Historické delenie húb na „nižšie“ a „vyššie“ je z dnešného pohľadu vedy umelé a nezodpovedá skutočným evolučným vzťahom. Skupina označovaná ako nižšie huby tradične zahŕňa mikroskopické organizmy, ktoré netvoria makroskopické plodnice. Vďaka molekulárnej biológii a analýze DNA sa však zistilo, že táto skupina obsahuje organizmy s úplne odlišným evolučným pôvodom.
Dnes preto túto nesúrodú skupinu rozdeľujeme na dve základné kategórie:
- pravé huby (Eumycota) – patria sem evolučne najstaršie oddelenia skutočných húb, konkrétne bunkovky a spájavé plesne. Sú to prísne heterotrofné organizmy s chitínovou bunkovou stenou, ktorých priamymi predkami boli pravdepodobne dávne bičíkaté prvoky zo skupiny opistokonty (Opisthokonta).
- „nepravé huby“ – patria sem organizmy ako riasovky a slizovky. Hoci morfologicky a ekologicky pripomínajú huby (tvoria vlákna alebo spóry), fylogeneticky s nimi nemajú nič spoločné a v moderných systémoch sú zaradené do ríše chromisty (Chromista) alebo jednobunkovce (Protista). Zaujímavým príkladom sú práve slizovky (napríklad slizovka žĺtková – Fuligo septica). Ich telo netvoria hubové vlákna, ale obrovská mnohojadrová meňavkovitá hmota (plazmódium). Hoci ich pre historickú podobnosť dodnes študuje mykológia, v skutočnosti ide o prvoky, ktoré sa vyvíjali v niekoľkých nezávislých evolučných líniách a potravu aktívne pohlcujú.
Trieda: Bunkovky link
Bunkovky (Chytridiomycetes) predstavujú kľúčový evolučný mostík v ríši húb. Sú s najväčšou pravdepodobnosťou priamym spojením medzi dávnymi bičíkatými prvokmi a ostatnými suchozemskými hubami. Ako jediná skupina húb si zachovali schopnosť tvoriť pohyblivé štádiá – ich spóry aj gaméty sú vybavené bičíkmi a dokážu sa aktívne pohybovať vo vode (tzv. zoospóry). Pre túto vlastnosť boli bunkovky v minulosti mylne radené k prvokom.
Ich telo tvoria väčšinou guľovité bunky alebo cenocytické (mnohojadrové) hýfy bez priehradiek. Tie často vytvárajú koreňovité štruktúry nazývané rhizoidy, ktorými sa organizmus ukotvuje v potrave. Pri ich rozmnožovaní sa stretávame s nepohlavným delením, ale aj s pohlavným procesom, pri ktorom dochádza k splývaniu voľných gamét. Ekologicky ide o saprofytné huby žijúce vo vlhkej pôde a vode, alebo o veľmi nebezpečné parazity rastlín.
Do tejto triedy patrí rakovinovec zemiakový (Synchytrium endobioticum), ktorý napáda zemiakové hľuzy a zaviňuje tzv. rakovinu zemiakov.
Trieda: Spájavé plesne link
Spájavé plesne (Zygomycetes) tvoria rozsiahlu skupinu húb (viac ako 1 000 druhov), ktorým už úplne chýbajú pohyblivé bičíkaté bunky. Ich podhubie je tvorené bohato rozkonárenými cenocytickými vláknami (hýfami), ktoré nie sú rozdelené priehradkami.
Rozmnožovanie zygomycét je úzko viazané na podmienky prostredia:
- nepohlavné rozmnožovanie – prevláda za priaznivých podmienok. Huba vytvára na zvislých stopkách (nosičoch) viditeľné čierne alebo biele výtrusnice (spórangiá). Z nich sa do okolia uvoľňuje obrovské množstvo spór, ktoré sa šíria vzduchom a často vyvolávajú alergie.
