Vylučovacia sústava

Pri metabolizme látok neustále vznikajú splodiny (napríklad dusíkaté látky z rozkladu bielkovín), ktoré by pri nahromadení pôsobili v tele nepriaznivo. Preto je nevyhnutné tieto látky v potrebnej miere z organizmu vylučovať. Takisto aj látky, ktoré sú pre telo bežne potrebné (napríklad voda a soli), ale vyskytnú sa v nadbytku, treba vylúčiť. Vylučovanie zabezpečujú v tele viaceré orgány – najmä obličky, pľúca, koža (potné žľazy), pečeň a tráviaca sústava.

Hlavným systémom je však samotná vylučovacia (močová) sústava. Jej úlohou nie je len odstraňovanie odpadových látok, ale aj udržiavanie stálosti vnútorného prostredia (homeostázy), regulácia obsahu solí (osmotického tlaku) a udržiavanie stabilného pH krvi (acidobázickej rovnováhy).

Vylučovaciu sústavu tvoria:

• obličky (renes)
• močovod (ureter)
• močový mechúr (vesica urinaria)
• močová rúra (urethra)

Vylučovacia sústava má sčasti spoločný fylogenetický vývoj a ontogenetický vývin s pohlavnou sústavou, preto sa často stretávame s pomenovaním močovopohlavná sústava alebo urogenitálny trakt. V organizme sú tieto sústavy topologicky lokalizované veľmi blízko seba. U žien došlo k úplnému anatomickému oddeleniu týchto dvoch sústav, ale u mužov zostala močová rúra spoločnou vývodnou cestou pre obe.

Obličky link

Obličky (renes, jedn. číslo ren) sú párový orgán hnedočervenej farby. Sú uložené retroperitoneálne (za pobrušnicou) po bokoch driekového oddielu chrbtice. Veľkosť obličky u dospelého človeka je asi 12×6×3 cm a jej hmotnosť je približne 150 g.

Majú typický fazuľovitý tvar. Z jednej strany sú zaoblené a na druhej (vnútornej) strane sa nachádza priehlbina nazývaná obličková brána (hilus renalis). Tadiaľ do obličky vstupujú a vystupujú krvné cievy, nervy a vychádza odtiaľ močovod. Na povrchu je oblička chránená pevným väzivovým puzdrom, na ktoré nasadá ochranné tukové puzdro, ktoré ju chráni pred mechanickými nárazmi a izoluje ju. (Zaujímavosť z praxe: Pri prudkom úbytku hmotnosti a strate tohto tuku sa môže oblička uvoľniť a zmeniť svoju polohu – vzniká takzvaná blúdivá oblička).

Na pozdĺžnom reze obličkou môžeme voľným okom rozoznať 2 odlišné vrstvy:

1. kôra (cortex) – vonkajšia, svetlejšia a zrnitá vrstva. V každej obličke obsahuje približne 1 milión mikroskopických základných funkčných jednotiek – nefrónov
2. dreň (medulla) – vnútorná vrstva, ktorá je tmavšia a pruhovaná. Je tvorená 8–18 kužeľovitými útvarmi, ktoré sa nazývajú obličkové ihlany (pyramides renales).

Základňou smerujú tieto ihlany k povrchu obličky (do kôry) a vrcholom dovnútra. Vrcholy ihlanov objímajú obličkové kalichy (calyces renales), ktoré zbierajú definitívny moč vytvorený v nefrónoch. Kalichy sa postupne spájajú a ústia do zbernej obličkovej panvičky (pelvis renalis), z ktorej definitívny moč odteká do močovodu.

Nefrón a tvorba moču link

Základnou stavebnou a funkčnou jednotkou obličky je nefrón. Nefrón sa anatomicky skladá z obličkového (Malpighiho) telieska (corpusculum renis) a komplexného systému obličkových kanálikov (tubuli renales), ktorých celková dĺžka v jednom nefróne dosahuje asi 45 až 65 mm. Samotné obličkové teliesko je tvorené dvojvrstvovým Bowmanovým vačkom (capsula glomeruli) a do neho vtlačeným klbkom krvných kapilár, ktoré sa nazýva glomerulus.

