Zmyslové orgány

Autor:
Publikované dňa:

Citácia: PANČÍK, Peter. 2016. Biopedia.sk: Zmyslové orgány. [cit. 2024-03-28]. Dostupné na internete: <https://biopedia.sk/clovek/zmyslove-organy>.

Informácie o zmenách vnútorného alebo vonkajšieho prostredia sa zachytávajú receptormi, ktoré môžu mať povahu od jednoduchých voľných nervových zakončení až po špeciálne zariadenia so zložitou stavbou. Ich spoločnou vlastnosťou je schopnosť vyvolať nervový vzruch na prichádzajúci podnet – dráždivosť. Receptory sú citlivé najmä na podnety, ktoré označujeme ako adekvátne podnety, t.j. pre receptor primerané (napr. zrak - svetlo, farba), pričom závisí aj od intenzity daného podnetu (napr. ľudské ucho nie je citlivé na ultrazvuk a pod.). Ku každému receptoru patrí aj dostredivá nervová dráha, po ktorej sú vedené informácie do ústredia v centrálnej nervovej sústave, kde sa vyhodnocujú.

Niektoré receptory reagujú po celý čas pôsobenia podnetu, u iných v priebehu jeho pôsobenia sa dráždivosť znižuje. Tento jav sa nazýva adaptácia a je typický napr. pre čuch alebo pre dotykové a tlakové receptory v koži (po určitom čase prestávame vnímať vôňu alebo zápach v miestnosti, nepociťujeme na koži odev, obuv a pod.). Iné receptory, najmä pre bolesť, a takmer všetky interoreceptory sa vôbec neadaptujú alebo len veľmi pomaly. To je dôležité z hľadiska udržania stálosti vnútorného prostredia.

Podľa pôvodu podnetov rozlišujeme:

  • exteroreceptory – patria sem kožné receptory a vlastné zmyslové orgány, ktoré prijímajú rôzne podnety z vonkajšieho prostredia
  • interoreceptory – nachádzajú sa vo vnútorných orgánoch a sú citlivé na zmeny vnútorného prostredia (pH, pomer O2 k CO2, osmotický tlak atď.)
  • proprioreceptory – nachádzajú sa vo svaloch a šľachách a informujú o polohe tela v priestore

Čuch link

Človek má v porovnaní s mnohými zvieratmi čuch pomerne málo vyvinutý, no napriek tomu je jeho citlivosť dosť veľká. Význam čuchu pre človeka je pri vytváraní podmienene reflexného vylučovania tráviacich štiav a v obranných reakciách organizmu na dráždivé a škodlivé látky v ovzduší.

Adekvátnym podnetom pre čuch sú prchavé látky vo vdychovanom vzduchu. Človek dokáže rozlíšiť niekoľko tisíc čuchových kvalít, ale vône a zápachy ako podnety sa presne klasifikovať nedajú. Len asi 50 látok dáva tzv. čisté čuchové pocity. Rozdeľujú sa na vône (pachy) koreninové, rastlinné, ovocné, živicové, hnilobné a spáleninové. Väčšina látok, ktoré voňajú alebo zapáchajú, vyvoláva zmiešané pocity, často kombinované s dráždením ďalších receptorov, najmä chuťových. Adaptácia na čuchové podnety je rýchla.

Samotným receptorom čuchu sú čuchové bunky. Sú to bipolárne bunky tyčinkovitého tvaru a nachádzajú sa medzi bunkami nosovej sliznice v hornej časti nosovej dutiny. Čuchová oblasť sa rozprestiera asi na 1,5 cm2. Čuchové bunky sú vo svojej podstate neuróny. Ich dendritový úsek je pokrytý jemnými riasinkami a vystupuje nad povrch sliznice, ktorá je pokrytá hlienom produkovaným žľazovými bunkami. Axón prestupuje cez otvorčeky v čuchovej kosti do primárneho čuchového centra (bulbus olfactorius) a odtiaľ čuchovou dráhou do čuchového centra na spodnej strane koncového mozgu.

Chuť link

Chuť má význam pri reflexnom vylučovaní tráviacich štiav, najmä slín a žalúdkovej a pankreatickej šťavy.

