Vreckaté huby (Ascomycota) predstavujú druhovo najbohatšiu a mimoriadne rozmanitú skupinu húb. Patrí sem viac ako 30 000 samostatne žijúcich druhov, pričom ak k nim pripočítame tie, ktoré tvoria symbiózu v lišajníkoch, ich počet dosahuje až 60 000 druhov. Získavajú živiny heterotrofne – saprofyticky (rozkladom organickej hmoty), paraziticky alebo v symbióze (napríklad s riasami v lišajníkoch, či s vyššími rastlinami).
Telo vreckatých húb môže byť jednobunkové (kvasinky), no väčšina druhov vytvára vláknité podhubie. Na rozdiel od evolučne starších húb sú ich hubové vlákna rozdelené priehradkami (septami). Tieto priehradky však nie sú úplne uzavreté – nachádzajú sa v nich póry, cez ktoré môže migrovať cytoplazma a organely. Splietaním vláken môže vznikať nepravé pletivo podobné parenchýmu.
Rozmnožovanie vreckatých húb link
Vreckaté huby netvoria žiadne pohyblivé (bičíkaté) rozmnožovacie útvary. Rozmnožujú sa oboma spôsobmi, no v prírode je oveľa častejšie nepohlavné rozmnožovanie.
- nepohlavné rozmnožovanie – u kvasiniek prebieha najčastejšie delením alebo pučaním z materskej bunky. U vláknitých druhov vyrastajú z podhubia zvislé nosiče výtrusníc (konídiofóry), na ktorých sa do podoby retiazok odškrcujú nepohlavné výtrusy – konídiospóry.
- pohlavné rozmnožovanie – začína chemickým priťahovaním dvoch odlišných haploidných mycélií (plazmogamia). Ich cytoplazma splynie, no jadrá zatiaľ zostávajú oddelené. Vznikajú tak dikaryotické hýfy, ktoré majú v každej bunke dve rôzne jadrá (\( n + n \)). Z týchto vláken následne vyrastá plodnica (askokarp), v ktorej je voľne alebo vo forme špeciálnej vrstvy uložená výtrusorodá vrstva (técium).
Spoločným a definujúcim znakom všetkých vreckatých húb je tvorba špeciálnej výtrusnice v tvare vrecka – vrecko (askus). Vytvára sa na koncoch dikaryotických vláken priamo v plodnici. Až vo vnútri tohto vrecka obe jadrá splynú (karyogamia) a na veľmi krátku chvíľu vznikne diploidné jadro. To sa okamžite meioticky a následne mitoticky rozdelí, čím v jednom vrecku vznikne zvyčajne 8 haploidných výtrusov – askospór.
Keď vrecká dozrú, spóry sa uvoľnia mimoriadne dynamicky. Prasknutie jedného vrecka mechanicky podráždi okolité vrecká v plodnici, čím vzniká reťazová reakcia. Huba tak naraz do vetra vystrelí obrovský mrak výtrusov, čo býva niekedy sprevádzané dokonca počuteľným syčaním.
Systém vreckatých húb link
Vreckaté huby predstavujú najrozsiahlejšiu skupinu v ríši húb. Fylogeneticky sa oddelili od svojho spoločného predka so sesterskou skupinou bazídiových húb (Basidiomycota) približne pred 300 miliónmi rokov. Spoločne tvoria vývojovo najpokročilejšiu podríšu húb označovanú ako Dikarya.
Hoci moderná klasifikácia založená na analýze DNA rozdeľuje vreckaté huby na zložitejšie pododdelenia (napr. Saccharomycotina, Pezizomycotina), z hľadiska prítomnosti a tvaru plodníc sa tradične delia do štyroch praktických morfologických skupín: kvasinky (Hemiascomycetes), paplesne a múčnatky (Plectomycetes), kyjaničky (Pyrenomycetes) a čiaškotvaré huby (Discomycetes). Na základe tohto pedagogického delenia rozoznávame najvýznamnejšie rady:
Rad: Kvasinkotvaré link
Kvasinkotvaré (Saccharomycetales) sú výnimočné tým, že nevytvárajú plodnicu (askokarp) ako všetky ostatné vreckaté huby a vrecká vznikajú jednotlivo po karyogamii. Ich stielka je zväčša jednobunková. Rozmnožujú sa nepohlavne pučaním (gemácia), pričom pri neúplnom oddelení buniek môže vzniknúť nepravé pučivé pseudomycélium.
Pohlavne sa rozmnožujú splývaním haploidných buniek, výsledkom čoho je diploidná zygota, ktorá sa meioticky rozdelí na 4 askospóry. Niekedy sa zygota delí len mitoticky na diploidné dcérske bunky, ktoré žijú ako samostatné organizmy. Ich životný cyklus tak môže pozostávať z haploidného aj diploidného štádia.
Kvasinky majú vynikajúce fermentačné schopnosti. Pri kvasných procesoch produkujú alkoholy, organické kyseliny a oxid uhličitý. Využívajú sa v potravinárskom priemysle (najmä tie, ktoré produkujú etanol) a vo farmácii, keďže niektoré sú významnými producentmi vitamínov. Slúžia aj ako vynikajúci genetický model pre výskum eukaryotických organizmov a podobne ako baktérie môžu vo svojich bunkách niesť dodatočné genetické elementy – plazmidy.
Hospodársky najvýznamnejším druhom je kvasinka pivná (Saccharomyces cerevisiae). Ide o kultivar využívaný na skvasovanie sladu pri výrobe piva, na výrobu pekárenského droždia (čo je čistá biomasa kvasinkových buniek) a liehu.
