Bazídiové huby (Basidiomycota) sú po vreckatých hubách druhou najväčšou a pravdepodobne najznámejšou skupinou ríše húb. Patria sem bežne známe druhy vytvárajúce klasické mäsité plodnice, ako sú šampiňóny, hríby alebo hlivy. Fylogeneticky sa spolu so sesterskou skupinou vreckatých húb (Ascomycota) radia do vývojovo najpokročilejšej podríše Dikarya.
Z hľadiska ekológie ide o veľmi rozmanitú skupinu. Získavajú živiny saprofyticky (rozkladom odumretej hmoty), v symbióze (tvoria dôležitú mykorízu s koreňmi rastlín), ale aj paraziticky (ako nebezpečné patogény rastlín či hmyzu).
Sú to pravé vláknité huby. Ich hubové vlákna (hýfy) sú rozdelené priehradkami (septami), ktoré majú pre túto skupinu typické, centrálne uložené póry – dolipóry. Jednotlivé hýfy bývajú belavé, často sa však splietajú do hrubých povrazcov, ktoré tvoria obrovské podzemné podhubie (mycélium).
To, čo bežne vidíme v lese a nazývame hubou, je v skutočnosti len jej reprodukčný orgán – plodnica. Viac ako 90 % objemu a hmotnosti bazídiovej huby zostáva ukrytých pod zemou vo forme dlhých spletí mycélií. Známe je napríklad podhubie podpňovky (Armillaria) v americkom štáte Oregon, ktoré pokrýva neuveriteľnú rozlohu 890 hektárov a patrí k najväčším živým organizmom na Zemi.
Stavba plodnice a rozmnožovanie link
Bazídiové huby, podobne ako vreckaté, netvoria žiadne pohyblivé štádiá s bičíkmi. Nepohlavne sa rozmnožujú pomocou konídiospór alebo fragmentáciou mycélia, avšak tento spôsob je u nich oveľa zriedkavejší a len málokedy tvoria špeciálne nosiče (konídiofóry). Zo spór v pôde najprv klíči takzvané primárne mycélium.
Oveľa významnejšie je pohlavné rozmnožovanie. Keďže nevytvárajú žiadne morfologicky diferencované pohlavné orgány, pohlavný proces začína spojením somatických buniek dvoch fyziologicky odlišných haploidných mycélií (typ + a –). Tento proces sa nazýva hýfogamia.
- dikaryotické štádium – po splynutí buniek (plazmogamia) zatiaľ k splynutiu jadier nedochádza. Vznikajú tak dvojjadrové bunky (dikaryotické, označované ako \( n + n \)). Delením týchto buniek vzniká sekundárne mycélium, ktoré často rastie do všetkých smerov (niekedy vytvára pravidelné kruhy plodníc, tzv. kruhy čarodejníc). V tomto štádiu môže huba žiť v pôde celé roky až storočia.
- tvorba plodnice – za priaznivých podmienok vytvorí sekundárne mycélium nad zemou plodnicu (bazídiokarp). Plodnica nesie špeciálnu výtrusorodú vrstvu, ktorá sa nazýva hyménium (často je uložená na lupeňoch alebo v rúrkach).
- karyogamia a meióza – koncové bunky vo výtrusorodej vrstve sa zväčšia a premenia na kyjakovité výtrusnice – bazídiá. Až v nich obe jadrá nakoniec splynú (karyogamia) a okamžite sa meioticky (redukčne) rozdelia.
- vznik spór – z bazídia vyrastú zvyčajne štyri stopkovité výbežky (sterigmy), do ktorých prejdú haploidné jadrá. Takto vzniknú 4 bazídiospóry. Na rozdiel od vreckatých húb teda spóry nie sú uložené vo vnútri vrecka, ale tvoria sa zvonku na výbežkoch. Keď dozrú, sú z bazídia aktívne „odstrelené“ do okolia.
