeka a živočíchov. Sacharóza sa okrem iného využíva aj v technikách molekulárnej biológie, kde tvorí zložku niektorých nanášacích tlmivých roztokov pre elektroforetickú separáciu nukleových kyselín.
Kyslou alebo enzymatickou hydrolýzou (pomocou enzýmu sacharáza) sa molekula sacharózy rozštiepi na zmes glukózy a fruktózy, ktorú nazývame invertný cukor. Tento proces prirodzene prebieha napríklad v tráviacom ústrojenstve včiel, vďaka čomu z nazbieraného nektáru (sacharózy) vzniká med.
Polysacharidy link
Väčšina sacharidov nájdených v prírode sa vyskytuje vo forme polysacharidov (homopolysacharidov). Polysacharidy sa skladajú z viac ako 10 monosacharidových jednotiek, ktoré sú podobne ako pri disacharidoch viazané glykozidovými väzbami. Glykánsyntetázy sú špecifické enzýmy, ktoré katalyzujú syntézu polysacharidov (glykánov) tým, že spájajú monosacharidy do dlhších reťazcov. Tieto enzýmy sú kľúčové pre tvorbu zložitých sacharidových štruktúr, ako sú škrob, glykogén a celulóza. Naopak, kyslou enzymatickou hydrolýzou sa polysacharidy štiepia späť až na základné monosacharidy. Polysacharidy sú na rozdiel od jednoduchých mono- a disacharidov vo vode zvyčajne veľmi málo rozpustné a nemajú sladkú chuť.
Škrob link
Škrob (amylum) je neoddeliteľnou súčasťou rastlín a tvorí ich hlavné zásobné látky. Nachádza sa nahromadený najmä v hľuzách a plodoch rastlín. Škrob sa v skutočnosti skladá z dvoch odlišných zložiek:
- amylóza – tvorí asi 20 % škrobu a je rozpustná v horúcej vode. Molekuly glukózy sú v nej viazané do lineárneho nevetveného reťazca α(1→4) glykozidovou väzbou. Tento reťazec sa však v priestore prirodzene stáča do tvaru závitnice (skrutkovice). Do tejto špecifickej štruktúry sa dokážu presne vtesnať molekuly jódu, čo vyvoláva intenzívne modré sfarbenie. Tento jav sa bežne využíva v laboratóriu ako dôkaz prítomnosti škrobu.
- amylopektín – tvorí zvyšných 80 % škrobu a nie je rozpustný ani v horúcej vode. Má rozvetvenú štruktúru, kde sú molekuly viazané nielen lineárnou α(1→4) väzbou, ale miesta vetvenia tvoria väzby α(1→6), ktoré sa opakujú približne na každých 20−24 jednotiek glukózy.
Základnou stavebnou jednotkou obidvoch zložiek je α-D-glukopyranóza. Hydrolytickým štiepením škrobu (pôsobením enzýmov amyláz) vznikajú postupne menšie 4–12 glukózové fragmenty – dextríny. Tie sa ďalej štiepia na disacharid maltózu, ktorá sa napokon účinkom enzýmu maltázy rozštiepi až na konečnú glukózu.
Glykogén link
Glykogén (živočíšny škrob) je mimoriadne významným zásobným polysacharidom živočíšnych organizmov. Po chemickej stránke ide o polymér α-D-glukopyranóz spojených lineárnymi α(1→4) glykozidovými väzbami. Molekula glykogénu sa však podobne ako v prípade rastlinného amylopektínu rozvetvuje prostredníctvom α(1→6) glykozidových väzieb, ale vetvenie je tu oveľa hustejšie (zvyčajne po každých 3 až 7 glukózových jednotkách).
V čistej forme je glykogén biely prášok dobre rozpustný vo vode (čo je významná výnimka medzi polysacharidmi). Živočíchy si ho z glukózových jednotiek syntetizujú v pečeni do charakteristického priestorového útvaru. Okrem pečene sa vo veľkom ukladá aj v kostrových svaloch a v prípade energetickej potreby sa príslušnými enzýmami okamžite štiepi za vzniku voľných molekúl glukózy.
Celulóza link
Celulóza (buničina) je hlavnou stavebnou látkou bunkových stien rastlinných pletív. Je zložená takisto z glukopyranózy (ako škrob), ale má iný priestorový typ glykozidovej väzby. Stavebnými jednotkami sú molekuly β-D-glukopyranózy, ktoré sú pospájané do obrovskej makromolekuly β(1→4) glykozidovou väzbou.
Celulóza je úplne nerozpustná vo vode. Pre väčšinu živočíchov (vrátane človeka) je ako priamy zdroj živín takmer bezvýznamná, pretože nevedia túto β-väzbu rozštiepiť (pôsobí len ako dôležitá vláknina). Iba niektoré druhy živočíchov (prežúvavce, parazitujúce druhy hmyzu, termity) ju dokážu štiepiť a energeticky využiť (robia to však len pomocou svojich symbiotických mikroorganizmov, ktoré produkujú enzýmy celulázy). Človek využíva celulózu v priemysle najmä na výrobu papiera (v dreve sa nachádza až 50 % celulózy). Chemickou úpravou celulózy sa priemyselne získava aj takzvaná regenerovaná celulóza, z ktorej sa vyrába viskózový hodváb pre textilný priemysel alebo priehľadný celofán. Zaujímavosťou je trinitrát celulózy získaný jej nitráciou, ktorý slúži ako základ pre výrobu strelného prachu.