Rozoznávame štyri základné chuťové vnemy - sladko, horko, kyslo a slano. Ostatné chuťové vnemy sú zmiešané a možno ich z týchto odvodiť. Sladká chuť je vnímaná na špičke jazyka, kyslá a slaná chuť po jeho stranách a horká chuť pri koreni jazyka. Časť vedcov však zastáva názor, že toto tradičné rozdelenie nie je správne a vnímanie chutí je rozmiestnené rovnomerne po celom jazyku. Chuť je zvyčajne spojená aj s činnosťou čuchových receptorov a s dráždením dotykových a tepelných receptorov v ústach.

Najnovšie (r. 2000) sa japonským vedcom podarilo objaviť piatu chuť umami (preložené ako chuť "lahodná"), ktorú rozoznávajú špecifické receptory. Je to chuť, ktorá je reprezentovaná glutamátom. Najviac glutamátov sa nachádza v mäsa a je súčasťou napr. instantných polievok. Prídavok glutamátov zintenzívňuje chuť jedla.

Vlastný chuťový receptor tvoria chuťové poháriky (caliculi gustatorii), v ktorých sú chuťové bunky spolu s podpornými bunkami. Podnetom pre ne sú chemické látky rozpustené vo vode a slinách. Najviac chuťových pohárikov je v sliznici jazyka, ale nachádzajú sa aj v sliznici mäkkého podnebia a v hltane. Chuťové bunky sú vretenovitého tvaru s veľkým okrúhlym jadrom, zakončené na povrchu jemnými vláskami, ktoré sa koncentrujú do póru chuťového pohárika. Bazálne časti tvoria synapsie s neurónmi, ktoré chuťovou dráhou cez IX. a X. hlavový nerv vedú podnety cez talamus do kôry temenného laloku.

Kožné receptory link

V koži a slizniciach telových otvorov sú receptory na vnímanie dotyku, tlaku, chladu, tepla a bolesti. Dráždením týchto receptorov vznikajú aj kombinované pocity, ako je vnímanie hladkosti alebo drsnosti ohmatávaného povrchu, vlhkosť, suchosť, tvrdosť, chvenie a svrbenie. V citlivosti, a teda v hustote uloženia receptorov, sú na rôznych miestach povrchu tela značné rozdiely. Najcitlivejšia na dotyk a tlak je špička jazyka a končeky prstov na dlaňovej strane, na teplo je najcitlivejšie čelo, na bolesť očná rohovka.

Dotykové a tlakové receptory – Meissnerove telieska (corpuscula tactus) – sú pomerne jednoduché oválne platničkovité telieska uložené v zamši, ktoré sa dráždia deformáciou kože v mieste, kde sú uložené. Dotykové pocity nelokalizujeme do kože, ale na predmet, ktorého sa dotýkame.

Vater–Paciniho telieska (corpuscula lamellosa) sú eliptické hľuzovité telieska. Majú lamelovitú stavbu s tyčinkou uprostred, v ktorej končí nervová sieť. Vnímajú ťah a tlak.

Pre tepelné pocity máme receptory na vnímanie chladu – Krauseho telieska (corpuscula bulboidea) – uložené blízko k povrchu, a na vnímanie tepla – Ruffiniho telieska – v hlbokých vrstvách kože. Receptorov na vnímanie chladu je asi 3x viac. Na receptory pôsobia aj podnety z vnútra tela, preto máme napr. pri horúčke pocit tepla až horúčavy. Vnímanie tepla je relatívne vzhľadom na teplotu kože a tepelnú vodivosť dotýkaného predmetu (studená kovová tyč sa zdá byť chladnejšia ako drevená lavička rovnakej teploty).

