Biómy Zeme

Autor:
Publikované dňa:

Citácia: PANČÍK, Peter. 2016. Biopedia.sk: Biómy Zeme. [cit. 2024-03-28]. Dostupné na internete: <https://biopedia.sk/ekologia/biomy-zeme>.

Biómy predstavujú súbory podobných ekosystémov, ktoré vytvárajú rozsiahle ekologické systémy na Zemi. Ohraničenie biómov je dané makroklímou, pôdou a vegetáciou. Vytvárajú sa vegetačné zóny (pásma), ktoré majú svoje členenie:

  1. horizontálne členenie - biómy podobnej zemepisnej šírky
  2. vertikálne členenie - biómy podobnej nadmorskej výšky
biómzem. šírkapriem. ročná teplotaročné zrážky
tropické dažďové lesy a mangrovy0°-10° S a J27°C2000-3000 mm
savany a savanové lesy10°-20° S a J25-27°C500-2000 mm
púšte a polopúšte20°-30° S a J20-25°C250 mm
stepi a lesostepi30°-55° S a J5-10°C< 300 mm
stredozemné tvrdolisté lesy30°-40° S a J15°C500-600 mm
opadavé širokolisté lesy40°-60° S a J10°C500-1500 mm
boreálne ihličnaté lesy60°-70° S0°C300-800 mm
tundra a polárne oblasti70°-90° S a J< 0°C150-350 mm
Tab. Biómy Zeme

Tabuľka podáva stručný prehľad biómov Zeme. Vo viacerých literatúrach môžete nájsť rozličné členenia alebo pomenovania jednotlivých pásem. Takisto hodnoty uvedené v jednotlivých stĺpcoch (zemepisná šírka, priemerná ročná teplota, ročné zrážky) sú len orientačné a spriemerované pre celé územie biómu, ktoré môže byť svojim charakterom aj značne heterogénne. V stĺpci [zem. šírka] S značí severnú a J južnú zemepisnú šírku.

Tropické dažďové lesy a mangrovy link

Tropické dažďové lesy (ďalej len TDL) sú v úzkom slova zmysle vždyzelené, najmenej 30 m vysoké lesy hydrofilného charakteru, bohaté na hrubé liany, drevinné a bylinné epifyty. Nachádzame ich v daždivých trópoch charakteristických nízkou sezonalitou v distribúcii zrážok. Ročný úhrn zrážok rozložených viac-menej rovnomerne počas celého roka presahuje v týchto oblastiach 2000 alebo 3000 mm. Priemerná ročná teplota je zvyčajne okolo 27°C. Maximálne teploty zriedka presahujú 38°C. Výraznejšie sú teplotné rozdiely medzi dňom a nocou ako sezónne teplotné rozdiely!

Výraznejšou fluktuáciou zrážok sú charakteristické monzúnové lesy (obdobie dažďov a sucha). Mangrovy predstavujú spoločenstvá obojživelných lesov v prílivovej pobrežnej zóne alebo ústiach riek tropickej a subtropickej oblasti, ktoré sú po väčšinu roka zaplavené. Ich typickými zástupcami sú mangrovníky, ktoré majú husté rozvetvené korene prečnievajúce nad povrch pôdy, aby ich udržali v bahnitom teréne. Vyznačujú sa toleranciou k slanej, brakickej (zmiešanej) i sladkej vode.

Väčšina TDL leží v tropickej oblasti medzi 10° severnej zem. šírky a 10° južnej zem. šírky. Mangrovy zasahujú na niektorých miestach až za obratník Raka (južné Japonsko, Bermudy, Florida) a na južnej pologuli ďaleko za obratník Kozorožca (Juhoafrická republika, južná Austrália, sever Nového Zélandu). Pôvodná plocha pokrytá TDL sa odhaduje zhruba na 12,5 milióna km2, čo je 8,3% povrchu pevniny. Dnešná rozloha TDL je však činnosťou človeka výrazne redukovaná. Ich úbytok je dôsledkom rozširovania plantáží úžitkových drevín a poľnohospodárskych plodín, rozširovania pastvín dobytka, ľudských sídlisk, ťažby cenných druhov stromov alebo hromadnej veľkoplošnej ťažby stromov na celulózu a stavebné drevo.

