Biómy predstavujú súbory podobných ekosystémov, ktoré vytvárajú rozsiahle ekologické systémy na Zemi. Bióm je geograficky rozsiahly ekosystém, ktorý charakterizuje určitý prevládajúci typ vegetácie. Ohraničenie biómov je dané makroklímou (teploty a úhrny zrážok), pôdou a vegetáciou. Vytvárajú sa tak vegetačné zóny (pásma), ktoré majú svoje členenie:
- horizontálne členenie – biómy podobnej zemepisnej šírky
- vertikálne členenie – biómy podobnej nadmorskej výšky
| Bióm | Zem. šírka | Priem. ročná teplota | Ročné zrážky |
|---|---|---|---|
| tropické dažďové lesy a mangrovy | 0°–10° S a J | 27 °C | 2 000–3 000 mm |
| savany a savanové lesy | 10°–20° S a J | 25–27 °C | 500–2 000 mm |
| púšte a polopúšte | 20°–30° S a J | 20–25 °C | < 250 mm |
| stepi a lesostepi | 30°–55° S a J | 5–10 °C | < 300 mm |
| stredozemné tvrdolisté lesy | 30°–40° S a J | 15 °C | 500–600 mm |
| opadavé širokolisté lesy | 40°–60° S a J | 10 °C | 500–1 500 mm |
| boreálne ihličnaté lesy (tajga) | 60°–70° S | 0 °C | 300–800 mm |
| tundra a polárne oblasti | 70°–90° S a J | < 0 °C | 150–350 mm |
Tropické dažďové lesy a mangrovy link
Tropické dažďové lesy (TDL) sú vždyzelené, minimálne 30 m vysoké hydrofilné lesy, mimoriadne bohaté na liany a epifyty. Nachádzajú sa v rovníkových oblastiach s rovnomerným rozložením zrážok počas celého roka (nad 2 000 mm). Výraznejšie sú tu denné teplotné výkyvy než tie sezónne.
Špecifickým podtypom sú monzúnové lesy, ktoré sa vyznačujú výraznou fluktuáciou zrážok (striedanie obdobia sucha a dažďov). V pobrežných prílivových zónach alebo v ústiach riek tropickej oblasti sa zasa tvoria mangrovy – obojživelné lesy známe mangrovníkmi s hustými dýchacími koreňmi prečnievajúcimi nad povrch bahnitej pôdy. Vyznačujú sa toleranciou k slanej, brakickej i sladkej vode.
TDL zaberajú necelých 8,3 % súše (dnes sú navyše výrazne redukované masívnou ťažbou dreva a poľnohospodárstvom), no predstavujú ekosystémy s najvyššou známou diverzitou, vďaka čomu sa označujú ako hotspoty (horúce miesta). Ukrývajú až polovicu všetkých rastlinných a živočíšnych druhov Zeme. Prebieha tu intenzívny boj o svetlo, preto je bylinná a krovinná etáž chudobná a dominujú jej sciofilné druhy, zatiaľ čo až 40 % rastlinných druhov tvoria popínavé liany.
Rýchlosť toku energie a kolobehu látok je v TDL extrémna – kým v lese mierneho pásma sa kmeň rozkladá desaťročia, stopy po obrovskom strome spadnutom v amazonskom pralese sa dajú ťažko hľadať už po troch rokoch. Vďaka tomuto superrýchlemu rozkladu je drvivá väčšina živín okamžite naviazaná v živej biomase, a preto je samotná pôda pralesa prekvapivo veľmi tenká a chudobná na živiny.
Savany a savanové lesy link
Savany pokrývajú asi 20 % kontinentov a v okrajových zónach nadväzujú na TDL alebo polopúšte. Pre človeka majú osobitný význam, keďže predstavujú životný priestor prvých hominidov a kolísku evolúcie človeka.
Samotná savana predstavuje trávnaté spoločenstvá so zriedkavými drevinami (akácie, baobaby). Zrážky dosahujú 500–2 000 mm, pričom sa prísne strieda obdobie sucha a dažďov. Nesmierne významným ekologickým činiteľom je tu oheň, ktorý likviduje usychajúcu biomasu. Z fauny dominujú obrovské stáda migrujúcich herbivorov (byvoly, antilopy, žirafy, slony, zebry), ktoré sa presúvajú za potravou a vodou. Ich vrcholovými predátormi sú najmä mačkovité, psovité a hyenovité šelmy. Prechod zo suchých typov savany do vlhkých vytvárajú savanové lesy (tropické sezónne opadavé lesy). Dominantné druhy drevín sú tu adaptované na dlhé obdobia sucha zhadzovaním listov.
Púšte a polopúšte link
Horúce púšte a polopúšte sú najsuchšie ekosystémy Zeme. Nachádzajú sa okolo obratníkov a zaberajú až 21 % zemského povrchu. Sú podmienené extrémnym nedostatkom zrážok (pod 250 mm ročne), ktoré sú často ojedinelé (niekedy neprší aj niekoľko rokov). Extrémne sú aj výkyvy teplôt (cez deň maximá nad 50 °C, v noci klesajú k nule).
