Bazídiové huby

Bazídiové huby sú po askomycétach druhou najväčšou skupinou húb. Jednotlivé hýfy bývajú belavé, často sa však splietajú do rôzne hrubých povrazcov, ktoré môžu byť rôzne sfarbené. Ani bazídiomycéty netvoria pohybové štádiá. Nepohlavne sa rozmnožujú konídiami, ale len zriedka sa tvoria špeciálne konídiofory, ako majú napr. niektoré askomycéty. Zo spór vzniká primárne mycélium.

Pohlavné rozmnožovanie, keďže sa nevytvárajú žiadne morfologicky diferencované pohlavné orgány, prebieha medzi dvoma hýfami (+ a -) a nazýva sa hýfogamia. Po splynutí buniek (plazmogamii) zatiaľ k splynutiu jadier (karyogamii) nedochádza - vzniká dvojjadrové štádium bunky. Táto bunka sa potom ďalej delí a pri delení bunky sa delia súčasne aj obe jadrá. Delením dvojjadrových buniek vzniká sekundárne mycélium, ktoré môže žiť aj niekoľko rokov ako podhubie. Za priaznivých a doposiaľ nie celkom objasnených okolností môže vytvoriť plodnicu (basidiokarp), ktorá nesie výtrusorodú vrstvu, nazývanú u bazídiomycét hymenium. Napokon až v hymeniu dochádza u niektorých buniek ku karyogamii a následnej meióze, čím vzniknú 4 haploidné bazídiospóry. Tie nie sú uložené vo vrecku, ale nachádzajú sa na stopkovitých výbežkoch tzv. bazídií kyjakovitého tvaru. Bazídiá môžu byť jednobunkové alebo štvorbunkové.

Plodnica bazídiomycét je väčšinou rozlíšená na stĺpovitý hlúbik a do plochy rozšírený klobúk (výnimka sneti a hrdze). Na spodnej strane klobúka sú lupene alebo póry (rúrky), ktoré nesú výtrusorodú vrstvu. U niektorých rodov (napr. muchotrávka) je mladá plodnica obalená plachtičkou a klobúk má ešte zo spodnej strany závoj od okraja klobúka k hlúbiku. Rastom plodnice sa obaly roztrhnú a z ich zvyškov vzniká na báze hlúbika pošva, vyššie prsteň a na klobúku škvrny.

Z celkového počtu, bazídiové huby predstavujú asi 20% všetkých húb. Medzi najdôležitejšie rady patria:

  1. trieda: Bazídiové huby (Basidiomycetes)
    1. rad: Rozličnotvaré (Aphyllophorales)
    2. rad: Pečiarkotvaré (Agaricales)
    3. rad: Hríbotvaré (Boletales)
    4. rad: Sneťotvaré (Ustilaginales)
    5. rad: Hrdzotvaré (Uredinales)

Rozličnotvaré

Patria sem huby s morfologicky veľmi rozmanitými plodničkami. Sú to väčšinou huby drevné, saprofytické, ktoré osídľujú drevo konárov, kmeňov, alebo rastú na lesnom humuse alebo pôde. Mnohé z nich môžu prejsť vplyvom určitých podmienok k parazitickému spôsobu života. Vstupnou cestou môžu byť poranenia, celkové oslabenie hostiteľa a pod. Druhy, ktoré sa vyskytujú výhradne na živých stromoch, sú parazitmi a majú význam v lesníckej fytopatológii.

Kuriatko jedlé (Cantharellus cibarius) je veľmi chutná huba. Klobúk je v mladosti mierne klenutý, neskôr plochý a napokon lievikovito preliačený so zvlneným okrajom, žltý. Hlúbik je hrubý, valcovitý, smerom ku klobúku sa rozširuje tak, že prechádza plynule do klobúka. Kuriatko rastie v ihličnatých aj listnatých lesoch.

Hliva ustricová (Pleurotus ostreatus) je jedlá drevokazná huba. Klobúky sú v mladosti sklenuté s podvinutým okrajom, neskôr 5-25 cm široké, vejárovité, hladké a pružné, okraj sa stáva ostrým. Zafarbenie je široko premenlivé od belavej farby, sivomodravej až k sivohnedej alebo hnedé. Hlúbik je veľmi krátky. Dužina je čisto biela, veľmi pružná a šťavnatá, sfarbenie na reze sa nemení. Chuť má sladkastú a vôňu príjemne hubovú. Hlivu možno pestovať na slame v igelitových vreciach alebo na drevených klátikoch.