TDL spolu s niektorými koralovými útesmi predstavujú ekosystémy s najvyššou známou diverzitou rastlín a živočíchov. Hoci pokrývajú iba malú časť pevniny, nachádzame v nich až polovicu rastlinných a živočíšnych druhov. Najbohatšie sú zastúpené článkonožce (70-75% všetkých známych článkonožcov). Zastúpenie biocenózy je veľmi závislé od rastlinnej etáže. Bylinná a typická krovinná etáž sú málo zastúpené a dominujú im sciofilné (tieňomilné) druhy. Prebieha tu intenzívny "boj o svetlo", preto predstavujú popínané dreviny (liany) v niektorých oblastiach až 40% rastlinných druhov.

Savany a savanové lesy link

V teplých a suchých oblastiach Zeme sa vďaka špecifickým makroklimatickým, pôdnym a obmedzeným vodným podmienkam nachádzajú rastlinné formácie rôznych foriem suchých lesov, krovinných a trávnatých formácií. V okrajových zónach savana voľne naväzuje na tropické dažďové lesy alebo je zapojená do polopúští a púští. Celkovo tento bióm pokrýva asi 20% plochy kontinentov. Pre človeka majú savany osobitný význam preto, že predstavujú životný priestor prvých hominidov (Australopithecus, Homo habilis). Kdesi tu začal proces biologickej ako aj kultúrnej evolúcie človeka.

Savana link

Savanové spoločenstvá sú geograficky ohraničené približne na úrovni 20. južnej a 20. severnej rovnobežky. Najviac rozšírené sú savany na africkom kontinente. Rozsiahle savany sú vo východnej a južnej Afrike. Charakter saván je daný predovšetkým celkovým množstvom a ročným rozdelením dažďových zrážok. Ročný úhrn zrážok v savanách sveta je od 500 do 2000 mm. Rok v savanách sa delí na obdobie sucha a obdobie dažďov. Priemerné mesačné teploty sa veľmi nelíšia od dažďových pralesov, ale výraznejšie sú denné a nočné výkyvy (až do 28°C). Teplota neklesá pod 10°C. Vďaka obdobiu sucha sa ľahšie uplatňuje v dynamike tohto ekosystému oheň, ktorý likviduje usychajúcu biomasu a nekromasu. Požiare sú nesmierne významným ekologickým činiteľom vo všetkých savanách sveta.

Hlavným producentom živej hmoty a prevládajúcim typom rastlín v tropických savanách sú trávy, ktoré pokrývajú obrovské jednotvárne plochy. Kry a stromy sú v savanách málo zastúpené. K najznámejším drevinám savany bezpochybne patria akácie a baobaby. Korene savanových stromov prenikajú za vlahou do značnej hĺbky. V období sucha savanové dreviny zhadzujú olistenie. Živočíšna zložka je na savanách zastúpená najmä veľkými herbivornými druhmi. Ich diverzita je všeobecne známa a najvýraznejšia je na africkom kontinente. Žijú tu byvoly, antilopy, gazely, žirafy, slony, zebry, hrochy, nosorožce. K typickým fenoménom savanových spoločenstiev patrí migrácia herbivorov podľa podmienok obživy a dostupnosti vody. Obrovská koncentrácia a množstvo veľkých herbivorov si zákonite vyžaduje prítomnosť viacerých veľkých karnivorných cicavcov - mačkovité, psovité a hyenovité šelmy. K najčastejším veľkým predátorom afrických saván patria lev, leopard škvrnitý, gepard štíhly, hyena škvrnitá a pes hyenovitý.

Savanové lesy link

Savanové lesy vytvárajú prechod zo suchých typov savany do vlhkých. Nazývajú sa aj tropické sezónne lesy alebo tropické opadavé lesy. Dominantné druhy rastlín sú adaptované na dlhé obdobia sucha, počas ktorých zhadzujú listy.

Púšte a polopúšte link

Horúce púšte a polopúšte sa nachádzajú medzi 20. a 30. rovnobežkou na oboch pologuliach - zaberajú 21% zemského povrchu (Sahara, Negev, Arabská púšť, Západoindická púšť, v Severnej Amerike Sonorská a Mohavská púšť, v Južnej Amerike Atacama, v južnej Afrike - Namib, Kalahari, Karoo, v Austrálii - západná časť - rozlohou sa zaraďujú na druhé miesto za Saharou.Vyskytujú sa v tropickom pásme vysokého tlaku.