- pohlavné rozmnožovanie – nastáva pri nedostatku potravy alebo zhoršení podmienok. Zo spór vyrastajú fyziologicky rozlíšené podhubia (označované ako + a –), ktoré sa spájajú pomocou špeciálnych výbežkov. Po fúzii jadier (karyogamii) vzniká hrubostenná zygospóra, ktorá slúži na prečkanie nepriaznivých podmienok a neskôr z nej vyklíči nové vlákno.
Ekologicky sú to saprofyty žijúce v pôde a na hnijúcom organickom materiáli. Rýchlo napádajú potraviny bohaté na sacharidy.
Na zle uskladnených potravinách (chlieb, zelenina, ovocie) žije pleseň hlavičkatá (Mucor mucedo). Z jej podhubia sa dvíhajú zvislé nosiče výtrusníc – konidiofóry zakončené guľatou výtrusnicou. Po dozretí sa jej obsah rozpadne na množstvo výtrusov, ktoré sa vznášajú a zachytávajú sa na rôznych predmetoch, kde za priaznivých podmienok vyklíčia v nové hubové vlákna.
Zaujímavou skupinou, ktorá sa fylogeneticky vyčleňuje zo spájavých plesní, sú huby z radu hmyzomorkotvaré (Entomophthorales). Pôsobia ako obligatórne endoparazity hmyzu. Známa je najmä hmyzomorka mušia (Entomophthora muscae), ktorá sa rozširuje koncom leta za vlhkého počasia a špecializuje sa na muchy. Po usmrtení hostiteľa huba prerastie na povrch jeho tela, kde vytvára viditeľný biely poprašok. Tieto smrteľné hmyzie patogény predstavujú obrovský potenciál pre využitie ako prirodzené biopesticídy na ekologickú reguláciu hmyzích populácií.
„Nepravé huby“ link
Trieda: Riasovky link
Riasovky (Oomycetes) vytvárajú vláknité stielky podobné hubovým vláknam. Považujú sa za nezelenú vetvu pravekých autotrofných rias, evolučne príbuzných dnešným žltozeleným riasam (trieda Xantophyceae). V modernom systéme sú radené do ríše Chromista.
Od pravých húb sa odlišujú dvoma zásadnými znakmi:
- Ich bunková stena neobsahuje hubový chitín, ale rastlinnú celulózu.
- Mycélium ich vegetatívnej stielky je diploidné (\( 2n \)), na rozdiel od pravých húb, ktorých vlákna sú takmer výlučne haploidné.
Pri nepohlavnom rozmnožovaní tvoria nepohyblivé aj pohyblivé bičíkaté zoospóry. Pri pohlavnom rozmnožovaní prevláda spájanie celých gametangií, ktoré sú morfologicky odlíšené na samičie oogónium a samčie anterídium. Po meiotickom delení vznikajú odolné oospóry.
Sú to voľne žijúce vodné saprofyty alebo mimoriadne nebezpečné parazity rastlín a živočíchov (spôsobujú mykózy rýb). Patrí sem niekoľko veľmi významných patogénov poľnohospodárskych plodín.
Fytoftóra zemiaková (Phytophthora infestans) spôsobuje chorobu zemiakov a rajčín. Na listoch sa objavujú žltohnedé škvrny, postihnuté hľuzy a plody černajú, v neskorších fázach sa v nich objavujú biele hubovité povlaky.
Plazmopara viničová (Peronospora viticola) je nebezpečným, rýchlo sa šíriacim parazitom viniča hroznorodého (Vitis vinifera), ktorý sa prejavuje žltkastými olejovitými škvrnami a neskôr aj bielym vločkovitým povlakom na listoch. Postihuje aj plody, ktoré hnednú a vädnú. Táto choroba viniča sa preniesla do Európy zo Severnej Ameriky koncom 19. storočia. Dodnes sa ju nepodarilo úplne zvládnuť.