Veľký biologický význam pri ochrane organizmu a pri signalizácii poškodzujúcich vplyvov má pociťovanie bolesti, preto aj adaptácia tohto vnemu je prakticky nulová. Voľné nervové zakončenia, ktoré toto pociťovanie sprostredkúvajú, sú okrem kože a sliznice takmer vo všetkých tkanivách a orgánoch tela. Preto hovoríme o bolesti povrchovej (koža), hlbokej (svaly, šľachy) a vnútornostnej (vnútorné orgány). V koži je asi 50–150 bolestivých bodov na 1 cm2. Podnety vyvolávajúce bolesť sú rôzne – mechanické, chemické, tepelné, elektrické. Pocity bolesti sú vždy nepríjemné a najmä silná bolesť je sprevádzaná rôznymi prejavmi, ako je potenie, zblednutie, slabosť a obranný pohyb od predmetu spôsobujúceho bolesť. V prípade kožnej bolesti je vnem lokalizovaný veľmi presne, pri bolesti vnútorných orgánov je pocit bolesti menej presne definovaný a slabo ohraničený.

Informácie z kožných receptorov, termoreceptorov a z receptorov na vnímanie bolesti sú vedené do miechy a postupne sa dostávajú nervovými dráhami až do kôry temenného laloka, kde si pocity uvedomujeme.

Receptory pohybových orgánov link

Proprioreceptory vo svaloch – svalové vretienka – a v šľachách – šľachové telieska – ustavične vysielajú do CNS informácie o aktuálnom stave každého svalu. Tým sú všetky naše pohyby presne usmernené čo do sily aj rozsahu, pretože ustavičné dostredivé vzruchy z týchto receptorov umožňujú prostredníctvom CNS stálu kontrolu a úpravu ďalšej činnosti svalov podľa okamžitej situácie. Umožňujú nám aj vedomé vnímanie pohybov a polohy tela aj jeho jednotlivých častí. Informácie zo svalových a šľachových receptorov sa spracúvajú na rozličných úrovniach CNS až po temenný a čelový lalok mozgovej kôry.

Statokinetický receptor link

Kinetický a statický receptor pracujú ako funkčný celok. Ich činnosť je dôležitá pre udržanie vzpriameného postoja a telesnej rovnováhy, a to ako v pokoji, tak aj pri rôznych pohyboch tela.

Kinetické a statické orgány sú uložené spolu so sluchovým orgánom v komplikovanom priestore dutín – kostený labyrint skalnej kosti (labyrinthus osseus), ktorý je súčasťou spánkovej kosti (os temporale) lebky. Nazývajú sa aj vestibulárny aparát.

Orgán dynamickej rovnováhy – kinetický receptor – je systém troch na seba vzájomne kolmých polkruhových kanálikov (ductus semicirculares) vyplnených hustou tekutinou - endolymfa. V týchto kanálikoch sa nachádzajú rozšírené miesta so zhrubnutým epitelom a vláskovými zmyslovými bunkami na blanitej membráne. Otáčanie hlavy v rovine niektorého polkruhového kanálika spôsobuje, že pohyb hustej endolymfy v dôsledku zotrvačnosti zaostáva, čím vzniká relatívny pohyb a tlak proti blanitým výstelkám stien kanála, čo vyvolá dráždenie zmyslových buniek. Kinetický receptor teda zaznamenáva zmenu uhlového zrýchlenia.

Orgán statickej rovnováky – statický receptor – sa nachádza pod polkruhovými kanálikmi, s ktorými komunikuje cez ich zakončenia. Tvorí ho väčší eliptický vačok (utriculus) a menšie guľovité vrecúško (sacculus). Na určitých miestach oboch štruktúr sa nachádzajú zhluky vláskových zmyslových buniek prekryté želatinóznou membránou, do ktorej sú zaliate kryštáliky uhličitanu vápenatého – otolity (statokónie). Pri zmene postavenia hlavy vzhľadom na gravitáciu a pri lineárnych zrýchleniach (pád, stúpanie) vznikajú zmeny tlaku a ťahu otolitov na vlásky, a tak sa zmyslové bunky dráždia. Utriculus je dráždený pri horizontálnom pohybe (brzdenie a rozbiehanie auta), sacculus pri vertikálnom pohybe (výťah).