Suchosť je podmienená nedostatkom zrážok, ktorých priemerný ročný úhrn málokedy presiahne 250 mm. Sú oblasti, kde sa zrážky vyskytujú len sporadicky, niekedy raz za niekoľko rokov. Aj ich ročné rozdelenie je nerovnomerné, zrážkové obdobie trvá necelý mesiac. Teploty sú vysoké, s veľkými dennými a ročnými výkyvmi. Priemerné teploty v najteplejšom mesiaci sa pohybujú v rozpätí 28-32°C, pričom maximálne vystupujú až nad 50°C. V najchladnejšom mesiaci sú teploty v rozpätí 13-15°C. Minimálne teploty klesajú k 0°C, pričom mrazy sa vyskytujú len v skorých ranných hodinách.

Limitujúcim ekologickým faktorom pre výskyt rastlín a živočíchov v púšťach a polopúšťach subtropického pásma je voda, ktorej je tu všeobecný nedostatok. Aby mohli rastliny a živočíchy žiť v týchto extrémnych a dlhotrvajúcich podmienkach sucha, musia byť voči nemu silne rezistentné a adaptované. Vegetačné obdobie sa viaže na krátke obdobie vlhka, ktoré môže byť ohraničené i jednorazovými zrážkami. Z rastlín sú typické sukulenty (kaktusy), ktoré sú schopné účinne zhromažďovať vodu a obmedzovať transpiráciu cez deň. Najviac sukulentov je v amerických púšťach. Vegetácia sa v púšťach koncentruje v oázach, čo sú miesta, kde vystupujú na povrch vodné pramene, alebo kde je pre korene dostupná podzemná (často artézska) voda, alebo v dolinách, tzv. vádí, ktorými vzácne preteká voda.

Väčšina živočíchov v púšti neznáša vysoké teploty a reaguje na hraničné vrstvy atmosféry horizontálnou alebo vertikálnou migráciou. Smerom do šírky je únik možný len v krajinách s väčšou reliéfovou činnosťou (skaly, rokliny, ojedinelé stromy). V smere do hĺbky pôdy našli riešenie zástupcovia všetkých živočíšnych skupín, vrátane menších stavovcov. Táto časť konzumentov na povrchu terénu ožíva len počas noci, keď nie je vystavená prehrievaniu ani nebezpečenstvu ohrozenia života zo strany predátorov.

Stepi a lesostepi link

Termín step je pôvodom ruské slovo a najčastejšie sa používa pre označenie ekosystémov eurázijských trávnatých spoločenstiev. Severoamerické stepi sa nazývajú prérie, pre juhoamerické stepi sa používa názov pampa. Maďarská step, nazývaná pusta (maď. puszta), je antropogénne podmienenou stepou, kde boli ľudskou činnosťou v priebehu dejín vyrúbané stromy.

Stepi sa značne výzorom podobajú na savany, ale rozdiel je v ich geografickej polohe. Eurázijské stepi sa tiahnu od 45° do 55° severnej zem. šírky približne od maďarskej puszty až po Mongolsko a severovýchodnú Čínu. Severoamerické prérie sa rozkladajú na východ od Skalistých hôr približne medzi 30° až 55° severnej zem. šírky. Juhoamerické pampy sa rozprestierajú medzi 30° až 40° južnej zem. šírky, t.j. v Argentíne, Uruguaji a v najjužnejšej Brazílii. Na západe ich ohraničuje hradba Ánd. Malá oblasť stepí sa nachádza na južnom ostrove Nového Zélandu v dažďovom tieni novozélandských Álp.

Pre stepi je typické suché podnebie s veľmi studenou zimou. Priemerná ročná teplota je 5-10°C, v lete okolo 20°C (denné maximum do 30°C), v zime sú teploty hlboko pod bodom mrazu. Významným rysom stepí je celoročne nízky úhrn zrážok zväčša pod 300 mm.