Pečiarkotvaré

Tradične sem patria lupeňovité huby, napr. muchotrávka, bedľa, plávka, rýdzik, podpňovka, pečiarka, tanečnica.

Muchotrávka červená (Amanita muscaria) je mierne jedovatá huba, ale nie je veľmi nebezpečná, lebo ju každý pozná. Klobúk je za mladi takmer guľatý, v dospelosti plochý, červený alebo červenooranžový, pokrytý belavými alebo žltkastými chrastami, ktoré predstavujú zvyšky plachtičky, po daždi zvyčajne miznú. Lupene sú biele. Hlúbik je valcovitý, hore zúžený, zakončený hľuzou, v hornej časti je veľký blanitý prsteň. Muchotrávka červená rastie v ihličnatých aj listnatých lesoch.

Muchotrávka zelená (Amanita phalloides) je smrteľne jedovatá huba. Plodnica je spočiatku obalená v plachtičke, ktorá sa rastom roztrháva a zostáva ako biela voľná pošva na báze hlúbika. Klobúk je v dospelosti celkom plochý, olivovo sivozelený, pri okraji bledší, lesklý. Lupene sú biele. Hlúbik je hore stenčený, biely, v hornej tretine má tenký ovisnutý prsteň. Muchotrávka zelená rastie častejšie v listnatých lesoch. Ďalšie smrteľne jedovaté druhy muchotrávok sú muchotrávka biela (Amanita verna), muchotrávka končistá (Amanita virosa), muchotrávka tigrovaná (Amanita pantherina).

Druhy muchotrávka zelená, m. biela, m. končistá a m. tigrovaná sú smrteľne jedovaté! Otrava sa prejavuje až po niekoľkých hodinách až dňoch a vedie k nevratnému poškodeniu pečene následkom čoho nastáva smrť.

Jedlé druhy muchotrávok sú muchotrávka cisárska (Amanita caesarea), muchotrávka červenkastá (Amanita rubescens).

Bedľa vysoká (Macrolepiota procera) je výborná jedlá huba. Klobúk je za mladi vajcovitý, v dospelosti nápadne ľahký, v strede s hrboľom. Najprv je celý hnedý, neskôr sa pokožka rozpukáva na škridlicovité šupiny, medzi ktorými presvitá biela vatovitá dužina. Lupene sú biele. Hlúbik je hore stenčený, dolu hľuzovito zhrubnutý, v dospelosti dutý. Bedľa rastie na okrajoch listnatých aj ihličnatých lesov.

Plávka modrastá (Russula cyanoxantha) výborná jedlá huba, z plávok jedna z najlepších. Klobúk je za mladi guľovitý, v dospelosti plocho rozprestretý, v strede vtlačený, za vlhka slizký, čiernosivý, v strede bledší. Lupene sú biele. Hlúbik je tvrdý, biely, v dospelosti špongiovito vypchatý. Plávka rastie v listnatých aj ihličnatých lesoch.

Rýdzik pravý (Lactarius deliciosus) je najchutnejším druhom rýdzika. Klobúk je za mladi klenutý s podvihnutým okrajom, neskôr plochý, v strede vtlačený, v dospelosti až lievikovitý, tehlovooranžový, s tmavšími pásikmi. Lupene na otlačených miestach zozelenejú. Hlúbik je valcovitý, červenooranžový, za mladi pórovitý, neskôr dutý a krehký. Rýdzik rastie v ihličnatých lesoch, najmä pod mladými smrekmi.

Pečiarka poľná (Agaricus camprestris), ľudovo šampión, je výborná jedlá huba vhodná na akúkoľvek úpravu. Klobúk je spočiatku guľovitý, v dospelosti plochý, hodvábne vláknitý. Lupene sú za mladi ružové, v dospelosti čiernohnedé. Hlúbik je valcovitý, hrubý, biely, v hornej tretine má biely blanitý prsteň. Pečiarka je typická huba lúk a pasienkov.

Hríbotvaré

Patria sem tradične huby s pórovitou výtrusorodou vrstvou. Najznámejšie a najchutnejšie sú hríby. Nepochybne najznámejším druhom je hríb dubový (Boletus aestivalis), ľudovo dubák. Klobúk je za mladi polguľovitý, v dospelosti plocho rozprestretý. Rúrky sú najprv biele, neskôr žltozelené. Hlúbik je takmer súdkovitý, v dospelosti valcovitý. Dubák rastie v listnatých a zmiešaných lesoch.

