Základná charakteristika húb

Huby (Fungi) tvoria samostatnú ríšu eukaryotických organizmov. Ich fylogenetický pôvod bol dlho nejasný a v minulosti sa považovali za nezelenú vetvu rastlín. Dnes vieme, že ríša húb sa oddelila od spoločného predka so živočíchmi, ktorým boli pravdepodobne bičíkaté prvoky zo skupiny opistokonty (Opisthokonta), približne pred 1 miliardou rokov. Prvé vodné huby sa objavili asi pred 1,5 miliardami rokov (najstaršie známe fosílie majú 540 miliónov rokov). Na súš prešli približne pred 700 miliónmi rokov, kde vďaka symbióze zohrali kľúčovú úlohu pri uchytávaní prvých rastlín z kamenistej pôdy.

V súčasnosti je vedecky popísaných asi 150 000 druhov húb, no mykológovia odhadujú ich skutočný počet na 1–1,5 milióna.

Bunka a telo húb link

Bunka húb je typická eukaryotická bunka, ktorá kombinuje znaky rastlinnej aj živočíšnej ríše, no má aj úplne špecifické vlastnosti. Podobne ako rastlinné bunky, aj bunky húb obsahujú bunkovú stenu a vakuoly.

Bunková stena húb však neobsahuje rastlinnú celulózu, ale polysacharid chitín (výnimkou sú riasovky s celulózovou stenou). Chitín buduje aj vonkajšiu kostru mnohých živočíchov (napríklad hmyzu), kde plní mechanickú funkciu. Od rastlín huby zásadne odlišuje fakt, že ich bunky nikdy neobsahujú plastidy a nedokážu fotosyntetizovať. Sú to prísne heterotrofné organizmy. Zásobnou látkou nie je rastlinný škrob, ale živočíšny škrob – glykogén, prípadne neutrálne tuky vo forme tukových kvapôčok.

Telo mnohobunkových húb netvoria klasické pletivá, ale dlhé hubové vlákna – hýfy. Tie sa rozkonárujú, vzájomne splietajú a vytvárajú podhubie (mycélium). Hýfy môžu byť dvoch typov:

• priehradkované hýfy – sú rozdelené priehradkami (septami). Tieto priehradky majú v strede pór, ktorý umožňuje voľný presun cytoplazmy a organel (ribozómov, mitochondrií a niekedy aj jadier) medzi bunkami.
• nepriehradkované hýfy – netvoria priehradky, vlákno je jednou súvislou cytoplazmou so stovkami až tisíckami bunkových jadier (tzv. cenocytárne hýfy).

Za určitých podmienok (napríklad pri tvorbe plodníc) sa hýfy prepletajú a druhotne zrastajú do nepravého pletiva nazývaného plektenchým. Niektoré huby (slizovky) tvoria slizovité povlaky budované len jedinou mnohojadrovou bunkou, ktorá sa nazýva plazmódium.

Rozmnožovanie húb link

Rozmnožovanie húb je veľmi rozmanité a môže prebiehať nepohlavne aj pohlavne. Pri oboch spôsoboch huby zvyčajne produkujú obrovské množstvo haploidných výtrusov – spór. Tie sa ľahko a na veľké vzdialenosti šíria vzduchom alebo vodou. Samotné spóry sú väčšinou nepohyblivé, no u niektorých vodných húb (chytrídiomycét) sa vyskytujú aj pohyblivé spóry s bičíkmi nazývané zoospóry. Keď spóry dopadnú na vhodné miesto s dostatkom živín a vlhkosti, vyklíčia z nich nové hubové vlákna a vytvoria podhubie.