Typická plodnica je väčšinou rozlíšená na stĺpovitý hlúbik (stipes) a do plochy rozšírený klobúk (pileus). Na spodnej strane klobúka sú lupene alebo rúrky (póry) nesúce výtrusorodú vrstvu. U niektorých rodov (napríklad muchotrávka) je mladá plodnica obalená ochrannou blanou – plachtičkou (velum), a klobúk má zo spodnej strany k hlúbiku natiahnutý ešte závoj. Rastom plodnice sa tieto obaly trhajú a z ich zvyškov vzniká na báze hlúbika pošva, v jeho hornej časti prsteň a na klobúku ostávajú viditeľné škvrny (šupiny).
Systém bazídiových húb link
Moderná systematika, založená na molekulárnych analýzach DNA, upúšťa od starého delenia na základe vonkajšej podobnosti plodníc. Dnes bazídiové huby rozdeľujeme na tri hlavné evolučné línie (pododdelenia): Agaricomycotina (sem patria všetky klasické klobúkaté huby), Pucciniomycotina (hrdze) a Ustilaginomycotina (sneti).
V starších systémoch a pre potreby stredoškolského učiva sa však tieto huby dodnes často delia podľa morfológie do ekologických skupín, ako sú hymenomycéty (Hymenomycetes – mäsité huby s klobúkom), gasteromycéty (Gasteromycetes – huby s uzatvorenou kožovitou plodnicou, napr. prášnice) a teliomycéty (Teliomycetes – hrdze a sneti bez klasických plodníc). Na základe tohto pedagogického delenia rozoznávame päť najdôležitejších radov:
Rad: Rozličnotvaré link
Medzi rozličnotvaré (Aphyllophorales) patria huby s morfologicky veľmi rozmanitými plodničkami. Sú to väčšinou drevné saprofytické huby, ktoré osídľujú drevo konárov a kmeňov, alebo rastú na lesnom humuse. Mnohé z nich môžu prejsť k parazitickému spôsobu života (napríklad cez poranenia stromu), čím nadobúdajú veľký význam v lesníckej fytopatológii.
Typickým zástupcom z tejto ekologicko-morfologickej skupiny je trúdnikovec pestrý (Trametes versicolor). Je to bežná drevokazná huba, ktorá žije na odumretých kmeňoch i živých listnatých stromoch a aktívne rozkladá ich drevo. Tvorí tenké, kožovité plodnice vejárovitého tvaru s nápadnými farebnými pásmi.
Kuriatko jedlé (Cantharellus cibarius) je veľmi chutná a vyhľadávaná huba. Klobúk je v mladosti mierne klenutý, neskôr plochý a napokon lievikovito preliačený so zvlneným okrajom, charakteristicky žlto sfarbený. Hlúbik je hrubý, valcovitý a plynule sa rozširuje do klobúka. Rastie v ihličnatých aj listnatých lesoch.
Hliva ustricová (Pleurotus ostreatus) je výborná jedlá drevokazná huba. Jej klobúky sú v mladosti sklenuté s podvinutým okrajom, neskôr dosahujú šírku 5–25 cm, sú vejárovité, hladké a pružné. Zafarbenie kolíše od belavej, cez sivomodravú až po hnedú. Hlúbik je veľmi krátky. Dužina je čisto biela a šťavnatá. Hlivu možno úspešne pestovať umelo, napríklad na slame v igelitových vreciach alebo na drevených klátikoch.
Rad: Pečiarkotvaré link
Do radu pečiarkotvaré (Agaricales) patria tradičné a najznámejšie lupeňovité huby (na spodnej strane klobúka majú lupene). Malé percento z nich je jedovatých, pričom niektoré obsahujú toxíny na báze alkaloidov spôsobujúce halucinácie alebo smrteľné otravy.
Muchotrávka červená (Amanita muscaria) je mierne jedovatá huba (s halucinogénnymi účinkami), no pre svoj nápadný vzhľad nespôsobuje časté otravy. Klobúk je červený alebo červenooranžový, pokrytý belavými chrastami (zvyškami plachtičky). Lupene sú biele. Hlúbik je valcovitý, zakončený hľuzou a v hornej časti nesie blanitý prsteň. Rastie v ihličnatých aj listnatých lesoch.