Pre prežitie sú v tomto bióme nutné silné adaptácie organizmov na sucho. Z hľadiska flóry dominujú sukulenty (napr. kaktusy) schopné hromadiť vodu a obmedzovať transpiráciu. Vegetácia sa koncentruje iba v oázach (miesta s vystupujúcimi prameňmi) alebo vo vádí (dolinách a vyschnutých občasných riekach). Fauna sa extrémnym podmienkam prispôsobila tak, že pre zvieratá je typická tzv. vertikálna migrácia – únik pred vysokou teplotou do hĺbky pôdy, pričom na povrchu terénu ožívajú výlučne počas noci.
Stepi a lesostepi link
Step je ekosystém eurázijských trávnatých spoločenstiev, typický pre suché oblasti so studenou zimou. V Severnej Amerike sa tieto stepi nazývajú prérie, v Južnej Amerike pampy, pričom antropogénne podmienená maďarská step je pusta. Vyznačujú sa suchým podnebím s horúcim letom (denné maximá do 30 °C) a veľmi studenou zimou (teploty hlboko pod bodom mrazu). Zrážky sú celoročne veľmi nízke (pod 300 mm).
Rastlinnú produkciu stepí tvoria trávy. Najväčšiu časť produkcie spotrebujú hlodavce (sysle, svište, pieskomily), ktoré tu žijú vo veľkých kolóniách a počas vysokých letných horúčav upadajú do letargického stavu (estivácie). Pre stepi sú tiež typické veľké stáda neustále migrujúcich bylinožravcov (bizón, sajga stepná, divý somár) a predátori ako vlk. Na severnej hranici listnatých lesov sa tvorí lesostep s riedkymi skupinami stromov (dnes je však väčšinou premenená na polia).
Stredozemné tvrdolisté lesy link
Stredozemné tvrdolisté lesy (STL) sa nachádzajú na oboch pologuliach medzi 30. a 40. stupňom zemepisnej šírky. Sú viazané na stredozemnú klímu s výdatnými zimnými dažďami (500–600 mm) a dlhým suchým letom. Priemerné teploty sú okolo 15 °C a extrémne výkyvy zmierňuje blízkosť morí. Bylinná vegetácia v lete vysychá, preto sú tu veľmi časté požiare. Typickými zástupcami sú vždyzelené dreviny (dub korkový, olivovník, cyprušteky, borovice) a xerotermofilné druhy bezstavovcov. Zo známych cicavcov tu žijú daniele, muflóny či divé kozy.
Opadavé širokolisté lesy link
Opadavé širokolisté lesy (OŠL) sa vyskytujú v mierne teplom klimatickom pásme hlavne na severnej pologuli (patria sem aj naše stredoeurópske dubiny a bučiny). Zrážky (500–1 500 mm) a teploty sú rovnomernejšie rozdelené počas celého roka, čo prináša mierne zimy a teplé letá. Vegetačná doba je dostatočne dlhá a priaznivá pre silný rozvoj lesa.
Kľúčovými formami sú listnaté stromy (buk, dub, hrab, javor, lipa). Ich spoločným znakom je jesenné opadávanie listov, čo je kľúčová fyziologická adaptácia na zimné obdobie (ochrana pred zamrznutím a najmä pred stratou vody transpiráciou, keďže voda je v zime v pôde zamrznutá a nedostupná). Bohatstvo rastlinnej potravy zabezpečuje obrovskú pestrosť fauny. Hmyz poskytuje výživu množstvu hmyzožravých vtákov a z dravcov hniezdiacich v korunách tu žijú jastraby, myšiaky, orly či sovy. Z cicavcov sú bohato zastúpené kopytníky (jeleň, srnec, diviak), stromové hlodavce (veverice, plchy) a vrcholoví predátori (medveď, líška, rys, vlk).
Boreálne ihličnaté lesy link
Boreálne ihličnaté lesy (v Eurázii známe ako tajga) patria k najrozsiahlejším a najkompaktnejším biómom Zeme, vytvorili sa výhradne na severnej pologuli (šírka pásu na Sibíri dosahuje až 3 000 km). Ich limitujúcim faktorom je predovšetkým teplota – letá sú krátke (10–20 °C) a zimy extrémne studené (s minimami pod -50 °C).
Dominujú tu ihličnany (smrek, borovica, jedľa). Tenký tvar ich ihlíc a hrubá kutikula sú dokonalou adaptáciou proti poškodeniu mrazom a vetrom.