Proces tvorby moču je komplexný dej a prebieha v troch hlavných fázach:

1. glomerulárna filtrácia (ultrafiltrácia) – z kapilár glomerula sa pod pomerne veľkým tlakom filtruje tekutina z krvi do štrbiny Bowmanovho vačku. Vytvára sa tzv. primárny moč, ktorého za deň vznikne u dospelého človeka približne 170 až 180 litrov. Zloženie tejto tekutiny je veľmi podobné krvnej plazme, avšak steny kapilár a vačku sú selektívne a neprepúšťajú veľké molekuly – primárny moč teda za fyziologických podmienok neobsahuje krvné bunky (erytrocyty) ani plazmatické bielkoviny,
2. tubulárna (spätná) resorpcia – filtrát odteká do systému obličkových kanálikov, ktoré sa skladajú z kanálikov I. rádu (proximálny tubulus), Henleho kľučky a kanálikov II. rádu (distálny tubulus). V týchto úsekoch sa do krvi aktívne aj pasívne spätne vstrebáva väčšina vody (vyše 99 %) a pre telo dôležité látky ako glukóza, aminokyseliny, vitamín C a rôzne soli (ióny Na⁺, K⁺, Cl⁻),
3. tubulárna sekrécia – okrem resorpcie majú kanáliky aj sekrečnú funkciu. Ide o aktívny prechod a vylučovanie špecifických látok z krvi do tubulov. Takto sa organizmus zbavuje napríklad amoniaku, nadbytočného draslíka, niektorých liečiv (penicilín) a sekréciou iónov H⁺ sa dôležito reguluje acidobázická rovnováha (pH) krvi.

Kombináciou týchto troch procesov vzniká definitívny moč, ktorého sa za deň vyprodukuje v objeme približne 1 až 1,5 litra. Množstvo vytvoreného moču za jednotku času sa odborne nazýva diuréza. Spätná resorpcia vody v koncových častiach nefrónu je prísne kontrolovaná antidiuretickým hormónom (ADH / vazopresín), ktorý v prípade nedostatku tekutín v tele zvýši vstrebávanie vody z moču späť do krvi.

Moč zdravého človeka obsahuje približne 95 % vody, močovinu, kyselinu močovú, kreatinín a anorganické soli. Nesmie obsahovať bielkoviny, krv a len výnimočne môže prechodne obsahovať cukry. Glukóza sa totiž normálne z primárneho moču vstrebe úplne celá. Ak však jej koncentrácia v krvi presiahne tzv. obličkový prah, resp. tubulárne maximum (nad 10–12mmol/l, čo presahuje transportnú kapacitu buniek), začne sa objavovať v definitívnom moči (čo je typické napr. pri cukrovke).

Odvodné kanáliky nefrónov ústia do zberných kanálikov (tubulus colligens), ktoré zbierajú moč z viacerých nefrónov. Tie sa ďalej spájajú, prechádzajú dreňou obličky a vedú definitívny moč do obličkových kalichov, odtiaľ do obličkovej panvičky a z nej ústia do močovodu.

Močovod link

Močovod (ureter) je párová, tenká svalová trubica, ktorá vystupuje z obličkovej panvičky. Močovody sú dlhé asi 25 až 30 cm s priemerom približne 3 až 7 mm. Ich svalovou stenou prechádzajú peristaltické vlny s frekvenciou asi piatich sťahov za minútu. To znamená, že moč do močového mechúra nevteká len pasívne gravitáciou, ale je do neho aktívne vtláčaný. Je to dôležité najmä vtedy, ak je močový mechúr už naplnený a močovod musí proti tlaku tekutiny prijať ďalšie množstvo moču. Na močovode sa fyziologicky nachádzajú 3 zúženiny, ktoré majú klinický význam, pretože práve v nich sa môžu hromadiť močové kamene.

