Na presné skúmanie, pomenovanie a klasifikáciu zložitej štruktúry ľudského organizmu slúži anatómia – biologická veda o stavbe ľudského tela, štruktúre, polohe a umiestnení vnútorných orgánov. Pre dokonalú orientáciu a špecializáciu vo výskume sa anatomické štúdium štandardne rozdeľuje do troch kategórií:
- systémová anatómia – skúma a popisuje orgány podľa ich príslušnosti k jednotlivým orgánovým sústavám
- topografická anatómia – skúma uloženie a miestne vzťahy orgánov v určitých častiach tela bez ohľadu na ich systémovú príbuznosť
- mikroskopická anatómia (histológia) – skúma detailnú stavbu organizmu na úrovni tkanív a buniek
Organizácia ľudského tela link
Organizácia ľudského tela je prísne hierarchická a stavebne usporiadaná do viacerých funkčných úrovní. Tieto úrovne na seba morfologicky aj funkčne nadväzujú a vzájomne kooperujú, aby zabezpečili celistvosť a prežitie organizmu. Stúpajú od najjednoduchších po najkomplexnejšie:
- bunky – najmenšia základná stavebná a funkčná jednotka organizmu. Vznikajú delením oplodneného vajíčka (zygóty) a počas ontogenézy sa špecializujú na rôzne funkcie.
- tkanivá – súbory buniek rovnakého tvaru a funkcie s medzibunkovou hmotou. Rozlišujeme štyri základné typy: epitelové, spojivové, svalové a nervové. Špecifickým druhom tkaniva s tekutou medzibunkovou hmotou je krv.
- orgány – vznikajú funkčným spojením viacerých typov tkanív pre zabezpečenie špecifickej funkcie. Zvyčajne má v orgáne jedno tkanivo dominantný význam, kým ostatné ho len podporujú.
- orgánové sústavy – súbory orgánov, ktoré spolupracujú na zabezpečení dôležitých vitálnych funkcií (napr. dýchacia, tráviaca či nervová sústava)
- celistvý organizmus – najvyššia úroveň organizácie. Činnosť všetkých sústav je prísne koordinovaná nervovou a endokrinnou sústavou s cieľom udržať vnútornú rovnováhu (homeostázu).
Anatomické roviny link
Pre jednoznačný popis a orientáciu v štruktúrach ľudského tela zaviedla anatómia tzv. základný anatomický postoj. Vychádza zo vzpriamenej polohy človeka, ktorý sa pozerá priamo pred seba, horné končatiny má voľne priložené k trupu a dlane mu smerujú dopredu. Definovanie tohto postoja a naň nadväzujúcich rovín zabezpečuje, že nezávisle od toho, v akej reálnej polohe sa pacient nachádza (či leží, alebo stojí), uloženie a topografia jeho orgánov sa opisuje vždy rovnako.
Z východiskového anatomického postoja sa následne na tele určujú štyri základné pomyselné roviny:
- mediánna rovina (planum medianum) – stredná rovina, ktorá prechádza stredom tela spredu dozadu a rozdeľuje ho presne na dve zrkadlovo súmerné polovice (pravú a ľavú)
- sagitálna rovina (planum sagittale) – predozadná rovina; je to akákoľvek rovina, ktorá prebieha rovnobežne so stredovou (mediánnou) rovinou
- frontálna rovina (planum frontale) – čelová rovina; stojí kolmo na mediánnu rovinu a prebieha rovnobežne s čelom (delí telo na prednú a zadnú časť)
- transverzálna rovina (planum transversale) – priečna rovina; horizontálne pretína ostatné roviny a je na ne kolmá (delí telo na hornú a dolnú časť)
Všeobecné smery a poloha link
V širšom kontexte základov anatómie sú tieto smery priamo previazané so základnými anatomickými rovinami. Z východiskového anatomického postoja sa odvodzujú:
- vertikálne smery (výškové uloženie) – smer nahor (k hlave) sa označuje ako kraniálny (superior), zatiaľ čo smer nadol (k panve) je kaudálny (inferior)
- predozadné smery – smerom dopredu k bruchu (pred frontálnou rovinou) je uloženie definované ako ventrálne (anterior), smerom dozadu k chrbtu (za frontálnou rovinou) ide o polohu dorzálnu (posterior)
- pravo-ľavé smery (vztiahnuté na stred tela) – vo vzťahu k stredovej (mediánnej) rovine tela sú útvary ležiace bližšie k tejto osi označované ako mediálne a útvary ležiace ďalej od nej na bokoch ako laterálne
- hĺbka a priestorové uloženie – pre rozlíšenie polohy voči povrchu tela (napríklad pri svalstve) sa využívajú pojmy povrchový (superficialis) a hĺbkový (profundus). Na označenie umiestnenia zvonka sa používa pojem vonkajší (externus) a zvnútra vnútorný (internus).
