Vzhľad
© 2013 – 2026 Biopedia.sk

Plakulovce a hubkovce - živočíchy bez pravých tkanív

Na začiatku vývoja mnohobunkových živočíchov stoja organizmy bez zložitých vnútorných štruktúr. Skôr ako živočíchy so svalmi a nervovou sústavou vznikli živočíchy, ktorých telo je len zhlukom málo rozlíšených buniek. Takéto živočíchy žijú dodnes. Chýbajú im pravé tkanivá a orgány, preto sa v systéme radia pred epitelovce (Eumetazoa).

TIRJAKOVÁ a kol. (2015) ich delia na dva vývojové stupne: plakulovce a hubkovce(1). Podľa tohto delenia je zostavený systém nižšie.

Vývojový stupeň: Plakulovce

Vývojový stupeň plakulovce (Placozoa) tvorí jediný kmeň Phagocytellozoa(1). Staršie systémy túto skupinu nazývajú vločkovce(2). Sú to najjednoduchšie stavané mnohobunkové živočíchy. Význam majú najmä pri skúmaní vzniku mnohobunkovosti.

Plakulovce sú drobné morské organizmy. Telo veľké asi 0,5–3 mm pripomína plochý plaziaci sa povlak bez súmernosti. Nemajú ústa, tráviacu sústavu ani telovú dutinu. Telo tvoria dve vrstvy obrvených buniek, chrbtová a brušná. Priestor medzi nimi vypĺňajú vretenovité a hviezdicovité bunky.

Brvy buniek brušnej vrstvy umožňujú živočíchovi kĺzať sa po podklade. Žľazové bunky brušnej vrstvy vylučujú na potravu pod telom tráviace enzýmy. Natrávené látky potom bunky brušnej vrstvy prijímajú pinocytózou.

Dlho bol známy jediný druh plakulovcov, Trichoplax adhaerens. Porovnávanie DNA ukázalo, že pod týmto menom sa skrýva viac druhov, doteraz boli opísané štyri(3). Trichoplax adhaerens ostáva najlepšie preskúmaný a je modelovým organizmom pri štúdiu ranej evolúcie živočíchov.

Stavbou je to najjednoduchší známy živočích. Nie je isté, či je jeho jednoduchosť pôvodná, alebo vznikla zjednodušením (regresným vývojom) zložitejších predkov.
Vedeli ste, že...?

Ruský zoológ A. V. IVANOV prirovnal tento druh k hypotetickej fagocytele, ktorú I. I. MEČNIKOV považoval za predka všetkých živočíchov.

Vločkovec plazivý
Vločkovec plazivý

Vývojový stupeň: Hubkovce

Ďalší, o niečo zložitejší vývojový stupeň tvoria hubkovce (Parazoa). Patrí k nim jediný kmeň hubky (Porifera). Sú to vývojovo staré živočíchy, ktoré nikdy netvoria pravé tkanivá. Telo je nesúmerné, niekedy s náznakom lúčovitej (radiálnej) súmernosti.

Krycia sústava

Povrch tela kryje vrstva plochých buniek, ktoré sa nazývajú pinakocyty.

Oporno-pohybová sústava

Svalovina chýba a dospelé hubky žijú prisadnuté. Pod povrchom je rôsolovitá hmota, mezoglea. Sú v nej uložené ihlice (spikuly), ktoré tvoria opornú kostru. Ihlice vytvárajú špecializované bunky, skleroblasty (sklerocyty). Ihlice sú z uhličitanu vápenatého (CaCO₃) alebo z hydratovaného oxidu kremičitého. Staršie učebnice uvádzajú namiesto neho kremičitany(4). Kostru mnohých hubiek tvorí aj sieť pružných vlákien z bielkoviny spongínu.

Dýchacia sústava

Kyslík prijímajú z prúdiacej vody difúziou každou bunkou zvlášť. Dýchacie orgány nemajú.

Obehová sústava

Živiny rozvádzajú po tele pohyblivé meňavkovité bunky, amébocyty, ktoré sa voľne pohybujú v mezoglei. Cievy chýbajú.