Chitín link
Chitín je dôležitý oporný polysacharid tvoriaci exoskelet (vonkajšiu kostru) mnohých bezstavovcov (článkonožce, kôrovce). Nachádza sa aj v bunkových stenách väčšiny húb. Jeho molekula a celková štruktúra je veľmi podobná celulóze, pretože chitín tvoria zvyšky N-acetylglukozamínu, ktoré sú navzájom pospájané rovnakými β(1→4) glykozidovými väzbami. Od celulózy sa táto látka odlišuje tým, že hydroxylová skupina na druhom uhlíku každej glukózy je nahradená dusíkatou acetamidovou skupinou.
Chitín sa nerozpúšťa vo vode, alkohole, slabých kyselinách ani v zásadách. Tráviace enzýmy väčšiny živočíchov ho nedokážu rozštiepiť. Pri niektorých potravinárskych technológiách (napríklad spracovanie morských krabov a kreviet) vzniká obrovské množstvo odpadového chitínu. Tento cenný materiál sa môže po chemickej úprave využiť ako substrát na čistenie odpadových vôd, v medicíne pri liečení spálenín a hojení rán.
Heteropolysacharidy link
Všetky vyššie spomenuté polysacharidy (škrob, glykogén, celulóza, chitín) radíme medzi homopolysacharidy. V živočíšnych organizmoch však majú obrovský význam aj heteropolysacharidy (zložené z viacerých odlišných typov monosacharidov a ich derivátov). Medzi najznámejšie patrí kyselina hyalurónová, ktorá v organizme viaže obrovské množstvo vody a tvorí súčasť kĺbovej tekutiny či sklovca, alebo heparín, ktorý aktívne zabraňuje zrážaniu krvi.
Dôkazy sacharidov link
V lekárskej a biochemickej praxi sa často stretávame s potrebou stanoviť prítomnosť alebo obsah sacharidov v biologickej vzorke (napríklad stanovenie cukrov v krvi alebo v moči pacienta). Dôkazy prítomnosti sacharidov sú analyticky založené zväčša na ich špecifických redoxných vlastnostiach a farebných reakciách.
Všeobecný dôkaz sacharidov (Molischova reakcia) link
Pozitívna Molischova reakcia slúži ako všeobecný dôkaz toho, či sa vo vzorke nejaký sacharid vôbec nachádza. Skúmaná vzorka sa zmieša s Molischovým činidlom (10 % roztok 1-naftolu v etanole) a následne sa opatrne podvrství koncentrovanou kyselinou sírovou. Na rozhraní týchto dvoch vrstiev sa pri pozitívnej reakcii vytvorí typický červenofialový až modrofialový prstenec. Podobne môžeme použiť antrónovo činidlo v koncentrovanej kyseline sírovej, ktoré na rozhraní vrstiev vytvorí modrozelený prstenec.
Dôkaz redukujúcich sacharidov (Fehlingova a Tollensova reakcia) link
Prítomnosť redukujúcich sacharidov (tých, ktoré si zachovali voľný poloacetálový hydroxyl) sa dokazuje v silne zásaditom prostredí.
- Fehlingova reakcia: Využíva sa Fehlingovo činidlo, čo je zmes dvoch roztokov (roztoku síranu meďnatého CuSO₄ a roztoku NaOH s vínanom sodno-draselným, známym ako Seignettova soľ). Pri zahriatí so sacharidom sa v roztoku redukuje modrý katión Cu²⁺ na katión Cu⁺, čo sa vizuálne prejaví vznikom tehlovočervenej zrazeniny oxidu meďného (Cu₂O).
- Tollensova reakcia: Využíva amoniakálny roztok dusičnanu strieborného (AgNO₃). Ide o redukciu strieborného katiónu Ag⁺ na elementárne striebro (Ag⁰), ktoré sa vylúči a pokryje steny reakčnej nádobky ako zrkadlový povlak (takzvané strieborné zrkadielko).
Rozlíšenie aldóz a ketóz (Selivanovova reakcia) link
Prítomnosť ketóz (napríklad fruktózy) môžeme od aldóz špecificky odlíšiť Selivanovovou reakciou. Používa sa pri nej roztok rezorcinolu v koncentrovanej (zväčša 25 % až 36 %) kyseline chlorovodíkovej. Po zahriatí vo vriacom vodnom kúpeli ketózy reagujú okamžite za vzniku výrazného čerešňovočerveného sfarbenia, zatiaľ čo s aldózami prebieha táto reakcia len veľmi pomaly a slabo.
Dôkaz polysacharidov (Reakcia s Lugolovým činidlom) link
Makromolekula škrobu má schopnosť viazať do svojej štruktúry jód, čo sa využíva na jeho dôkaz pomocou Lugolovho činidla (roztok jódu v jodide draselnom KI). Amylóza sa jódom farbí na intenzívne modro, zatiaľ čo amylopektín skôr do červenohneda až fialova. Veľmi efektným dôkazom je, že po povarení tejto modrej zmesi sa roztok odfarbí, no pri opätovnom ochladení roztok znova zmodrie.
Túto reakciu možno použiť aj na sledovanie postupnej hydrolýzy škrobu – štiepením jeho makromolekuly sa farba s jódom postupne mení: od pôvodne tmavomodrej (veľký škrob) – cez fialovú – červenú – oranžovú – až po žltú farbu (pri najmenších fragmentoch a konečnej maltóze).
Nitrochrómová reakcia link
Pozitívna nitrochrómová reakcia (využívajúca zmes kyseliny dusičnej HNO₃ a chromanu draselného K₂CrO₄) poskytuje modré sfarbenie a slúži ako špecifický dôkaz prítomnosti glukózy a sacharózy vo vzorke.
