LSD

Pokiaľ nie je uvedené inak, referenciou pre tento článok je kniha Alberta Hofmanna – LSD mé nezvedené dítě⁽¹⁾. V niektorých vetách si dovoľujem ľubovoľne zamieňať pojem "LSD" za všeobecné označenie "psychedeliká", pričom do tohto pojmu zahŕňam okrem LSD najmä psilocybín, keďže sa jedná o veľmi podobné látky čo do mechanizmu účinku, medicínskeho dopadu a aj rozšírenia v našich geografických podmienkach.

História a medicínske využitie link

LSD bolo objavené počas systematického výskumného programu švajčiarskej farmaceutickej firmy Sandoz Laboratories (dnes Novartis), ktorý prebiehal v období medzi dvoma svetovými vojnami. Program sa zameriaval na hľadanie nových medicínsky využiteľných látok izolovaných zo známych liečivých rastlín a húb. V roku 1929 sa k výskumnej skupine profesora ARTHURA STOLLA pridal chemik ALBERT HOFMANN (1906–2008), ktorý sa okrem iného venoval izolácii alkaloidov z námeľu.

Námeľ je vývojové štádium nižšej huby kyjanička purpurová (Claviceps purpurea), ktorá parazituje na raži, jačmeni, ako aj na niektorých divo rastúcich trávach. Zrná napadnutých rastlín vyrastajú do hnedočiernych útvarov rožtekovitého tvaru (skleróciá), ktoré slúžia na prezimovanie parazita. Obsahujú viacero významných alkaloidov, ktoré súhrnne voláme ergotové alkaloidy.

Prvé zmienky o námeli pochádzajú z raného stredoveku, kedy došlo k náhodným otravám v súvislosti s požitím chleba vyrobeného z múky kontaminovanej námeľom. Otrava námeľom sa nazýva ergotizmus, alebo historicky tiež ako námeľová epidémia. Rozlišujeme dve formy otravy: gangrenózny ergotizmus (ľudovo známy ako "oheň svätého Antonína") sa vyznačuje nedokrvením orgánov a končatín, a konvulzívny ergotizmus, ktorý má negatívny vplyv na centrálnu nervovú sústavu. Posledná veľká námeľová epidémia sa vyskytla v Rusku v rokoch 1926–1927.

Prvé medicínske využitie námeľu, ktoré spočívalo v jeho účinku ako lieku na urýchlenie pôrodu (ekbolikum), pochádza z písomností nemeckého lekára ADAMA LONITZERA z roku 1582. Použitie námeľu za týmto účelom bolo spopularizované a štandardizované najmä začiatkom 19. storočia, avšak neskôr sa v dôsledku vedľajších účinkov a neistému dávkovaniu postupne prestalo používať pri pôrode a indikované bolo až po pôrode na zmiernenie popôrodného krvácania.

Chemická analýza link

S nárastom poznatkov v oblasti izolácie biologicky aktívnych látok a určovaní ich chemickej štruktúry sa rozmohol aj výskum ergotových alkaloidov.

V roku 1907 Angličania G. BARGER a F. H. CARR izolovali látku z námeľu, ktorú pomenovali ergotoxín, pretože nemal významné terapeutické účinky, zato vykazoval veľkú toxicitu. Neskorším rozborom ergotoxínu A. Hofmann dokázal, že sa v skutočnsoti jedná o zmes viacerých alkaloidov (ergocornin, ergocristin, ergokryptin).

Prvý alkaloid, ktorý sa podarilo izolovať z námeľu v čistej forme, bol ergotamín. Izoloval ho spomínaný profesor Stoll v roku 1918. Ergotamín našiel využitie ako hemostatický prípravok a liek proti migréne.