Podnety zo zmyslových buniek vestibulárneho aparátu sa šíria vestibulárnou nervovou dráhou do mozočka, miechy a mozgového kmeňa. Činnosť tohto aparátu (úprava svalového tonusu príslušných antigravitačných svalov, koordinácia pohybu očí a hlavy a pod.) prebieha takmer výlučne na reflexnej úrovni. Pri samotnom uvedomení si pohybu a polohy tela v priestore sa uplatňujú aj iné zmysly, ako napr. zrak, kožná a hlboká citlivosť. Subjektívne vnímanie polohy hlavy a ich zmien sa uskutočňuje v spánkovom laloku mozgovej kôry.

Sluch link

Pre človeka má sluch veľmi veľký význam nielen na vnímanie zvukov a priestorovú orientáciu, ale najmä umožňuje dorozumievanie, styk s ostatnými ľuďmi. Rozvíja myšlienkový a citový život, poskytuje nám estetické zážitky (napr. počúvanie hudby, recitácie, divadelné hry a pod.).

Orgánom sluchu je ucho. Jeho základnými časťami sú:

  1. vonkajšie ucho – ušnica, vonkajší zvukovod, bubienok
  2. stredné ucho – bubienková dutina, Eustachova trubica, sluchové kostičky
  3. vnútorné ucho – slimák, labyrint

Vonkajšie ucho link

Ušnica (auricula) je tvorená chrupkou (iba lalôčik ušnice nemá chrupkovitú kostru) a smeruje akustické vlny do zvukovodu. Veľkosť a tvar ušnice ale nemá vplyv na sluch. Vonkajší zvukovod (meatus acusticus externus) je trubica dĺžky 3 cm, na konci ktorej sa nachádza bubienok. Výstelka zvukovodu obsahuje mazové žľazy, ktoré produkujú ušný maz. Zvukovod má samočistiacu schopnosť – nečistoty sa z neho vypudzujú smerom von. Bubienok (membrana tympani) je väzivová blanka s priemerom 1 cm a hrúbkou 0,1 mm tvoriaca hranicu medzi vonkajším a stredným uchom. Zvuková vlna ho rozochveje, bubienok ju zosilní a odovzdá do stredného ucha.

Stredné ucho link

Súčasťou stredného ucha je Eustachova trubica (tuba pharyngotympanica, tuba auditiva), ktorá spája bubienkovú dutinu (cavum tympani) vyplnenú vzduchom s nosohltanom. Vyrovnáva tlak v strednom uchu s tlakom v okolitom prostredí. Pomáha aj čistiť stredoušnú dutinu.

Zvuk sa v strednom uchu interpretuje ako chvenie bubienka, ktoré ďalej postupuje prostredníctvom 3 sluchových kostičiek:

  1. kladivko (malleus)
  2. nákovka (incus)
  3. strmienok (stapes)

Reťaz týchto kostičiek prenáša zvuk od bubienka do vnútorného ucha – platnička strmienka sa dotýka oválneho okienka (fenestra vestibuli) vo vnútornom uchu. V strednom uchu sa nachádzajú malé svaly napínajúce bubienok a upevňujúce sluchové kostičky.

Vnútorné ucho link

Slimák (cochlea) je skrútená trubička naplnená tekutinou. Vibrácie zo slimáka cestujú po membráne, cez ktorú sú napnuté vlákna rôznej dĺžky. Na začiatku sú najkratšie vlákna, ktoré sa rozochvievajú pri vysokých tónoch, na konci sú najdlhšie vlákna, ktoré sú citlivé na hlboké tóny. Samotnými receptorovými bunkami sú tzv. Cortiho bunky, ktoré sú súčasťou Cortiho orgánu (organum spirale). Každá bunka vysiela signály do mozgu po sluchovom nerve. Sluchové pocity a vnemy vznikajú v spánkovom laloku mozgovej kôry.

Podnetom pre sluch sú zvukové vlny, t.j. pozdĺžne kmitanie molekúl vzduchu. Sluchom sme schopní rozoznať zvuky a tóny, ich intenzitu, výšku, zafarbenie, smer odkiaľ prichádzajú. Človek počuje a rozlišuje pri strednej hlasitosti tóny od frekvencie 16 Hz asi do 20 000 Hz (20 kHz). Maximálna citlivosť sluchu je pre tóny 1 000–3 000 Hz.