Stepné spoločenstvá sú typické trávnatým pokryvom. Na piesčitých pôdach sa vyskytujú aj krovinaté tvrdé dreviny. Stepi majú bohate zastúpenú pôdnu faunu. Dominantnou skupinou bezstavovcov sú obrúčkavce. Najväčšiu časť rastlinnej produkcie stepí spotrebujú hlodavce, ktoré si v pôde nachádzajú svoje úkryty a aj menšiu časť potravy. Tieto cicavce tu žijú vo veľkých kolóniách. Patria k nim viaceré druhy sysľov, svišťov, pieskomilov, slepcov a slepušiek. Vo vysokých letných horúčavách upadávajú do letargického stavu (estivácie), kedy neprijímajú žiadnu potravu. Obrovské plochy eurázijských stepí sú domovom mnohých druhov herbivorných cicavcov, ako sú sajgy stepné, somár ázijský, gazely. Nepravidelné dažde, periodické suchá a zimný sneh znemožňujú týmto zvieratám akýkoľvek spôsob usadlého života. Sú nútené neustále niekam tiahnuť a meniť pastviská. Žijú spoločenským spôsobom života prevažne vo veľkých stádach. K ich predátorom patrí hlavne vlk a ázijský gepard. Najtypickejším zástupcom severoamerických prérií je zubor americký zvaný bizón. Dnes sú ich populácie silne zredukované a početnejšie sú zastúpené len v niektorých oblastiach.

Na severnej hranici východoeurópskej stepi a biómu opadavého širokolistého lesa sa vytvorila prechodná lesostep. Je tvorená trávnatým porastom suchých stanovíšť s riedkymi skupinami stromov. V dnešnej dobe sú lesostepi premenené na polia.

Stredozemné tvrdolisté lesy link

Stredozemné tvrdolisté lesy (ďalej len STL) sa vytvorili na oboch pologuliach medzi 30°-40° zemepisnej šírky (Stredomorie, Kalifornia, Chile, najjužnejší výbežok Afriky, juhozápadné pobrežie Austrálie).

Stredozemná klíma so suchým letom má podobné vlastnosti vo všetkých oblastiach rozšírenia STL. Priemerné ročné úhrny zrážok sa pohybujú v rozsahu 500-600 mm (v niektorých oblastiach 800-900 mm), pričom najmenej 5 mesiacov je vlhké obdobie. Výdatné zimné dažde stačia pôdu dostatočne zásobiť vlahou. Priemerné ročné teploty dosahujú 15°C, v zime sa udržujú okolo 10°C, v lete sú mesačné priemery medzi 18-20°C. Len výnimočne klesajú nočné teploty v zime pod nulu a len vzácne sa vyskytuje sneh. Výkyvy teplôt zmierňuje blízkosť morí, s ktorými oblasti STL susedia.

Jednotlivé oblasti STL sú odlišné v druhovej skladbe producentov i konzumentov. Presné označenie vonkajšej hranice smerom k polopúšťam a stepiam je obtiažne. Pre časť STL v Stredozemí je však v tomto smere vynikajúcim indikátorom rozšírenie olivovníka európskeho, duba cesmínového a borovice halepskej. Typickým zástupcom niektorých oblastí je dub korkový, cyprusy, v amerických STL rôzne druhy vždyzelených dubov, v čílskom type STL sú početnejšie zastúpené ihličnany. Bylinná vegetácia v lete vysychá, je náchylná k horeniu, čo podporuje frekvenciu ohňov v prírode. Bezstavovce sú zastúpené predovšetkým xerotermofilnými druhmi. Z významných cicavcov je stredozemská oblasť domovom niekoľkých kopytníkov. Vyskytujú sa tu daniele mezopotámske, muflón obyčajný, divoké kozy.

Opadavé širokolisté lesy link

Opadavé širokolisté lesy (ďalej len OŠL) sa vyskytujú v mierne teplom klimatickom pásme hlavne na severnej pologuli Zeme. Patria k nemu tiež stredoeurópske dúbravy a bučiny, ktoré tvoria dominantný typ ekosystému v nížinách, pahorkatinách a nižších hornatinách v strednej Európe, a teda i v Slovenskej republike. OŠL sú rozšírené vo východnej oblasti Severnej Ameriky, väčšie územia Európy okrem Škandinávie a Stredomoria, vo východnej Ázii a menšia časť medzi 35°-40° rovnobežkou na južnej pologuli v Chile.