Smery na končatinách link
V širšom kontexte základov anatómie sa popri všeobecných telesných rovinách uplatňujú pre končatiny špecifické pravidlá smerovania. Na určenie polohy vo vzťahu k napojeniu končatiny na trup (vzdialenosť od trupu) sa využívajú dva kľúčové pojmy:
- proximálny smer (proximalis) – označuje uloženie bližšie k trupu. V praxi sa tento pojem využíva napríklad pri popise kostí zápästia, ktoré sú uložené v dvoch radoch, pričom rad bližší k predlaktiu sa označuje ako proximálny rad.
- distálny smer (distalis) – označuje uloženie ďalej od trupu, teda smerom nadol k voľným prstom
Keďže sú končatiny vysoko pohyblivé, na presnú orientáciu a definovanie ich okrajov sa namiesto klasických pojmov (ako napr. mediálny či laterálny) využívajú pomenovania podľa kostí, ktoré tvoria ich kostrovú oporu:
- palcový okraj (radialis) – na hornej končatine; názov je odvodený od vretennej kosti (radius), ktorá sa vždy nachádza na strane palca
- malíčkový okraj (ulnaris) – na hornej končatine; podľa lakťovej kosti (ulna), ležiacej na strane malíčka
- palcový okraj (tibialis) – na dolnej končatine (strana píšťaly)
- malíčkový okraj (fibularis) – na dolnej končatine (vonkajší okraj, strana ihlice)
Pre koncové časti končatín sa používajú špecifické termíny aj pre ich plochy:
- palmárna plocha (facies palmaris) – dlaňová strana ruky
- plantárna plocha (facies plantaris) – stupajová plocha nohy zospodu
- dorzálna plocha (facies dorsalis) – vrchná, chrbtová strana pri oboch končatinách (ruke aj nohe)
Špecifické postavenie a rotácia predlaktia link
S anatómiou smerov na hornej končatine veľmi úzko súvisí aj jej postavenie, ktoré určujú kosti predlaktia:
- supinácia – ide o základné anatomické postavenie (dlane smerujú dopredu, resp. nahor), pri ktorom prechádzajú lakťová a vretenná kosť vedľa seba rovnobežne
- pronácia – vzniká pri otočení ruky dlaňami dozadu (resp. nadol). Vretenná kosť sa pri tomto pohybe otáča okolo lakťovej kosti a obe kosti sa navzájom prekrížia
Základné časti tela link
Z hľadiska vonkajšieho anatomického popisu sa ľudské telo (corpus humanum) rozdeľuje na niekoľko základných častí, ktoré tvoria nevyhnutné východisko pre ďalšie štúdium systémovej a topografickej anatómie. Tieto časti tvoria základnú mapu povrchu tela a patria sem:
- hlava (caput) – anatomicky sa člení na dve hlavné oblasti:
- mozgová časť (neurocranium) – tvorí ochranný kostený obal pre mozog a dôležité zmyslové orgány
- tvárová časť (splanchnocranium) – v tejto časti rozoznávame najmä hornú čeľusť (maxilla), sánku (mandibula) a očné jamky (orbitae)
- krk (collum) – predstavuje spojovaciu časť, ktorá fyzicky i funkčne prepája hlavu s trupom
- trup (truncus) – tvorí centrálnu oblasť tela; skladá sa z troch hlavných oddielov:
- hrudník (thorax)
- brucho (abdomen)
- panva (pelvis)
- končatiny (membra) – zabezpečujú lokomóciu a úchop, rozdeľujú sa na horné a dolné:
- horná končatina (membrum superius) – je pripojená k trupu ramenným kĺbom (articulatio humeri) a začína sa ramenom (brachium). Rameno je lakťovým kĺbom (articulatio cubiti) spojené s predlaktím (antebrachium), na ktoré plynule nadväzuje zápästie (carpus) a napokon ruka (manus).