Tráviaca sústava

Potravu trávia výlučne vnútrobunkovo (intracelulárne). Vnútornú vrstvu tela tvoria bunky s bičíkom a golierikom, golierikaté bunky (choanocyty). Voda so živinami vteká do tela hubky cez sústavu drobných pórov (ostie) a kanálikov. Kmitanie bičíkov choanocytov poháňa prúd vody a privádza čiastočky potravy ku golieriku. Tam ich bunka pohltí (fagocytuje) a natrávi alebo odovzdá amébocytom. Prefiltrovaná voda a zvyšky potravy odchádzajú z hubky veľkým vyvrhovacím otvorom (osculum). Podľa zložitosti stavby a uloženia choanocytov sa rozlišujú tri typy hubiek:

  • askónový typ – najjednoduchší, choanocyty vystielajú len centrálnu dutinu hubky (spongocoel), ktorá nie je črevom
  • sykónový typ – zložitejší, choanocyty vystielajú bočné vchlípené kanáliky
  • leukónový typ – najzložitejší, s hrubou stenou, choanocyty vystielajú samostatné guľovité komôrky

Vylučovacia sústava

Odpadové látky prechádzajú z buniek difúziou do prúdiacej vody, ktorá ich odnáša cez osculum. Vylučovacie orgány nemajú.

Nervová sústava

Nervové bunky (neuróny) ani zmyslové orgány hubky nemajú. Pre pomalé reakcie a prisadnutý spôsob života ich v minulosti považovali za rastliny. Telo hubky však na podnety reaguje a jej bunky pracujú koordinovane. Podľa novších štúdií niektoré bunky plnia podobné úlohy ako zmyslové a nervové bunky.

Vedeli ste, že...?

V genóme hubiek sa našli gény, ktoré ostatné živočíchy potrebujú na prenos vzruchu medzi neurónmi a na fungovanie nervovej sústavy. Nie je isté, či hubky nervové bunky nikdy nemali, alebo ich pri prisadnutom spôsobe života stratili(5).

Rozmnožovanie a vývin

Hubky sa rozmnožujú pohlavne aj nepohlavne. Väčšinou sú to hermafrodity.

Oplodnenie je vnútorné. Pohlavné bunky (gaméty) vznikajú z pohyblivých amébocytov alebo z golierikatých buniek. Hubka s prúdom vody nasaje spermie inej hubky. Choanocyty ich zachytia a odovzdajú do mezogley, kde nastane oplodnenie vajíčka. Zo zygoty sa vyvinie obrvená plávajúca larva (napríklad amfiblastula). Larva opustí materskú hubku, prisadne na dno a vyvinie sa z nej nový jedinec. Prisadnutým hubkám larva umožňuje šíriť sa na nové miesta.

Osobitné postavenie hubiek v systéme podporuje ich netypický zárodočný vývin. Vznikajú pri ňom dve vrstvy buniek, no dochádza ku gastrulárnej inverzii. Bičíkaté bunky larvy zodpovedajú vonkajšiemu ektodermu ostatných živočíchov. Po prisadnutí larvy sa presunú dovnútra a vznikne z nich vrstva golierikatých buniek. Povrchová vrstva pinakocytov naopak zodpovedá endodermu.

Nepohlavne sa hubky rozmnožujú najčastejšie pučaním. Z púčika, ktorý vyrastie na materskej hubke, vznikne nová hubka. Väčšinou sa od materskej hubky neoddelí, a tak vznikajú rozsiahle kolónie. V kolónii často nemožno určiť hranice jednotlivých jedincov.

Osobitným spôsobom nepohlavného rozmnožovania sú gemule (vnútorné púčiky). Sú to zhluky buniek chránené pevným obalom, ktorý je prestúpený anorganickými látkami (ihlicami). Gemule sú veľmi odolné voči vyschnutiu, mrazu aj nedostatku kyslíka. Tvoria ich najmä sladkovodné hubky, ktorým umožňujú prečkať nepriaznivé obdobie. Za vhodných podmienok z nich vyrastie nová hubka.

Ekológia a význam

Doteraz bolo opísaných takmer 9 900 druhov hubiek(6). Väčšina žije prisadnutá v moriach a oceánoch, od pobrežia až do hĺbky 8 840 m(4). V sladkých vodách žije asi 270 druhov, ktoré na ponorených predmetoch tvoria povlaky a nárasty. Hubky majú veľkú schopnosť regenerácie.

Systém a významní zástupcovia

Podľa tvaru a zloženia ihlíc (spikúl) a spongínových vlákien sa hubky tradične delia do troch tried:

  • vápnice (Calcarea) – ihlice z uhličitanu vápenatého
  • košovky (Hexactinellida) – šesťlúčové (trojosové) kremičité ihlice, ktoré často zrastajú do pevnej mriežkovitej kostry
  • kremenice (Demospongiae) – kremičité ihlice, pružné spongínové vlákna alebo oboje

Tirjaková a kol. (2015) radia ku kremeniciam aj podtriedu bezkostrovky (Homoscleromorpha)(1). Podľa porovnávania DNA tvoria bezkostrovky samostatnú, štvrtú triedu hubiek(7).

