Vyššia nervová činnosť

Základom nervovej činnosti sú reflexy, reflexná činnosť. Nimi človek reaguje na zmeny prostredia a prispôsobuje sa im. Vrodená forma prispôsobenia je daná nepodmienenými reflexmi. Získaná forma je daná reflexmi, ktoré nazývame podmienené. Tieto reflexy objavil, preskúmal a opísal na začiatku 20. storočia ruský fyziológ IVAN PETROVIČ PAVLOV (1849-1936), zakladateľ učenia o vyššej nervovej činnosti.

Nepodmienené reflexy

Nepodmienené reflexy sú vrodené a prebiehajú po vopred anatomicky danom reflexnom oblúku. Ten môže byť rozlične zložitý, ale je vždy rovnaký. Touto základnou vlastnosťou je dané, že počet reflexov je nemenný a stály, reflexy sú trvalé, na určitý podnet sa dostaví vždy rovnaká odpoveď. Nepodmienené reflexy majú všetky jedince toho istého druhu, to značí, že tieto reflexy sú druhovo špecifické. Z toho vyplýva, že prispôsobovanie organizmu pomocou nepodmienených reflexov je veľmi obmedzené.

Podmienené reflexy

Podmienené reflexy sa vytvárajú až počas života jedinca po narodení.

Jednoduchý podmienený reflex vzniká pôsobením dvoch podnetov, z ktorých jeden je pre organizmus indiferentný, to značí nevýznamný, druhý má biologický význam a vyvoláva určitú charakteristickú odpoveď. Ak pôsobia obidva podnety na organizmus v časovej súhre (indiferentný podnet časovo o niečo predchádza biologicky významný podnet) a ak sa toto pôsobenie opakuje, vytvára sa v ústrednej nervovej sústave dočasné spojenie medzi oblasťami, ktoré sa pôsobením obidvoch podnetov aktivujú. Odpoveď, ktorá sa dostavovala na biologicky významný podnet, objaví sa už po aplikácii podnetu pôvodne indiferentného, z ktorého sa tak stal podmienený podnet, t.j. signálny podnet. Tento podnet vlastne signalizuje nastávajúci príchod podnetu biologicky významného, nepodmieneného. Organizmus sa tak účelne a s časovým predstihom pripravuje na určitú činnosť, ktorú vyvolávajú situácie, podmienky (podmienené podnety), v ktorých opakovane prebieha. Čím častejšie sa také spojenie podnetov opakuje, tým je vzniknutý podmienený reflex pevnejší a stálejší.

Ak podmienený reflex prestane byť spájaný s podnetom nepodmieneným, teda posiľňovaný, stráca svoj signálny význam, podmienená odpoveď slabne, až prestáva, reflex sa utlmí čiže vyhasína.

Podmienené reflexy sú súčasne individuálne, pretože sa vytvárajú vždy u jedinca podľa podmienok jeho existencie. Keďže ide o spojenie dočasné, môže byť ich počet počas života prakticky neobmedzený. A pretože na ich vytvorenie treba určitú súhru podnetov, na rovnaký podnet sa môže dostaviť rôzna odpoveď. Prispôsobenie organizmu zmenám prostredia formou podmienených reflexov je teda oveľa mnohotvárnejšie a výhodnejšie, kvalitatívne vyššie.

Vytváranie podmienených reflexov u človeka je učenie, pamäť, ktorá zachytáva individuálnu skúsenosť organizmu; zabúdanie je vyhasínanie podmienených reflexov. Pri vzniku podmieneného reflexu je dôležitá mozgová kôra za účasti nižších oddielov ústrednej nervovej sústavy. Pri vytvorení podmieneného reflexu je dôležitý aj stav organizmu, stav ústrednej nervovej sústavy. Ľahšie sa napr. vypracuje podmienený potravový reflex u hladného jedinca ako u sýteho. Dôležitá je aj situácia, pri ktorej podmienený reflex vzniká. Ľahšie a rýchlejšie si niečo zapamätáme, ak je spôsobenie podnetu spojené so silným citovým účinkom, s nejakým zážitkom či radostným, alebo nemilým. Trvalosť pamäťových stôp závisí aj od veku; v starobe sa schopnosť zapamätania zhoršuje; naopak deti a mladí ľudia si zapamätajú ľahšie a viac.

Podmienené reflexy sa vytvárajú aj u zvierat, a to aj reflexy pomerne veľmi zložité. Podmienené podnety - signály, na ktoré zviera vypracovalo podmienené reflexy, vytvárajú u všetkých živočíchov celú sústavu signálov - signálovú sústavu. U zvierat sú tieto signály len konkrétne. Až človek dokáže vytvárať nové reflexné spoje na abstraktné podnety - slová, pričom slovo je odrazom objektívnej reality, závisí od existencie človeka ako jednotlivca a od existencie celej ľudskej spoločnosti. Slovo obsahuje mnoho konkrétnych podnetov, je signálom, ktorý pôsobí nie akusticky alebo vizuálne, ale svojím obsahom. Slovo umožňuje abstrakciu a zovšeobecnenie konkrétnych podmienených podnetov - signálov. Slovo je teda signálom signálov; preto hovoríme u človeka o druhej signálovej sústave. Druhá signálová sústava predstavuje sústavu signálov vyššieho rádu a je základom myslenia, reči, práce v spoločenskom zmysle slova. Myslením sa odrážajú vonkajšie a vnútorné skutočnosti a formujú sa zodpovedajúce reakcie, konanie, správanie. Reč umožňuje človeku niele označenie konkrétnych vecí, varovať, volať o pomoc, ale aj používať pojmy vyjadrujúce všeobecne platné skúsenosti a vlastnosti vecí a dejov. Správanie človeka sa nevyznačuje okamžitým konaním; človek môže predvídať, plánovať, posudzovať veci spolu s ostatnými ľuďmi, môže prijať mnoho možných riešení a predstaviť si účinok ich budúcich uskutočnení.