Zrážky a teploty sú rovnomernejšie rozdelené počas roka, čo prináša mierne zimy i letá. Priebeh teploty a zrážok závisí od vzdialenosti od oceánu. Júl býva najteplejší mesiac s priemernou teplotou 20°C. Vzdialenosť od oceánu sa prejavuje hlavne na zimných teplotách - niektoré oblasti majú mesačné priemery pod nulou, iné málo stupňov nad nulou. Priemerné ročné teploty sú okolo 10°C. V typických oblastiach OŠL spadne najviac zrážok v lete, uprostred vegetačného obdobia. Ročný úhrn zrážok dosahuje 500-1500 mm. V takomto režime je vegetačná doba dostatočne dlhá a umožňuje rozvoj lesnej vegetácie.

Kľúčovými životnými formami tu sú stromy a kry s opadavými širokými listami. Listnaté lesy sú tu zastúpené predovšetkým bukovými a dubovými lesmi (buk lesný, hrab obyčajný, dub zimný, dub letný). Rastú tu i ďalšie listnaté stromy, no ich zastúpenie je pomerne malé. Sú to najmä lipy, javory, bresty, jarabiny. Na rašelinových pôdach sa darí jelšiam. Americké OŠL tvoria hlavne javorovo-bukové lesy.

Fauna OŠL je bohato zastúpená a hoci sa v amerických a európskych OŠL vyskytujú rôzne živočíšne druhy, majú veľmi podobnú úlohu v potravových väzbách ekosystému. Bohatstvo fauny je dôsledok dostatočného množstva a pestrosti rastlinnej potravy. Bohatý výskyt bezstavovcov, najmä hmyzu, zabezpečuje dostatok potravy pre hmyzožravé vtáky, ktoré sú v bióme listnatého lesa početne zastúpené (sýkorky, drozdy, škorce, oriešky, ďatle atď.). Z dravcov hniezdiacich prevažne v korunách vysokých stromov tu žijú jastraby, myšiaky, orly, sokoly. Žije tu aj veľa druhov sov. K charakteristickým stromovým herbivorom spomedzi cicavcov patria zástupcovia čeľadí vevericovitých a plchovitých. Cicavčích predátorov v korunách stromov reprezentujú druhy čeľadí mačkovité, lasicovité a v Amerike medvedíkovité. Ekologicky významné druhy veľkých bylinožravcov sú hlavne z čeľade jeleňovitých (jeleň obyčajný, srnec hôrny, pasrnec bielochvostý v Severnej Amerike). V lesoch sú početné všežravé svine divé. V európskych listnatých lesoch bol ešte koncom 17. storočia bežne rozšírený zubor európsky. Z predátorov stojacich na vrchole potravového reťazca sú v tomto bióme zastúpené medvede, líška obyčajná v Európe a psík medvedíkovitý vo východnej Ázii.

Boreálne ihličnaté lesy link

Boreálne ihličnaté lesy patia k najkompaktnejším a najrozsiahlejším biómom Zeme. Sú rozšírené len na severnej pologuli, kde vytvárajú súvislý vegetačný pás, ktorého šírka na euroázijskom kontinente dosahuje vo východnej Sibíri až 3000 km. Na južnej pologuli nie sú priaznivé podmienky na ich rozšírenie. Eurázijské boreálne ihličnaté lesy sa nazývajú tajgy.

Na pacifickom pobreží Kanady a USA vznikol zvláštny ekosystém vždyzelených ihličnatých lesov, ktoré sú už odlišné od typickej tajgy. Rastie v nich druhovo bohatá zmes ihličnanov o výške až 100 m. Ich dominantným stromom je známa duglaska tisolistá.

Charakteristické rysy klímy tajgy sú silne kontinentálna klíma, relatívne nízka priemerná ročná teplota, značná amplitúda medzi minimálnou a maximálnou teplotou, nízky ročný úhrn zrážok s maximom zrážok v lete. Limitujúcim faktorom pre rozšírenie boreálnych ihličnatých lesov je predovšetkým teplota. Leto je krátke a teplé, priemerná teplota v najteplejšom mesiaci vystupuje na 10 až 20°C. Zimy sú studené s priemernými teplotami v najchladnejšom mesiaci -10 až -35°C, minimálne teploty klesajú až pod -50°C.