Z listnáčov sú prítomné najmä odolné brezy, jelše a vŕby. Nízke teploty, nedostatok kyslíka a kyslé chemické zloženie opadanky vedú k veľmi pomalému rozkladu hmoty a k tvorbe rozsiahlych rašelinísk. V dynamike ekosystému často hrá úlohu oheň, keďže živicové drevo výborne horí. Fauna zahŕňa losy, jelene, bobry, medvede a vlky. Najväčšiu živočíšnu zložku však tvorí hmyz (najmä listožravé a podkôrne druhy ako lykožrúty).
Tundra a polárne oblasti link
Tundra sa nachádza v subarktickom pásme a charakterizuje ju bezstromový rastlinný kryt, rozsiahle močiare a večne zamrznutá vrchná vrstva pôdy (permafrost). Južné oblasti tundry plynule prechádzajú do tajgy.
Z hľadiska klímy je priemerná ročná teplota pod nulou (v zime klesá až do -40 °C) a zrážky sú nízke ako na púšti (150–350 mm). Výrazným faktorom je nahradenie striedania dňa a noci striedaním dlhého svetlého polárneho leta a temnej zimy. Krátke leto roztápa iba vrchný povrch pôdy, a keďže voda pre permafrost nemôže vsiaknuť, vytvárajú sa obrovské močiare. Flóru tvoria najmä lišajníky, ostrice, trávy a zakrpatené dreviny (brezy a vŕby neprevyšujúce snehovú pokrývku 30–40 cm, aby nepodľahli krutému mrazivému vetru). Fauna je špecifická prebytkom obťažujúcich dvojkrídlovcov (komáre, strečky) v lete a prítomnosťou druhov, ako sú lumíky (so silným oscilačným cyklom početnosti), belane tundrové (starší názov sovy snežné, Bubo scandiacus), polárne líšky, snehule a soby.
Živočíchy tundry nesú ukážkové adaptácie na termoreguláciu a chlad, pričom sa u nich dokonale prejavujú ekogeografické klimatické pravidlá (Bergmannovo pravidlo – vlky či medvede majú v chlade väčšie a ťažšie telá; Allenovo pravidlo – polárna líška má výrazne kratšie ušnice a rypák ako líška v miernom pásme).
Polárne oblasti link
Polárne oblasti sa nachádzajú vo vyšších zemepisných šírkach a zahŕňajú zmrznutý kontinent na juhu (Antarktída) a zmrznutý oceán na severe (Arktída).
Arktída predstavuje bohatý morský ekosystém poháňaný fytoplanktónom, pričom na súši a ľadových kryhách žijú cicavce (medveď biely, pižmoň). Naopak, Antarktída je najdrsnejšie miesto planéty (teploty klesajúce k -87 °C a orkány s rýchlosťou do 300 km/hod) pokryté hrubou vrstvou ľadu (až 4,8 km). Na súši úplne chýba pôda, žijú tu len machorasty, drobný hmyz a lišajníky. Lišajníky tu často prežívajú ukryté priamo medzi skalnými kryštálmi vo vnútri horniny ako tzv. kryptoendolity. Život vo vyšších formách (vrátane tučniakov a tuleňov) je existenčne viazaný výhradne na oceán.
Vertikálne členenie link
Vertikálne členenie (výšková stupňovitosť) závisí predovšetkým od nadmorskej výšky, ale čiastočne aj od zemepisnej šírky, expozície svahu a makroklímy (preto je to isté pásmo odlišné v Tatrách, Alpách či Himalájach). Vertikálna štruktúra suchozemských ekosystémov na Slovensku je rozdelená do siedmich stupňov:
- nížinný (planárny) stupeň (do 200 m n.m.) – v okolí riek prevládajú lužné lesy, na suchších miestach dubové lesy
- pahorkatinný (kolínny) stupeň (200–500 m n.m.) – typické sú dúbravy a dubovo-hrabové lesy
- podhorský (submontánny) stupeň (500–1 000 m n.m.) – dominujú tu bučiny (bukové lesy), prípadne zmiešané lesy (buk a jedľa)
- horský (montánny) stupeň (1 000–1 500 m n.m.) – prevládajú tu smrečiny (smrekové lesy), ktoré zvyčajne tvoria prirodzenú hornú hranicu lesa
- podhôľny / kosodrevinový (subalpínsky) stupeň (1 500–1 800 m n.m.) – súvislý les prechádza do nepreniknuteľných porastov kosodreviny (borovica horská). V tomto stupni môže hniezdiť napríklad severský poddruh slávika modráka.
- hôľny (alpínsky) stupeň (1 800–2 300 m n.m.) – oblasť nad hornou hranicou kosodreviny, ktorú tvoria horské lúky (na Slovensku nazývané hole) a skaly. Je domovom chladnomilných druhov, prežíva tu napríklad motýľ očkáň fatranský (Erebia pronoe).
- podsnežný (subniválny) stupeň (nad 2 300 m n.m.) – nachádza sa len na najvyšších štítoch Tatier. Sú to extrémne mrazivé stanovištia trvalo pokryté snehom a skalami, prežívajú tu už len najodolnejšie machy a lišajníky.