Časť vnútorného ucha – labyrint, je súčasťou statokinetického receptora.

Zrak link

Zrak je u človeka jedným z najdôležitejších receptorov. Zrakom vnímame svetlo, jeho intenzitu a farbu. Svetlo vychádza zo zdroja, alebo sa odráža od predmetov (sekundárne zdroje), takže môžeme rozoznávať tvar, veľkosť, farbu, priestorové usporiadanie, vzdialenosť a pohyb týchto zdrojov. Zrak nám umožňuje bohatý myšlienkový rozvoj, vzdelávanie, pozorovanie krásnych vecí, je nepostrádateľný pre väčšinu ľudských činností.

Podnetom pre zrakový receptor je svetelné (elektromagnetické) vlnenie v rozsahu vlnových dĺžok 400–700 nm. Svetelné lúče prechádzajú najprv zložitou optickou sústavou zrakového orgánu – oka.

Stena očnej gule sa skladá z 3 vrstiev:

  1. vonkajší väzivový obal – bielko, rohovka
  2. stredný cievnatý obal – cievovka, vráskovec, dúhovka
  3. vnútorná vrstva – sietnica

Bielko (sclera) je nepriehľadná tuhá väzivová membrána, ktorá udržiava tvar očnej gule. Tvorí asi 4/5 povrchu oka. Upínajú sa sem okohybné svaly. V zadnej časti prestupuje bielkom zrakový nerv. V prednej časti prechádza do priehľadnej rohovky (cornea), ktorá tvorí zvyšnú 1/5 povrchu očnej gule. Rohovka je bohato inervovaná a pri podráždení vyvoláva žmurknutie – rohovkový reflex. Má väčší polomer zakrivenia ako bielko. Rohovka je zvlažovaná vrstvou sĺz, ktoré produkujú slzné žlazy.

Strednú vrstvu oka tvorí cievovka (chorioidea), ktorá je bohato prekrvená a obsahuje pigmentové bunky. Pigment zabraňuje spätnému odrazu svetelných lúčov. Vráskovec (corpus ciliare) je zhrubnutá cievovka, ktorá obsahuje lúčovito usporiadaný hladký akomodačný sval (m. ciliaris) s početnými výbežkami (corona ciliaris). Množstvo svetla vstupujúceho do oka kontroluje pigmentovaná dúhovka (iris) zväčšením alebo zmenšením otvoru v jej strede – zrenica (pupila), pôsobí tak ako clona. Na svetle sa zužuje a v šere sa rozširuje. Všetky tieto deje prebiehajú reflexne.

Vlastné svetlocitlivé bunky sa nachádzajú na zadnej ploche očnej gule - sietnica (retina). Tyčinky, ktoré sú citlivejšie na svetlo, sú nepostrádateľné pri videní za šera, čapíky sú nevyhnutné pre farebné videnie. Miestom najostrejšieho videnia je ústredná jamka sietnice - žltá škvrna (macula lutea), v ktorej sú husto nahromadené len čapíky. Mediálne od nej je tzv. slepá škvrna (fovea caeca), čo je miesto, kde vstupuje do oka zrakový nerv (a s ním cievy) a kde nie sú žiadne svetlocitlivé bunky. Zrakové informácie vedú zrakové nervy do záhlavového laloka mozgovej kôry.

Vnútorný priestor oka vypĺňa sklovec (corpus vitreum), ktorý má rôsolovitú konzistenciu a podmieňuje guľatý tvar oka vytváraním vnútroočného tlaku. Medzi sklovcom a zrenicou sa nachádza šošovka (lens crystallina). Je to nebunková a bezcievna štruktúra s priemerom asi 9 mm a hrúbkou 3,7 mm. Šošovka je zásadnou súčasťou optického aparátu oka, ktorej funkcia je lom svetla a jeho zbiehanie na sietnicu, kde sa premieta ostrý, zmenšený a prevrátený obraz pozorovaného predmetu. Oko sa prispôsobuje videniu na rôznu vzdialenosť. Pri pohľade do blízka (bližšie ako 5 cm) sa šošovka pružne vyklenie (stiahnutím svalu vráskovcového telesa sa uvoľní jej závesný aparát), a tým sa zvýši jej lomivosť – akomodácia šošovky. V starobe pružnosť šošovky klesá, čím sa schopnosť akomodácie nablízko zmenšuje.