Dominantnými životnými formami medzi producentami sú ihličnany, ale ich druhové zloženie je v Eurázii chudobné. Zastúpené sú smreky, borovice, jedle a smrekovce. Z listnatných stromov sa vyskytujú brezy, jelše, vŕby a jarabiny. Z krovín tu rastú druhy rodov ríbezľa, zemolez a početné sú bazy. Početne sú zastúpené i machy, ktoré často vytvárajú súvislé koberce a rozsiahle rašeliniská. V lesoch tajgy dochádza k pomalšiemu rozkladu opadanky ako v listnatých lesoch. Je to zapríčinené nedostatkom kyslíka a živín pre reducentov, nízkymi teplotami a chemickým zložením opadanky (kyselina sphagnová). Často v ekosystéme tajgy hrá úlohu oheň, pretože živicové produkty stromov sú dobrým materiálom pre horenie.

Súvisle zapojené tajgy poskytujú herbivorným cicavcom a vtákom len málo potravy. Lepšie podmienky sú na svetlinách po požiaroch a víchriciach, kde sa usídľujú pre herbivorov oveľa atraktívnejšie listnaté druhy. Medzi typické cicavce tajgy patria los mokraďový, jelene, jelence, zajace a bobry. Z mäsožravcov sú zastúpené medvede, vlky, líšky a rysy. Na stromoch sú bežné veveričky a z dravcov sokoly, myšiaky a iné. O niečo bohatšie sú tu zastúpené bezstavovce, najmä druhy žijúce v pôde a na jej povrchu. Z hmyzu sa tu vyskytujú predovšetkým druhy listožravé (niektoré motýle), podkôrne (lykožrúty) a drevokazné.

Tundra a polárne oblasti link

Tundra je podobne ako tajga súvislý rozsiahly bióm pokrývajúci veľké plochy v arktickej oblasti. Hlavné časti tundry sa nachádzajú v subarktickom pásme na severe Eurázie a Ameriky, pozdĺž severného okraja Eurázie (Škandinávia, európska časť Ruska, Sibír a priľahlé ostrovy), pozdĺž severného okraja Severnej Ameriky (Kanada, Aljaška, okraje Grónska) a na väčšej časti Islandu. Charakterizuje ju bezstromový rastlinný kryt, rozľahlé močariská a dlhodobo zmrznutá pôda - permafrost. Na juhu tundra postupne prechádza do tajgy.

Tundra link

Ročná priemerná teplota je v tundrách nižia ako 0°C. V zime klesajú teploty v tundre až na -40°C a väčšinu roka (niektoré oblasti až 9 mesiacov) je pokrytá snehom. Teplota je teda limitujúcim faktorom v tomto bióme. Vegetačné obdobie závisí od dĺžky trvania letného oteplenia (nad 5-6°C). V tundrách dosahujú priemerné teploty najteplejšieho letného mesiaca 6 až 10°C. Priemerné ročné zrážky v tundre sú veľmi nízke a pohybujú sa zväčša medzi 200 až 300 mm. Z hľadiska množstva zrážok možno teda tundru prirovnať k púšti, ktorá sa však v krátkom lete, keď sa sneh roztopí, premení na močiar, pretože tesne pod povrchom sa nachádza permafrost. Veľmi dôležitým faktorom, ktorý ovplyvňuje život v tundre, je ročná periodicita svetlej a tmavej časti dňa. Smerom k pólom sa totiž periodicita svetla a tmy mení zo striedania dňa a noci na striedanie svetlého leta a tmavej zimy. Týmto parametrom sa zonálna tundra výrazne odlišuje od alpínskej tundry.

Pre drsné tundrové podnebie je tamojšia rastlinná i živočíšna ríša chudobná, tundra je však súčasne aj veľmi mladý ekosystém, ktorý sa vytvoril po ústupe ľadovcov iba pred necelými 10000 rokov. V extrémnych klimatických a pôdnych tundrových podmienkach dokážu prežiť iba druhy špecializované na život v krátkom lete a druhy adaptované na extrémne nízke teploty. Tundra je vlastne vlhké arktické trávnaté spoločenstvo, v ktorom prevládajú lišajníky, trávy, ostrice a zakrpatené dreviny, najmä brezy a krovinaté vŕby. Výska krov nie je väčšia ako výška snehovej pokrývky (30-40 cm), pretože ak čokoľvek začne vytŕčať nad úroveň snehu, zakrátko podľahne krutému vetru.