Termín "hríb" niekedy laicky a nesprávne zahŕňa všetky huby, ale mali by sa ním pomenúvať len druhy rodu Boletus - hríb.

Kozáky sú všetky výborné jedlé huby. Druhové pomenovanie vychádza zväčša z pomenovania stromov, v ktorých blízkosti sa kozáky nachádzajú a z ktorými žijú v symbióze (mykoríza) (napr. kozák brezový, k. topoľový, k. osikový, k. dubový). Kozák brezový (Leccinum scabrum) rastie najčastejšie pod rozličnými druhmi briez. Klobúk je najprv polguľovito klenutý, neskôr zvoncovito klenutý, žltohnedý až tmavohnedý, za vlhka slizký. Rúrky sú belavé až krémové. Hlúbik je valcovitý, hore stenčený, pokrytý odstávajúcimi sivočernastými šupinkami.

Kozák osikový (Leccinum aurantiacum), alias janík, rastie najčastejšie pod osikami v lese aj mimo lesa. Klobúk je najprv takmer guľovitý, neskôr klenutý, červenooranžový, za vlhka mierne slizký. Rúrky sú belavé až sivasté s olivovým odtieňom. Hlúbik je za mladi bruškatý, neskôr valcovitý, pokrytý šupinkami.

Zo suchohríbov sú u nás najbežnejšie suchohríb plstnatý (Xerocomus subtomentosus) a suchohríb žltomäsový (Xerocomus chrysenteron). Oba druhy sú chutné jedlé huby. Suchohríb žltomäsový je však menej hodnotný, lebo má mäkkú a rýchlo hnijúcu dužinu, ktorá býva často napadnutá larvami hmyzu. Klobúk tohto druhu je sivohnedý s olivovým odtieňom, za suchého počasia rozpukaný na políčka. Suchohríb plstnatý má klobúk matný, olivovohnedý, za sucha je tiež rozpukaný. Hlúbiky obidvoch druhov sú valcovité, dolu stenčené, žlté až červenohnedé.

Medzi jedovaté "pórovité" huby patrí hríb satanský (Boletus satanas). Klobúk je belavý, často so zelenkastým odtieňom. Rúrky sú najprv žlté, neskôr karmínovočervené. Jedovatosť hríba satanského je kvôli svojmu pomenovaniu často preceňovaná na úkor iných, nebezpečnejších jedovatých húb. Nezapríčiňuje smrteľné otravy.

Sneťotvaré

Patria sem dve skupiny ekonomicky významných patogénnych húb, s veľkou hostiteľskou specificitou a so schopnosťou tvoriť spóry len v určitých orgánoch hostiteľa. Mycélium snetí spravidla podnecuje bunky hostiteľa na tvorbu hyperplázií (nádorov), ktoré sú naplnené spórami. Netvoria plodničky. Sneti parazitujú len na krytosemenných rastlinách, hlavne z čeľade lipnicovitých (obilniny).

Najznámejšie druhy, ktoré spôsobujú škody na obilninách sú sneť pšenicová (Ustilago tritici), sneť jačmeňová (Ustilago hordei), sneť ovsová (Ustilago avenae) a sneť kukuricová (Ustilago maydis).

Hrdzotvaré

Aj hrdze sú významnými obligátnymi parazitmi hospodársky významných semenných rastlín, ale napádajú aj paprade. Pomenovanie dostali podľa červenohnedých ložísk spór, ktoré sa nachádzajú na infikovaných rastlinách. Ani hrdze netvoria plodničky, namiesto nich vznikajú pod pokožkou drobné vankúšiky, ktoré obsahujú ložiská žltých, oranžových, hrdzavých alebo čiernych výtrusov. Hrdze majú veľmi komplikovaný vývinový cyklus a väčšinou k nemu potrebujú dvoch rôznych hostiteľov (jarný a letný hostiteľ).

Najznámejším druhom je hrdza trávna (Puccicia graminis), ktorá sa vyskytuje každoročne na obilninách ako prášivé hrdzavé ložiská. Tieto sa objavujú od júna na pošvách a steblách obilnín ako letné ložiská.