Lišajníky - dvojtvárne organizmy

Lišajník predstavuje symbiózu hubových vláken s niektorými riasami alebo sinicami. Hlavnou zložkou lišajníka je huba (nazýva sa mykobiont), ktorá dodáva vodu a minerálne látky. Riasa alebo sinica (nazýva sa fotobiont) tvorí vo fotosyntéze cukry a iné organické zlúčeniny. Lišajníky sa rozmnožujú výnimočne pohlavne, častejšie úlomkami stielky, ktorá môže mať rôzny tvar:

  • kôrovitá - nedá sa oddeliť od podkladu bez poškodenia
  • lupeňovitá - o podklad sa prichytáva na viacerých miestach
  • kríčkovitá - k podkladu je prichytená na jednom mieste
  • slizovitá - má rôsolovitú konzistenciu a neurčitý tvar

Systém lišajníkov

V minulosti sa lišajníky zaraďovali medzi rastliny, neskôr boli zaradené v rámci ríše húb do skupiny Lichenes. Dnes nemajú lišajníky v systéme osobitné postavenie, klasifikujú sa podľa hubovej zložky, tzn. že sa lišajník klasifikuje podľa toho, ako je klasifikovaný príslušný mykobiont tvoriaci symbiotický organizmus. Najviac lišajníkov sa nachádza v triede vreckatých húb (Ascomycetes), menej v bazídiomycétach (Basidiomycetes) a iba mizivé percento v ostatných triedach húb. Zaradenie fotobionta pri klasifikácii lišajníkov nie je podstatné. Najčastejšie sa jedná o druhy zo skupiny zelených rias, ale pomerne hodne sú zastúpené aj sinice.

Hnedú až olivovozelenú rozkonárenú stielku má na zemi rastúca pľuzgierka islandská (Cetraria islandica). Vo viacerých štátoch vrátane Slovenska je už chránená zákonom. V tundre predstavuje dôležitú súčasť potravy pre soby. Využíva sa tiež ako čajovina vo farmaceutickom priemysle.

Žltý až oranžový lišajník vyskytujúci sa na Slovensku na kôre stromov, kameňoch a betóne je diskovník múrový (Xanthoria parietina). Je relatívne odolný voči znečisteniu prostredia, ale vyhovuje mu skôr vyššia vlhkosť vzduchu. Zaujímavým lišajníkom je zemepisník mapovitý (Rhizocarpon geographicum). Tvorí typické nízke žltozelené stielky rozdelené tmavými čiarami, takže pripomína mapu. Často sa vyskytuje na sochách. Paličkovec krehký (Sphaerophorus fragilis) vytvára drobné sivé kríčkovité vankúšiky na nevápnitých skalách v horách.

Výskyt a význam lišajníkov

Lišajníky sú z pohľadu niektorých vedcov fylogeneticky pomerne mladé organizmy. Vychádza sa pritom z toho, že sa nenašli ich staršie fosílne nálezy. Prinajmenšom ale niektoré druhy musia byť hodne staré, lebo v súčasnosti sa vyskytujú na vzdialených miestach (napr. pľuzgierka islandská (Cetraria islandica) sa vyskytuje na severnom póle, v tropických horách, a aj na južnom póle). Rozšírenie niektorých druhov dokonca naznačuje, že sa v minulosti museli na Zemi objaviť ešte pred rozpadom Gondwany.

Predpokladá sa, že vo svete sa nachádza približne 20 000 druhov lišajníkov. Na Slovensku je ich známych zhruba 1500.

Lišajníky osídľujú extrémne stanovištia a sú dôležitým zdrojom výživy pre živočíchy, ktoré v takýchto nehostinných podmienkach žijú (hlavne soby). Neznášajú však znečistené prostredie, a preto sú prirodzenými bioindikátormi čistoty životného prostredia. Na Slovensku vplyvom znečistenia vyhynulo už asi 40% druhov lichenizovaných húb a ostatné sú ohrozené. Len málo druhom sa darí aj v takýchto podmienkach.

V prírode hrajú lišajníky dôležitú úlohu v prirodzených ekosystémoch, lebo tvorbou rôznych organických kyselín narúšajú skalný podklad a začínajú proces tvorby pôdy. Využívajú sa vo farbiarstve, voňavkárstve, v ľudovom liečiteľstve. Majú fungicídne (ich výlučky zabíjajú škodlivé huby) a cytostatické účinky (zabraňujú rastu nádorových buniek).

Ich negatívnou stránkou je to, že svojou aktivitou nenarúšajú len prirodzený skalný podklad, ale môžu takto narúšať aj budovy alebo kultúrne pamiatky (sochy a pod.). Tieto objekty však v súčasnosti viac poškodzujú kyslé dažde.