Močový mechúr link

Močový mechúr (vesica urinaria) je dutý svalový orgán uložený v malej panve, ktorý slúži ako rezervoár moču. Jeho vnútro vystiela zriasnená sliznica, čo umožňuje jeho výrazné zväčšovanie pri naplnení. Fyziologická kapacita močového mechúra je okolo 150 až 500 ml, pričom už pri naplnení objemom asi 150 ml začína človek pociťovať prvé nútenie na močenie. Tlak na steny spúšťa vypudzovací reflex, ktorý však zdravý dospelý človek dokáže vôľou tlmiť až do objemu 700–1000 ml.

Močová rúra link

Na dne močového mechúra sa začína močová rúra (urethra). Odtok moču je ovládaný dvomi kruhovými svalovými zvieračmi:

• vnútorný zvierač – je z hladkej svaloviny a pracuje reflexne (neovládame ho vôľou)
• vonkajší zvierač – tvorí ho priečne pruhované svalstvo a je plne ovládaný našou vôľou

Anatómia močovej rúry sa výrazne líši podľa pohlavia:

• u žien je veľmi krátka (asi 3–5 cm) a vyúsťuje samostatným otvorom pred pošvou
• u mužov je dlhšia (12–25 cm), prechádza predstojnicou (prostatou) a penisom, pričom predstavuje spoločnú vývodnú cestu pre močovú aj pohlavnú sústavu

Vyprázdňovanie močového mechúra sa nazýva mikcia a je vyvolané stúpajúcim tlakom v jeho vnútri. Je to zložitý reflexný dej sprostredkovaný parasympatickými nervovými vláknami s centrom v krížovej oblasti miechy, no u zdravého dospelého človeka je plne pod kontrolou vôle.

Vybrané poruchy obličiek a odvodných ciest link

• akútne poškodenie obličiek (AKI) a urémia – obličky sú pre organizmus nevyhnutným orgánom. Ak sa ich činnosť z rôznych príčin zastaví a krv sa prestane filtrovať, hovoríme o akútnom poškodení obličiek (v modernej medicíne sa pre tento stav zaviedol termín AKI – Acute Kidney Injury, ktorý nahrádza starší pojem akútne renálne zlyhanie). Priamym dôsledkom tohto stavu je porucha vnútorného prostredia a hromadenie dusíkatých odpadových látok v tele – tento stav sa nazýva urémia. Vyžaduje si neodkladnú medicínsku starostlivosť a pravidelnú dialýzu, ktorá napodobňuje činnosť nefrónu. Pri nej sa krv vedie do špeciálneho prístroja, v ktorom sa pomocou selektívne priepustných membrán očistí od metabolitov a vracia sa späť do krvného obehu pacienta.
• močové kamene (urolitiáza) – v močových cestách sa môžu zrážaním solí tvoriť kamene. Pri prechode tieto kamene cesty mechanicky dráždia a môžu spôsobovať kolikovitú bolesť. V súčasnosti sa v medicíne účinne odstraňujú napríklad ultrazvukom, ktorý ich rozbije na jemný piesok, čím sa následne ľahšie prirodzene vylúčia.
• blúdivá oblička (ren migrans) – stav, ktorý vzniká najčastejšie pri náhlej strate ochranného tukového puzdra obličky (napríklad pri úbytku hmotnosti). Zníženie množstva podporného tuku môže spôsobiť uvoľnenie a zmenu polohy obličky v brušnej dutine. V dôsledku toho sa môže močovod zalomiť a odtok moču sa môže prechodne sťažiť.
• zápal močových ciest a mechúra – vzhľadom na výrazne menšiu dĺžku ženskej močovej rúry majú baktérie z vonkajšieho prostredia kratšiu cestu do močového mechúra. Tento anatomický rozdiel je dôvodom, prečo sa zápaly dolných močových ciest vyskytujú častejšie u žien.
• močová úplavica (diabetes insipidus) – ide o hormonálnu odchýlku (ktorá priamo nesúvisí s hladinou cukru). Vzniká pri nedostatku antidiuretického hormónu (ADH), ktorý bežne zvyšuje spätné vstrebávanie vody v nefróne. Pri jeho nedostatku sa znižuje schopnosť obličiek koncentrovať moč, čo vedie k nadmernému vylučovaniu vody a k potrebe zvýšeného príjmu tekutín (na predchádzanie dehydratácii).