Najznámejším morským zástupcom (z triedy kremeníc) je hubka mycia (Spongia officinalis). Jej mäkkú, pružnú a pórovitú kostru tvorí len spongín, kremičité ihlice nemá. Kostra zbavená mäkkých častí sa po vysušení tradične používala ako prírodná špongia.

Hubka mycia
Hubka mycia
Hubka mycia ako špongia
Hubka mycia ako špongia

Z asi šiestich druhov sladkovodných hubiek strednej Európy sú v našich vodách najbežnejšie dva.

Prvým z nich je hubka jazerná (Spongilla lacustris). Žije v stojatých a pomaly tečúcich vodách. Tvorí slizovité povlaky a kríčkovité nárasty na predmetoch ponorených vo vode. Často žije v symbióze so zelenými riasami, ktoré jej dávajú zelenkavú farbu.

Hubka jazerná
Hubka jazerná

Druhým hojným druhom je hubka riečna (Ephydatia fluviatilis). Tvorí nepravidelné a tuhšie nárasty na ponorených kameňoch a dreve, najmä v čistejších tečúcich vodách.

Hubka riečna
Hubka riečna
VlastnosťPlakulovceHubkovceLúčovito súmerné
Symetria telaasymetrickáasymetrická (zriedka s náznakom radiálnej)lúčovitá (radiálna)
Tkanivá a orgánybez pravých tkanív a orgánovbez pravých tkanív a orgánovprvé pravé tkanivá (epitely), bez zložitých orgánov
Zárodočné vrstvybez pravých vrstiev (iba 2 vrstvy obrvených buniek)ektoderm a endoderm (s gastrulárnou inverziou)ektoderm a endoderm (pravé dvojlistovce – Diblastica)
Nervová sústavabez nervovej sústavybez nervovej sústavyprvá nervová sústava – rozptýlená (difúzna)
Tráviaca sústavachýba (potravu natrávia enzýmy pod telom a natrávené látky prijíma spodná vrstva buniek)chýba, výlučne vnútrobunkové trávenie (príjem potravy cez póry a choanocyty)gastrovaskulárna dutina s jedným otvorom (začína mimobunkové trávenie)
Pohyblivosťpohyblivé (kĺžu sa pomocou bŕv)v dospelosti prisadnuté (pohyblivá je len larva)prisadnuté štádiá (polypy) aj voľne plávajúce (medúzy)
Základné rozdiely medzi plakulovcami, hubkovcami a lúčovito súmernými živočíchmi

Odkazy na literatúru

  1. Tirjaková, E., et al: Systém eukaryotických jednobunkovcov a živočíchov. (2015). Katedra zoológie PriF UK, Bratislava (1. vydanie).
  2. Franc, V: Systém a fylogenéza živočíchov – Bezchordáty. (2005). Doplnená prepracovaná verzia II.
  3. Tessler, M., et al: Phylogenomics and the first higher taxonomy of Placozoa, an ancient and enigmatic animal phylum. (2022). Frontiers in Ecology and Evolution. 10. 1016357. DOI: 10.3389/fevo.2022.1016357.
  4. Van Soest, R. W. M., et al: Global diversity of sponges (Porifera). (2012). PLoS ONE. 7(4). e35105. DOI: 10.1371/journal.pone.0035105.
  5. Jékely, G., et al: The phylogenetic position of ctenophores and the origin(s) of nervous systems. (2015). EvoDevo. 6. 1. DOI: 10.1186/2041-9139-6-1.
  6. WoRMS Editorial Board: World Register of Marine Species (WoRMS). (2026). VLIZ, Oostende. Počty prijatých recentných druhov, stav 13. 11. 2026. DOI: 10.14284/170.
  7. Gazave, E., et al: No longer Demospongiae: Homoscleromorpha formal nomination as a fourth class of Porifera. (2012). Hydrobiologia. 687(1). 3–10. DOI: 10.1007/s10750-011-0842-x.

Zopakuj si

Nasledujúce otázky sú interaktívne. Klikni na otázku a zobrazí sa ti minitest. Pozor, pravdivých možností môže byť viacero!