V 30. rokoch 20. storočia došlo v anglických a amerických laboratóriách k objasneniu chemickej štruktúry mnohých ergotových alkaloidov. Zistilo sa, že všetky majú spoločné jadro, ktoré pomenovali kyselina lysergová. Cieľ na nasledujúce obdobie sa stanovil pripraviť kyselinu lysergovú a syntetizovať jej deriváty, či už to bola resyntetizácia prírodných alkaloidov vyskytujúcich sa prirodzene v menšom pomere alebo hľadanie nových derivátov s lepšími vlastnosťami (napr. náhrada propanolamínu za butanolamín v molekule alkaloidu ergobasinu sa ukázalo byť oveľa účinnejšie uterotonikum a hemostatický prípravok ako samotný ergobasin).

Objav LSD link

Jedným z takýchto polosyntetických derivátov bol aj dietylamid kyseliny D–lysergovej (s označením LSD-25, ako 25. nasyntetizovaná látka v poradí), ktorý pripravil ALBERT HOFMANN v roku 1938. LSD–25 mal nevýraznú uterotonickú a kardiovaskulárnu aktivitu, a preto sa mu nevenovala žiadna pozornosť. Predtucha A. Hofmanna však viedla k resyntéze LSD–25 o 5 rokov neskôr a k takpovediac k náhodnému objavu jeho psychických účinkov, čím započal jeho intenzívny laboratórny výskum.

Experimenty s LSD na zvieracích modeloch sú do značnej miery limitované, pretože LSD selektívne pôsobí na najvyšších úrovniach psychiky a intelektuálnych funkcií a na nižších živočíchoch je jeho prejav nepatrný.

V porovnaní s klasickými halucinogénmi s podobným mechanizmom účinku (psilocybín, meskalín, dimetyltryptamín) je LSD rádovo niekoľkonásobne účinnejšie (v porovnaní s meskalínom až 5 000–násobne). Halucinogénny efekt môže mať už 25 µg LSD. Napriek vysokej účinnosti je na druhej strane toxická dávka LSD mimoriadne vysoká a doposiaľ nebola zdokumentovaná smrť človeka na predávkovanie LSD. U myši je LD₅₀ 50–60 mg/kg.

Chemické modifikácie link

Po objave účinkov LSD bolo prirodzené, že výskum cielil aj na hľadanie derivátov samotného LSD. V tomto sa ukázala veľká dávka šťastia a náhody, pretože ani jeden z najbližších priestorových derivátov LSD (iso–LSD, L–LSD, L–iso–LSD) nedosahoval psychické efekty porovnateľné s LSD (ich účinnosť je cca 20x nižšia). Rovnako aj príbuzné molekuly monoetylamid kys. lysergovej (LAE–23) a amid kys. lysergovej (LA–111) majú nižšiu psychoaktivitu, ktorá je navyše kvalitatívne rozdielna, s prevládajúcou narkotickou zložkou.

Farmaceutické vlastnosti link

LSD patrí medzi halucinogény alebo tzv. psychedelické drogy (gr. psyché - myseľ, duša; gr. delos - prejav, odhalenie, prehĺbenie). Do rovnakej skupiny zaraďujeme aj psilocybín, meskalín a dimetyltryptamín (DMT).

LSD spôsobuje zmeny vnímania reality (zrýchlenie alebo spomalenie času, deformácia tvarov, poruchy v odhade vzdialeností), zostrenie všetkých zmyslov, zrýchlenie myšlienok, pri vyšších dávkach zrakové ("kaleidoskopické fantastické tvary" pri zavretých očiach) a sluchové halucinácie, synestézie (vnímanie vnemu neadekvátnym zmyslom, napr. videnie hudby), neschopnosť tvoriť vety, depersonalizácia a derealizácia (strata konceptu "ja" – človek "splýva s okolím/vesmírom"), eufória alebo depresia, až panické ataky. Psychedeliká nezlepšujú náladu, ale majú tendenciu prehĺbiť aktuálny duševný stav.