- dolná končatina (membrum inferius) – k trupu sa pripája bedrovým kĺbom (articulatio coxae), za ktorým nasleduje stehno (femur). To sa cez kolenný kĺb (articulatio genus) spája s predkolením (crus). Končatina ďalej pokračuje členkom (malleolus) a je zakončená stupajovou časťou, teda nohou (pes).
Významné telové dutiny link
V rámci anatómie sa ľudské telo neopisuje len ako zhluk tkanív a orgánov, ale ako premyslene usporiadaný systém, v ktorom sú vnútorné orgány uložené v priestoroch – telových dutinách. Toto uloženie orgány nielen chráni pred mechanickým poškodením, ale najmä im umožňuje izolovaný pohyb, kĺzanie a zmeny objemu pri fyziologických procesoch (napr. dýchanie, tlkot srdca či peristaltika čriev).
V hierarchii ľudského tela rozoznávame štyri hlavné dutiny, ktoré sú definované svojím ohraničením a vnútorným obsahom:
- lebková dutina a miechový kanál
- hrudníková dutina
- brušná dutina
- panvová dutina
Lebková dutina a miechový kanál link
Tieto pevné kostené dutiny tvoria dôležitú ochranu centrálneho nervového systému. V lebkovej dutine (cavitas cranii) je uložený mozog a v nadväzujúcom chrbticovom kanáli (canalis vertebralis) sa nachádza miecha.
Tieto orgány nie sú priamo v kontakte s kosťou, ale sú obalené ochrannými blanami (plenami).
Hrudníková dutina link
Hrudníková dutina (cavitas thoracis) je zospodu presne ohraničená a oddelená od brušnej dutiny plochým priečne pruhovaným svalom – bránicou (diaphragma). Najväčšiu časť hrudníkovej dutiny vypĺňajú pľúca. Anatómia tu opäť využíva systém dvojitých blán pre ochranu a funkčnosť orgánov: pľúca pokrýva jemná popľúcnica, ktorá na stenách hrudného koša prechádza do pohrudnice. Medzi nimi tak vzniká uzavretá štrbina s negatívnym vnútrohrudníkovým tlakom (podtlakom), ktorý je kľúčový pre mechanizmus rozpínania pľúc pri vdychu.
Priestor priamo v strede, medzi ľavými a pravými pľúcami, sa nazýva medzipľúcie (mediastinum). Nachádza sa tu srdce (ktoré je obalené vo vlastnom dvojitom vaku – osrdcovníku), detská žľaza, pažerák a prechádzajú tadiaľto veľké cievy a nervy.
Brušná dutina link
Brušná dutina (cavitas abdominis) sa nachádza pod bránicou a je hlavným priestorom pre orgány tráviacej sústavy, akými sú žalúdok, tenké a hrubé črevo, pečeň či slezina. Tieto orgány sú obalené seróznou blanou − pobrušnica (peritoneum).
Anatómia túto blanu delí na dva listy:
- nástenný list (peritoneum parietale) – vystiela vnútro stien brušnej dutiny
- útrobný list (peritoneum viscerale) – pokrýva samotný povrch jednotlivých orgánov, pričom vytvára záhyby, ktoré fixujú črevá k zadnej stene dutiny (tzv. mezentérium)
Panvová dutina link
Brušná dutina plynule smerom nadol (kaudálne) prechádza do panvovej dutiny. Panvová dutina (cavitas pelvis) tvorí kostenú ochranu, do ktorej sú ukryté koncové orgány trávenia a vylučovania (konečník, močový mechúr, odvodné močové cesty) a vnútorné pohlavné orgány muža či ženy.