Sliznica medzi rohovkou a vnútornou stranou viečok sa nazýva očná spojivka (tunica conjuctiva). Zabezpečuje hladký pohyb oka, je bohate prekrvená, nachádzajú sa tu imunokompetentné bunky a má aj sekrečnú funkciu. Pri mechanickom podráždení alebo vplyvom bakteriálnej infekcie sa môže zapáliť (zápal očnej spojivky – konjuktivitída). K vedľajším orgánom oka patria mihalnice (palpebrae) tvorené z vnútornej strany sliznicou a z vonkajšej strany kožou. Na okrajoch mihalnice sú usporiadané riasy (cilia).

Oko môže mať poruchy optického aparátu, tzv. refrakčné chyby. Pri predĺžení predozadnej osi oka vzniká obraz pred sietnicou a obraz na sietnici je neostrý. Je to krátkozrakosť a koriguje sa šošovkami rozptylkami. Pri ďalekozrakosti sa predmety zobrazujú za sietnicou. Očná os je v tomto prípade skrátená. Chyba sa koriguje spojnými šošovkami. Astigmatizmus sa prejavuje nejasným videním a spôsobuje ho nerovnomerné zakrivenie rohovky.

krátkozrakosťďalekozrakosť
predozadná os okapredĺženáskrátená
vznik obrazupred sietnicouza sietnicou
korekciarozptylkyspojky
Tab. Refrakčné chyby oka

Vnútorné receptory link

Vo vnútorných orgánoch je mnoho receptorov citlivých na rôzne zmeny vnútorného prostredia. Pôsobia na iné tlakové, ťahové, tepelné, chemické podnety. Všetky tieto receptory sú dôležité na udržanie stálosti vnútorného prostredia. Nepostrádateľné sú pri reflexnom riadení činnosti srdca a ciev, pri hospodárení s vodou a soľami, pri udržiavaní teploty tela a pod. Pre riadenie týchto funkcií sú samozrejme dôležité aj informácie z vonkajšieho prostredia.


Zopakuj si

1. Receptormi v koži nemožno rozlíšiť
arrow_forward_ios
2. Dráždivosť je
arrow_forward_ios
3. Čapíky umožňujú
arrow_forward_ios
4. Časť tela najcitlivejšia na dotyk a tlak je
arrow_forward_ios
5. Na teplo je najcitlivejšie
arrow_forward_ios

Ďalšie články

Vyššia nervová činnosť

Základom nervovej činnosti sú reflexy, reflexná činnosť. Nimi človek reaguje na zmeny prostredia a prispôsobuje sa im. Vrodená forma prispôsobenia je daná nepodmienenými reflexmi. Získaná forma je daná reflexmi, ktoré nazývame podmienené. Tieto reflexy objavil, preskúmal a opísal na začiatku 20. storočia ruský fyziológ Ivan Petrovič Pavlov, zakladateľ učenia o vyššej nervovej činnosti.

LSD

LSD je označenie pre polosyntetický derivát odvodený od kyseliny lysergovej, objavený chemikom Albertom Hofmannom. Patrí medzi halucinogény alebo tzv. psychedelické drogy. Napriek spoločenskej stigme a plošnému zákazu všetkých psychedelík v 60. rokoch 20. storočia je to jedna z najfascinujúcejších a najúčinnejších drog, s prekvapivo nízkym rizikom nežiadúcich účinkov. V súčasnosti nastáva renesancia v odhaľovaní jej medicínskeho využitia, ktoré môže znamenať prelom v oblasti psychiatrie.

Pohlavná sústava ženy

Reprodukčné orgány ženy zabezpečujú tvorbu pohlavných hormónov a vajíčok. Zároveň vytvárajú vhodné prostredie pre oplodnenie a celý vnútromaternicový vývin nového jedinca. Ovulácia, ktorá je súčasťou ovariálneho cyklu, je predpokladom úspešného počatia.

forward