Veľmi dôležitý je fakt, že počas celého zážitku nie je prítomná amnézia, mnohí dokonca svoj zážitok opisujú ako to najdôležitejšie, čo sa v ich živote udialo. Je treba zároveň dodať, že hoci sa psychedeliká označujú za myseľ prehlbujúce látky, pri ktorých ľudská myseľ prekypuje fantáziou a kreativitou, počas samotnej intoxikácie je veľmi zložité zachovať sústredenie a uchopiť či zaznamenať konkrétnu myšlienku ("všetko sa deje naraz"). Tento pocit nie je iba subjektívny ale z výskumu so psilocybínom skutočne vyplýva, že pod vplyvom psychedelík prebieha intenzívna komunikácia medzi rôznymi mozgovými oblasťami.⁽³⁾

Z vegetatívnych zmien účinku psychedelík sú to prechodné zvýšenie krvného tlaku, výrazné rozšírenie zreničiek (mydriáza), sucho v ústach, svalová slabosť, pocit nevoľnosti.

LSD sa kompletne vstrebáva z tráviaceho traktu, ale vzhľadom na vysokú účinnosť čistej látky je možné aj vstrebanie cez kožu. Aj z toho dôvodu bola prvá intoxikácia LSD A. Hofmanna neúmyselná a došlo k nej pravdepodobne vstrebaním malého množstvo chemikálie cez nekrytú pokožku.

Molekula LSD pôsobí ako agonista serotonínových receptorov (5–HT_2AR). Po aktivácii receptora LSD ligandom dochádza k zmene jeho konformácie, ale zatiaľ čo serotonín (prirodzený ligand) je po aktivácii z receptora vyviazaný a účinok je prechodný, LSD ostáva naďalej naviazané v aktívnom mieste receptora, čím dochádza k permanentnej aktivácii príslušnej signálnej dráhy.⁽⁴⁾ Účinok LSD tak môže trvať až 12 hodín (psilocybín 4–5 hodín).

Zjednodušená predstava účinku psychedelík v mozgu spočíva v ich schopnosti dezintegrovať spracovávanie informácií v talame. Talamus sa označuje ako "brána vedomia", krížia sa v ňom mnohé nervové dráhy a za normálneho stavu funguje ako filter pre externé (zmyslové vnemy) a interné podnety (myšlienky a pocity). Porušením tohto filtru nastáva "pretlak" podnetov rôzneho druhu.⁽⁵⁾ Rozpad synchronizácie mozgovej aktivity je možno aj kľúčom k vysvetleniu rozpadu konceptu "ja", keďže podľa jednej z hypotéz je samotné vedomie emergenciou koordinovanej neuronálnej aktivity.⁽⁶⁾

Využitie v psychiatrii link

Výnimočné vlastnosti LSD predurčili jeho využitie v psychiatrii. Sandoz pre tieto účely začal vyrábať LSD (účinná látka tartrát dietylamidu kyseliny D-lysergovej) pod obchodným označením Delysid v tabletovej forme (0,025 mg / tbl) a forme roztoku pre orálne alebo i.v. použitie (0,1 mg / 1 ml).

LSD dokáže u človeka navodiť psychotický stav podobný niektorým psychiatrickým diagnózam, preto ho používala časť samotných psychiatrov, aby dokázali lepšie pochopiť stav svojich pacientov, príp. zo zvedavosti. Čo sa týka podania LSD priamo pacientovi, k tomu vždy dochádza len za asistencie psychiatra a dodržania správneho "settingu" (upokojujúce prostredie a ľudská spoločnosť) a "setu" (dobré psychické rozpoloženie), aby sa predišlo nežiadúcim efektom a psychotickej kríze (tzv. "bad trip").

V princípe existujú 2 rôzne experimentálne prístupy terapie pomocou psychedelík.⁽⁷⁾ V oboch prípadoch sa upevňuje vzťah lekára s pacientom a pacient získava novú perspektívu na traumatické udalosti alebo svoje ochorenie, ktorým trpí.

Psycholytická terapia link

Podanie stredne silnej dávky spôsobuje vynáranie dlho potláčaných alebo zabudnutých traumatických udalostí, ktoré pacient priamo v tej chvíli komunikuje s lekárom. Týmto spôsobom sa pristupuje k liečbe porúch, ktoré vyžadujú "citlivejší" prístup (traumy z detstva) alebo nie sú závažné (niektoré formy depresie, vzťahové problémy, chorobné naviazanie na osoby).