Ekosystém je preplnený nepríjemnými dvojkrídlovcami, ktoré nedovoľujú človeku vykonávať takmer nijakú činnosť. Jedným z najnepríjmnejších je strečok, ktorý útočí na soby a usídľuje sa v ich nozdrách alebo pod kožou. Z vajíčok sa vyvíjajú larvy, ktoré sa neskôr prevŕtajú cez kožu, vypadnú z tela hostiteľa na zem, a tam metamorfujú na dospelého strečka. Tieto larvy môžu byť dlhé až 25 cm. Medzi otužilé druhy vtákov, ktoré žijú v tundre celý rok, patria snehule, sovy snežné a krkavce. Jedným z mála tundrových druhov cicavcov je lumík pestrý, ktorý zohráva v tundrovom ekosystéme veľmi dôležitú úlohu ako potrava sovy snežnej a líšky polárnej. Lumíky sú známe dramatickými výkyvmi početnosti, ktoré následne ovplyvňujú aj početnosť predátorov. V tundre žije aj niekoľko druhov hrabošov a niekoľko šeliem, napríklad hranostaj a líška polárna. Kedysi sa v lete pásli v tundre aj veľké stád sobov, ktoré sa na zimu sťahovali do lesa, dnes je však voľne žijúcich sobov len málo. Tunderná fauna je typická migráciou (lumíky pri premnožení, soby za potravou).

Nehostinnej klíme tundry sa živočíchy museli prispôsobiť. Adaptácie živočíchov na drsné tundrové podmienky sú veľmi rozmanité a môžu sa prejavovať v morfologických, fyziologických či etologických vlastnostiach ich nositeľov. Medzi najvýraznejšie adaptácie teplokrvných tundrových živočíchov patria adaptácie spojené s termoreguláciou. Podľa Bergmannovho pravidla sú niektoré teplokrvné živočíchy v chladnejších oblastiach väčšia a ťažšie ako ich príbuzné formy v teplejších oblastiach, čo platí najmä pre vlky, líšky a prípadne aj medvede. Podľa Allenovho pravidla majú niektoré teplokrvné živočíchy zasa kratšie a menšie telesné prívesky, napríklad ušnice, zobáky, chvosty či končatiny, ako ich príbuzné formy žijúce v teplejších oblastiach. Tundrová líška polárna má kratší rypák a ušnice ako líška hrdzavá z mierneho pásma aj ako líška fenek z púští Starého sveta. Podobný jav možno pozorovať aj na zajacoch. S termoreguláciou súvisí aj hustejšia a svetlejšia srsť tundrových foriem v porovnaní s ích príbuznými žijúcimi v miernejších podmienkach.

Polárne oblasti link

Smerom k väčším zemepisným šírkam nastupujú ľadové polárne oblasti vyznačujúce sa krátkym letom a tmavou treskúcou zimou. Krajinou sa preháňajú kruté vetry, voda je zmrznutá a sneh a ľad bránia suchozemským živočíchom pri presunoch a hľadaní potravy. Zvieratá polárnych oblastí sú krutým podmienkam prispôsobené rozlične, napríklad hustou srsťou alebo nemrznúcou krvou. Dve polárne oblasti Zeme sa od seba výrazne líšia. Oblasť okolo južného pólu - Antarktída - je zmrznutý svetadiel, zatiaľ čo oblasť pri severnom póle - Arktída - je zmrznutý oceán. S Arktídou susedí rovinatá zmrznutá a bezlesá časť súše čiže vyššie spomínaná tundra.

Flóru arktídy tvoria len riasy, machorasty a lišajníky. Väčšina života sa odohráva v mori. Fauna je pomerne chudobná na druhy, ale veľmi bohatá na počet jedincov. V arktickej oblasti žije len veľmi málo suchozemských cicavcov, napríklad pižmoň severský, medveď biely a líška polárna, ale až 17 druhov morských cicavcov a približne 150 druhov morských rýb. Dominantnou zložkou ekosystému arktickej oblasti je fytoplanktón a zooplanktón. Bohatý morský život je umožnení vďaka väčšiemu obsahu kyslíka v chladnejšej vode.