Muchotrávka zelená (Amanita phalloides) je extrémne nebezpečná a smrteľne jedovatá huba. Plodnica je spočiatku obalená v plachtičke, z ktorej neskôr ostáva voľná biela pošva (kalich smrti) na báze hlúbika. Klobúk je olivovo sivozelený a lesklý, lupene sú čisto biele. Hlúbik má tenký ovisnutý prsteň. Rastie najčastejšie v listnatých lesoch.
Z muchotrávok existujú aj jedlé a vyhľadávané druhy, ku ktorým patria výborná muchotrávka cisárska (Amanita caesarea) a muchotrávka červenkastá (Amanita rubescens).
Bedľa vysoká (Macrolepiota procera) je obľúbená jedlá huba. Klobúk je za mladi vajcovitý, neskôr široko roztvorený (nápadne ľahký) s hrboľom v strede. Pokožka klobúka puká na hnedé škridlicovité šupiny, pod ktorými presvitá biela dužina. Hlúbik je veľmi dlhý, dolu hľuzovito zhrubnutý a v dospelosti dutý. Rastie na okrajoch lesov.
Plávka modrastá (Russula cyanoxantha) patrí medzi najlepšie a najchutnejšie druhy plávok. Klobúk je v dospelosti plocho rozprestretý, za vlhka slizký, premenlivo čiernosivý až fialovkastý. Lupene sú biele a pružné (nelámu sa tak ľahko ako u iných plávok). Hlúbik je biely a tvrdý.
Rýdzik pravý (Lactarius deliciosus) je vysoko ceneným druhom. Klobúk má tehlovooranžovú farbu s tmavšími sústrednými kruhmi a lievikovitý tvar. Pri poranení roní oranžové mlieko a lupene na otlačených miestach zozelenejú. Rastie výhradne v mykoríze s ihličnanmi, najmä pod mladými smrekmi a borovicami.
Podpňovka obyčajná (Armillaria mellea) je drevokazná huba a vážny rastlinný patogén. Spôsobuje hnilobu koreňov a produkuje trsy plodníc priamo na kmeni alebo okolo bázy infikovaných stromov. Rýchlo rozkladá drevné tkanivo stromov, čo vedie k ich odumieraniu.
Pečiarka poľná (Agaricus campestris), ľudovo známa ako šampiňón, je výborná a všestranne využiteľná jedlá huba. Klobúk je hodvábne vláknitý a biely. Lupene (na rozdiel od smrteľne jedovatých muchotrávok) nikdy nie sú biele – za mladi sú ružové, v dospelosti až čiernohnedé. Je typickou hubou lúk a pasienkov.
Rad: Hríbotvaré link
Medzi hríbotvaré (Boletales) patria tradične huby, ktoré majú na spodnej strane klobúka pórovitú výtrusorodú vrstvu (takzvané rúrky). Termín „hríb“ sa laicky často používa pre všetky huby, ale z taxonomického hľadiska patrí výhradne druhom z rodu Boletus.
Nepochybne najznámejším druhom je hríb dubový (Boletus aestivalis), populárny dubák. Klobúk je hnedý a v dospelosti plocho rozprestretý. Rúrky sú najprv biele, neskôr nadobúdajú žltozelený odtieň. Hlúbik je masívny, takmer súdkovitý a nesie jemnú sieťku. Je mykoríznym symbiontom v listnatých a zmiešaných lesoch.
Kozák brezový (Leccinum scabrum) je úzko viazaný na symbiózu s rozličnými druhmi briez. Klobúk je žltohnedý až tmavohnedý a za vlhka slizký. Typickým znakom rodu je valcovitý hlúbik husto pokrytý odstávajúcimi sivočernastými šupinkami.
Kozák osikový (Leccinum aurantiacum), ľudovo známy ako janík, rastie pre zmenu najčastejšie pod osikami. Klobúk má výraznú červenooranžovú farbu a podobne ako u iných kozákov, aj jeho hlúbik je pokrytý tmavými šupinkami.