Vo všeobecnosti možno zhrnúť, že psycholytická terapia, využívajúca konflikt a vystavenie pacienta svojmu problému z inej perspektívny, je v protiklade s klasickou liečbou týchto ochorení, kde sa kladie dôraz na odvrátenie pacienta od problému pomocou ukľudňujúcich psychofarmák.

Psychedelická terapia link

Spočíva v tzv. šokovej terapii – použití vysokej dávky za účelom získania mysticko-náboženskej skúsenosti a rozpadu ega. Psychoanalýza zážitku nastupuje až po odznení intoxikácie.

Psychedelická terapia sa zameriava na riešenie dlho zakorenených škodlivých vzorcov správania (drogové závislosti, alkoholizmus). Okrem psychedelík, ktoré v tomto článku spomínam, sa na tento účel používa najmä ketamín, ktorého jedným z efektov je aj disociácia ega.

Riziká link

Najväčším rizikom akútnej intoxikácie LSD je nedostatočná informovanosť o zmenách vedomia, ktoré LSD spôsobuje. Človek bez príslušnej prípravy ("set a setting") môže nadobudnúť dojem, že zmena reality je trvalá. V spojitosti so strachom a nevyhovujúcim vonkajším prostredím (hlučné prostredie, neznámi ľudia) je vysoká pravdepodobnosť tzv. bad–tripu – panického ataku spojeného s podráždenosťou, zvýšením krvného tlaku, impulzívnym konaním, až samovražednými pokusmi. V takýchto prípadoch je vhodný odborný lekársky zásah a podanie antipsychotík (napr. chlorpromazín), ktoré psychický účinok LSD účinne eliminujú.

Kontraindikáciou pre podanie LSD a iných psychedelických drog je nízky vek (mozog nedospelej osoby sa stále vyvíja a nemusí byť ešte úplne zakotvený a vyrovnaný s každodennou realitou) alebo prítomnosť niektorých psychiatrických ochorení, kedy môže byť LSD spúšťačom psychózy. Nebezpečná je taktiež kombinácia LSD s inými drogami.

Chronické zneužívanie psychedelických drog, navyše pochybnej kvality, môže mať za následok trvalé zmeny osobnosti, príp. vznik paranoidných stavov alebo tzv. flashbackov, či porúch vedomia rôzneho charakteru a trvania (perzistentná psychóza, HPPD).

Napriek všetkým spomenutým rizikám patria psychedeliká medzi jedny z najbezpečnejších drog z viacerých dôvodov:

• extrémne nízke riziko predávkovania
• nepoškodzujú pečeň, srdce ani obličky, čo je hlavným problémom mnohých drog pri ich nadmernom užití či chronickom užívaní
• mimoriadne vysoká tolerancia, ktorá znemožňuje časté opakovanie
• prakticky žiadny návyk, a to aj u osôb s vysokou predispozíciou zneužívania chemických látok

Tolerancia a návyk link

Vysoká tolerancia na LSD sa vyvíja už po jedinej dávke a v podstate zabraňuje rozvoju impulzívneho správania (tzv. cravingu), čo je v protiklade s tým, ako funguje väčšina návykových látok (ranný dúšok alkoholu "na vyrovnanie hladiny", ďalšia dávka pervitínu alebo kokaínu na zmiernenie nepríjemných odznievajúcich príznakov po intoxikácii, heroín pôsobiaci masívne na dopamínové centrá odmeňovania). Tolerancia voči LSD klesá exponenciálnou krivkou niekoľko dní, pričom až po 7–10 dňoch je možné rovnakou dávkou vyvolať podobne silný zážitok.

Existuje dokonca skrížená tolerancia u psychedelík s podobným mechanizmom účinku, a to LSD, psilocybín, meskalín a DMT. To znamená, že požitie jednej drogy automaticky zvyšuje toleranciu aj na všetky ostatné vymenované (v našich podmienkach sa najčastejšie stretávame s LSD a psilocybínom).

