Autor: Peter Pančík
Publikované dňa:
Citácia: PANČÍK, Peter. 2016. Biopedia.sk: Vreckaté huby. [cit. 2025-01-25]. Dostupné na internete: <https://biopedia.sk/huby/vreckate-huby>.
Vreckaté huby tvoria jednobunkové stielky (kvasinky) alebo vláknité podhubie, ktoré sa môže splietať a vytvárať nepravé pletivá podobné parenchýmu. Netvoria žiadne pohyblivé rozmnožovacie útvary. Z nepohlavného rozmnožovania sa vyskytujú hlavne konídiospóry. Známa je aj fragmentácia hýf.
Spoločným znakom pohlavného rozmnožovania vreckatých húb je vytváranie vreciek – askus. Je to špeciálna výtrusnica, v ktorej sa nachádzajú haploidné spóry – askospóry. Vrecká sa obyčajne nachádzajú v plodniciach (askokarp) (výnimka kvasinky) rôzneho tvaru, kde môžu byť uložené voľne alebo v tzv. výtrusorodej vrstve (técium).
Je to druhovo najbohatšia skupina húb. Najvýznamnejšie rady v rámci vreckatých húb sú:
Rad: Kvasinkotvaré link
Kvasinkotvaré (Saccharomycetales) huby nevytvárajú plodničku (askokarp) ako všetky ostatné vreckaté huby. Vrecká vznikajú jednotlivo po karyogamii. Väčšina zástupcov netvorí ani typické mycélium a ich stielka je často len jednobunková. Majú schopnosť rozmnožovať sa pučaním (gemácia), pričom môže vzniknúť nepravé pučivé pseudomycélium. Pohlavne sa rozmnožujú splývaním haploidných buniek, výsledkom čoho je diploidná zygota, ktorá sa meioticky rozdelí na 4 askospóry a zmení sa tým pádom na askus. Niekedy sa zygota nemusí hneď meioticky rozdeliť na haploidné spóry, ale sa delí mitoticky na diploidné dcérske bunky, ktoré žijú ako samostatné organizmy. Životný cyklus kvasiniek tak môže pozostávať z haploidného aj diploidného štádia.
Kvasinky žijú väčšinou saprofyticky, ale známe sú aj parazitické druhy. Sú to prevažne drobné jednobunkové mikroskopické organizmy, ktoré majú fermentačné schopnosti, a preto sa odpradávna využívajú v biotechnológiách. Pri kvasných procesoch vznikajú alhokoly, organické kyseliny a oxid uhličitý. Pre človeka majú najväčší význam tie, ktoré produkujú etanol. Niektoré sú aj producentmi vitamínov. Pre svoje vlastnosti nachádzajú kvasinky uplatnenie najmä v potravinárskom a farmaceutickom priemysle. Pri niektorých druhoch bola v bunkovej stene zistená hemicelulóza.
Kvasinky sú vynikajúcim genetickým modelom a boli u nich uskutočnené mnohé objavy aplikovateľné pre všetky eukaryotické organizmy, vrátane človeka. Niektoré môžu niesť dodatočné genetické elementy – plazmidy – podobne ako baktérie.
Kvasinka pivná (Saccharomyces cerevisiae) sa používa na skvasovanie sladu pri výrobe piva, na výrobu pekárenských kvasníc (droždie je vlastne biomasa kvasinkových buniek), na výrobu liehu a vitamínov zo skupiny B. Nevyskytuje sa vo voľnej prírode, je známa len ako kultivar. Naproti tomu kvasinka vínna (Saccharomycetes cerevisiae var. ellipsoideus) sa vyskytuje aj vo voľnej prírode, napr. na bobuliach hrozna. Je pôvodcom kvasenia ovocných štiav. Ďalší zástupcovia majú význam pri výrobe niektorých druhov syra.
Veľkú skupinu tvoria kvasinky, ktoré sa rozmnožujú len nepohlavne (pučaním). Z nich tvoria väčšinu parazitické patogénne huby, pôvodcovia chorôb rastlín, zvierat i človeka. Niektoré druhy rodu Candida sú príčinou primárnych mykóz nechtov, kože, slizníc i sekundárnych systémových infekcií človeka a zvierat (napr. belostka obyčajná – Candida albicans).