Nepohlavné rozmnožovanie link

Je to najčastejší spôsob rozmnožovania húb a prebieha niekoľkými cestami:

• delením buniek alebo pučaním – tento spôsob je typický pre jednobunkové huby, napríklad kvasinky. Pri neúplnom oddelení dcérskych buniek môžu vznikať nepravé pseudomycéliá.
• rozpadom hubových vláken (fragmentáciou) – mnohobunkové huby sa môžu rozmnožiť tak, že sa ich mycélium rozdelí na časti a z každej dorastie nové vlákno.
• tvorbou nepohlavných spór – ide o najbežnejšiu formu. Spóry vznikajú priamo na haploidných hýfach alebo v rôznych typoch výtrusníc (spórangiách) bez spájania jadier či redukčného delenia (meiózy). Tieto výtrusy majú len jednu chromozómovú sadu a priamo z nich rastie nové haploidné mycélium. Príkladom sú konídiospóry, ktoré sa vo veľkom množstve odškrcujú zo špecializovaných fľaškovitých buniek nazývaných fialidy (umiestnených na špeciálnych nosičoch – konídioforoch). Slúžia na rýchle osídlenie stanovišťa za vhodných podmienok.

Pohlavné rozmnožovanie link

Pohlavný proces u húb je veľmi špecifický a odlišuje sa od rastlín či živočíchov. Pri pohlavnom rozmnožovaní nastáva spojenie fyziologicky odlišných buniek. Ak ide o voľné gaméty, hovoríme o gametogamii. Častejšie sa spájajú obsahy celých pohlavných orgánov (gametangií), čo označujeme ako gametangiogamia. U mnohých húb však prebieha tzv. hýfogamiou, pri ktorej sa stretávajú priamo mycéliá dvoch rôznych párovacích typov. Tie zvyčajne nemajú vonkajšie rozdiely a označujú sa len ako „plus“ (+) a „mínus“ (-). Každé z týchto podhubí uvoľňuje signálne molekuly, ktoré nasmerujú ich rast k sebe.

Samotný pohlavný proces má tri hlavné fázy, ktoré môžu byť od seba časovo mimoriadne vzdialené:

1. plazmogamia (splynutie cytoplazmy) – keď sa vlákna oboch typov dotknú, ich bunky a cytoplazma splynú. Zvláštnosťou húb je, že ich haploidné jadrá v tomto momente ešte nesplývajú. Vznikne tak bunka, ktorá má dvojicu odlišných haploidných jadier. Tento stav sa nazýva heterokaryotický (alebo čiastočne diploidný) a označuje sa ako \( n + n \). V takomto stave môže huba zotrvať hodiny, dni, alebo dokonca storočia. Práve z takéhoto dikaryotického podhubia vyrastá plodnica húb, ktorú bežne zbierame.
2. karyogamia (splynutie jadier) – až v bunkách výtrusorodej vrstvy plodnice (hyméniu) dôjde k samotnému splynutiu oboch haploidných jadier. Na veľmi krátky čas tak vznikne diploidná zygota (\( 2n \)), ktorá je jediným diploidným štádiom v životnom cykle húb.
3. vznik výtrusov – zygota sa následne meioticky (redukčne) delí, čím vznikajú nové haploidné spóry (zväčša 4, prípadne 8 pri následnom mitotickom delení). Tieto spóry v sebe nesú zmiešanú genetickú informáciu, čím zvyšujú variabilitu v populácii.

Spóry vzniknuté pohlavným procesom sú zväčša odolnejšie, slúžia na prečkanie nepriaznivých podmienok a často sa nazývajú podľa konkrétnej skupiny húb:

• oospóry – spóry riasoviek (Oomycetes)
• zygospóry – spóry plesní (Zygomycetes)
• askospóry – spóry vreckatých húb (Ascomycetes)
• bazídiospóry – spóry bazídiových húb (Basidiomycetes)

Výživa húb link

Výživa húb je veľmi špecifická. Všetky huby sú prísne heterotrofné organizmy, čo znamená, že si nedokážu samy vytvoriť organické látky a musia ich prijímať z okolia. Na rozdiel od živočíchov však potravu nepohlcujú, ale ju absorbujú (vstrebávajú). Tento proces prebieha tak, že huba do svojho okolia vylúči tráviace enzýmy (exoenzýmy), ktoré rozložia zložitú potravu na malé molekuly. Tie následne difúziou alebo pomocou transportných proteínov prejdú cez plazmatickú membránu do buniek huby.