Antarktickú oblasť tvorí svetadiel Antarktída a priľahlé južné časti Atlantického, Indického a Tichého oceánu. Antarktídu pokrýva vrstva ľadu, ktorá miestami dosahuje hrúbku až 4,8 km. Životné podmienky sú v antarktickej oblasti sú ešte drsnejšie ako v Arktíde. Priemerná teplota najteplejšieho mesiaca na pobreží nedosahuje ani 0°C, vo vnútrozemí je ešte chladnejšie. V zime klesá teplota až na -87°C, v lete dosahuje zväčša -25 až -35°C. Nad nad oceánom je o niečo teplejšie, pričom v zime prevládajú teploty okolo -30°C, v lete vystupujú na 0 až +4°C. Vietor na súši dosahuje rýchlosť až 300 km/hod, pričom ženie so sebou množstvo ľadových čiastočiek. Zrážky sú bohatšie ako v Arktíde, pričom ich ročný úhrn dosahuje 300 až 350 mm (v zóne cyklón až 800 mm), sú však prakticky výlučne vo forme snehu, iba nad oceánom môže byť aj dážď.

Iba dve percentá povrchu Antarktídy sú bez ľadovej pokrývky, ani na tejto obnaženej súši však nie je pôda. Z rastlín prevládajú na súši lišajníky a machorasty, pričom jedinými stálymi živočíchmi Antarktídy sú určité druhy drobného hmyzu. Skalnaté a ľadové prostredie Antarktídy tak predstavuje najdrsnejšie životné podmienky na celej planéte. Oceán obklopujúci Antarktídu je však bohatý na živiny a poskytuje dostatok potravy pre množstvo rýb, tuleňotvarých a veľrybotvarých cicavcov, ako aj morských vtákov (tučniaky).

Vertikálne členenie link

Závisí čiastočne od zemepisnej šírky a výšky pohorí (iné bude v Tatrách, Alpách a Himalájach). Podľa jedného členenia je na Slovensku vertikálna štruktúra ekosystémov rozdelená do šiestich stupňov:

  1. nížinný (planárny) stupeň (do 200 m.n.m.) - lužné lesy
  2. pahorkatinný (kolínny) stupeň (200-250 m.n.m) - dúbravy
  3. podhorský (submontánny) stupeň (500- 1000 m.n.m) - bučiny
  4. horský (montánny) stupeň (1000-1400 m.n.m.) - bučiny a smrečiny
  5. kosodrevinový (subalpínsky) stupeň (1200-1600 m.n.m.) - kosodrevina
  6. alpínsky stupeň (nad 1800 m.n.m) - horské lúky a skaly

Ďalšie články

Ekosystém

Ekosystém je základná jednotka prírody, v ktorej prebieha trvalá výmena hmoty a energie. Tvorí ho spoločenstvo všetkých jeho organizmov - biocenóza, ktoré žijú na určitom území - biotop. Organizmy v stabilnom ekosystéme tvoria rovnováhu, čo sa týka počtu producentov, konzumentov a detrimentov. Introdukcia neprirodzených živočíšnych alebo rastlinných druhov alebo iný umelý zásah človeka môže viesť k nevratnej zmene ekosystému, následkom čoho je takmer vždy pokles druhovej diverzity.

Biogeochemické cykly

Aby bola zapezpečená kontinuita života, v prírode musí neustále prebiehať kolobeh biogénnych látok. Z nich najdôležitejšie sú hydrologický cyklus (cyklus vody), cyklus uhlíka, dusíka, kyslíka, fosforu a síry.

Človek a životné prostredie

Človek, ktorý sa živil zberom plodov, lovom živočíchov pre svoju obživu, bol priamo súčasťou prírodného prostredia, teda z hľadiska ekológie mal postavenie predátora. V celom svojom vývoji sa človek prispôsoboval podmienkam prostredia ako ostatné živočíchy, ale na rozdiel od nich ich začal postupne aj aktívne meniť, prispôsobovať ich naopak svojim potrebám.

forward