Suchohríb plstnatý (Xerocomus subtomentosus) je bežná jedlá huba s matným olivovohnedým klobúkom, ktorý je za sucha mierne rozpukaný. Hlúbik je žltý až červenohnedý a rúrky majú žiarivo žltú farbu. Suchohríb žltomäsový (Xerocomus chrysenteron) je príbuzný a vizuálne podobný druh (často ľudovo nazývaný babka). Je však menej hodnotný, pretože má mäkkú dužinu náchylnú na rýchle hnitie a napadnutie larvami hmyzu. Klobúk je sivohnedý a za sucha výrazne rozpukaný na políčka, pričom v prasklinách vidno červenkastú dužinu.
Hríb satanský (Boletus satanas) predstavuje známeho jedovatého zástupcu pórovitých húb. Klobúk je svetlý, belavý až zelenkastý. Rúrky sú najprv žlté, neskôr karmínovočervené a červenú farbu nesie aj masívny hlúbik. Jeho jedovatosť je vďaka hrozivému názvu často preceňovaná – vyvoláva silné žalúdočné ťažkosti, no nezapríčiňuje smrteľné otravy.
Rad: Sneťotvaré link
Sneťotvaré (Ustilaginales) sú ekonomicky nesmierne významné obligátne patogény rastlín s veľkou hostiteľskou špecificitou. Netvoria žiadne plodničky. Infikujú hostiteľa tak, že jeho rastlinné bunky stimulujú k nadmernému deleniu a rastu. Vznikajú tak obrovské hyperplázie (nádory), ktoré priamo narúšajú tok živín v rastline. Tieto nádory sú naplnené miliónmi tmavých spór, ktoré sa po prasknutí ľahko šíria vetrom. Sneti parazitujú na krytosemenných rastlinách, predovšetkým na zástupcoch z čeľade lipnicovitých (obilniny).
Mimoriadne nebezpečné poľnohospodárske škody spôsobujú druhy ako sneť pšenicová (Ustilago tritici), sneť jačmeňová (Ustilago hordei) a sneť ovsová (Ustilago avenae).
Sneť kukuricová (Ustilago maydis) napáda priamo zrná a stonky kukurice. Mení ich na obrovské sivé zdureneniny (nádory), ktoré neskôr praskajú a uvoľňujú čierne spóry.
Hoci je sneť kukuricová vo väčšine sveta považovaná za nebezpečného škodcu, v Mexiku sa kukurica infikovaná touto hubou nazýva „huitlacoche“ a patrí medzi vzácne, vyhľadávané kulinárske pochúťky s jedinečnou zemitou chuťou.
Rad: Hrdzotvaré link
Hrdzotvaré (Uredinales) patria taktiež k veľmi nebezpečným obligátnym parazitom poľnohospodársky významných rastlín a papradí (existuje viac ako 8 000 druhov). Ani hrdze netvoria plodničky. Ich mycélium žije v medzibunkových priestoroch hostiteľa, ktorého zvyčajne priamo neusmrtia, ale spôsobia mu rôzne fyziologické malformácie. Namiesto klasických plodníc vznikajú pod pokožkou infikovaných rastlín drobné vankúšiky (sórusy) plné žltých, oranžových, hrdzavých alebo čiernych výtrusov. Klasické bazídiá sú u nich nahradené hrubostennými teleutospórami. Hrdze majú veľmi komplikovaný životný cyklus, pričom mnohé z nich k svojmu vývinu potrebujú striedať dvoch rôznych hostiteľov (tzv. jarný a letný hostiteľ).
Najznámejším zástupcom je hrdza trávna (Puccinia graminis). Vyskytuje sa každoročne na steblách a listoch obilnín vo forme prášivých hrdzavohnedých ložísk. Počas svojho zložitého životného cyklu strieda hostiteľa – na jar sa jej spóry prenášajú na listy kríka dráč obyčajný (Berberis vulgaris), z ktorého neskôr infikujú obilniny.