Podľa toho, z akého zdroja huby organické látky získavajú, rozdeľujeme ich do niekoľkých skupín:

• saprofytné huby (rozkladače) – získavajú živiny z odumretých tiel organizmov a ide o najbežnejší spôsob výživy húb. V prírode plnia nezastupiteľnú funkciu dekompozitorov (reducentov), čím sa priamo zúčastňujú na rozklade organickej hmoty a uzatvárajú kolobeh látok v ekosystémoch.
• parazitické huby – čerpajú organické látky priamo zo živých hostiteľov (napríklad snete napádajúce obilniny). Mnohé parazitické huby majú hýfy premenené na špeciálne konce vláken, tzv. haustóriá, ktoré prenikajú priamo do buniek alebo cievnych zväzkov hostiteľa a čerpajú z neho výživu. Podľa miery závislosti ich delíme na obligatórne (môžu žiť len ako parazity) a fakultatívne (uprednostňujú saprofytizmus, no vedia prejsť na parazitizmus).
• dravé huby (predátory) – sú prispôsobené na aktívny lov drobných živočíchov. Príkladom je pôdna huba rodu Arthrobotrys, ktorá na svojich hýfach vytvára špeciálne slučky. Ak do slučky vojde pôdny červ (hlístovec), huba sa okolo neho rýchlosťou zlomku sekundy obtočí, vnikne doň hýfami, pomocou vylúčených enzýmov ho strávi a živiny vstrebe.

Symbióza (mutualizmus) link

Mnohé huby žijú vo vzájomne prospešnom vzťahu s inými organizmami. Tento termín prvýkrát použil nemecký mykológ ANTON DE BARY na popísanie prospešných vzťahov medzi druhmi, vrátane objavu, že lišajníky sú spolužitím húb a rias. Z histologického hľadiska rozlišujeme dva druhy symbiózy:

• ektosymbióza – voľnejší vzťah, hýfy sa dostávajú len na povrch partnera.
• endosymbióza – užší vzťah, hýfy prenikajú priamo do buniek symbionta.

Najznámejšie formy symbiózy húb sú:

• mykoríza – ide o spolužitie hubových vláken s koreňmi vyšších rastlín (príklad ektosymbiózy). Huba svojím obrovským povrchom podhubia nasáva z pôdy vodu a minerálne látky, ktoré odovzdáva rastline. Rastlina poskytuje hube na oplátku hotové organické látky (sacharidy) vytvorené fotosyntézou. Príkladom endosymbiózy je spolužitie húb s orchideami (Orchidaceae), ktorých hľuzy sa musia najprv „nainfikovať“ hubami, aby rastlina dokázala vôbec rásť.
• lichenizmus – predstavuje špeciálny typ symbiózy, pri ktorom vzniká kvalitatívne nový organizmus – lišajník. Je to pevné spojenie huby (najčastejšie vreckatej) s fotosyntetizujúcou riasou alebo sinicou. Riasa alebo sinica (fotobiont) dodáva hube organické látky z fotosyntézy a huba (mykobiont) zabezpečuje partnerovi ochranu, príjem vody a minerálov. Ide o tak úzku symbiózu, že zúčastnené druhy by už samostatne neprežili.

Systém húb link

Príbuzenské vzťahy húb v systéme živej prírody prešli dlhým vývojom. Priradenie k nižším rastlinám je už len historické, založené na morfológii stielky. Systematika húb je tradične založená predovšetkým na detailoch ich životného cyklu a morfológie. Dnes sa bežne uplatňuje systém rozdeľujúci organizmy do samostatných ríš: rastliny (Plantae), huby (Fungi) a živočíchy (Animalia).

Z pedagogického hľadiska sa huby neformálne delia na nižšie (mikroskopické, netvoria plodnice) a vyššie (makroskopické plodnice, často žijú v mykoríze). Základné systematické rozdelenie (ríša: Fungi) používané v učebniciach vyzerá takto:

Moderná fylogenéza a zmeny v systéme link

Vďaka moderným metódam, ako je sekvenovanie DNA, sa systematika neustále upravuje tak, aby odrážala skutočné evolučné (fylogenetické) príbuzenské vzťahy. Tento moderný pohľad priniesol do triedenia húb niekoľko kľúčových objavov:

• bunkovky ako evolučný mostík – chytrídiomycéty (Chytridiomycota) sú jedinou skupinou húb, ktorá produkuje spóry a gaméty aktívne sa pohybujúce pomocou bičíkov. Predstavujú najpravdepodobnejšie priame evolučné spojenie medzi dávnymi prvokmi a ostatnými hubami, ktoré bičíkaté štádiá na začiatku svojej evolúcie a pri prispôsobovaní sa suchozemskému prostrediu stratili. Pre prítomnosť bičíkov boli dokonca kedysi mylne radené k prvokom.
• vyradenie „nepravých húb“ zo systému – molekulárne a fylogenetické dôkazy ukázali, že niektoré skupiny, ktoré sa v minulosti považovali za huby kvôli vonkajšej podobnosti, majú úplne iný evolučný pôvod. Patria sem napríklad pravé slizovky (Myxomycota) alebo riasovky (Oomycota). Z ríše húb boli preradené medzi jednobunkovce (Protista), respektíve do ríše Chromista. Riasovky sa od pravých húb napríklad zásadne líšia tým, že v bunkovej stene nemajú chitín, ale celulózu.
• zaradenie nedokonalých húb – v minulosti bolo zložité zaradiť huby, u ktorých vedci nepoznali sexuálnu fázu životného cyklu (označovali sa hromadne ako nedokonalé huby – Deuteromycetes). Až analýza DNA urýchlila ich správnu reklasifikáciu, vďaka čomu sa zistilo, že drvivá väčšina z nich patrí evolučne do oddelenia vreckatých húb (Ascomycota).
• vznik nových oddelení – v niektorých moderných systémoch sa na základe evolučných odlišností vyčleňuje zo spájavých plesní (Zygomycota) samostatná skupina glomeromycéty (Glomeromycota). Tieto huby zohrali v evolúcii mimoriadne dôležitú rolu, pretože tvoria symbiózu (mykorízu) s takmer 80 % rastlín a historicky pomohli prvým rastlinám úspešne kolonizovať súš.

Význam húb link

Hoci si huby bežne všímame len ako plodnice v lese, ich hlavný význam sa ukrýva pod zemou a v mikrosvete. V prírode majú absolútne nezastupiteľnú úlohu pri fungovaní ekosystémov.

Ekologický význam link

• rozkladače (dekompozitory, reducenty) – spolu s baktériami rozkladajú odumreté telá organizmov. Dokážu účinne rozkladať aj veľmi odolné materiály, akou je napríklad rastlinná celulóza. Bez húb by sa na Zemi rýchlo nahromadili nerozložené telá organizmov a zastavil by sa tok živín.
• mykoríza – približne 80 % všetkých rastlinných druhov žije v symbiotickom zväzku s pôdnymi hubami. Huby obrovsky zväčšujú absorpčný povrch koreňov pre príjem vody a minerálov (napríklad fosforečnanov). Predpokladá sa, že táto symbióza umožnila prvým rastlinám prežiť v kamenistej pôde a vôbec kolonizovať súš.
• lišajníky – slúžia ako priekopnícke organizmy (vylučovaním kyselín narúšajú holé skaly a začínajú proces tvorby pôdy) a výborné bioindikátory čistoty ovzdušia (sú veľmi citlivé na znečistenie oxidom siričitým a ťažkými kovmi). V severských tundrách tvoria nevyhnutný zdroj potravy pre soby.
• regulácia populácií – hoci v poľnohospodárstve spôsobujú parazitické huby obrovské škody, v prirodzených ekosystémoch fungujú (podobne ako dravé huby) ako dôležité prirodzené regulátory populácií rastlín a drobných živočíchov.

Význam pre človeka link

Pre človeka predstavujú huby významný zdroj živín. Využívajú sa v priemyselných biotechnológiách, v potravinárstve (kvasinky pri výrobe alkoholu, mliečne kvasenie pri výrobe syrov) a vo farmaceutickom priemysle (výroba antibiotík). Na druhej strane, niektoré huby sú pôvodcami ochorení – mykóz – u rastlín, živočíchov a človeka, pričom mnohé mikroskopické druhy produkujú nebezpečné mykotoxíny.