Rad: Paplesňotvaré link
Medzi paplesňotvaré (Eurotiales) patria všeobecne známe a veľmi rozšírené "plesne" aspergil (Aspergillus) a penicil (Penicillium), ktoré vytvárajú štetkovito rozkonárené vlákna odškrcujúce retiazkovité konídiá (nepohlavné rozmnožovanie). Pri menej častom pohlavnom rozmnožovaní vznikajú drobné guľovité uzavreté plodničky bez otvoru – kleistotéciá, v ktorých sú vrecká nepravidelne rozptýlené.
Sú užitočné v potravinárskom priemysle (výroba plesňových syrov), vo farmaceutickom priemysle (výroba penicilínu), ale môžu byť nebezpečné tvorbou mykotoxínov s karcinogénnymi účinkami.
Rad: Múčnatkotvaré link
Medzi múčnatkotvaré (Erysiphales) zaraďujeme obligátne parazity cievnatých rastlín so silnou rodovou a druhovou špecificitou paraziticko-hostiteľského vzťahu. Pomenovanie dostali od pomúčeného vzhľadu napadnutých rastlinných orgánov, ktoré spôsobujú konídie a mycélium nachádzajúce sa na povrchu infikovaných orgánov. Preto o nich hovoríme ako o ektoparazitoch, zriedka sú endoparazitmi. Na konci vegetačného obdobia (na jeseň) sa začínajú tvoriť plodničky – kleistotéciá, ako dôsledok pohlavného rozmnožovania.
Najrozšírenejším druhom je múčnatka trávová (Blumeria graminis, starší rodový názov Erysiphe), ktorá spôsobuje škody na kultúrnych (obilniny) i divorastúcich rastlinách. Boj proti tejto hube sa vedie šľachtením odolných kultivarov.
Rad: Kyjaničkotvaré link
Zástupcovia kyjaničkotvarých (Clavicipitales) tvoria plodnice typu peritécia, ktoré majú otvor, cez ktorý sa vrecká dostávajú von. Väčšina druhov sú parazity rastlín, najmä tráv, alebo hmyzu.
Nebezpečným cudzopasníkom na raži a trávach je kyjanička purpurová (Claviceps purpurea), známa ako ražná hubka. Jej vlákna žijú v semenníkoch spomenutých rastlín. V čase dozrievania zŕn sa spletajú, čím vzniká tmavý rožtekovitý útvar – sklerócium, známy pod menom námeľ. Je to útvar, ktorý slúži k prezimovaniu. Na jar z neho vyrastú paličky s plodničkami. Námeľ obsahuje alkaloidy (tzv. ergotové alkaloidy), ktoré sú vo väčších dávkach nebezpečné a spôsobujú symptómy tzv. ergotizmu. Zvlášť v stredoveku sa ergotizmus vyskytoval veľmi často po požití múky z napadnutého obilia u človeka ale i dobytka. Z námeľa sa vyrábajú lieky proti krvácaniu, vysokému krvnému tlaku a pod. Nakoľko je významnou surovinou pre farmaceutický priemysel, v súčasnosti sa ražná hubka pestuje pomocou umelých infekcií. Z alkaloidov námeľu sa vyrába polosyntetický derivát LSD.
Rad: Čiaškotvaré link
Charakteristickým znakom čiaškotvarých (Pezizales) sú plodnice typu apotécia, ktoré sú široké, otvorené a v mnohých prípadoch nápadne sfarbené. Samotné vrecká sa otvárajú viečkom a spóry sú aktívne vystreľované až do niekoľko centimetrovej vzdialenosti. Nepohlavné rozmnožovanie je bezvýznamné a pri mnohých rodoch úplne chýba.
Plodnice niektorých vreckatých húb sú jedlé, ako napr. smrčok jedlý (Morchella esculenta). Klobúk je v obryse vajcovito oválny, dutý s rozlične veľkými nepravidelnými jamkami, ktoré sú od seba vzájomne oddelené rebierkovitými priehradkami. Hlúbik je dutý, žltkastý, zrastený s klobúkom. Dužina je bez výraznej chuti a vône. Smrčok rastie hlavne v teplých vlhkých lužných lesoch. Je to chutná jedlá huba.
Jedovatým zástupcom tejto triedy je ušiak obyčajný (Gyromitra esculenta). Klobúk je v obryse nepravidelne okrúhly alebo rozmanito členený. Na povrchu býva mozgovito poprehýbaný. Na vonkajšej strane je červenohnedý, vnútri dutý a biely. Hlúbik je nepravidelne valcovitý, často dvojitý, na povrchu belavý až žltkastý. Ušiak rastie hlavne v ihličnatých lesoch.