Veľmi podobným a úzko príbuzným druhom je kvasinka vínna (Saccharomycetes cerevisiae var. ellipsoideus). Na rozdiel od pivnej kvasinky sa však bežne vyskytuje aj voľne v prírode, napríklad na bobuliach hrozna, a je hlavným prirodzeným pôvodcom kvasenia ovocných štiav.
Veľkú skupinu tvoria kvasinky, ktoré sa rozmnožujú len nepohlavne. Často ide o patogénne huby. Významným druhom je belostka obyčajná (Candida albicans), ktorá spôsobuje nepríjemné mykózy nechtov, kože a slizníc človeka.
Rad: Paplesňotvaré link
Medzi paplesňotvaré (Eurotiales) patria všeobecne známe a veľmi rozšírené mikroskopické huby. Vytvárajú štetkovito rozkonárené vlákna odškrcujúce retiazkovité konídiá (slúžiace na nepohlavné rozmnožovanie). Pri menej častom pohlavnom rozmnožovaní vznikajú drobné guľovité uzavreté plodničky bez otvoru – kleistotéciá, v ktorých sú vrecká nepravidelne rozptýlené.
Veľmi známym zástupcom je rod penicil (Penicillium). Jeho druhy sú mimoriadne dôležité vo farmaceutickom priemysle, kde sa využívajú na výrobu známeho antibiotika penicilínu, a takisto v potravinárstve pri výrobe zrejúcich plesňových syrov.
Ďalším rozšíreným rodom je aspergil (Aspergillus). Hoci sa niektoré jeho druhy využívajú v biotechnológiách, mnohé z nich môžu byť pre človeka a zvieratá veľmi nebezpečné pre svoju schopnosť produkovať toxické mykotoxíny (napríklad aflatoxíny) s karcinogénnymi účinkami.
Rad: Múčnatkotvaré link
Do radu múčnatkotvaré (Erysiphales) zaraďujeme obligátne parazity cievnatých rastlín. Vyznačujú sa silnou špecificitou paraziticko-hostiteľského vzťahu. Žijú na povrchu rastlinných orgánov ako ektoparazity (zriedkavo endoparazity) a svojimi konídiami a mycéliom spôsobujú typický pomúčený vzhľad napadnutých listov. Na konci vegetačného obdobia (na jeseň) sa na nich po pohlavnom rozmnožovaní začínajú tvoriť plodničky – kleistotéciá.
Najrozšírenejším druhom je múčnatka trávová (Blumeria graminis, starší názov Erysiphe), ktorá spôsobuje obrovské poľnohospodárske škody najmä na obilninách. Boj proti nej sa vedie predovšetkým šľachtením odolných kultivarov.
Rad: Kyjaničkotvaré link
Zástupcovia radu kyjaničkotvaré (Clavicipitales) tvoria fľaškovité plodnice s otvorom na vrchole – peritécia. Väčšina druhov parazituje na rastlinách (najmä trávach) alebo priamo na hmyze.
Najznámejším zástupcom je nebezpečný cudzopasník kyjanička purpurová (Claviceps purpurea), ľudovo známa aj ako ražná hubka. Jej vlákna žijú v semenníkoch raže a lúčnych tráv. V čase dozrievania zŕn sa hýfy spletajú do nepravého pletiva, čím vzniká tvrdý tmavý rožtekovitý útvar – sklerócium (zaužívaný názov námeľ). Tento útvar slúži na prezimovanie huby a na jar z neho vyrastú paličky so samotnými plodničkami.
Námeľ obsahuje nebezpečné toxíny, takzvané ergotové alkaloidy, ktoré po požití spôsobujú ťažké ochorenie – ergotizmus. Najmä v stredoveku viedla konzumácia múky z napadnutého obilia k masovým otravám ľudí aj dobytka. Dnes je však námeľ cennou surovinou pre farmaceutický priemysel, kde sa využíva na výrobu liekov proti krvácaniu či vysokému krvnému tlaku (kyjanička sa pre tento účel pestuje umelou infekciou na poliach). Z alkaloidov námeľu sa takisto vyrába silný polosyntetický halucinogén, LSD.
Rad: Čiaškotvaré link
Charakteristickým znakom čiaškotvarých (Pezizales) sú plodnice typu apotécia. Sú miskovité, široko otvorené a často nápadne sfarbené. Samotné vrecká na povrchu sa otvárajú viečkom a spóry z nich bývajú aktívne vystreľované do vzdialenosti niekoľkých centimetrov. Nepohlavné rozmnožovanie konídiami tu stráca na význame a u mnohých rodov úplne chýba.
Plodnice mnohých druhov v tomto rade sú mäsové a kulinársky vyhľadávané (vrátane známych hľuzoviek rodu Tuber, ktorých plodnice rastú špecificky pod zemou).
Typickým a veľmi cenným jedlým zástupcom je smrčok jedlý (Morchella esculenta). Jeho klobúk je vajcovito oválny, dutý a členený nepravidelnými jamkami oddelenými rebierkovitými priehradkami. Rastie prevažne v teplých lužných lesoch.
Mimoriadne nebezpečným a jedovatým zástupcom, ktorého si laici často mýlia so smrčkom, je ušiak obyčajný (Gyromitra esculenta). Klobúk má v obryse nepravidelne okrúhly, no na povrchu je mozgovito poprehýbaný. Zvonku je červenohnedý a vnútri dutý. Rastie najmä v ihličnatých lesoch.