Uvedená krivka tolerancie značne znemožňuje rozvoj návyku. Návyk však obmedzuje už samotná podstata intoxikácie, ktorá je v sumáre buď nepríjemná (človek má strach alebo rešpekt pred opätovným zážitkom) alebo z nej plynie určité posolstvo, ktoré myseľ človeka zamestnáva ešte dlho po zážitku. Častokrát človek z vnútorného presvedčenia ani nemá potrebu znovu vyhľadať akýkoľvek zmenený stav vedomia. V tejto súvislosti sa dokonca uvažuje o psychedelikách ako o účinnom prípravku v boji proti závislostiam na iných drogách (alkohol, nikotín, amfetamíny).

Drogová scéna a zákaz link

LSD nie je rekreačná droga. Napriek tomu sa po objave LSD a jeho prieniku k verejnosti zrodilo množstvo fantastických článkov v tlači, ktoré LSD vylíčili ako úžasný nástroj pre osobný rozvoj a únik z každodennej všednej reality.

V tejto súvislosti treba uviesť, že LSD sa rozmohlo predovšetkým v USA v dobe 50.–60. rokov 20. storočia, kedy spoločnosť "trpela" materiálnym prebytkom a mnoho predovšetkým mladých ľudí sa borilo s problémom ako sa v spoločnosti presadiť. LSD si našlo veľa priaznivcov v hnutí hippies pre svoj silný postoj k osobnej slobode a individualizmu. Mnohé z aktivít hnutia hippies boli v protiklade s americkou vládou (napr. aj kritika vojny vo Vietname), preto vláda vydala dekrét, ktorým zaradila psychedelické drogy, vrátane LSD, do zoznamu kontrolovaných substancií (dostali sa na úroveň tvrdých drog ako je heroín a pod.) s prísnymi postihmi za ich držanie a obchodovanie s nimi.

V súvislosti s týmito reštrikciami firma Sandoz prestala vyrábať preparáty s LSD. Pre nemožnosť (alebo prinajmenšom značné komplikácie) získať látku, vedecký grant a príslušné povolenia sa medicínsky a biologický výskum psychedelík na mnoho rokov zastavil. Plošný zákaz však viedol len k miernemu poklesu nemedicínskeho užívania psychedelík.

Renesancia link

Česká republika patrila v 60. rokoch 20. storočia medzi európskych lídrov v psycholytickej terapii, dokonca disponovala najväčšou "LSD klinikou" v Európe. Za zmienku stojí STANISLAV GROF, profesor vtedajšieho Výskumného ústavu psychiatrického a autor mnohých kníh popisujúcich psycholytickú terapiu pomocou LSD.⁽⁸⁾

Výskum bol potom z dôvodu celosvetového zákazu prerušený až do roku 1990, kedy sa ústav transformoval na Psychiatrické centrum Praha. Pod vedením Dr. TOMÁŠA PÁLENÍČKA a pod záštitou profesora JIŘÍHO HORÁČKA sa tu riešil účinok psychedelík na animálnom modeli schizofrénie a výskum ketamínu na ľuďoch, u ktorého sa odhalili zaujímavé antidepresívne účinky.⁽⁸⁾

Od roku 2015 sa započala významná etapa na poli psychedelického výskumu, keď bolo získané povolenie pre realizáciu projektu "Humánny serotonergný model psychózy indukovaný psilocybínom". Zároveň prebiehajú aj štúdie s využitím psychedelík pre zmiernenie úzkosti a depresie pacientov v terminálnych štádiách rakoviny. Psilocybín sa taktiež ukázal ako vysoko účinné terapeutikum špeciálneho druhu farmakorezistentnej migrény (tzv. cluster headaches).⁽⁸⁾

V našich končinách má teda psychedelický výskum dlhú tradíciu. Pomocou moderných výskumných metód tak pomaly začíname dobiehať stratený čas, ktorý v dôsledku nerozvážneho zákazu dlhé roky zabraňoval výskumu psychedelík. Psychedeliká tak možno už čoskoro nájdu uplatnenie aj v bežnej psychiatrickej praxi, pretože sa ukazujú byť veľmi účinnou a bezpečnou alternatívou stále nie príliš efektívnych klasických psychofarmák.