Lišajník predstavuje funkčné spoločenstvo a symbiózu medzi hubou a fotosyntetizujúcim partnerom. Hlavnou zložkou lišajníka je hubová zložka (mykobiont), ktorú až v 98 % prípadov tvoria vreckaté huby (Ascomycota) a zvyšok tvoria bazídiové huby (Basidiomycota). Huba poskytuje partnerovi ochranu pred vysušením, vďaka špeciálnym látkam ho chráni pred UV žiarením a pomocou svojich vláken čerpá z prostredia vodu a minerálne látky.
Druhou nevyhnutnou súčasťou je fotosyntetizujúca zložka (fotobiont), ktorú zvyčajne tvoria jednobunkové riasy, vláknité riasy alebo sinice. Fotobiont využíva dodané látky na fotosyntézu a hubu zásobuje hotovými organickými molekulami, predovšetkým uhlíkom. V prípade siníc dokáže fotobiont poskytnúť aj fixovaný dusík zo vzduchu. Štúdiom týchto organizmov sa zaoberá vedecká disciplína lichenológia.
Stavba a typy stielky link
Telo lišajníka sa odborne nazýva stielka (thalus). Jej základnú hmotu tvoria hubové vlákna. K podkladu sú lišajníky pevne prichytené spleťami vláken, ktoré pripomínajú korene rastlín a nazývajú sa rizíny.
Z hľadiska vnútornej mikroskopickej štruktúry rozlišujeme dva základné typy stielky:
- homeomerická stielka – bunky fotobionta sú rozptýlené rovnomerne v celej hrúbke hubových vláken
- heteromerická stielka – telo je vrstvené a bunky fotobionta sú sústredené len v jednej konkrétnej vrstve tesne pod vrchnou pokožkou
Podľa vonkajšieho vzhľadu a spôsobu prichytenia k podkladu sa lišajníky delia na niekoľko typov:
- kôrovitá (krustovitá) – má kompaktný vzhľad, pevne zrastá s podkladom a nedá sa oddeliť bez poškodenia
- lupeňovitá (foliózna) – o podklad sa prichytáva na viacerých miestach a má tvar drobných, do plochy rozložených lístkov
- kríčkovitá (frutikulózna) – k podkladu je prichytená len na jednom mieste a bohato sa rozkonáruje
- slizovitá – má rôsolovitú konzistenciu a neurčitý tvar
Rozmnožovanie a systematika link
Rozmnožovanie lišajníkov je veľmi špecifické. Partneri sa môžu množiť nezávisle od seba. Hubová časť sa rozmnožuje pohlavne pomocou splynutia buniek (plazmogamia) a vytvára plodnice s výtrusmi. Riasová časť sa množí nezávisle, a to nepohlavne, najčastejšie jednoduchým bunkovým delením alebo fragmentáciou.
Ak sa rozmnožuje celý lišajník ako jeden celok, deje sa tak výhradne nepohlavne. Najčastejšie sa to deje úlomkami stielky alebo pomocou takzvaných sorédií. Sorédiá sú mikroskopické úlomky hubových vláken, v ktorých vnútri je už vopred zabalená riasa. Vietor tieto úlomky následne jednoducho roznesie na nové miesta.
V minulosti sa lišajníky zaraďovali do samostatnej skupiny, dnes však nemajú v systéme osobitné postavenie. Klasifikácia lišajníkov sa odvíja výhradne od mykobionta. Lišajník sa teda systematicky zaraďuje tam, kam patrí huba, ktorá ho tvorí, akoby išlo o jeden samostatný druh. Zaradenie fotobionta pri klasifikácii nie je vôbec podstatné.
Hnedú až olivovozelenú rozkonárenú stielku má na zemi rastúca pľuzgierka islandská (Cetraria islandica). Vo viacerých štátoch vrátane Slovenska je chránená zákonom. V drsnej severskej tundre predstavuje mimoriadne dôležitú súčasť potravy pre soby. Zberá sa a využíva sa tiež ako cenná čajovina vo farmaceutickom priemysle, najmä do zmesí na pľúcne ochorenia.
Veľmi podobný význam v severských ekosystémoch má aj ďalší kríčkovitý druh, ktorým je dutohlávka sobia (Cladonia rangiferina). Tento lišajník vytvára rozsiahle kobercovité porasty a v nehostinných podmienkach zabezpečuje až polovicu celkovej potravy pre soby a iné bylinožravce.
Bežným žltým až oranžovým lišajníkom, ktorý sa na Slovensku vyskytuje na kôre stromov, kameňoch a dokonca aj na betóne, je diskovník múrový (Xanthoria parietina). Je relatívne odolný voči znečisteniu prostredia, ale vyhovuje mu skôr vyššia vlhkosť vzduchu.
Vizuálne veľmi pútavým druhom je zemepisník mapovitý (Rhizocarpon geographicum). Tvorí typické nízke žltozelené kôrovité stielky, ktoré sú rozdelené tmavými čiarami. Svojím vzhľadom nápadne pripomína mapu a často sa s ním môžeme stretnúť na skalách, starých sochách alebo náhrobných kameňoch.
Zaujímavé štruktúry vytvára aj paličkovec krehký (Sphaerophorus fragilis). Tento druh formuje drobné sivé kríčkovité vankúšiky, ktoré rastú prevažne na nevápnitých skalách v horských oblastiach.
Ekologický význam a výskyt v prírode link
Z evolučného hľadiska považujú niektorí vedci lišajníky za fylogeneticky mladé organizmy, keďže chýbajú ich staršie fosílne nálezy. Napriek tomu rozšírenie niektorých druhov naznačuje starobylý pôvod. Odhaduje sa, že vo svete sa nachádza približne 20 000 druhov, pričom na Slovensku je ich známych zhruba 1 500. Dokážu prežiť aj v obrovských nadmorských výškach nad 7 300 m.
Lišajníky dokážu osídľovať extrémne stanovištia. Sú to významné priekopnícke organizmy, ktoré ako prvé osídľujú holé skaly alebo stuhnutú lávu. Vylučujú špecifické lišajníkové kyseliny, ktorými rozpúšťajú minerály, narúšajú skaly a spúšťajú tak dôležitý proces tvorby pôdy. Okrem toho sa historicky využívali vo farbiarstve a druhy obsahujúce sinice trvalo zvyšujú úrodnosť pôdy prirodzenou fixáciou dusíka.
V Antarktíde dokážu niektoré extrémne odolné lišajníky rásť dokonca priamo medzi časticami piesku alebo hlboko vo vnútri skalných kryštálov. Takéto organizmy žijúce vo vnútri hornín sa odborne nazývajú kryptoendolity.
